OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svetlo v temnote - 2. kapitola

12.01.2012 (10:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 525×

2. Návštevy v bare …………………………….............................

S Alli som sa stretla až pri obede a to som ju v podstate tiež veľmi nevnímala, keďže stále omieľala o tej párty.
Jej téma číslo jedna bolo, že si s Dereckom dali prvú pusu. No teda ani si neviem predstaviť, aké to muselo byť čarovné, keď boli obaja na mol.
Téma číslo dva: Ako som odpadla. No vážne si myslela, že sa mi niečo stalo!
Téma číslo tri: Ako som všetkých zachránila pre zatknutím.
A stále rozoberala to isté dookola. No aspoň to malo jedno pozitívum - vedela som, že moje padnutie vôbec nevyzeralo nafingovane.
Našťastie sa mi rýchlo z tohto super zaujímavého rozhovoru, ktorý bol v podstate monológom, podarilo ujsť.
Už v noci som premýšľala nad tým, že dnes pohľadám nejaké moje staré oblečenie a hračky a donesiem ich Lottie. Len dúfam, že ich otec ešte nevyhodil, alebo nedal na charitu. To bola totiž jeho obľúbená veta: Ak si neupraceš, všetko to dám do charity. Vieš ako sa tie deti potešia? A ja mi jedno, čo budeš potom nosiť!
Hneď ako som prošla domov som sa s dostatočnou dávkou odvahy vybrala na povalu. Ja som tam už nebola dobré štyri roky, ale otec si tam ukladá veci na rybárčenie (na ryby chodí každú druhú nedeľu) takže by to tam teoreticky malo byť čisté.
No to som sa však hlboko splietla. Všetko bolo pokryté hrubou vrstvou prachu a pavučín a ja som sa obozretne pozerala na všetky svetové strany a kontrolovala, či si na mňa nejaký pavúk náhodou nerobí zálusk.
Schmatla som dve vrecia, v ktorých som spoznala bábiku a šaty, čo som nosila v Lottienom veku a rýchlo som odtiaľ vypadla. Asi hodinu mi zabralo triedenie hračiek a oblečenia na dve kôpky - použiteľné a na vyhodenie.
A až za tmy som sa vybrala do baru, keďže otec ešte nebol doma a bol Piatok, takže som mala času požehnane.
Prehodila som si cez plecie dve tašky a vybrala som sa do baru. Dnes mi to ku podivu aj s nákladom trvalo kratšie ako včera. Otvorila som dvere a okamžite som začala hľadať očami Iana. Zase sa s nejakými pubertiakmi hádal a nechcel im naliať. V duchu som sa zasmiala. Pricupitala som k pultu, práve keď naštvaný pár odchádzal.
„Nejaký problém?” Nadvihla som obočie.
„Len zase nejakí idioti.” Pokrútil hlavou a pokračoval v utieraní pultu. „Včera ti nestačilo, Liverpool? Prišla si mi zase pomôcť?” dodal a keď si všimol dve tašky v mojich rukách zarazil sa.
„Priniesla som niečo pre Lottie. Je tu?” Nakukla som mu poza plece.
„My nepotrebujeme žiadnu charitu.” Prekrížil si ruky na prsiach a zamračil sa. „Pozri. Ďakujem, čo  si pre nás včera urobila, ale to neznamená, že tu budeš každý deň nasáčkovaná .Nepotrebujeme tvoju pomoc.”
„Vážne? Včera to tak náhodou nevyzeralo!” Čo sa do pekla stalo s tým zlatým chalanom zo včera? „A priša som za Lottie. Nie za tebou, takže mi uhni.” Prešla som za bar, drgla do ňho a vošla do malej miestnosti, kde Lottie sedela v tom istom oblečení, čo mala včera a hrala sa s nejakou starou bábikou, ktorej chýbalo oko. Keď ma uvidela, hneď sa jej tvár rozžiarila a ja som si v tej chvíli bola istá, že som sa nikdy necítila šťastnejšie.
„Ty si prišla zase!” Usmiala sa, pribehla ku mne a objala ma okolo nôh. Pustila som tašky na zem a zohla som sa k nej.
„Niečo som ti priniesla. Dúfam, že sa ti to bude páčiť,” oznámila som jej hrdo a ona sa okamžite pustila do tašiek a nad každou jednou vecou sa nadchýnala ako by to bol ten najvzácnejší šperk na svete.
„Ó bože! To je krásne! Ďakujem! Ďakujem!” Vrhla sa mi okolo krku a ja som sa len zasmiala, aby som potlačila slzy, ktoré som mala na krajíčku .No potom sa odo mňa odtrhla a zahľadela sa kamsi za mňa.
„Môžem si to nechať Ian? Však môžem?” Našpúlila prosebne pery.
Stál opretý o zárubňu dverí a pozoroval nás prižmúrenými očami. Boh vie, koľko tu už je, prebleslo mi mysľou a zdvihla som sa zo zeme.
Ian prevrátil oči a nakoniec prikývol. Lottie vyskočila od radosti a obliekla si jedny moje bielo-modré šaty, v ktorých vyzerala doslova ako princezná.
„Ach, Livia, zoberieš ma na prechádzku? Prosím!” Tým  zlatým očkám sa proste odolať nedalo.
„Nie, je to príliš nebezpečné,” ozval sa nekompromisne za nami Ian.
„No jasné, pretože miestna polícia nemá nič iné na práci, ako hľadať niekoho, kto odtiaľto pred tromi rokmi zdrhol.” Odfrkla som si a prevrátila oči.
No keď som chcela s Lottie prejsť zatarasil mi cestu rukou.
„Ian,” povzdychla si Charlott a pozerla sa naňho zdola veľkými očkami.
„Povedal si, že tu som sa narodila. A ja chcem poznať mesto, v ktorom  som sa narodila!” Dupla si nožičkou v mojej čiernej lakovke. Musela som uznať, že kedysi som sa o veci starala omnoho lepšie ako teraz, vzhľadom na to aké boli zachované.
„Oblečiem jej kabátik a čiapku. Nikto ju nespozná.” Prevrátila som oči a rýchlo som to navliekla na Lottie.
„Fajn, ale do pól hodiny ste naspäť!”
„Iste, pane.” Zasalutovala som a Lottie prekĺzla popod jeho ruku do hlavnej miestnosti baru.
„A ty…” Otočil sa ku mne so zdvihnutým prstom. „Ak sa jej niečo stane…” Tú vetu síce nechal vyznieť do prázdna, ale ja som si živo vedela domyslieť jej koniec. A dokonca som vážne začala uvažovať nad tým, či už niekoho zabil a či by bol schopný zabiť mňa. No na druhej strane som si nevedela predstaviť nič roztomilejšie ako to ako sa staralo o sestričku. Ja viem, som riadna krava! Začína sa mi páčiť idiot s vražednými a paranoidnými sklonmi…
***
„A tam..." Ukázala som na ošúchanú budovu, ,,Tam chodím do školy.”
„Váu, sem chodíš do školy?” Žasla Lottie akoby som jej práve oznámila, že letím na mesiac. Na také malé dievčatko, však na môj vkus vedela toho o živote dosť veľa a tým pádom vedela, čo jej bude odopreté. Teda ak ju Ian nedá niekomu inému…
„Nie si hladná? Poznám jednu super reštauráciu,” navrhla som  a jej s zreničky rozšírili šťastím. Mala som pocit, že sa čuduje a teší zo všetkého, čo poviem.
No zrazu jej očká posmutneli a sklopila hlavu. „To by bolo super, ale Ian sa bude hnevať, že sme tak dlho preč.”
Sakra! Úplne som zabudla na čas. „Tak by sme mohli ísť zajtra, hm? Ak nám teda Ian dovolí.” Zasmiala som sa a rozbehla som sa s ňou naspäť do baru. Rýchlo som prešla k malej miestnosti na konci, no Ian stál ako vždy sa pultom a prísne sa a nás pozrel.
„Meškáte päť minút,” zahundral. On nás vážne hreší za päť minútový sklz?
„No prepáčte pane, ale začalo nás naháňať FBI,  tak sme ich museli striasť.” Zamrkala som naňho a našpúlila pery, zatiaľ, čo sa Lottie takmer váľala po zemi od smiechu.
„No náramne vtipné! Lottie, ty choď dozadu a ty...” Ukázal opäť na mňa, „Choď preč a daj nám pokoj!”
„A čo ak si chcem niečo objednať? Nemôžeš ma predsa vyhodiť z baru.” Prekrížila som si ruky na prsiach a sadla si za bar.
„Tak si teda objednaj,” povedal podľa mňa až príliš chladným hlasom.
„Sprite,” vyhlásila som. Asi čakal, že si objednám niečo alkoholického a on ma bude môcť zvoziť, ale tú radosť som mu neurobila.
Podal mi fľašu a pohár a ja som si v tej chvíli spomenula na náš zajtrajší program so Charlott.
„Ďakujem.” Usmiala som sa naňho a pred tým, než odbehol do baru som spustila. „Nemohla by som zajtra zobrať Lottie zase von?”
„Nie,” odsekol.
„To si vážne myslíš, že je pre ňu lepšie tu celý deň sedieť?”
„Určite je to pre ňu lepšie, ako ležať niekde mŕt…” Zrazu sa zasekol, akoby povedal viac než chcel.
„Mŕtva? To si chcel povedať? Nezdá sa ti, že to trošičku preháňaš? Ja chápem, že ju nechceš poslať do domova, ale ju by si určite rýchlo adoptovali a v nejakej rodine by jej bolo…no…možno…lepšie?” Nakoniec som to radšej prevrátila na otázku pod jeho prísnym pohľadom.
„Lepšie!” Odfrkol si. ,,Nepoučuj ma, keď nemáš ani poňatia, pred čím ju chránim!” Vyzeral, že sa každú chvíľu rozplače, tak som to radšej vzdala, hodila na stôl peniaze a zmizla domov.

***

V sobotu som sa samozrejme pekelne nudila a rozmýšľala nad tým, či ísť do baru, alebo nie. Nakoniec som sa rozhodla, že by som ho mala nechať aspoň deň vychladnúť a aj keď sa na mňa Lottie asi bude hnevať asi tam pôjdem až zajtra.
No keď som pomyslela na to ako chúďatko Charlott ako celý deň sedí v tej malej izbe…
Radšej som si zobrala knihy a do noci som sa učila tie poondiate kúzla, a po kým som nad jednou nezaspala na zemi.
Ráno som sa zobudila pekne dolámaná a trvalo mi asi desať minút, kým som dokázala pohnúť krkom a držať hlavu aspoň približne na tom správnom mieste. Hodila som na seba tielko s veľkým výstrihom - aby som sa veľmi nemusela pasovať s tým ako to dostať cez hlavu na to mikinu na zips a tmavé obtiahnuté džínsy a vyrazil som do baru. Cestou som sa psychicky pripravovala na ďalšiu výmenu názorov s Ianom o výchove Lottie. ´
Zvláštne, poznám ju sotva dva dni a už mi prirástla k srdcu. Keď som vošla do tehlovej budovy Ian nebol na svojom obvyklom mieste - pri bare, ale obsluhoval stoly.
„Povýšili ťa? Som na teba taká hrdá!” Teatrálne som si vzdychla a zahrala dojatie.
„No nie, ja som sa včera potešil, že si ma zobrala vážne a ten tvoj vtieravý zadok sa tu viackrát neukáže. Dokonca som usporiadal párty a ty ma takto sklameš!” Zasmrkal. Bol lepší herec ako ja, sakra!
„Nezabudni, že to ty si ma k Lottie priviedol, tak sa prosím ťa nesťažuj. Je vzadu?” Snažila som sa ho obísť, ale on ma chytil za predlaktie a stiahol naspäť.
„Ty si vážne žiarlivý brat, čo? To ti až tak vadí sa o ňu s niekým deliť? To teda nezávidím tomu chudákovi, ktorý bude chcieť s Lottie chodiť.”
Nahol sa ku mne, až sme sa bokmi dotýkali a ja som sa od neho všemožne snažila odkloniť vrchnú časť môjho tela. Iste chápete, že to s tým krkom veľmi nešlo.
„Nevieš si predstaviť, čo všetko by som dal za to, aby som mohol byť len žiarlivý brat a nemusel byť starostlivý otec.” S týmito slovami ma pustil a ja som mala čo robiť, aby som udržala rovnováhu.
No mal pravdu a to ma štvalo najviac. Stále sa tu zamýšľam nad tým aké to má Lottie ťažké, ale o ňu sa má aspoň kto postarať. No ja predsa tým, že občas niekam zoberiem Lottie pomáham aj jemu. Ianovmu rozmýšľaniu ani nepochopím.
Vybrala som sa za pult do malého skladu a vôbec som neregistrovala, či si všimol, že s Lottie idem von, alebo nie, no bolo mi jasné, že za to dostanem poriadne vynadané.

***

„Dnes ideš zase do toho baru?” Nadvihol obočie otec, odpil si z horúcej kávy a pretočil stránku v novinách.
„Hmh, asi hej. Prečo?” zamrmlala som s plnými ústami rožku s maslom. Už som spomínala tú našu stravu, však?
„Nechápem prečo si tam v poslednom čase varená pečená.” Pokrútil hlavou a ignoroval moju otázku.
„Neviem čo mám robiť, keď sa nudím.” Mykla som plecami. ,,A chodím tam za kamoškou.”
„Vážne? Ako sa volá?” Zaujímal sa.
„No… Hanna. Jedna baba zo školy,” trepla som.
„Aha, už som sa bál, že podvádzaš Willa.” Žmurkol na mňa.
„To ťažko. Pretože podvádzanie by to tak či tak nebolo, keďže som s ním nehovorila už večnosť.” Vzdychla som si. Nenávidela som, keď som mala rozoberať vzťahy - a vôbec čokoľvek čisto ženské - s otcom. Takže som radšej rýchlo zmenila tému.
„Prečo si sa ma pýtal, či idem dnes do baru?”
„No…blížia sa Vianoce a ja som myslel, že by sme mohli dnes trochu pobehať po obchodoch a vybrať ti nejaké vianočné darčeky…”
„Nebude to tak ako každý rok?” začudovala som sa. ,,Nedáš mi pod stromček peniaze?”
„Napadlo mi, že tento rok by sme to mohli urobiť trochu inak, čo povieš?” Pozrel sa na mňa s nádejou v očiach.
„Ok, tak dnes môžem návštevu v bare vynechať.” Mykla som plecami.
„Super!” vyhlásil nadšene, „čakám ťa v aute.” Okamžite sa vychytil, až skoro prevrátil stoličku a už ho nebolo.
„To už?!” zakričala som za ním nešťastne, no môj krik zjavne unikol jeho sluchovým kanálikom. Tak som teda hodila tanier do drezu, obliekla si bundu a vybrala som a za ním do auta.
Schválne som si toho vybrala menej, aby mi ešte dal nejaké peniaze a ja som mohla niečo kúpiť aj pre Lottie. Nakoniec som skončila s troma tričkami, nejakou kozmetikou, príveskom a dvesto dolármi vo vrecku. Naradostene som otca objala, poďakovala mu a hneď som sa od neho oddelila s vysvetlením, že sa tu mám stretnúť s Hannou a všemožne ho odhovárala od toho, aby tu so mnou na ňu počkal. Nakoniec sa mi to podarilo a hneď som sa pustila do nákupu darčekov. Otcovi som kúpila zlacnenú košeľu (zbožňujem výpredaje) a Lottie som mala chuť kúpiť všetko čo som videla.
Cestou domov ma večer sprevádzali prvé snehové vločky a hoci všetko vyzeralo ako z rozprávky, takmer som celá zamrzla.
„Oci, som doma!” zakričala som do vyhriateho domu a striasla som zo seba posledné roztápajúce sa vločky.
„Ahoj. Máš tu návštevu.” Oznámil mi a zobral mi tašky s darčekmi z rúk.
„Návštevu?” zopakovala som v snahe vyzistiť kto to je. Žeby Alli? Vyzula som si čižmi a chcela som prejsť do obývačky, ale z vchodu do kuchyne sa ozval hlas.
„Ehm, ahoj, Livia.”
Pomaly som sa otočila s rukami založenými na prsiach a z nadvihnutým obočím.
„Will.” Sarkasticky som sa naňho zaškerila, no najradšej by som sa rozkričala. A len boh vie, či od radosti, že žije, alebo od hnevu...

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo v temnote - 2. kapitola: