OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Sunset - 24. kapitola



Sunset - 24. kapitolaA je to vonku. Nessa sa konečne odhodlá povedať Shanovi o všetkom, čo sa okolo nej deje a tiež o tom, že vie o Shanovych stretnutiach s inými Lovcami. Ale ako na to zareaguje on???

DIVOKÁ JAZDA

Ráno som sa zobudila totálne vyčerpaná. V noci som oči skoro nezavrela. Nemohla som si vyčistiť hlavu od všetkých tých informácií, no a keď som nakoniec aj zaspala, v snoch ma mátalo moje mladšie ja a Shane. Prekrikovali sa, aby som si vybrala, bombardovali ma dôkazmi a ja som bola stále zmätenejšia a zmätenejšia, až som sa ocitla na posteli vo svojej izbe celá spotená a zadychčaná. Snažila som sa upokojiť a znova zaspať- aspoň trochu som dúfala, že už ma nebude strašiť ďalšia predstava môjho podvedomia-, no ako náhle sa mi to podarilo, objavila som sa v ďalšom hrozivom sne. Väčšinou sa tam vystupovali Shane a to malé dievčatko, no raz som sa ocitla na pustej ceste. Okolo mňa nebolo nič; zem bola vyschnutá a popraskaná, kvety boli zvädnuté a vzduchu bol otrasne ťažký. Predo mnou sa chodník rozvetvoval na dva ďalšie. Bola tam aj informačná tabuľa, ktorá ukazovala: vľavo- láska, vpravo- túžba. Vždy, keď som si už myslela, že viem, čo chcem a vybrala som sa jednou z tých cestičiek, vrátila som sa k tabuli a vybrala sa druhou. Tieto nepokojné sny spôsobili, že som mala ráno veľké kruhy pod očami. Vedela som však, čo som chcela urobiť, musela som sa porozprávať so Shanom- inak sa to nedalo vyriešiť alebo skôr ja som nemala iné riešenie. V kúpeľni som si opláchla tvár studenou vodou, otvorila okno a chvíľu stála v jemnom jarnom vánku. Tak veľmi som túžila, aby odvial všetky moje starosti, myšlienky a obavy, no nestalo sa. Neochotne som sa obliekla a zišla dolu na raňajky. Otec mi prichystal misku müsli, no prehltla som len tri lyžice- na viac som sa nezmohla.

„Ness, si si istá, že dnes chceš ísť do školy?“ spýtal sa otec ustarostene. Asi videl tú zelenú farbu mojej tváre, ktorá sa menila na modrú a nejak vedel, že žalúdok si cítim až v krku.

„Hej, pohoda,“ odvetila som nedbanlivo, no ten hysterický podtón sa nedal len- tak skryť.

„Naozaj?“ nasadil pochybovačný tón.

„Oci, nebudem vynechávať školu kvôli tomu, že sa neviem rozhodnúť.“ Umyla som misku a vyšla do prekvapivo teplého rána. Keď som naštartovala, motor môjho auta- aj keď nehrmel príliš hlasno- ma vystrašil.

Čo sa to s tebou deje? pýtala som sa sama seba. Toto už nie je normálne. Predsa sa s ním chceš len porozprávať. Pevne som zovrela volant a vydala sa na cestu. O pár minút som bola v škole. Nevyšla som však hneď, ako som vytiahla kľúčik zo zapaľovania, najprv som pozorne preskúmala okolie či ho niekde neuvidím.

Vzduch je čistý, pomyslela som si a vydýchla som si. Prečo som však rada, že tu nie je?

Vyhodila som si na plece tašku, keď v tom som za chrbtom počula dobre známy hlas.

„Ahoj princezná.“

Srdce sa mi zaborilo hlboko do hrudného koša a hrdlo mi zovrela neviditeľná ruka- bola som rada, že som vládala dýchať inak by som rovno na mieste skolabovala.

„Ahoj,“ odvetila som priduseným hlasom.

„Deje sa niečo?“ spýtal sa, chytil ma pod lakťom- pravdepodobne si myslel, že budem padať- a privinul si ma k sebe.

„Nie... ja... len som... chcela,“ koktala som. Vtedy k nám prišiel Anthony.

„Čau Nessa. Shane tu si. Kevin ťa hľadal vraj potrebuje pomoc s nejakou látkou z liekov.“

„Fajn kde je?“

„V triede.“

„Idem teda za ním.“ Potom sa obrátil ku mne. „Povieš mi to po hodine hej,“ a vtisol mi na čelo bozk. Keď odišiel uprela som na kamaráta ten najjedovatejší pohľad.

„Veľmi pekne ti ďakujem,“ vyštekla som napoly hysterickým hlasom a odpochodovala do učebne. Keď som tam dorazila, zúrivo som hodila učebnice na stôl a sadla si.

„Wow. Pokoj dračica,“ smial sa Lucas, no po mojom zdrvujúcom pohľade ihneď prestal. Zložila som si hlavu na ruky a privrela oči.

„Zlá noc?“ spýtal sa môj spolu sediaci.

„Strašná,“ pritakala som.

„Chceš dnes pracovať? Nevadilo by mi keby som na tom robil sám.“

„Nie, som v pohode.“

„Si si istá?“ spýtal sa pochybovačne sa na mňa zahľadel.

„Pozri, jedna prebdetá noc mi predsa nezabráni, aby som v škole pracovala, takže zdvihni zadok a bež pre tie pomôcky,“ povedala som mu s úsmevom. Ihneď sa postavil, ruku zdvihol k čelu a vojensky zasalutoval:

„Rozkaz pane.“

Rozosmiala som sa. Vyzeral naozaj komicky. Vážnym krokom prešiel k stolu, nabral všetky malé fľaštičky, ktoré sme potrebovali a vrátil sa tým istým pochodom.

„Misia splnená,“ oznámil mi hrubým hlasom.

„Dobre a teraz ti prikazujem, prestaň zo seba robiť blázna,“ smiala som sa. Uvoľnene si sadol na stoličku a pracoval akoby nič.

„Dobre, teraz nakrájaj toto čudo na malé kocky a hoď ich tam. Skús ich dať na menšie potom sa rýchlejšie spracujú,“ poradil mi, keď som brala do rúk nôž.

„Fíha, niekto sa tu drvil,“ zaškľabila som sa naňho, no on neodpovedal len ďalej miešal novú nechutnosť, čo sme mali uvariť. V duchu som mu bola veľmi vďačná, lebo hoci nevedel, čo mi je- a ja som si podvedome uvedomovala, že tuší, že ma niečo trápi- dokázal ma super rozptýliť. Razom som zabudla na všetky moje nočné mory, ktoré ma mátali aj za denného svetla, na svoje problémy s nerozhodnosťou.

„Koľko mám dať tejto zapáchajúcej tekutiny?“ spýtala som sa a ukázala som mu fľaštičku, ktorú som držala v jednej ruke a druhou som si zapchávala nos.

„Dve kvapky. Ani menej, ani viac, inak by to mohol vyprsknúť.“

Predstava, že by som urobila chaos ako za starých čias ma vábila. Tak strašne som túžila urobiť niečo hlučné, niečo čo by prekričalo ten vnútorný hlas, ktorý do mňa neustále hučal. Aby okolie nebolo také pokojné, aby aj ostatní vedeli, ako sa cítim- že vo mne zúri búrka. No neurobila som to. Vedela som, že učiteľka by sa na mňa hrozne hnevala- možno by jej rupli nervy- a ja som nechcela robiť viac neplechy ako som mala.

Áno, zanechám po sebe hotovú spúšť a je jedno, ktorou cestou sa vyberiem, pomyslela som si.

„Hotovo,“ zvolal radostne Lucas, čím ma surovo vtiahol do reality. „Odniesla by si prosím ťa tieto nádoby?“ spýtal sa a podával mi niekoľko úzkych, štíhlych fľašiek.

Prikývla som a ustato som kráčala k veľkému stolu. Keď som sa vrátila, stôl bol čistý a prázdny. Väčšina dvojíc ešte neskončila, a keďže my áno, ostatok hodiny sme mali voľný, preto som to využila, zložila si hlavu na ruky a privrela oči. Človek by si myslel, že príde aspoň minimálne uspokojenie ospalej mysle, no u mňa nie. Len čo sa moje viečka privreli, objavila sa mi v hlave vidina detí- dievčatka a chlapčeka-, ako sa hrajú na pieskovisku. Ten krásny obraz však netrval dlho. Okamžite sa prihnali Lovci duší a zničili ju. Vtedy sa však stalo niečo, čo tam predtým nebolo. Jeden z nich si dal dolu kapucňu a odhalil svoju identitu, no keď som zistila kto to je, skoro ma vystrelo. Predo mnou stál Shane a zlovestne sa usmieval. Rýchlo som otvorila oči, aby som sa na to nemusela viac pozerať, no aj potom som ešte chvíľu videla pred sebou jeho tvár. Kútikom oka som zabehla k jeho lavici; skláňal sa nad svojím liekom. Cítila som, že začínam dýchať trochu normálne, nie tak vystresovane, ako keď sa tam zjavil. Zrazu som na svojej ruke, ktorú som mala ešte stále položenú na stole, zacítila čísi dotyk. Bol to Lucas.

„Ness, naozaj ti nič nie je?“ Jeho ustaraný pohľad ma bodol niekde pri srdci.

Vidíš. Aj jemu ubližuješ už len tým, že sa trápiš. A ak si niekomu nespôsobila bolesť, čoskoro to urobíš. Si odporná. Nezaslúž si, že sa takto o teba boja.

Mlč! skríkla som na svoj vnútorný hlas. To nie je pravda, hovorila som si, aby som zahnala pocit viny.

„Nie som v pohode,“ odvetila som len čo som videla, že Lucas je znepokojený neprichádzajúcou odpoveďou.

Vzdychol si. „Keď myslíš.“

Zazvonil zvonček a mňa až trhlo. Zo všetkých tých vízií budúcnosti, ktoré mi ukázali, z tých nočných môr, ktoré ma napádali v noci som bola celkom vyvedená z miery. Pomaly som vložila učebnice do tašky a pobrala sa na ďalšiu hodinu. Očami som prečesala celú učebňu či nenájdem Shana a aj sa tak stalo; stál pri dverách a živo sa o niečom rozprával so Sorou. Podišla som teda k nim.

„Nessa, pred hodinou si mi chcela niečo povedať,“ pripomenul mi.

„Hm, hej,“ prikývla som. „Vlastne som sa ťa chcela na niečo opýtať.“

„Do toho,“ povzbudil ma s láskavým pohľadom, pri ktorom mi zovrelo srdce.

Otvorila som ústa, že vyslovím svoje obavy- v kútiku duše som dúfala, že to bol od Tajomného len úskok, a že sa s klanom nestýka-, no kým som stihla niečo povedať, Sora ma predbehla. Ani som si neuvedomila, kedy od nás odišla, no teraz sa vrátila.

„Nešlo by to Shane. Pýtala som sa učiteľky. Ak by si to skombinoval, vybuchlo by to. Prinajlepšom len vyprsklo.“

„Aha, no fajn. Ale aj tak je to škoda, keď si dáš dohromady všetky tie prísady  a fakty, ktoré tam sú. No nič.“

Nemala som ani najmenšie tušenie o čom sa tí dvaja rozprávali. Nemo som tam stála a pripadala som si taká maličká- možno preto, že mi nikto nevenoval pozornosť.

„Ale ty si ich pozornosť nezaslúžiš,“ hovoril môj vnútorný hlas. Sprvu ma napadlo či to nie je svedomie- ak hej bolo veľmi otravné. Prestávka sa skončila a všetci traja sme sa pobrali na ďalšiu hodinu- hodinu môjho otca. Uvedomovala som si, že teraz nebudem mať ani najmenšiu šancu sa spýtať Shana či sa stýka so svojím klanom. Nemala som inú možnosť len sa pozerať na tabuľu, ako sa pomaly napĺňa inými a inými výpočtami. Ani jednému som však nerozumela- aké prekvapenie. Hoci som naoko vyzerala plne zamestnaná látkou, ktorú sme preberali, mysľou som bola stále niekde inde. Hlavu som mala stále plnú rozhodovania.

Koľko času mi ešte dajú? Budú na mňa naliehať alebo budú akceptovať moju voľbu? Čo na to povie Shane? Bude sa hnevať či bude sklamaný?

Tie nekonečné otázky, ktoré sa vy znovu a znovu vynárali v hlave mi nedali pokoja.

Čo sa to nikdy neskončí? Prečo nemôžem mať myseľ aspoň na minútu prázdnu?

Kútikom oka som pozorovala Shana. Bol celkom ponorený do práce. Počítal ten istý príklad, ktorý bol aj na tabuli. Zložitý vzorec mi nedával nijaký význam, no môjmu priateľovi očividne áno. Ruka s perom mu svižne lietala po stránke zošita. Tvár mal celkom jasnú; sem- tam sa mu na čele objavila malá vráska, keď sa objavil nejaký problém s počtami. Skúsila som si predstaviť, že by som si vybrala úlohu Strážkyne duší... že by som ho mala opustiť.

Nie, to nepripadá do úvahy, pomyslela som si. Nedokázala by som žiť bez jeho objatí, bez jeho nezbedného úškrnu, keď sa na mne bavil, bez jeho bozkov, bez jeho blízkosti... chýbalo by mi všetko.

Možno si to všetko len veľmi pripúšťam k telu. Možno to ani nie je také hrozné. Možno sa dá žiť niekde medzi. Možno, možno, možno. Tieto dohady ma asi raz zabijú, pomyslela som si. Sklonila som hlavu k svojmu zošitu a všimla som si, že je plný mne nejasných výpočtov- akoby som dávala pozor. A zrazu, ani som si neuvedomila kedy, zazvonil zvonček. Okolo mňa sa strhol veľký zhon. Všetci sa rýchlo balili a ponáhľali sa na ďalšiu hodinu. Ja som sa však na rozdiel od nich vôbec nenáhlila. Zdalo sa mi, že mám more času. Keď som sa narovnala, Shane stál pri našej lavici, nepohnuto a hľadel cez okno kamsi do diaľky. Zo zamyslenia sa prebral až keď som k nemu podišla a chytila ho za ruku. Za tú chvíľu som si všimla, akoby mal na tvári napísané, že ho niečo trápi.

Ach, aspoň nie som sama, pomyslela som si.

„Chcela si sa na niečo spýtať, ale so Sorou sme ťa prerušili. Prepáč nám to. Mysleli sme si, že sme vytvorili niečo, čo by pomohlo rýchlo hojiť zranenia, rýchlejšie ako iné lieky, no vyskytol sa tam menší problém s jednou prísadou.“

Tak o tomto sa rozprávali, prebehlo mi mysľou.

„No vieš, ja.... “ no slová mi však uviazli na polceste von, pretože sme mierili zeleným trávnikom k ihrisku.

Och môj bože, vzdychla som si. Ideme lietať.

Jedna z mojich nočných môr sa chystala premeniť na realitu.

Toto nie. Ja nechcem. Určite je nejaký spôsob, ako sa z toho dostať. Budem predstierať mdloby. Áno, to by sa dalo, premýšľala som, keď sme sa ako poslední blížili k veľkému davu. Zaujali sme svoje miesto pri Sore, Kevinovi a Lucasovi a napäto počúvali- teda ja som bola napätá, ostatní zdá sa, boli nadšení tou predstavou. Učiteľka nám chvíľu niečo vysvetľovala- pravdepodobne základy lietania-, no ja som nič nepočula, pretože mi v ušiach hučala krv. Cítila som, ako moja tvár mení farbu z kriedovo bielej na zelenú.

„Pôjdete po dvojiciach,“ počula som a moja nervozita sa o niečo zmiernila.

Aspoň tam hore nebudem sama, pomyslela som si.

„Nessa,“ ozval sa Shane, keď videl môj strach v očiach, „nemusíš sa báť. Pôjdem tam s tebou len si niečo vybavím, hej?“

Prikývla som. Ostatní sa už spárovali do dvojíc. Odrazu ma schytila neznáma ruka a ťahala ma k jednému z kobercov. Keď som sa otočila, aby som vynadala tomu zradcovi, zbadala som, že je to Lucas. Prsty mal omotané okolo môjho zápästia a ja som s tým nedokázala nič robiť. Omámenú a vystrašenú ma vyložil na prostriedok- ak sa to tak dá nazvať- a prisadol si ku mne. Chytil jeho ľavý predný roh až sme sa ocitli v skoro šesťmetrovej výške. Keď som sa pozrela dolu na tie malé postavičky, prepadla ma hrozná úzkosť.

„Ness, ešte stále sa bojíš výšok?“ spýtal sa s úškrnom Lucas.

„Za toto ťa zabijem.“ Zreteľne som vyslovila každé jedno slovo.

„Dobre, ale zatiaľ si užijeme tú jazdu.“ Znova sa usmial. Prečo do čerta je stále taký vysmiaty? Čo nedokáže pochopiť, že mi z toho všetkého býva zle?

„Akú jazdu?“ spýtala som sa a opatrne sa chytila okraja koberca, ktorý vpredu zroloval.

„Každá dvojica by mala urobiť skúšobnú jazdu okolo ihriska,“ vysvetlil mi.

Och, to mi trochu uniklo, pomyslela som si. Vtedy som si uvedomila, že som sem hore chcela ísť so Shanom. Nevedela som či som bola viac nahnevaná, alebo som sa bála.

„Prečo si ma sem posadil ako prvú?“ spýtala som sa nervózne.

„Aby si to mala čím skôr za sebou.“

Vedľa nás sa zjavila profesorka- tiež na lietajúcom koberci-, aby nám dala pokyny.

„Takže, preletíte okolo školy a vrátite sa späť na zem,“ vysvetlila nám s úsmevom.

Prečo sa dokelu všetci usmievajú, keď ja tu mriem od hrôzy?

„Jasné,“ odvetil Lucas a uprel pohľad dopredu. „Pripravená?“

„Pomôže ak poviem nie?“

„Nie.“

„Tak potom to je jedno,“ zamumlala som. Potiahol zrolovaným koncom a vyrazili sme vpred. Okamžite som zavrela oči. Nechcela som vidieť, ako príroda okolo nás uháňa neutíchajúcou rýchlosťou. V ušiach mi nepríjemne pišťal vzduch- znel mi ako nárek mojej duše. Ale prečo nariekala? To z tej výšky? Nie, to nie je také hrozné. Žeby som až tu vo veľkej výške počula všetky tie city, ktoré sa vo mne prevaľujú ako oblaky na oblohe?

„Takto o všetko prídeš,“ počula som Lucasov hlas v spleti zvukov.

Opatrne som povolila zovretie viečok a cez mihalnice som nazrela, no potom som oči otvorila úplne. Teplý vánok mi hladil tvár a na moje začudovanie konečne vyhnal z mojej hlavy všetky tie otázky a myšlienky. Mala som ju totálne čistú. Pery sa mi roztiahli v miernom úsmeve.

„Super, čo?“ prehodil môj kamarát a pozrel sa na mňa.

„Nemal by si náhodou dávať pozor na cestu?“ spýtala som sa ho podozrievavo.

„Myslíš, že by sme mohli do niečoho naraziť?“

„Pozor strom!“ skríkla som len čo to dopovedal, zavrela oči a čakala som náraz alebo niečo podobné, no nič sa nestalo. Vedľa mňa som počula hrdelný smiech.

„Mala si sa vidieť. Tá hrôza v očiach.“

„Ha-ha-ha, veľmi smiešne,“ poznamenala som a buchla ho do pleca.

„Au,“ zjojkol.

Usmiala som sa. To máš za to, že si si zo mňa robil srandu, pomyslela som si.

Nahol sa trochu doprava, obleteli sme školu a pokračovali v bláznivej jazde naspäť k ihrisku.

„Myslím, že sa z toho dá ešte niečo vyťažiť,“ povedal si pre seba a pridal rýchlosť. Teraz som kŕčovito zvierala záhyb starodávneho koberca modlila sa, aby som nespadla- asi by to nedopadlo dobre. Už len pri tej predstave ma zamrazilo.

„Teraz je riadenie na tebe,“ prehodil ľahostajne, pustil sa koberca a ruky si prekrížil na prsiach.

„Čože?“ nechápala som, no po chvíli mi to došlo, spanikárila som a vozidlo sa začalo hojdať a nakláňať.

„A že ja nás chcem zabiť,“ zafrflal Lucas a chytil mi ruky za zápästia tak ako predtým dolu na zemi. Bola som ako vo zveráku, no mala som pocit, akoby sa ma ani nedotýkal. Tvár mal hneď vedľa mojej. Opatrne som sa mu pozrela do očí; boli čokoládovo hnedé, no bolo v nich niečo, čo ich robilo zaujímavými. Všimol si, ako sa naňho pozerám a spodná pera sa mu zachvela- aj vo mne sa niečo pohlo. Podvedome som sa usmiala a jeho ruky bezmocne klesli a s nimi aj my. Až po niekoľkých sekundách som si uvedomila, že sa rútime k zemi a on tiež, pretože mi ich okamžite vytiahol hore.

„Došľaka Nessa, ty nás chceš naozaj zabiť.“

„A čím?“ opýtala som sa nevinne, pritom som však vedela, čo som urobila- absolútne som ho znervóznila. Jeden môj úsmev ho dokázal odradiť. No keď som si spomenula na tej pohľad, na to bodnutie v mojom vnútri..... nie, nie, nie.

„Ale ničím,“ zamumlal a venoval sa jazde.

Uprela som pohľad dopredu a zazrela som maličké postavy. Blížime sa, chvalabohu. Pomaly, veľmi jemne spúšťal ruky nižšie až sme ladne pristáli.

„Veľmi dobre,“ skonštatovala profesorka.

Len čo sme sa ocitli na pevnej zemi, vstala som z koberca a utekala dozadu. Lucas ma nasledoval- ani som nevedela, ako, no tušila som to. Tam som zazrela Shana; na tvári kamenný výraz, päste zaťaté. Rovno tam som prečítala, čo si myslí: „Ten idiot za tebou ma velikánsky problém.“ Pricupitala som k nemu a chytila ho za ruku. Láskavo som sa mu pozrela do očí a on sa ihneď upokojil. Hodina prešla akoby nič; nie každý sa stihol vystriedať. Všetci piati sme zamierili na poslednú hodinu s profesorom Flintom.

„Dnes budeme preberať formulku na vyvolanie tlakovej vlny. Viem, možno sa vám to bude zdať ako vystrihnuté z nejakého amerického filmu. Popravde tieto ‚kúzla‘ používajú čarodejníci a nie my. Nájde sa aj výnimka, ktorá potvrdzuje pravidlo. Takže je to úplne jednoduché. Vystriete pred seba ruky na šírku ramien dlaňami nahor, poviete ‚mia korpora sua nominave‘ a spojíte ich pred sebou.“

Postavili sme sa pred stojany s plechovkami v tvare pyramídy a začali trénovať. Tušila som, že mám poslednú možnosť opýtať sa ho či sa stýka so svojím klanom, pretože po vyučovaní väčšinou vždy zmizol.  Obrátila som sa k nemu a spustila pevným hlasom.

„Shane, celý deň sa ťa chcem na niečo spýtať, no vždy mi to niekto alebo niečo pokazí.“

„Pýtaj sa,“ povedal zabratý do vytvárania tlakovej vlny.

„No.... ja... len ma to tak napadlo..... som si istá, že by si mi o tom povedal,“ koktala som.

„Skús to aj ty,“ prehovoril, akoby ma vôbec nebol počul.

„Ehm, fajn,“ privolila som a postavila sa na značku. „No vieš, chcela som sa ťa spýtať, či.... “

„Sústreď sa,“ prerušil ma.

Pozrela som sa na svoje dlane, mala som ich  správnej polohe. Povedala som formulku, no stále som sa snažila položiť Shanovi otázku.

„Vieš... napadlo... mi... “

„Povedal som ti, aby si sa sústredila,“ znova ma prerušil.

„Dofrasa, mohol by si ma konečne počúvať!“ zaziapala som na neho a- ani neviem akým zázrakom- v zúrivom geste som spojila dlane. Vyšľahla z nich taká tlaková vlna, že ma odhodila do steny.

Uch, vyšlo zo mňa, keď ma praštilo o stenu a zviezla som sa na zem. Pred očami sa mi na malý okamih zatmelo. Keď som ich znova otvorila, okolo mňa sa zhrčila celá trieda.

„Nessa?“ predral sa pomedzi spolužiakov Shane spolu s profesorom Flintom.

S hroznými bolesťami hlavy som sa pozviechala zo zeme.

„Som v poriadku,“ povedala som, no nebola som si tým istá, pretože sa mi na opäť zatmelo pred očami. Zapotácala som sa, no to ma už Shane držal okolo pása a pomáhal mi udržať rovnováhu.

„Zavediem ju na ošetrovňu?“ spýtal sa profesora.

„Áno,“ pritakal mu.

Ani poriadne neviem, ako som dokázala prepletať nohami. Pravá, ľavá, pravá, ľavá, hovorila som si, aby som sa nezrútila na dlážku.

„Je to len tvoja vina,“ vydýchla som na opustenej chodbe.

„Čože?“ nechápal.

„Keby si ma chvíľu počúval a nezaujímal sa len o tú blbú tlakovú vlnu, nemusela by som mať bolesti chrbta,“ vchrstla som mu do tváre.

Ticho. Netušila som, či sa snaží stráviť to obvinenie, alebo nevie odpoveď. Bolo mi to však jedno. Minula som celé svoje úsilie porozprávať sa s ním, no nevyšlo to a teraz už nemám chuť. Možno je to hra osudu.

„Mrzí ma to,“ počula som pri svojom uchu.

„Hm, to hovor mojej chrbtici,“ zamrmlala som.

„Povieš mi, čo si chcela?“

Bola tu šanca; konečne som mala možnosť pokojne sa s ním o tom porozprávať. Pred nami sa čnela drevená lavička, tak som si na ňu sadla a ukázala na voľné miesto vedľa seba. Bolo mi ukradnuté, že som mala ísť na ošetrovňu- možno som mala niečo zlomené.

Zdvihla som hlavu a pozrela sa do jeho očí; čakali.

Najlepšie bude ak sa ho to spýtam na rovinu, pomyslela som si.

„Shane, stýkaš sa so svojím klanom?“

Bolo to celkom ľahké. Dokonca som mala pocit, že sa mi trochu uľavilo. Celý deň som kvôli tomu tŕpla a teraz je to zo mňa vonku. Keď som však zbadala, ako sa jeho tvár zachmúrila, vedela som, že sa Tajomný nemýlil. Ešte k tomu otáľal s odpoveďou, to je jasný znak.

„Áno,“ odvetil potichu.

Tak a mám to potvrdené od hlavného zdroja, pomyslela som si. Nejak veľmi ma to neprekvapilo. Asi som bola zmierená, že je to naozaj tak a teraz som už necítila.... nič. Pripadala som si, akoby povedal, že aj zajtra zapadne slnko. Vôbec som nevedela, čo robiť; ani jeden z nás neprehovoril- nebolo čo. Chvíľu som tam sedela potom som sa zdvihla a vyšla dopredu po chodbe.

„Kam ideš?“ spýtal sa zmätene.

„Na ošetrovňu,“ odpovedala som jednoducho a otvorila dvere do malej miestnosti. V koženom kresle sedela mladá sestrička- dobre som ju poznala. Ako som vošla, obrátila sa ku mne, premerala si ma od hlavy po päty a spýtala sa.

„Hodina s profesorom Flintom, tlaková vlna?“

„Uhm,“ pritakala som.

„Och, no poďte sem nech vás prezriem.“

Sadla som si na lehátko pokryté igelitom. Pozrela sa mi do očí, skontrolovala, či nemám niečo zlomené, ale vraj je všetko v poriadku.

„Nie je to nič vážne. Len nejaké tie odreniny,“ skonštatovala.

„Ďakujem,“ odvetila som jej a odišla.

Takže tento rozruch bol na nič, pomyslela som si, keď som sa ocitla na chodbe. Vtedy som zbadala ako sa opiera o stenu a čaká na mňa.

Možno to bolo aspoň trochu užitočné. Neviem. Je to teraz lepšie? Teraz, keď som si tým stopercentne istá. Mení to niečo na mojej situácii? Prečo mi to vlastne nepovedal? Ak predo mnou tajil toto možno je toho viac. Ale, čo mám na to povedať? Čo si o tom mám myslieť. Ja sa v podstate už bojím myslieť, pretože mi napadajú čoraz horšie veci. Stýka sa s klanom. No a čo je na tom také hrozné.

Možno sa chce stať Najvyšším. Možno nejak zistil, že ťa zavolal Tajomný a teraz chce rýchlo konať.

Z toho vnútorného hlasu mi išla puknúť hlava. Pripadala som si ako bláznivá.

„Nič mi nie je,“ odpovedala som na jeho ustaraný výraz a hneď sa mu trochu uľavilo. No stále vyzeral čudne strhano.

Asi sa toho veľa nenaspal, prebleslo mi mysľou, keď som konečne zbadala vačky pod očami.

„Prečo si mi to nepovedal?“

Vzdychol si- vyzeral ešte horšie ako predtým.

„Nemal som povolenie.“

„Tebe, Najvyššiemu niečo zakazujú?“ spýtala som sa sarkasticky.

„Nie som Najvyšším,“ namietol znechutene.

„Tak prečo?“

„Zistili, že sa v Lutone objavil niekto, kto by mohol byť Strážcom duší a oni ma okamžite zalarmovali.“

Preglgla som. Vedia o tom.

„A poznajú kto to je?“ opýtala som sa nenápadne.

„Nie, ale pracuje sa na tom. Oni.... Strážcovia sú naši odveký nepriatelia. Pravdepodobne by sme museli zmiznúť len čo sa objaví.... alebo bojovať o územie.“

Znova som na prázdno prehltla. Bojovať. Fajn, lepšie to už asi nebude. Takže nie je žiadna ‚zlatá stredná cesta‘, pomyslela som si.

„Ovplyvnilo to niečo medzi nami?“ spýtal sa odrazu.

Či to niečo ovplyvnilo? Pravdaže. Mnoho vecí, o ktorých ty ani netušíš a ja nemám odvahu ti ich povedať. Narážaš, či sa nezmenil náš vzťah? Zatiaľ nie, ale len čo si vyberiem, tak možno hej.

„Ja... neviem. Trochu ma to... prekvapilo. Chápeš? Naozaj netuším, či sa dokážem vyrovnať so zistením, že sa stýkaš s tými... Možno na to prídem počas jarných prázdnin. Jednoducho potrebujem čas, aby som to všetko strávila.“

Prikývol. Akoby presne vedel o čom hovorím, no ja som nemala problém s tým, že sa stýka s klanom- pokiaľ je to tak ako hovorí. Viac mi vadilo, že to kvôli mne je všetok ten rozruch. Presne ako dnes na hodine profesora Flinta. Veľa kriku pre nič.

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Sunset - 24. kapitola:

3. LynVonNightlight přispěvatel
20.11.2011 [17:18]

LynVonNightlight*V texte sa používajú za sebou iba tri bodky, nie päť ani štyri. Emoticon Emoticon

2. Moonlight přispěvatel
19.11.2011 [16:44]

Moonlightuvidíš uvidíš Emoticon

1. MirrorGirl454 přispěvatel
19.11.2011 [16:27]

MirrorGirl454ooooo nie!!!! On sa stále stýka s klanom!!! Toto nedopadne dobre!!! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!