OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Svetlo v temnote - 3. kapitola

16.01.2012 (10:00) • Simonqua • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 566×

3. Všetci chalani chcú len jedno………………………
„Mo… mohli by sme sa porozprávať?” spýtal sa a poškrabal sa na hlave - to robil vždy keď bol nervózny, alebo sa cítil nesvoj.
„A o čom?” odvetila som chladne. „O tom ako si mi mesiac a pól nedvíhal mobil?”
„Ja…už idem spať,” ozval sa potichu otec a odišiel na poschodie do svojej izby.
„Dobrú noc,” zakričala som za ním, aj keď bolo len šest hodín večer.
„Liv… ja ti to vysvetlím.” Will podišiel ku mne a ja som musela zakloniť hlavu, aby som sa mu mohla pozerať do očí.
„No, tak začni.” Trošičku som od neho odstúpila.
„Ne… nemôžme si sadnúť?” koktal.
Vzdychla som si, ale nasledovala som ho naspäť do obývačky a sadla som si oproti nemu do kresla. „Tak?” Povzbudila som ho, keď sa do ničoho nemal.
„Budem sa musieť znova vrátiť do New Hampshiru,” šepol so sklopeným pohľadom.
„Prečo?” Nepáčilo sa mi, ako to hovoril. Tak previnilo. Toto nebude dobré.
„Vieš, že som tam chodil do školy, však?” Opatrne zdvihol pohľad ku mne. Prikývla som.
„A… no… ja… stretol som tam jedno dievča a….”
„Aha!” prerušila som ho a prudko som vstala.
„Nie, Liv. Počkaj!” Chytil ma za ruku v snahe zadržať ma, aby mi mohol dopovedať ten absurdný príbeh, ktorý som však ja počuť vôbec nechcela. „Raz, keď som sa pohádal s babkou, som sa opil a… ona… ona je tehotná!” Pustil ma a schoval si tvár do dlaní, zatiaľ čo ja som naňho pozerala s takmer otvorenými ústami a márne sa snažila potlačiť slzy, ktoré mi už tiekli po tvári.
„Tehotná,” zopakovala som šeptom.
„Ja som to nechcel, Livia…veríš mi, však?” Prosil ma pohľadom.
„Isteže si to nechcel. Kto by chcel dieťa v sedemnástich?” Nechápala som. Will bude otec. Bože! Tie slová mi vôbec nešli dohromady.
„Nie! Nechcel som sa s ňou vyspať. Nechcel som ťa podviesť.” Už aj on plakal a mňa pochytila nevysvetliteľná potreba utešiť ho. Sadla som si vedľa neho na pohovku a tuho som ho objala. Ako veľmi mi chýbal! A čoskoro odíde zase, aby... si založil rodinu.
„Ja ťa milujem,” vzlykol a aj on ma objal okolo pásu.
„Na tom nezáleží, Will,” šepla som.
„Mne na tom záleží.” Trval si na svojom, vymanil sa mi z objatia a natiahol sa ku mne pre bozk. No ja som sa od neho prudko odsunula.
Zarmútene sa vrátil späť na svoje miesto a zahľadel sa na mňa smutnými zelenkavými očami.
„A… ona… nerozmýšľala o… potrate?” nadhodila som, aj keď bolo absurdné, že som ho utešovala, aj keď ma podviedol.
„Nie.” Pokrútil rozhodne hlavou. „O tom nechce ani počuť.”
„Aha. No… Will, ja ti nemám ako pomôcť, aj keby som chcela, čím si teda nie som stopercentne istá. Ale mal by si sa čím skôr vrátiť do New Hampshiru a pomáhať… jej.” Odpustila som si vyráz tej štetke a vybehla som hore po schodoch do izby. Tam som konečne mohla dať voľný priechod svojim emóciám. Takže som sa schúlila na zemi do klbka a vzlykala som tak hlasno, až som zobudila otca. Ten sa našťastie nič nepýtal, len ma objal a čakal, kým môj plač neutíchne. Na čo dopekla Will prišiel?! To už by som bola radšej, keby som sa pravdu ani nedozvedela! Cítila som sa ako hlupaňa. Nemala som ho obímať! Mala som mu vraziť! Čo na tom, že ho to mrzí? Je to jeho vina! Jeho! Jeho! Jeho!
O deviatej mi doniesol pohár vody, ale ja som ho odmietla pokrútením hlavy a poslala som ho spať.
Cítila som sa k smrti vyčerpaná, no aj tak som až do tretej v noci nemohla zaspať a keď už sa mi to konečne podarilo sníval sa mi sen o Willovi a neznámej brunetke ako idú spolu s malým dievčatkom na ihrisko a obaja ho držia za ruky. To dievčatko však bolo Lottie.
No Charlott sa obrátila k Willovi s tými svojimi múdrymi očkami a zamračila sa.
„Kde je Liva?” šepla.
„Aká Livia, Sara?” odvetil jej Will.
„Ja nie som Sara!” Durdila sa. „Volám sa Lottie!”
Will na ňu prekvapene pozrel a chcel sa obrátiť na tú brunetku, ale tá už zmizla a rovnako o chvíľu zmizol aj Will.
„Livia, neplač! Lebo budem smutná aj ja!” fňukala malá.
„Bože, Lottie! Ja ťa zabijem!” Z ničoho nič sa tam objavil Ian a zobral Lottie na ruky. „Koľkorát som ti hovoril, že to nemáš robiť? Je to nebezpečné!” Hrešil ju.
„Ale ona bola smutná!” Lottie urazene našpúlila pery a obočie sa jej zbehlo uprostred čela. A vtedy obaja zmizli z môjho sna a ja som sa prudko prebudila.
Slnko do mojej izby svietilo pod zvláštnym uhlom, takže som usúdila, že bude najmenej jedenásť hodín.
Vyštverala som sa z postele, opláchla som si tvár, vyčistila zuby a prečesala vlasy. Starostlivo som sa vyhýbala pohľadu do zrkadla, ale ten ma nakoniec aj tak dostihol. Keďže som sa rozhodla íst za Alli (aspoň trochu sa rozptýliť) a potrebovala som sa trochu skultúrniť.
Sýto modré oči som mala začervenané a opuchnuté… v podstate celé moja tvár pôsobila tak trochu nafúknuto. Snažila som sa to prekryť vrstvou make-upu a púdru, ale aj tak mi to veľmi nepomohlo.
Keďže moja tvár vyzerala dosť biedne, ani s výberom oblečenia som sa moc nepotrápila.
K Whitovcom som prišla až o druhej poobede a hneď ako som zazvonila, mi Alli otvorila dvere a silno ma objala.
„Je mi to tak ľúto, Liv.” Fňukla.
„Ty… ty o tom vieš?” Prekvapene som na ňu zízala.
„Stretla som Willa a podarilo sa mi to z neho vymámiť.” Takže on to rozpráva každému koho stretne na ulici? Zblánil sa?!   Zaviedla ma hore do svojej izby. Jej izba bola zariadená omnoho honosnejšie ako tá moja. V podstate celý dom Whiteovcov sršal prepychom. Keď som bola malá, neskutočne som to Alli závidela, ale postupom času ma to prešlo. Aj keď som vždy nemo zaplakala, keď som videla jej obrovskú posteľ s baldachýnom.
„Liv, nebuď smutná! Taký sú všetci chlapi! Obyčajní sviniari!” pohoršovala sa a zvalila sa na pohovku, ktorá stála pred posteľou, rovno oproti plazme.
„Čo, už vám to s Dereckom neklape?” Zasmiala som sa, no ona si vážne vzdychla.
„Alli?” Nadvihla som obočie a prisadla si k nej.
„Chce presne to, čo chcú všetci chalani!” Nahnevane hodila vzorkovaný vankúš o stenu.
„Takže ste sa rozišli?” šepla som a dúfala, že nádej v mojom hlase nebola príliš rozpoznateľná.
„Neviem.” Vzdychla si a chystala sa hádzať ďalší vankúš, ale ja som jej ho vytrhla. To je celá Alli! Ja sa jej prídem posťažovať a nakoniec to skončí presne opačne. Jej problémy sú vždy tie najväčšie na svete.
„To sa vyrieši, uvidíš!” Povzbudila som ju. Usúdila som, že nie je práve najvhodnejšia chvíľa hovoriť jej o tom, že som ich vzťah vždy považovala za chybu a že Dereck je obyčajný blb. Predsa len sa môžu dať opäť dokopy…
„Ako to včera prebiehalo?” Zmenila tému a nedočkavo a zároveň so smútkom v očiach na mňa pozrela.
„Teda, ak o tom chceš hovoriť,” dodala rýchlo.

Mykla som plecami a spustila som: „Povedal mi, že… no, tú vec a ja som ho ešte utešovala.” Vzdychla som si a tuho som objala vankúš, ktorý mal skončiť vedľa svojho predchodcu.
„Utešovala?” Nechápala Alli. „To ja by som mu jednu vrazila.”
„No jasné! A preto si hneď celá vedľa, keď sa s tebou chce Dereck vyspať, čo?” Zasmiala som sa.
„Hej!” Urazene sa na mňa pozrela, vytrhla mi vankúš a udrela ma ním po hlave. Vzápätí sa však rozrehotala.
„Nemáš predstavu, ako vyzeráš! Z krásnej Livie je podpriemer!” kričala cez záchvaty smiechu.
„Tak podpriemer?!” Zobrala som vankúšik, ktorý tak surovo odhodila a udierala som ju ním, až kým sa nezačala brániť a zobrala na mňa vankúš, ktorý bol naplnený perím.
Vo chvíli, keď ho na mňa hodila sa do vzduchu vzniesla spŕška peria.
Obe sme sa zastavili a nemo hľadeli na tú krásu. Alli to ticho prerušila, keď aj posledné pierko skončilo na jej ružovom koberčeku.
„Wau. Ja, že také niečo sa stáva iba vo filmoch.” Zachichotala sa a zvalila sa na posteľ, vysilená z našej vankúšovej vojny.
Nasledovala som ju a ľahla si tesne vedľa nej

„Vieš, že si mi chýbala? Bola si príliš zaneprázdnená Dereckom,” priznala som potichu.
„Och, prepáč! A j ty mne!” Objala ma. „Ale keď som ja mala čas, ty si stále bola v tom bare.” V hlase jej zaznela neskutočná zvedavosť, akej bola schopná len Allison.
No keď som mlčala, nedalo jej to a prudko sa posadila. „Chodila si za ním, však?” Drgla do mňa.
„Za kým?” Usmiala som sa tajomne.
„No tak, Livl!” fňukla. „Predsa za tým novým barmanom!” dodala podráždene.
„Nie, nechodila som tam za Ianom.” Pokrútila som hlavou.
„Veď ty si bar nikdy nemala rada a v poslednom čase si tam bola stále!” Dobiedzala a ja som si bola istá, že kým zo mňa niečo nevytiahne, neprestane, hoci to bude podľa nej totálne nezaujímavé.
„Tak fajn.” Vzdychla som si. „Chodila som tam za jeho sestrou, spokojná?”
„To vážne? Za tou malou? Počkaj, on ju tam po celý čas má?” Prikývla som.
„Ale ak to niekomu povieš Allison Whiteová…” Alli totiž ešte radšej šír klebety, ako ich počúva. Mala som štastie, že aspoň voči mne bola lojálna.
„Neboj.” Mávla rukou, no potom sa zaškerila a vrátila mi moje pomenovanie celým menom: „Livia Adamsová sa spriahla s utečencami!” Po preventívnej facke vankúšom začala samozrejme opäť dobiedzať.
„Takže mi chceš povedať, že tam nechodíš ani len trošičku kvôli nemu?” Nahla sa ku mne.
„Nie! Neverila by si, aký vie byť nepríjemný!” Rozhodne som zalomila rukami.
„Ale aký je pekný! A teraz, keď už si v podstate slobodná…”
„Alli, prosím!” zaúpela som. „Nemá ma rád. A okrem toho sa stále sťahujú. Vieš, koľko by vydržal taký vzťah?” Každopádne som dúfala, že tu zostanú čo najdlhšie. Samozrejme, kvôli Lottie.
„Hmh.” Prikývla a zamyslela sa.
„Prepáč, All, ale ja už budem musieť íst. Chcela som sa ešte zastaviť v bare…” Ospravedlnila som sa a zdvihla som sa z postele.
„Nemôžem íst s tebou?” Zažiarili jej oči.
„Ehm…nemyslím si, že by to bol dobrý nápad. Ian by ťa pravdepodobne zabil, skôr ako by si sa stihla dostať k jeho sestre.” Zachmúrila som sa.
„Dobre, ale sľúb, že ma za nimi raz zoberieš.”
„Fajn, ale musím ho na to najprv pripraviť, ok?” Objala som ju na rozlúčku.
„Ahoj!” zakričala za mnou, keď už som bežala dole ich točitým schodiskom.
Od Alli to do baru ďaleko nebolo. Mám pocit, že denne prejdem pešo viac kilometrov, ako tí, čo trénujú na maratón. Také autíčko by sa mi hodilo.
„Ahoj, Ian. Môžem íst za Lottie?” spýtala som sa, keď som prechádzala okolo pultu.
„No…Lottie práve zaspala.” Upozornil ma.
„No super!” Vzdychla som si. Ja som asi skrížila cestu čiernej mačke. Mala by som íst na lúku, pohľadať si nejaký ten štvorlístok.
Usadila som sa na barovú stoličku. „Neurobil by si dnes výnimku v tej tvojej zásade: Nikdy nenalievam neplnoletým?” Prosebne som naňho pozrela a pokúsila som sa o psie oči. Ale keďže mi nikdy nešli, rozosmiala som ho.
„Ty si chorý?” spýtala som sa ho vážne.
„Prečo?” Nechápal a začudovane na mňa pozrel.
„Predsa sa smeješ! To sa nestáva každý mesiac.” Prehodila som. „Tak urobíš tu výnimku?” skúsila som to znova.
„Je mi ľúto, ale zásadu číslo jedna neporušujem.” Pokrútil hlavou.
„A ja že zásada číslo jedna je: nikoho nepúšťať k Lottie.” Prevrátila som oči a pohľadom som hľadala barmanku, ale tá tu dnes akosi chýbala. Takže mi už vôbec nemá kto naliať. Super!
„Tak mi daj džús.” Vzdychla som si nakoniec.
„Môžem ti dať pokazené mlieko ak chceš. Bude ti po ňom rovnako zle ako po štyroch pohároch whisky.” Navrhol mi veľkoryso.
„Radšej si dám ten džús,” odsekla som.
„Tak tu máš.” Položil predo mňa pohár.
„Vieš, že sa mi o tebe dnes v noci snívalo?” Zmenila som tému.
„Vážne?” Najprv zneistel, ale zakryl to blbou poznámkou: „A čo takého?” Nadvihol obočie.
„O tebe a Lottie,” dodala som rýchlo, aby si z toho náhodou nevyvodil niečo iného (čo si už zjavne vyvodil). „Kričal si na ňu a hovoril si, že to niečo nemá robiť. Bože, ty jej nadávaš už aj v snoch!” Zamračila som sa.
„Livia?” Spoza dverí skladu vykukla rozospatá tvárička Charlott. „Ja som vedela, že dnes prídeš. Ian mi to neveril!” Obviňujúco sa pozrela na staršieho brata a objala ma.
„Ahoj, Lottie.” Usmiala som sa na ňu a odišla som s ňou do zadnej miestnosti, kde si na mňa zložila hlavu a ospalo klipkala očkami.
„Som rada, že už neplačeš,” šepla, upadla do ríše snov a mňa nechala v nemom šoku.

Autor: Simonqua, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Svetlo v temnote - 3. kapitola: