OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Stratení v čase - Kapitola 18.

11.08.2014 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 872×

Kapitola 18.

Cassie si rukami prehrabla vlasy a v duchu znovu prehodnotila ich situáciu. Nech sa však na to pozerala z akéhokoľvek uhlu, nedokázala to nijako vyriešiť. Dokonca ani vtedy, keď ignorovala, že Gabriel jej v podstate ešte nestihol vynadať za to zamlčiavanie. Ale tušila, že si to neskôr odskáče, ale obaja sa tej téme vyhýbali, pretože mali iné problémy. Dostať sa k informáciám, ktoré jej celý ten čas strašili v hlave, nebolo vôbec ťažké, hlavne vďaka Molly a Stillovi. Vrhli sa do nebezpečenstva len kvôli tomu, aby im pomohli. Hoci Cassie stále pochybovala o ich dôvodoch, bola viac naklonená plne im dôverovať. Ale to im teraz tiež nepomôže.

Povzdychla si a znovu sa oprela o strom, pred ktorým už celé hodiny sedela. „Takže na čo sme zatiaľ prišli? Máme kódy, ktoré nevieme rozlúštiť. Teda, vlastne súradnice miest, o ktorých ani len netušíme, kde vôbec sú, alebo čo tam nájdeme. A kým nebudeme mať mapu, tak v podstate ani nezistíme, kde tie miesta môžeme nájsť?“

Gabriel pokrčil ramenami. Keďže sedel oproti nej, mala na neho dokonalý výhľad. A snažil sa ho príliš neskúmať, ale pokušenie bolo veľmi silné.

„Hej, nemáme vôbec nič.“ Jeho hlas znel sklesnuto, hoci sa to snažil zamaskovať.

Cassie rukou, ktorú mala stále zaťatú v päsť, udrela po ušliapanej zemi. Sedeli v tom prekliatom lese tak dlho, až na nich padla tma a teraz sa zdalo, že začína svitať. Videla, ako Molly drieme opretá o Stillove rameno, ale ona sama nedokázala zaspať, alebo si len na chvíľu oddýchnuť. V duchu sa sama seba pýtala, prečo bola taká nabudená, akoby na ihlách. A na druhej strane s tým nedokázala nič urobiť. Ani netušila, na čo sa to tu vlastne hrali. Neboli žiadni starovekí indiáni, ktorí sa vybrali do boja proti tým, ktorí ich utláčali. Nebojovali proti ničomu, iba sa snažili prežiť. Tak prečo by ich vôbec malo trápiť, čo im to vlastne jej mama spolu s Hayley zanechali?

„Prečo vlastne chceme vedieť, k čomu tie súradnice vedú?“ pošepla nakoniec, keď nedokázala vydržať so svojimi úvahami.

Gabriel na chvíľu zamrzol a potom na ňu uprel neveriaci pohľad. „Pretože je to posledná správa od tvojej matky a od mojej sestry? To posledné, čo nám zanechali. A ty sa toho chceš len tak vzdať?“

Pri jeho obvinení sa strhla. „Nie je to tak, že to chcem zahodiť a odísť bez obzretia. Ale...“ Pokrútila hlavou, na tvári útrpný výraz. „Čo ak sa nám podarí zistiť, kam tie súradnice vedú? Čo vlastne môžeme urobiť? Nie sme vojaci, nemôžeme celý tento systém poraziť.“

„Nemôžeš vedieť, čo tam nájdeme.“ Jeho hlas znel neisto.

Zahryzla si do pery. „Gabriel, čo myslíš, kam toto všetko smeruje? Prišli sme o našich najbližších, pretože boli ochotní všetko obetovať v boji proti Aristokratom. Pochybujem, že to robili, aby získali tajný recept na koláč.“ Natiahla sa a ruku položila Gabrielovi na predlaktie. „Nechali nám tie stopy, aby sme mohli pokračovať v ich práci, nech už robili čokoľvek.“

„Nie si ani trochu zvedavá?“

Cassie sa na neho zamračila, keď udrel na citlivú strunu. Chcela vedieť, čo sa za tým všetkým skrýva a či skutočne existovala možnosť bojovať proti tomu všetkému z anonymného postu niekde v Rozvalinách. Lenže už len premýšľanie o tom ju nútilo pochybovať o vlastnom spôsobe života. Cítila vinu, že sa nesnaží v podstate nič urobiť, okrem vlastného prežitia. Čo mala zo života, keď nemala žiadny väčší cieľ. Ale iná jej stránka, tá zbabelá, mala teraz zajačie úmysly. Nechcela sa zaťažovať nejakými nejasnými úvahami. Bezpečné bolo to, čo poznala.

Nevedela sa rozhodnúť, či bola len ustráchaná, alebo proste patetická.

Rukami si pretrela tvár. „Som zvedavá. Ale na druhej strane.... naozaj to stojí za tie problémy? Nebolo by lepšie proste na to zabudnúť?“

„Ako to môžeš povedať?“ vytkol jej, no hlas mal pokojný. „Teba baví skrývať sa?“

„Gabriel...“ začala, no netušila, čo povedať. Pretože v duchu sa a samej seba pýtala na to isté.

„Nie, Cassie. Ja viem, že sa bojíš a bolí ťa vŕtať sa v tomto všetkom. Ver mi, som na tom rovnako. Ale keby som teraz len tak odkráčal a pokračoval v živote, akoby sme k týmto informáciám nikdy neprišli, denne by som si to vyčítal. Možno na tých miestach nič nie je, alebo ani neexistujú. Ale nemôžeme to jasne povedať predtým, než sa ich aspoň pokúsime rozlúštiť.“

Cassie naprázdno prehltla a dívala sa Gabrielovi do očí. Intenzívny pohľad cítila až vo svojom vnútri a musela sa veľmi premáhať, aby sa nemykla. Lomcovala ňou nerozhodnosť, cítila sa rozorvaná. A tichý hlások v jej mysli jej neustále opakoval, že nemá čo stratiť. Bola sama, nemala nikoho a nič, čo by jej robilo spoločnosť. Ak teraz nezozbiera odvahu, zostane uprostred Rozvalín. Pred niekoľkými týždňami by sa jej tá predstava páčila. Teraz si to už nevedela predstaviť putovanie po lese osamote, nemať sa s kým porozprávať. Alebo len cítiť niečiu prítomnosť. Bola to príjemná skúsenosť, ktorej sa nechcela vzdať.

Aj napriek svojim obavám a nechuti púšťať sa to vecí, o ktorých nič nevedela, vedela, ako sa rozhodne ešte predtým, než vyslovila svoje obavy nahlas. Nešlo o boj so svetom, alebo samaritánstvo. Išlo len o to pomyslenie, že by nemusela byť sama.

„Dobre. Ale ako chceš tie miesta vôbec nájsť? Sagax na niečo také nestačí, pretože v nich je GPS-ka obmedzená len na územie mesta, dokonca ani Rozvaliny ta nie sú presne zaznamenané. Niečo také ako súradnice tam proste nefungujú. A staré zariadenia... sa už nedajú nájsť. Aristokrati sa ich zbavili.“

V hlave jej prebehla zblúdilá myšlienka, ktorá jej pripomenula, že ich páni mali na všetko dôvod. Možno zmiznutie starej techniky nebola snaha o pokrok, ale len pokrytecký strach z odhalenia. Lenže to by znamenalo, že niekto vedel o tom, že tie informácie niekto získal. Časovo to nesedelo, ale možno im tri roky trvalo, kým zistili, kto má na svedomí tú kvázi krádež. Toľko času ubehlo od momentu, keď staré telefóny a notebooky nahradili Sagaxy, až do dňa, keď jej rodičov odpratali z cesty.

„Viete,“ ozvala sa odrazu Molly, čím ju dokonale vyľakala. Doteraz si myslela, že spí. „Ten váš inšpirujúci prejav je fakt super, ale ešte skôr, ako začnete skúmať konšpiračné teórie, by som vám rada povedala niečo, na čo som si spomenula.“

Cassie sa na ňu pozrela so zodvihnutým obočím. Bolo to jednoduché, keďže všetci štyria sedeli v kruhu a v strede spal len ten malý pes a poblikávala solárna lampa nahradzujúca oheň, ktorú Molly veľmi šikovne „požičala“ od Russellovej skupiny. Kým jej bolo teplo, nezaujímala sa o zločineckú dráhu takého mladého dievčaťa.

„A na to si si spomenula medzi tým, ako si tretí a štvrtý raz zaspala?“

Bez výčitiek svedomia pokrčila ramenami. „Potrebovala som premýšľať a vy ste sa rozprávali príliš nahlas.“

„Museli sme nejako prekričať to voje hlasné premýšľanie,“ začal si ju doberať Gabriel.

Molly zodvihla obočie. „Nebudem počúvať výčitky o mojom chápaní od niekoho, kto pri spánku znie ako nasraný medveď.“

Cassie sa zachichotala. Keď ju Gabriel spražil pohľadom, pritisla si dlane na ústa. Ale aj tak sa nedokázala ubrániť úsmevu. Ona sama síce nikdy nepočula nikoho spať nijako hlasnejšie, keďže väčšinou odpadla ako prvá, ale len tá predstava ju pobavila. Bolo to také obyčajné a tak príšerne sa to nehodilo k ich situácii... ten kontrast bol dokonalý a bolo v ňom niečo upokojujúce.

„Tak na čo si prišla?“ pobádal ju Gabriel. Bolo jasné, že nechcel pokračovať v rozhovore, ktorý by ho mohol zosmiešniť. Takže stále v ňom bolo dostatočne veľké ego, hoci sa ho snažil krotiť.

Molly zmizol úsmev z tváre. „Kedysi som poznala jedného... chalana. Teda, v živote, ktorý som viedla predtým, než som tu skončila. Bol to taký čudák, dalo by sa povedať, že skôr šialenec. Bol posadnutý starou technikou a doslova sa vyžíval v práci so starými procesormi a podobnými záležitosťami. Okrem toho však zdedil nejakú zbierku máp po starom otcovi. Tie haraburdy neznáša, ale pokiaľ žije jeho matka, nedovolí mu ich vyhodiť.“

Cassie sa nad tým pozastavila. Bola priveľká náhoda, že odrazu poznali cestu von z tejto situácie. Do tejto sekundy netušili ani len to, kde začať a odrazu sa Molly prebudí s tým, že pozná človeka so zbierkou máp. Pre ňu to bolo viac ako podozrivé.

Chcela sa jej na to spýtať, ale kútikom oka zbadala, ako sa Still nesúhlasne mračí na Molly a krúti pri tom hlavou. Molly sa začervenala a zatvárila sa zúfalo. Celá výmena netrvala dlhšie než niekoľko sekúnd, takže si ani nebola istá, či sa vôbec stala. Vo vzduchu viselo napätie a Cassie si bola istá, že toto celé bolo plánované. Aspoň nejaká časť. No namiesto toho, aby sa na to rovno spýtala, zavrela ústa a prinútila sa mlčať. Možno čas ukáže, o čo Molly ide.

„A kde tento chlapík žije?“ spýtala sa Cassie a snažila sa znieť neutrálne.

Molly sa roztrasene nadýchla a Cassie si všimla, ako sa jej sotva badateľne trasú ruky. Bola si vedomá, že jej vyhlásenie im bolo podozrivé a očakávala konfrontáciu. Ale na tú si bude musieť počkať.

„Pokiaľ si dobre spomínam, žil na opačnej strane tohto lesa, takmer pri hranici s mestom.“

Gabriel sa zamračil a pošúchal si bradu. „Prečo by bol niekto taký šialený, aby žil tak blízko mesta a tým pádom aj k Aristokratom?“

„Vychádza z tvrdenia, že najlepšie sa skrýva niekomu rovno pod nosom. Okrem toho, tak trochu sa mu podarilo nafingovať vlastnú smrť, takže mu všetci dajú pokoj a výhoda je aj to, že je Odolný.“

Cassie prižmúrila oči. „Ale?“

Molly si ju niekoľko sekúnd premeriavala, nakoniec to však zdala a s porazeneckým povzdychom sklonila hlavu k zemi. „Odvtedy, čo mu zabili otca, je dosť nespoločenský a nedôveruje takmer nikomu. Môžem len dúfať, že si ma bude pamätať dostatočne dobre na to, aby aspoň počúval.“

„Takže ak sa tam aj dostaneme; čo sa aj dostaneme, hoci nám to chvíľu bude trvať; nemáme záruku, že nám tento človek pomôže. Alebo skôr tebe. Chápem to správne?“ overoval si Gabriel a znel nadmieru nespokojne.

„Chápeš to správne,“ prisvedčila Molly neochotne.

Cassie zodvihla obočie. „Inú možnosť nemáme, čo?“

Molly pokrútila hlavou. „V podstate nie. Teda, jedine ak tu nechcete sedieť a hádať sa, čo by to všetko mohlo znamenať ešte tak ďalšie tri dni, kým nevrastiete do zeme.“ Jej pokus o vtip všetci ignorovali.

Gabriel sa natiahol a poťapkal Cassie po nohe. Pri tom nepatrnom dotyku ňou prešlo chvenie a telom sa jej začal šíriť plameň, ktorý nemal nič spoločné so solárnym ohniskom v strede ich skupinky. Trhane sa nadýchla a roztrasenou rukou sa obtrela o jeho prsty. Mykol sa, akoby ho popálila, ale neodtiahol sa. Niekoľko sekúnd zotrvali v tichu a užívali si ten moment. Zapôsobilo to na ňu viac, než čokoľvek iné, čo doteraz zažila. Ich intímnu chvíľu prerušilo až odkašlanie si. Obaja sebou trhli a horúčosť Gabrielovho dotyku razom zmizla.

Cítila sa, akoby ju niekto práve okradol.

„Ehm... nie si... ehm... unavená?“ vykoktal Gabriel. Cassie sa pousmiala. Takže naňho mala ich vzájomná blízkosť rovnaký účinok ako na ňu. Možno by ju to v tejto situácii nemalo až tak tešiť.

Potrasením hlavy sa prinútila sústrediť sa na jeho otázku a hlavne na to, akú odpoveď mu vlastne dá. Cítila sa otupene, ale pri predstave, že by sa mohli zase niekam pohnúť, ju zachvátil príliv energie. Hoci ešte pred chvíľou si nebola istá, či vôbec chce pokračovať.

Pomaly prikývla. „Som síce unavená, ale nebudem tu len tak sedieť. Mali by sme vyraziť.“

„Nejaké jedlo?“ navrhol Gabriel.

S úsmevom odmietla a na znak zodvihla pravú ruku, na ktorej stále mala nutričný náramok. Bola to najnovšia experimentálna technológia. Tenký prúžok, ktorý sa tváril ako náramok, v pravidelných intervaloch telo zásoboval energiou a potrebnými živinami bez toho, aby človek musel čokoľvek vypiť alebo zjesť. Nebolo to dokonalé, keďže bola stále smädná.

Cassie podobné veci fascinovali, ale ani ten najefektívnejší druh elektroniky nedokázal nadradiť pôžitok z jedenia gumených medvedíkov alebo lasagní. Ale snažila sa nesťažovať. Hayley tými náramkami napchala jednu skrinku v tom úkryte v podzemí a čo sa jej týkalo, bola vďačná za čokoľvek, čo prinútilo jej žalúdok aspoň na chvíľu sklapnúť.

„Tak poďme,“ vyhlásila Molly.

Cassie v duchu nie práve nadšene zajasala nad pripravovaným pochodom, ale nasledovala príkladu ostatných a postavila sa. Still opäť siahol po ich štvornohom miláčikovi, ktorého sa nikto neobťažoval pomenovať. Od ich od odchodu ubehlo už dosť času a niekoľkokrát sa stihol zmeniť čas, ale ten pes stále vyzeral, ako by ich mal rád. Hoci, asi viac ako rád. Keďže oni sa „živili“ náramkami, on si privlastnil všetky ich použiteľné zásoby, len o vodu sa s nimi delil.

Nejako automaticky sa zaradila na koniec skupinky. Tam ju nikto neuvidí, ako za sebou doslova ťahá nohy. Nechcelo sa jej stále presúvať z miesta na miesto, hoci predtým na to už bola zvyknutá. Nikdy to však nemala rada. Nebola na pešiu turistiku, bola to len nutnosť, ktorú si osvojila, aby v tejto divočine prežila. Uvedomovala si, že len stále fňukala, ale bola to jediná činnosť, ktorou si dokázala vyplniť voľný čas. Bolo to lepšie ako strachovať sa.

Lenže teraz, namiesto toho, aby v duchu kňučala nad svojim osudom, zaplnila si myseľ momentmi, ktoré prežila s Gabrielom. Bol úžasný a hoci jej občas liezol na nervy, nedokázala sa zbaviť tej príťažlivosti, ktorú voči nemu pociťovala. Všetko v nej sa chvelo len pri pomyslení na jeho dotyk, hrejivosť jeho pokožky a hebkosti jeho prstov. Vedel sa rozzúriť a vtedy rozdával rany, ktoré dokázali bolieť, ale okrem toho bol aj starostlivý a hoci sa snažil pôsobiť ako človek, ktorému na ničom a nikomu nezáleží, stále sa obzeral cez rameno, aby sa uistil, že je za ním.

Po celý zvyšok cesty panovalo medzi nimi priateľské ticho, ktoré bolo prerušované len občasnými uisteniami, že idú správnou cestou. Molly tvrdila, že sú už len za rohom. Len nestihla povedať, koľko tých zákrut na nich ešte čakalo. Preto, keď konečne prešli do časti, kde už stromy redli a svietilo na nich práve vychádzajúce slnko, na chvíľu zízala v prekvapení.

Cassie len tak-tak premáhala zívanie a bola si istá, že ak si teraz niekde sadne, rovno tam zaspí. Možno aj preto tak nadšene zvýskla, keď si všimla malý domček obrastený zmesou brečtanu a ešte niečoho iného, oveľa farebnejšieho. Hoci, ako sa tak na to pozerala, možno tam tých druhov bolo viac. Nemala náladu ich počítať.

„Toto je ten dom?“ spýtal sa Gabriel nedočkavo, ale podľa unavenosti v jeho hlase vedela, že je v rovnakom rozpoložení ako ona.

Molly prikývla. „Hej, tu býva Gareth.“

Nastal trápny moment ticha, ktorý sa neodvážil prerušiť ani len ten pes. Nakoniec to Cassie nevydržala a odkašlala si. O niekoľko sekúnd by sa stala asi jednou z mála, ktorí mali tú česť zaspať postojačky.

„A čo budeme robiť teraz?“

„No, teraz pôjdem dovnútra a pokúsim sa toho blázna presvedčiť, aby nám pomohol. Ale vy počkajte tu.“

Cassie cítila, že nikto s tým nesúhlasí, ale nezačula ani jediné slovko protestu. Nebolo to tak, akoby ju posielali na smrť, len mala ísť zariadiť, aby ich nejaký výrastok prijal vo svojom príbytku a pomohol im. Nemala z toho dobrý pocit, ale keď sa Molly vybrala smerom k domu, proste zostala stáť.

Zacítila, ako k nej Gabriel pristúpil. V náhlom popude, v túžbe po úteche, natiahla ruku a obalila ňou tú jeho. Pod jej dotykom stuhol a na chvíľu naozaj čakala, že sa odtiahne, ale miesto toho ju prekvapil úplne inak. Zadíval sa jej do očí a v jedinom okamihu, v ktorom takmer ani nestihla žmurknúť, si ju pritiahol do náručia a bradou sa jej oprel o hlavu.

Pri intenzite toho dotyku a hrejivosti jeho náručia zalapala po dychu a ruky jej chvíľu len tak viseli popri tele, dokonca ani nevládala udržať jeho prsty medzi svojimi. Keď si ju pritúlil ešte bližšie, až cítila jeho dych vo vlasoch, spamätala sa natoľko, aby mu paže dokázala obmotať okolo pásu. Spokojne si povzdychla a kúpala sa v tej nádhere.

Vedela, že to zamýšľal skôr ako útechu, pripomenutie, že tu nie je sama. Ale aj napriek tomu sa v nej začalo niečo zbierať, to niečo, o čom doteraz len čítala a vždy pochybovala, že to existuje. Pomalá lavína padajúca z vrcholu plného túžby. Chcela sa v tom okamihu stratiť, zabudnúť na to, kde sú a že ich nečaká žiadna vyhliadla na zlepšenie. Spomenula si na to, aké to bolo, keď mala úplnú rodinu a bola ako v bavlnke.

Sama pre seba sa usmiala. Toto sa nevyrovnalo ničomu, čo doteraz zažila. Bolo to ako cítil slnko na pokožke a hrejivosť v srdci. Pohladenie na duši, ktoré liečilo viac a lepšie ako najlepší liek. Dokázala by si na to zvyknúť.

„Páni, teraz sa cítim, ako by som vám zasahovala do osobného priestoru, hoci stojím na opačnom konci lúky.“ Hlas patril Molly a rozliehal sa okolo nich s trochou zlovestnej ozveny.

Obaja sa strhli.

Cassie sa neochotne odtiahla od Gabriela a chcela odstúpiť, no nedovolil jej to. Usmiala sa na neho a vzápätí hlavu otočila smerom k Molly.

„Ako si dopadla?“ spýtala sa.

Molly sa zatvárila kyslo, akoby zjedla citrón. „Nebolo to ľahké, ale nakoniec sa dal presvedčiť. Dovolí nám, aby sme použili jeho mapy na určenie tých miest na zozname. Ale ak ho dostaneme do problému, zabije nás.“

Gabriel si odfrkol. „No, je to rozhodne milý a férový chlapík,“ zašomral ironicky.

„Poďte dnu skôr, ako si to rozmyslí,“ pobádala ich Molly rýchlo, odrazu nervózna.

Cassie sa nakoniec odpútala od Gabriela, no ruky mali stále spojené. Molly sa pozrela na ich prepletené prsty, ale nijako nereagovala. Akoby to očakávala, alebo to proste nebola dostatočne vzrušujúce na to, aby tomu venovala pozornosť. Nech to bolo akokoľvek, Cassie jej za to v duchu poďakovala. Nevedela, akoby sa zatvárila, keby si ich prezerala ako pod mikroskopom alebo mala divné poznámky. Takýto druh intimity bol pre ňu príliš čerstvý na to, aby dokázala prežiť otvorenú zvedavosť, alebo otázky.

Pomaly nasledovala Molly do útrob malého domčeka. Ako prvé sa ocitli v tmavej chodbe, ale skôr, ako sa stihla spýtať, sa z opačného konca ozval mužský hlas:

„Mapy sú na poschodí, nepomôžem vám s nimi. Kto by mal záujem, moja matka pripravila nejaké jedlo. Máte šťastie, že je spoločenskejšie než ja.“

Molly sa k nim otočila. „Gabriel, poď so mnou, vysvetlím ti, ako tie súradnice fungujú. Cassie môže ostať tu a trochu si zajesť.“

„A čo Still?“ spýtal sa zvedavo Gabriel.

„Veď ten ostal vonku,“ skonštatovala Cassie, keď sa otočila a všimla si, že vysoký muž zostal stáť na svojom mieste.

Gabriel jej stlačil ruku a potom ju pustil. „Neboj sa, hneď sa vrátime.“

„A kto povedal, že sa bojím?“ doberala si ho Cassie, hoci srdce jej zvieralo. Mala z toho miesta divný pocit. Niečo zvieravé, čo jej zauzlilo žalúdok a hrozilo, že ju pripraví o súdnosť, sa prebudilo v jej útrobách.

Prižmúrenými očami sledovala, ako sa tí dvaja vybrali opačným smerom, než ktorým mala ísť podľa Molliných pokynov ona. Podľa dupotu si domyslela, že išli niekam po schodoch. Celá tá stavba jej pripomínala skôr nejaký opustený záhradný domček alebo chatu, než trvalo obývaný domov, ale nepovedala nič. Kto bola ona, aby súdila spôsob života ostatných ľudí? V duchu im bola vďačná za pohostinnosť.

Na prahu kuchyne prekvapene zastala. Predpokladala, že bude prázdna, ale opak bol pravdou. Pri okrúhlom stole sedel mladík. Nedokázala určiť, akej farby má vlasy, keďže mu hlavu zakrývala červená šatka, ale oči mal priateľské. Trošku sa upokojila, ale stále ostávala ostražitá.

„Ďakujem, že nám pomôžeš.“

Pokrčil ramenami. „Molly je veľmi presvedčivá, keď chce.“ Pohodil rukou, akoby o tom už nechcel hovoriť. „Ale ty si Cassie, však?“

Naklonila hlavu na bok. „Ako to vieš?“ Varovný hlas v hlave jej nadával, že mala klamať a tvrdiť, že je niekto iný. Sama bola tou myšlienkou zarazená, ale nebola taká nerozvážna, aby hneď robila závery.

„Viem veľa vecí. A vopred sa ospravedlňujem.“

Cassie zmätene zažmurkala. „A za čo?“

„Za toto.“

Sotva to dopovedal, zacítila Cassie na krku ostré bodnutie. Ruky jej automaticky vystrelili nahor, aby zistila, čo sa deje, ale už to nestihla. Svaly odmietali poslúchať a hoci cítila, ako padá k zemi, dopadnutie vnímala skreslene. Akoby to telo, čo sa práve zoznámilo s podlahou, nepatrilo jej. S trpkosťou si uvedomila, že ten pocit už raz zažila. V duchu sa zaprisahala, že za toto niekoho poriadne zmláti.

Z tohto sa už Molly vážne nevykecá.

Kapitola 17. ¦¦ Kapitola 19.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Stratení v čase - Kapitola 18.: