OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 19.

04.09.2015 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 904×

Kapitola 19.

Ayana pomaly ale isto strácala pojem o čase. Teda, nie, že by nejako extra túžila po tom, aby vedela presne určiť, koľko dní strávila na tomto mieste. Nebolo hrozné a to bol ten problém. Všemožne sa snažila bojovať s vlastným svedomím, ale nakoniec boj prehrala. Veľmi nečakané zistenie. Ale ani jej vnútorný sarkazmus nezmiernil pocit vinu, ktorý jej visel na krku ako nekonečná reťaz pospájaná zo všetkých jej previnení.

Výčitky svedomia jej neustále robili spoločnosť. A to už niekoľko hodín sedela sama zatvorená v prepychovej izbe. Všetko to zariadenie jej pripomínalo, že Shade jej vinou skončil na úplne inom mieste. Dúfala, že tam mal aspoň posteľ.

Smútok si kliesnil cestu na povrch jej pomiešaných emócií. No zo všetkého najviac bola naštvaná. Na seba, na tých zadubených Strážcov a idiota, ktorý ich poslal. Dokonca bola rozzúrená aj kvôli Shadeovi. Pretože ju prinútil, aby jej záležalo na tom, čo sa s ním stane. A pritom nemalo. Bol len démon a zo všetkého najviac sa snažil ju využiť, nie?

Lenže... koho klamala.

On ju nikdy nevodil za nos. Na rovinu jej povedal, že od nej niečo potrebuje. Nikdy to neupresnil, ale dúfala, že to neboli sexuálne služby. Teraz si už síce spomínala na spoločne strávenú noc. Mohla by klamať a tvrdiť, že ju niekto začaroval. Navonok mohla zastávať tento postoj, ale jej vnútro sa oklamať nedalo. Tá skutočnosť ju nútila nadávať, ale ani to nezmenilo obrovskú mieru uspokojenia, ktoré ju napĺňalo dokonca aj teraz. Túžila po tom. Niekde v kútiku duše vždy rozmýšľala o tom, aké by to bolo, keby skončili v posteli. Ale bez romantiky.

Jej túžbou pobláznenú myseľ zastavilo až otváranie dverí. Musela sama sebe pripomenúť, že táto izba neslúžila ako jej väzenie. Iba ako veľmi krásna a slaboduchá klietka. Rovnako ako tá žena, ktorá vstúpila. Nemusela jej vidieť do tváre a už prevracala očami. V jej prítomnosti jej dokonca začínala chýbať aj Nola so syndrómom obraňovania úbohého Shadea.

„Doniesla som obed,“ zahlásila slabým hlasom.

Na tej žene bolo všetko tuctové. Od mena Katherine až po hnedé vlasy a oči podobného odtieňu. Ale nebola taká malicherná, aby si zakladala na výzore. Bola to jej neexistujúca osobnosť, čo ju rozčuľovalo najviac.

„Nie som hladná,“ rozhodla sa napokon odpovedať Ayana, ale už bolo neskoro.

Divne vyzerajúci pokrm isto už odpočíval na stolíku a predchádzajúci podnos proste zmizol. Bola to neustále sa opakujúca rutina. Na jej zdesenie si na to začínala zvykať. To bol prvý náznak toho, že by odtiaľto mala čo najskôr vypadnúť. Vŕtať do nej mohli aj v pokoji jej vlastnej postele.

Magické bytosti, nech už mali akékoľvek úmysly, sa tak či tak nikdy nezmenia. Bez ohľadu na ich veľkodušnosť aj tak vždy skončili tak, že ju využívali ako osobnú lekárničku. Lenže tej jej vnútornej natrvalo došli zásoby. A oni sa snažili prísť na to, čo sa dialo.

Ak mala byť úprimná, bola za svoju momentálnu stratu schopností aj rada. Aspoň mohla svet vnímať taký, aký bol. Nie skrz liečiteľský zrak. Komu by sa nezdvíhal žalúdok pri pohľade skrz pokožku, orgány a dokonca i kosti. Nepotrebovala vidieť obsah vnútorností svojich umierajúcich pacientov. A takto aspoň mala výhovorku, prečo to neabsolvovať.

Dôvod, prečo odtiaľto čo najskôr odísť.

Ale dni plynuli a ona zotrvávala. Ostala a spytovala si svedomie. Inak nevedela nazvať fakt, že vážne uvažovala o oslobodení démona zo zajatia. Keďže jej argumenty nikoho nezaujímali, rozhodla sa konať. Tiež sa nerada hrala na papagája a skôr, akoby nejakú nesmrteľnú bytosť doviedla do šialenstva len umom svojho jazyka, vyhrnula si rukávy a začala pátrať.

Bola odhodlaná zašpiniť si ruky pri hľadaní nejakého väzenia. Či inej kobky, kde iste uchovávali Shadea. Odmietala si priznať, že by sa ho zbavili. Na to ho potrebovali. Ale ich záujmy ju netrápili, ani fakt, že boli v podstate na tej istej lodi. Nemali sa postaviť medzi ňu a odčiňovanie doživotných chýb.

Vo svojom plánovaní došla až tak ďaleko, že sa skutočne pokúsila o vypustenie väzňa. Zatiaľ neúspešne. Ale čo čakala, že sa stane, keď o to proste požiada. Títo chlapíci sa tvárili, že ju uctievajú a pritom neprešiel deň bez toho, aby sa ju niekto z nich nepokúsil dostať na lopatky.

Najlepšie v posteli.

Zavrčala pri tých spomienkach a opätovne sa pokúsila sústrediť. Musel existovať spôsob, ako sa odtiaľto dostať. Shade si o nej musel myslieť to najhoršie. Po prvýkrát sa pristihla pri tom, že jej na tom skutočne záleží. Nezniesla pomyslenie na to, že ju považoval za zradkyňu. Ňou pravdepodobne aj bola.

Lenže to nemenilo nič na fakte, že on jediný jej dokázal dať odpovede. A možno jej ich aj venuje. Za predpokladu, že s ňou ešte niekedy aspoň prehovorí. Keby boli ich úlohy vymenené, túžila by po jeho krvi. Na chvíľu sa dokonca pohrávala s myšlienkou, že by mu mala dovoliť zabiť ju. Možno by to bol primeraný trest za jej opovrhnutiahodné kúsky.

No opäť jej nebolo dopriate proste sa zodvihnúť a odísť. Pretože v ten momente sa medzi dverami objavil vodca tých kreténov. Pretočila očami a bolo jej úplne ukradnuté, či ju uvidí alebo nie.

„Čo chceš?“ spýtala sa takmer povýšenecky. Keď z nej chceli mať rozmaznanú princeznú, možno sa tak začne skutočne správať.

Mierne sklonil hlavu. „Naši liečitelia na nič neprišli. Nevedia, prečo si prišla o schopnosti.“

Ayana sa zamračila. Ona poznala dôvod, ale nemienila mu ho vešať na nos. Neposkytne mu žiadnu výhodu.

„Nie je sa čomu čudovať, sú to amatéri,“ nadhodila nezaujato.

Možno mohla byť ešte viac teatrálnejšia. Pravdepodobne by si teraz mala obscénne začať kontrolovať svoju neexistujúcu manikúru. Odmietala však byť detinská. Aj keď jej správanie s tým hraničilo.

„Nemajú schopnosti ako ty,“ pripomenul jej zhovievavo. Akoby hovoril s deckom. Typické. „Chceli by ťa ešte raz prezrieť.“

„Ak chcú niečo obzerať, nech si zájdu do múzea.“ Nie, naozaj to nemusela hrať. Trpezlivosť ju dávno opustila.

Na chvíľu vo vzduchu zarinčal jeho ostrý výdych. „Možno tebe súčasná situácia vyhovuje, ale nám nie,“ zaútočil na ňu odrazu ostro. To bola novinka. Pristihla sa pri tom, že sa k nemu dokonca zvedavo otáča. „Ten démon si s tebou robil, čo sa mu za chcelo. Nikto netuší kedy a či vôbec sa ti vrátia schopnosti. Si liečiteľka, nemôžeme sa len tak prestať snažiť. Ale to by si nám musela aj chcieť pomôcť. Alebo si sa spolčila s tým... s tým... démonom?“

Na konci to vyzeralo akoby nemohol nájsť dostatočne slušný výraz, ktorý by vyjadroval jeho nenávisť. Zamrazilo ju, keď si uvedomila, že sa správala rovnako. Ale nemienila len tak plakať. To skutočne nie. Hlavne nie za predpokladu, že sa udržovala v stave zúrivostnej pohotovosti. Kedykoľvek bola pripravená vybuchnúť ako sopka.

„A čo by ste urobili vy? Slúžila by som tu ako váš osobný doktor. O čo ste lepší než démoni? Však ma tu aj držíte ako vo väzení!“ vykríkla. Možno trochu preháňala, ale keď sa zarazil a mierne cúvol, uvedomila si, že možno nebola až tak vedľa, ako si pôvodne myslela.

A to jej zodvihlo krvný tlak až do nebeských výšok.

„Držíme ťa tu kvôli tvojej vlastnej bezpečnosti,“ zamumlal. Nie, vážne nekupovala to, čo predával. Ani sa nesnažil byť presvedčivý.

Úplne sa otočila a plne využila príležitosť pozrieť sa na neho zvrchu. Schody boli úžasný vynález ľudstva. „Kvôli mojej bezpečnosti? Démon je niekde pod zámkom a jediné, čo mi tu skutočne hrozí, je možné zotročenie alebo náhodné úmrtie následkom nudy.“

Na dlhú chvíľu sa odmlčal. Ošíval sa pod jej pohľadom. Náhle jej začínalo byť jasné, že jej niečo predsa len uniká. Na svete neexistoval nikto s čisto nesebeckými úmyslami. Dokonca aj Shade od nej niečo potreboval, ale aspoň bol natoľko úprimný, že to pred ňou nikdy netajil. Takže to prijala ako fakt.

Ale tento mužíček... si z nej otvorene robil dobrý deň. Bavil sa jej vymyslenou naivitou. Predstieral, že jej nezištne pomáha. Keby niečo také ako nesebeckosť v ich svete fungovala. Strážci boli vlastne arogantné deti, ktoré žili v utkvelej predstave, že sa okolo nich točil celý vesmír, pretože chránili ostatných. Oni to volali česť. Jej to pripadalo ako obyčajná úbohosť.

„Sľúbili sme, že ti nedovolíme odísť.“

To upútalo jej pozornosť. Taký argument mal totiž tendenciu prinútiť ju túžiť po vzbure. „A komu?“

„Nášmu pánovi.“

Zamračila sa pri tej odpovedi. „Niečo mi hovorí, že to asi nebude mať nič spoločné s náboženstvom.“

Pozrel sa na ňu, akoby sa zmenila na niečo jedovaté. „Nie, to ani v najmenšom. Náš pán... je to vodca, ktorého sme stratili pred mnohými rokmi. Alebo sme si to aspoň mysleli. Až donedávna sme sa snažili pomstiť jeho smrť. Teraz sa ho snažíme nájsť.“ Mierne sa usmial. „To on nás poslal, aby sme ti pomohli.“

Ktokoľvek, kto mal na svedomí tú hororovú scénu v pekle, bol v jej očiach podozrivý. To, že bol niekto schopný dostať sa jej do hlavy a urobiť si z toho osobné ihrisko, ju privádzalo do šialenstva. Podozriví boli všetci.

Ale obzvlášť tak bytosť, ktorá sa hrala na mŕtvu a predsa žila. Dokonca sa hrala na ochrancu. Nie, to bolo nepravdepodobné. Ak mal niekto záujem o jej prežitie, pravdepodobne potreboval jej schopnosti, o ktoré prišla. Preto sa Strážcovia ešte stále pokúšali odhaliť pravý dôvod tohto stavu.

Navonok nedala najavo nič zo svojho rozčarovania. „Tento váš... pán, by mohol mať aspoň toľko slušnosti, aby sem prišiel osobne a prezradil mi svoje plány.“

„Nemôže sem prísť, je niekde zavretý. Urobili z neho väzňa.“

Pretočila očami. „Tak ste ma poctili rovnakým druhom pohostinnosti?“

„Je to pre tvoje vlastné dobro,“ zopakoval. Začínala mať pocit. Že vzduch okolo nej sa prehrieva.

„Ak ma mieniš aj naďalej kŕmiť týmito somarinami, tak proste odíď. A ešte lepšie, už sa nevracaj.“

V takmer teatrálnom geste rozhodil rukami. Mala neodolateľnú chuť opäť pretočiť očami, ale nechcela riskovať, že by to prehnala. Svoje stále normálne vidiace kukadlá by rada ponechala na ich pôvodnom mieste.

„Raz to pochopíš a poďakuješ mi.“

Odfrkla si a odvrátila sa od neho. „Nezadržiavaj pri tom čakaní dych. Mohol by si sa udusiť.“

S tými slovami to pre ňu proste skončilo. Jej odkaz bol, pravdepodobne, dostatočne názorný, pretože sa rozhodol odísť. Jasne počula zaklapnutie dverí. S tým oslobodzujúcim zvukom z nej opadol kúsok napätia, ale vzápätí bol nahradený niečím iným.

Celá táto situácia jej pripadala ako zlý vtip. Niečo ako kanadský žartík veľkých rozmerov. Ale nech sa snažila akokoľvek, nenašla na tom nič zábavné. Veď kto by sa smial, keby sa ukázalo, že vaši takzvaní záchrancovia sú vlastne prezlečení dozorcovia z pekla. A keďže sa odtiaľ práve dostala, bola o pravdivosti toho prehlásenia jednoznačne presvedčená.

S otráveným povzdychom sa odvrátila od zízania na stenu a začala sa venovať niečomu oveľa záživnejšiemu. Donedávna za to považovala počítanie trhlín na omietke stropu, ale nie dnes.

Nebolo to tak, že by ju násilím držali v jednej miestnosti. Zistila, že kedykoľvek mohla odísť. Ale vždy mala za zadkom nejaký tieň. Bolo to pomerne otravné a veľmi nevhodné. Ale nemala náladu niekoho učiť základy slušného správania. Hlavne s ohľadom na fakt, že ona sama ich mala nedostatok. Ale medzi neprestajným ignorovaním svojich nových príveskov a potulovaním sa po chodbách, našla istý systém v tom, ako boli postavené.

Vyzeralo to tak, že boli v nejakej veži. Bavila sa tou iróniou. Fakt ju považovali za princeznú a tu mala čakať na návrat svojho vyvoleného princa, ktorý pricvála na čomkoľvek s kopytami. Pri jej šťastí to pokojne môže byť aj ťava, ktorá ju opľuje. Ona bola skôr typ hrdinky, ktorá zoberie veci do vlastných rúk a vyslobodí svojho údajného nepriateľa. Ešte šťastie, že jej život nebol rozprávka. Inak by práve teraz bola v labyrinte.

Ale tieto chodby mali určitý systém. Všetky napokon dospeli k svojmu koncu na schodisku. A neexistovalo viac klišéovité miesto uskladnenia zajatcov než v podzemnej kobke. Strážci boli pomerne predvídateľní vo svojej činnosti. Neurobí tú chybu, že by ich na to upozornila. Lenže ani tento zber malých detailov jej nepomohol. Pretože ešte stále netušila, ako sa zbaví prípadných vojačikov nájdených na ceste.

Nemala svoje schopnosti. Ostávalo jej len dúfať, že bude dostatočne silná na to, aby ich tresla niečím po hlave. S jej obmedzenou ľudskou silou to bola vskutku svetlá vyhliadka. Problém bol v tom, že negatíva nevidela ako prekážky. Proste sa aj tak našla, ako opätovne ide na schodisko a vydáva sa na cestu dolu. Nahovárala si, že to robila kvôli pocitu viny.

A skutočne to tak bolo.

Ona Shadea dostala do týchto sračiek, tak by ho z nich mohla aj dostať. No viac ako to cítila, že by sa mala pokúsiť odčiniť to, čo napáchala. Zradila ho najhorším možným spôsobom. A to si rozhodne nezaslúžil. To dokonca videla aj ona a za moralistku sa nepovažovala.

Bolo v tom viac ako len nejaké porušovanie zásad. Niečo v jeho slovách asi nakoniec predsa len preniklo až k nej, pretože ju to divným spôsobom zasiahlo. Navyše... Nie, odmietala myslieť na ich spoločnú noc. Snažila sa to uzavrieť tým, že sa proste snažila dokázať mu, že ním nepohŕda a váži si ho za to, čo pre ňu urobil. Akokoľvek pateticky to znelo, myslela vážne každé slovo.

Tak veľmi sa na ne sústredila, že si ani neuvedomovala, čo robí.

To jej došlo až v momente, keď prepychovo vyzdobené steny vystriedali holé múry plné prasklín. Práve sa ocitla v srdci zrúcaniny stredovekého zámku. Alebo nejakej vyhliadkovej veže. Prostredie v jej okolí osvetľovalo len mdlé svetlo z fakle, ku ktorej sa bála čo i len priblížiť zo strachu, že by to tam všetko padlo popolom.

Ale neboli to len desivo vyzerajúce tieňové obrazce, ktoré sa zjavili v jej blízkosti. Všetko to ešte zhoršovalo to nechutné ticho. Akoby nikde nebolo ani živej duše. Čo nebolo technicky možné. Stále mala niekoho v pätách, čo z nej urobilo paranoidného potkana. Tiež sa skrývala v špine.

Potriasla hlavou a snažila sa prísť na to, čo sa dialo. Cítila sa byť sama sebou, čo pre ňu bola novinka. Občas mala podozrenie, že v jej hlave žije úplne iná bytosť a riadi jej rozhodnutia. Ako to, čo sa stalo predtým. Ako zaútočila na Shadea a v podstate prinútila ostatných, aby ho spútali.

Ak niekto mal odpoveď na to, čo to všetko spôsobilo, bol to práve on. Môže jej pomôcť pochopiť to a oddeliť realitu len od predstavy. Teda, za predpokladu, že s ňou bude chcieť hovoriť. Keby bola na jeho mieste... už dávno by bola mŕtva. On bol asi veľkodušnejší. Alebo za to mohol fakt, že bol pod zámkom.

Pomaly postupovala dole po schodisku a snažila sa pôsobiť čo najnenápadnejšie. Prevracala nad tou myšlienkou očami. Bola oblečená v divných šatách ušitých z jasnej látky. V tmavom priestore to bolo akoby si na krk zavesila reflektor. Navyše sa jej sukňa plietla pod nohy, takže sa šuchtala.

Prisahala, že ak stretne miestneho krajčíra, doláme mu nožnice a umučí ho vlastnými ihlami. Kde zobral tú drzosť predpokladať, že ako žena musí túžiť po prepychových róbach? Za prvé neboli v stredoveku a za druhé... ako mohla utekať s tou váhou na nohách? Aj keď, možno išlo o prepracovanú stratégiu, ktorej cieľom bolo zamedziť jej bezpečný únik. Pretože bez ohľadu na to, čo ten nafúkaný panák tvrdil, bola väzňom. Tak isto ako Shade. Hoci on tu bol neprávom.

Keď až došla na miesto, kam sa dostala naposledy, užasla nad pohľadom, ktorý sa pred ňou predostrel. V podstate si to tam predtým nemala čas prehliadnuť, pretože sa okolo nej zhŕkli vojačikovia postrkujúci ju späť do izby. Ako ospravedlnenie používali ohranú frázu o tom, ako to nie je miesto pre dámu. Keď si o nej myslia, že je taká kvetinka, možno by sa mala zahrabať do hliny, aby náhodou nezvädla.

No ani po niekoľkých kolách sarkastických poznámok sa nikto neobjavil. Nebolo to tak, že by jej čítali myšlienky a urazil ich obsah jej vnútorných monológov. Mala skôr pocit, že aj keby momentálne kričala, dopadlo by to rovnako.

Všetci niekam zmizli. Pochybovala, že mala šťastie. Niečo také ju nadobro opustilo v momente, keď na ňu dopadol strop a jej telesná schránka utrpela niekoľko nie práve najkrajších zranení. Tie vlastne pôvodne viedli k tomu, čo sa stalo. Takže jej nešikovnosť ich dostala do tejto situácie.

Potriasla nad tým hlavou. Pritisla sa ku stene. Nebolo potrebné sa skrývať. Všetko mala predostreté ako na podnose. Ale nebola naivná. Niekto sa jej rozhodol pomôcť. Unikala jej však odpoveď na otázku, prečo by to niekto robil.

Všetci jej dali jasne najavo, že nikam nepôjde, pokiaľ nenájdu svojho šéfa, ktorý ju na niečo potrebuje. A zrazu toto? Mohla si len domýšľať, čo ich k niečomu takému mohlo viesť. Ale prezerať si pekne zabalenú možnosť k úteku mala v úmysle až potom, čo sa jej vôbec podarí utiecť.

Takmer vychádzkovým krokom sa vybrala k miestu, kde sa temnota menila na nepreniknuteľný plášť. Opatrnosť nezahodila za hlavu, ale snažila sa pôsobiť, akoby si neuvedomila túto pascu. Čo iné by toto celé inak malo znamenať?

V duchu sa pohrávala s myšlienkou, že to vlastne ani nie je namierené na ňu. Možno Strážcovia zo Shadea nedokázali nič dostať, tak sa nazdávali, že ona im nejako nepriamo pomôže. Ten jediný dôvod prichádzal do úvahy. Veď prečo iné by jej niekto pomáhal v tom, aby sa dostala do blízkosti údajne smrteľne nebezpečného väzňa?

Takmer si pri tom otrávene odfrkla.

Rozdiel medzi ním, pôvodom démonom, a Strážcami, bol priepastný. Zatiaľ čo oni by využili každú príležitosť, aby mu mohli ublížiť, on sa rozhodol ani prstom nepohnúť. Letargicky im dovolil robiť si s ním, čo sa im zachcelo. Niečo jej hovorilo, že to nesúviselo s jeho vtedajším rozpoložením, ktoré mala na svedomí.

Bolo to jeho povahou.

Keď vyšla spoza rohu a ocitla sa v niečom, čo pripomínalo veľkú sálu, na niekoľko sekúnd zdrevenela. Nejakým desivým spôsobom sa to prostredie dalo považovať za krásne. Ale ona sem rozhodne neprišla obdivovať ručnú prácu dekoratéra. Miesto toho sa zamerala na odľahlú časť priestoru, ktorá vyzerala byť oddelená od zvyšku mrežami.

S ťažko potlačovaným vzrušením podišla dopredu. Takmer zabúdala na ostražitosť, no za to si môže vynadať aj neskôr. Teraz sa potrebovala dozvedieť, či jej šťastie skutočne tak prialo, alebo len bábkar tak skvele rozohral svoju hru.

A čím viac sa blížila k väzenskému interiéru, tým viac jej dochádzalo, že ten niekto tam hore, ktorý sa rozhodol jej pomôcť, nedomyslel všetko. Ako napríklad sa mala dostať dovnútra cely, ktorá očividne nemala žiadne dvere? Vyzerala snáď ako vzpierač?

Natlačila sa na nepohodlné železné tyče a snažila sa vidieť skrz tmu. Nezbadala žiadnu postavu, ale predsa si bola istá, že tam v rohu sedí Shade a uprene sa na ňu pozerá. Prepaľoval ju pohľadom a mohla si len predstavovať, ako mu v očiach planie plameň nenávisti a hnevu.

Vzduch sa oteplil na neznesiteľnú teplotu, ale čo by nevydržala kvôli záchrannej misii. Alebo skôr kvôli groteske, ktorá sa tvárila ako vážna operácia z akčného filmu. V podstate nemusela nič urobiť. Len zdolať schodisko a potom stačilo len nezakopnúť v tme.

Mierne zatriasla mrežami. Snažila sa dať najavo svoj zámer. Jej predstavy jej však ukázali, ako by niekto jednoducho dokázal predpokladať, že sa práve snažila povýšiť nad toho úbožiaka v klietke. Ale to by urobil len niekto, kto sa so Shadeom nikdy nestretol.

„Ak si prišla len kvôli tomu, aby si triasla tými mrežami, môžeš pokojne odísť. Mám migrénu aj bez toho.“

Jeho hlas bol ako poryv vetra v príliš tichej pustatine. Neútočil na ňu, nesnažil sa ju zabiť. A aj napriek tomu pôsobil desivo. Pretože bol mŕtvolne plochý. Na mizivú sekundu mala pocit, akoby v ich svete zanikla radosť.

Naprázdno prehltla, odrazu nervózna. „Neprišla som sem len preto, aby som ťa videla.“

„Nie, to by bola hlúposť. V tejto tme ani nerozoznáš, kde máš nos.“

Toto znelo viac ako starý Shade. Niečo, čo by z úst vypustil len on, aby ju podpichoval. Teda, nikdy by nepoužil taký plechový tón hlasu. Znel ako zle naprogramovaný robot. Ale nesťažovala sa. Bol zázrak, že sa vôbec snažil komunikovať. Možno, že za tých pár dní trochu vychladol. Alebo len k dokonalosti doviedol plán, ako ju pomaly umučiť k smrti. Podvedome sa otriasla.

„Tak čo chceš?“ V tých slovách nebola agresia. Vlastne v nich nebolo nič, ani len zvedavosť. Automat bez emócií. Po chrbte jej prebehol mráz.

„Potrebujem tvoju pomoc,“ odpovedala.

Snáď po prvýkrát na neho neútočila, nezľahčovala a ani sa na nič nehrala. Proste bola sama sebou v celej svojej nedokonalosti. V tejto situácii sa s ním nemohla hrať hry. Presvedčiť ho k spolupráci bude veľmi riskantné aj bez toho.

Zrazu začula šuchot. Pravdepodobne sa zodvihol zo zeme. Zámerne klopkanie krokov sa k nej približovalo. A keď bol na dosah mreží, zastal. V temnote rozoznala nejaské kontúry jeho mohutnej postavy. Ale boli to jeho oči, ktoré ju osvetľovali váhou svojho vyčítavého pohľadu.

„A s čím? Mám sa ti otočiť chrbtom, aby si mi tam mohla čo najpresnejšie zaťať nôž?“

Tie slová mali väčší účinok ako facka. Aká arogantná bola. Len tak si sem napochodovala a dúfala, že sa jej podarí presvedčiť ho sladkými rečičkami? To bolo rovnako naivné ako dúfať, že len tak zabudne na dôveru, ktorú sklamala.

Možno by ju naozaj mal zabiť.

Kapitola 18. ¦¦ Kapitola 20.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 19.: