OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 2.

17.05.2015 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1130×

Kapitola 2.

Po nečakanom pohybe jeho rúk podvedome stuhla. Snažila sa rýchlo nájsť nejaké východisko, ale vlastný rozum s ňou nespolupracoval. To nebolo prekvapením, ale nefrustrovalo ju to o nič menej.

Išlo o viac ako o číru eufóriu zo samotného liečenia. Občas mala pocit, akoby dotyčnej osobe spolu s novou šancou na život dávala aj kúsok samej seba. Niečo z vlastnej duše, z vlastnej podstaty. Nedokázala to pomenovať a ani netušila, či si to len nenahovára. Možno to všetko zapríčinila jej túžba logicky vysvetliť magický jav.

Ak zachránila niekomu život, bolo jasné, že musí byť unavená. Alebo to všetko bolo len placebo. Ale keď sa vyštverala na nohy, jej fatamorgánovaná vyčerpanosť pôsobila až priveľmi skutočne. A chlapík špinavý od krvi, ktorý svižne nasledoval jej pohyb, zase vyzeral neuveriteľne energicky. Karmu z toho viniť skutočne nemohla.

„Nemyslel som si, že niekto z vás ešte stále žije,“ prehovoril prekvapivo jasným hlasom.

Zamračila sa na neho. Nespýtala sa, ako svoje slová myslel, automaticky začala vyhodnocovať situáciu. Mozog sám spracoval dané údaje a ukazoval jej, čo má robiť. Ale ten scenár poznala až príliš dobre. Radil jej utekať. Po celé roky ten inštinkt poslúchala a vždy jej zachránil život. Teraz sa naň bude musieť spoľahnúť ešte viac ako inokedy. Bola vyčerpaná, ledva stála na nohách, ale muž, ktorému zachránila život, vedel, že je iná. Podpísala si rozsudok smrti.

Nečakala na jeho ďalšie slová, nedala mu ani žiadnu odpoveď. Zavrela len oči a zhlboka sa nadýchla. A skôr, ako sa k nej stihol pohnúť a za dobrotu sa jej odvďačiť smrťou, vyštartovala. Prebehla okolo neho a vydala sa hlbšie do lesa.

Z mysle automaticky vytesnila ozveny jeho volaní. Určite nedovolí sentimentu, aby jej zabránil v zachránení si života. Nadávanie odstavila na vedľajšiu koľaj a plne sa sústredila len na to, aby nevrazila do stromu.

V tomto stave bolo ťažké udržovať svoj zrak v norme, ale mala cvik. Nestalo sa prvýkrát, čo sa musela spoliehať na inštinkt, ktorý ju mal dostať z bahna. Hlavne z takého, do ktorého sa dostala vlastnou vinou. Nezáležalo na dôvode, jej život bol posiaty nevďačnosťou a nedocenením jej snahy, ale ona pre to skutočne ani nežila. Stačil jej pocit, že zranený prežije. Za to si síce jedlo nekúpila, ale aspoň jej duch bol spokojný.

Dočerta s nutkaniami!

Vedela, že na ľútosť ešte bude čas. Potriasla hlavou a sústredila sa len na napredovanie. Jednotlivé farby, ktoré ju obklopovali, sa začali zlievať do neidentifikovateľného zhluku, z ktorého sa jej migréna len zhoršovala. Vytesnila pocit nepohodlia a spoľahla sa len na svoju rýchlosť. Vedela, že ten človek ju nebude môcť dobehnúť, ale napriek tomu nezastavovala. Čím ďalej sa dostane, tým menšie podozrenie vzbudí. A v tomto prípade nebol ani opačný koniec sveta dostatočne ďaleko.

Cítila, ako jej sily ubúdajú, energia jej unikala pomedzi prsty. Čím viac sa držala bdenia, tým viac túžila zaľahnúť do postele a aspoň týždeň z nej nevyliezť. Ale to nebolo na programe. Uniknúť prenasledovaniu a možnej smrti... to bola momentálna priorita.

V duchu už vyčerpala slovník niektorých jazykov, vďaka ktorým mohla použiť široké spektrum nadávok na pomenovanie vlastnej naivity. Nič nebolo dostatočne nelichotivé na to, aby pri tom vydržala aspoň pár sekúnd. Bolo to ako nikdy nekončiaci rituál.

Snaží sa zapadnúť – neúspešne. Nepoužíva schopnosti – ale dlho jej to nevydrží. Rozhodne sa nezachraňovať ľudí okolo seba – a nakoniec musí utekať. Ak by opakovanie sa malo nejaký špecifický názov, pravdepodobne by bolo pomenované po nej. Nikdy nekončiaci kruh

Netušila, ako dlho kládla nohu pred nohu, až si nakoniec uvedomila, že tvrdá zem lesného porastu bola nahradená čímsi oveľa tvrdším. Od okolitých budov sa odrážalo jej rýchle postupovanie. Pripomínalo jej to šialený rytmus nejakej novodobej pesničky. Všade vládla tma, vlhko a zmysly jej prezradili, že široko-ďaleko nebolo ani živej duše.

Až vtedy si dovolila spomaliť a následne za staviť.

Nebola zadýchaná, ale telo ju bolelo zodpovedne. Akoby prebrala kus bolesti toho nešťastníka do seba a teraz ju prežívala v niekoľkonásobnom zhoršení. Prijala to ako trest a odmenu v jednom. Dávno sa naučila, že za svoju snahu dostane len to najhoršie. Aspoň za posledných pár desiatok rokov. Odo dňa, keď sa svet premenil na šialené miesto plné fanatikov.

A za všetko mohla charizmatická skupinka odborníkov na nevyriešené prípady, ktorí tvrdili, že magické bytosti sú vlastne ekvivalentom sériových vrahov. Na základe činov malej hŕstky indivíduí popravili stovky bytostí, ktoré sa previnili len tým, že sa narodili v zlej dobe.

Aj ľudstvo malo svojich zástupcov najhorších hriešnikov. Násilníkov, vrahov, delikventov. Mužov, ktorí znásilňovali ženy a ženy týrajúce svoje deti. Ale to bolo malé percento populácie. Lenže v histórii ľudstva boli záznamy písané krvou. O prenasledovaní a ničení všetkého, čo sa ukázalo byť odlišným.

Davový strach z neznáma poslúžil ako perfektný prostriedok. A smrteľníci si ani neuvedomili, že sa stali nástrojom vo vojne, ktorá svet zachvacovala v pravidelných intervaloch už celé milénia. Dobro a zlo stálo v opozícii a prenasledovanie pobozkaných mágiou skvele naklonilo ohnivko váh na stranu temnoty. Rozsievať strach a zožať nenávisť.

Rozjímanie o minulosti prerušil až tichý zvuk. Nevidomé oči upierala do neznáma a okrem temnoty nič iné nerozlišovala. Aj schopnosť vidieť si vyberala svoju daň a v opustenej časti mesta na ňu nečakalo nič, čo by už nevidela.

Zatuchnuté uličky plné odpadkov a rozkladajúcich sa tiel všakovakého druhu a pôvodu lemované bezútešnou existenciou ľudí, ktorí boli sociálne nezaujímaví, pretože svetu nemali čo ponúknuť. Prežívanie stroskotancov, ktorých život sa nemeral na roky, ale kratučké dni či týždne. Ale hádala, že na tomto konkrétnom mieste boli všetci mŕtvi.

To si aspoň myslela, až kým sa jej o nohy neobtrela mačka. Sama pre seba sa usmiala a sklonila sa. To, čo nasledovalo, však nemohla nijako očakávať. Zvieratko zaprskalo a so syčaním sa vzdialilo. Myslela si, že bolo len plaché, ale o pár sekúnd neskôr presne vedela, čo ho prinútilo k bleskovému ústupu. Z tmy k nej doliehala ozvena ťažkých krokov. Aj rytmus chôdze dokázal o človeku veľa prezradiť. Teraz vedela, že sa k nej blíži rázny muž. Pravdepodobne vojak.

A nebol sám.

Nemala energiu, aby vyhodnocovala situáciu. Dopekla, nemala silu ani len na to, aby sa snažila vďaka magickému zraku nájsť únikovú cestu. Oči jej pohasli a skutočne bola tou slepou, za ktorú ju považovali. A zdalo sa, že bola v pasci.

Pri rýchlom pohľade späť však nenachádzala nič, čo by ich priviedlo na jej stopu. Bola príliš rýchla a patrilo to k rutine posledných rokov. Pravdepodobne to boli len figúrky, ktoré sa náhodou vyskytli na tom istom mieste ako ona. Pri tom pomyslení sa zhlboka nadýchla.

„Stoj!“ vykríkol jeden z nich autoritatívne, pravdepodobne veliteľ. Neovládla sa a ticho sa zachichotala. Posledných pár minút pohla akurát tak viečkami, keď automaticky žmurkala. Ale radšej to zjedla.

„Pred pár minútami bola v tvojom tele objavená magická sila. Nevzpieraj sa a možno prežiješ, aby si videla koniec svojho súdu.“

Jeho slová boli presiaknuté nenávisťou. Až sa čudovala, že sa ňou nezadusil, tak ako sa práve ona snažila zmárniť strachom. Cítila, ako sa jej doslova orosilo čelo, ale napriek tomu ostala stáť ako vrastená do zeme. Hlavným mottom sa stalo zapieranie.

„Nič som neurobila,“ namietla čo najpokojnejšie. Problém bol v tom, že by vlastným slovám najskôr musela sama veriť, aby o ich pravdivosti presvedčila ostatných. Na tom bude musieť popracovať.

Niekto sa zasmial. „Niekoľko desiatok kilometrov na východ si svoje schopnosti použila proti ľudskej bytosti. Za svoje zločiny budeš súdená.“

Takmer prevrátila očami. Áno, to, čo hovoril, bola pravda. Ale záchrana života sa len sotva dala považovať za pokus o ovládnutie niekoho duše. Lenže to by najskôr museli vôbec rozumieť mágii, aby niečo také pochopili! Tí zadubenci ju rozčuľovali takmer tak veľmi, ako ju desili.

„Ako by som sa tak rýchlo dostala sem? S niekým si ma musíte pliesť.“ V duchu si želala, aby ju oskenovali, snažila sa to dokonca privolať. Pretože teraz bola taká vyšťavená, že by nerozozvučala ani ten najpresnejší prístroj.

„Si zákerná. Ako všetci nakazení,“ ozval sa známy hlas.

Už len vďaka faktu, že ten barytón počula, sa za chvela. Ale keď sa k tomu primiešala aj skutočnosť, že v jeho organizme vycítila vlastnú prítomnosť, vedela, že neutiekla dostatočne ďaleko. Takto si vďačnosť nepredstavovala. Mala by mu vyškriabať oči. Ale na čo by to bolo dobré, keď by sa potom nedokázala ovládnuť, aby ho neuzdravila. Karma sa jej vysmievala. Za čo, to stále netušila.

„Nič som neurobila!“ trvala na svojom, ale tentoraz sa jej zachvel hlas.

Nerozumela tomu. Bola rýchlejšia než priemerné auto. Nebolo fyzicky možné, aby ju nejaký človek dokázal vystopovať. Malo mu to trvať prinajmenšom niekoľko dní. A predsa o pár minút neskôr stojí pred ňou a chce ju vidieť mŕtvu. Ako to bolo možné?

Pochybovala, že to skreslenie a posun času bolí zapríčinené jej zamyslením. Cítila, ako sa jej pomaly roztriasli všetky údy. Strach ju ovládol. Toto nevyzeralo dobre. Ani v najmenšom. Tak dlho unikala a potom urobí tú chybu, že zachráni život jednému z Odhaľovačov?

„Svoje zvrátené schopnosti si použila na mne a myslela si si, že obídeš bez trestu. Ale mýlila si sa, lebo si nemala potuchy, že narazíš práve na mňa. Som si istý, že ostatní členovia tribunálu tvoju prítomnosť ocenia.“

Och, skvelé! Nielen, že ju chytili, hrozili jej smrťou, ale oni ju ešte dovlečú pred radu zostavenú zo všetkých dokonalých smrteľníkov, ktorí o nej budú rozhodovať. To ju mohli rovno obesiť a vyšlo by to narovnako. Ešte nikto sa z toho stretnutia nedostal. Platba za porušenie zákonov bola vysoká.

Nevidela nič pozitívne v tom, že ju bude musieť zaplatiť len raz. Snažila sa prebudiť k životu nejakú svoju schopnosť, ale tie aj naďalej pokračovali v nečinnosti. Zaškrípala zubami a zakolísala sa. Nádej, že by sa z toho mohla dostať, sa každou sekundou stenčovala.

„Spútajte ju!“ prikázal zachránený pacient.

Nie po prvý raz v živote zatúžila po krvilačnosti. Ak by v sebe našla aspoň kúsok, možno by jej na chvíľu prestalo záležať na živote, aby mohla poraziť svojich nepriateľov. Osud jej takú slabosť nedoprial. Miesto toho jej dal zbabelosť a nutkanie stále utekať. Fakt paráda, jasala nad tou skutočnou. Oslavné fanfáry vytiahne možno neskôr. Ak jej ostanú ruky, ktorými by si mohla pri perách podržať nejakú trúbku.

„Som nevinná,“ zašepkala, ale tentoraz sa jej hlas načisto zlomil.

Vedela si predstaviť, ako ten všemocný veliteľ krúti hlavou. Koľko chýb musí človek urobiť, aby za ne zaplatil životom? Ona sa previnila len tým, že bola príliš súcitná. Ak to bol dôvod na smrť, asi by na to mala byť hrdá. Ale premkol ju úplný opak. Lenže s tým nedokázala nič urobiť.

Cítila, ako sa k nej ešte viac približujú, ale na žiadny odpor sa nezmohla. Zamýšľala okolo seba kopať, pohadzovať rukami a snažiť sa utiecť. Ale jej telo odmietalo poslušnosť a dosť zanovito trvalo na tom, že udržať sa na vlastných nohách v tejto sekunde naozaj stačí.

Ale bolo to príliš málo na boj s mužnou silou vojakov, ktorí ju schmatli a zodvihli do vzduchu akoby bola len handrovou bábikou. Za normálnych okolností by ich poľahky porazila. Sila, ktorá pretekala jej telom, bola niekoľkonásobne väčšia ako tá ich. Lenže nevládala.

Dovolila im spútať jej ruky. Oni to vnímali ako rezignáciu, ona v duchu spriadala plán úteku. Mala už celkom obstojný koncept rozložený na niekoľko hodín. Ale urobili jej škrt cez rozpočet ihlou, ktorou sa ju rozhodli predierkovať.

V ramene zacítila ostré štipnutie a potom hukot v ušiach, keď sa v nej rozptyľovala látka umŕtvujúca všetky zmysly. Väčšinou jej organizmus také špinavosti veľmi rýchlo spracoval, ale toto bolo nezvyčajne silné. Takže mohla urobiť jedinú vec, aby sa zachránila.

Upadnúť do blaženej nevedomosti.

Keď znovu otvorila oči, trvalo jej asi dve sekundy všetko si prebrať. Zasyčala a posadila sa. Uspokojivo rozhýbala rukami i nohami, aby si overila teóriu. Zatiaľ čo si tí fanatici mysleli, že ju vyradili, aby nedokázala rozoznať cestu, v skutočnosti jej urobili službu. Po liečení a odvrátení smrti jej len spánok dokázal vynahradiť stratené sily. A tento bol neobyčajne hlboký a pokojný.

Určite za to mohli tie drogy, alebo akýkoľvek kokteil, ktorý do nej dostali, ale podarilo sa im takmer nemožné – prerušiť na čas jej sny. Prenasledovali ju obrazy zážitkov, ktoré nikdy neprežila a spomienok, ktoré nepatrili jej. Keď niekomu zachraňovala život, preberala do seba časť z nich. Netušila, čo to bolo, ale usadzovalo sa to v jej mysli a striehlo na prejav slabosti.

Pomohlo by jej, keby mala aspoň malú predstavu o tom, kým v skutočnosti je. Ale knihy o mágii neboli práve dostupným artiklom a otvoriť ústa kvôli otázkam bolo ako podpísať si rozsudok smrti. Nikto nechcel nič vedieť o schopnostiach nakazených. Dokonca ani blázni nie.

Prehodila nohy cez okraj postele, na ktorej ležala. Bola prekvapivo rozmerná a pohodlná, ale nedala sa oklamať. Ani veľká miestnosť s vkusným zariadením nedokázala vyvážiť fakt, že bola pod zámkom. Navyše v miestnosti nenašla žiadne okná a dvere nemali kľučku. Takže len luxusná cela, ktorej dominovala čierna koža a satén. Niekto bol bohatý.

Ľudia bežne nevlastnili plávajúce postele, masívny nábytok a celú stenu pokrytú policami preplnenými knihami. Možno neskôr si niečo prečíta. Čo na tom, že tam iste boli len utopistické knihy schválené Ministerstvom pre boj s magickou hrozbou.

Nič užitočné, len samá pozitivistická propaganda, ktorá nadprirodzené bytosti vykresľuje v úlohe vrahov a násilníkov. A proti nim bojujú obyčajní ľudia, v ich očiach hrdinovia. Nikdy by si nedovolila tvrdiť, že mágia bola dokonalá a že ju neovládali aj násilníci. Ale takisto nepredpokladala, že smrteľníci sú dokonalým vyvoleným národom.

Podišla k jednej z poličiek a náhodne vytiahla knihu. Zvieracia farma. Za starých čias deti o tomto príbehu písali eseje a učili sa, ako zlé vlastnosti ovplyvňujú vývin spoločnosti. Nebolo to typické čítanie, ale na tom nezáležalo, aj tak to robila len kvôli tomu, že mala pocit, akoby ju niekto sledoval.

Nemohla len tak stáť a plánovať útek, musela sa s nimi hrať. Časť mysle analyzovala všetky maličkosti napchaté do neveľkého priestoru a tá druhá sa tvárila, že vníma príbeh o nastoľovaní novej totality. Aj sama si však uvedomovala, že ten príbeh jej veľmi nepomôže, rovnako ani detailné rozpracovanie nejakého plánu, až pokým sa neotvoria dvere.

Akoby na zavolanie k jej ušiam doľahlo tiché stlačenie kľučky. Mykla uchom, ale naďalej bola sústredená na knižnicu pred sebou. Čakala na príležitosť, ale tá neprišla. A čas jej pomaly tikal. Odmietala na to myslieť. Potriasla hlavou a venovala pozornosť mužovi, ktorý vošiel dnu. Bol sám a nebol na ňom žiadny laboratórny pach, ale príjemná voda po holení a ešte niečo, čomu nerozumela. Takže to pravdepodobne nebol mučiteľ, ale kat. Lákavá predstava.

„Máte tu veľmi zaujímavý výber kníh. Prisahala by som, že vlastniť niektoré z nich je trestné.“

Priestorom sa rozľahol tichý smiech. „Verím, že človek by mal čítať čo, čo ho baví a nie to, čo mu diktujú ostatní. Navyše je pokrytecké predstierať, že ľudstvo je dokonalé.“

Prekvapila ju prítomnosť muža, ktorému zachránila život, ale nedala na sebe nič znať. Len nezaujato otočila stránku. Teraz jeho hlas opäť znel jasne a bol plný hrejivosti. Chladná nenávisť a opovrhnutie asi poslal na dovolenku. Alebo sa len riadil starým úslovím a snažil sa muchy chytať na med. Zatiaľ mu to nefungovalo. Jeho zmeny osobností ju nútili byť len viac ostražitou.

„Toto je veľmi luxusná cela pre niekoho, kto čaká na smrť.“

Zastal niekoľko krokov za ňou. V duchu mu za to bola vďačná. Jeho prítomnosť jej neprinášala pokoj, práve naopak. A ona sa potrebovala sústrediť, aby mohla niečo naplánovať. Stále jej síce stál v ceste, ale aj to sa môže zmeniť.

„Toto nie je cela, ale normálna izba. Dúfal som, že to budeš vníma ako prejav dobrej vôle a ukážku toho, že ti netúžim ublížiť.“

Odfrkla si. „Vo svetle toho, čo si urobil... Nie, stále sa cítim ako vo väzení.“ Takisto mu začala tykať. Keďže nemal nutkanie dodržiavať spoločenské konvencie, ani ona nemusí predstierať, že zvláda etiketu. Hoci keby bola svedkom tohto výstupu jej adoptívna mama, asi by ju poriadne vyhrešila.

„Ospravedlňujem sa za spôsob, akým som ťa sem priviedol, ale ver, že odo mňa ti nič nehrozí. Som ti vďačný za to, že si mi zachránila život. Ale aj tak som prekvapený, že som na niekoho ako ty narazil. Myslel som si, že už nikto z vás nežije.“

Prevrátila očami a vrátila knihu späť na jej miesto. Potom sa k nemu otočila čelom a prezrela si ho. Čo na tom, že jej oči všetkých znervózňovali. Jeho nepohodlie nemienila riešiť.

„Vaša vláda sa postarala o to, aby väčšina takých, ako som ja, neprežila.“

Blúdila zrakom po jeho tele. Mal na sebe tepláky a tielko, aby pôsobil ležérne, ale nedarilo sa mu to. Každý sval v jeho tele bolo napnutý na prasknutie. Tmavé vlasy mu odstávali, akoby teraz vstal z postele a oči mu svietili múdrosťou. Zvláštne, taký pohľad očakávala pri niekom omnoho staršom, ale on pôsobil ako sotva dospelý mladík.

Naprázdno prehltol. „Tie tvoje oči sú skutočne znervózňujúce.“

„Za to sa nebudem ospravedlňovať.“

Pokrútil hlavou. „To ani nemusíš, ja to chápem, nedokážeš to ovládať.“ Opäť k nej o krok pristúpil. Ona sa podvedome vzdialila, za čo ju odmenil zodvihnutým obočím. „Vieš, celé roky som tvoj druh hľadal, zasvätil som tomu celý život. Posledné roky som strácal nádej. Všetci sa svorne zhodovali na tom, že ľudia vás už vyvraždili. A napokon mám také šťastie, že mi posledná žijúca z vášho národa zachráni život.“

Niečo v nej hrklo. Toto nebol typický smrteľník, ktorý zasvätil život hľadaniu pozostatkov mágie a ich ničeniu. Toto bol človek posadnutý hľadaním niekoho určitého. Z nejakého dôvodu to bola práve Ayana, po koho spoločnosti túžil. V duchu sa sama seba pýtala, čím to bolo spôsobené. Dedukovala, že za tým nebol zberateľský zámer. On doslova hľadal bytosť, akou bola ona. Znamenalo to snáď, že by jej dokázal prezradiť, kým vlastne bola?

Prinútila sa držať rodiace sa nadšenie pod zámkom. „A tento srdcervúci príbeh ma má presvedčiť o tom, že si v podstate dobrák? Smola, chlapče, nefunguje to. Stále si zvrhlík, ktorý ma sem dovliekol a plánuje ma zabiť.“

„Zabiť?“ vyhŕkol prekvapene. „To ani v najmenšom. Nič také by som v živote neurobil. To mi musíš veriť.“

Chcela, ale nedovolila si to. Mohol byť len veľmi nadaným hercom. Stále sa nachádzala na nepriateľskom území a to znamenalo spoliehať sa len sama na seba. To predstavovalo prežitie. Vrhanie sa okolo krku sympatickým chlapíkom by ju mohlo stáť hlavu skôr, ako stihne vysloviť vlastné meno.

„Och, kde je moje vychovanie, zabudol som sa predstaviť!“ zvolal odrazu zahanbene. „Som Eric Broder, rád ťa spoznávam. Smiem poznať tvoje ctené meno?“

Nevnímala jeho prehnanú úctivosť, ktorá aj tak bola len vynúteným obranným manévrom. Zamerala sa na jeho meno a snažila sa ho spojiť s tvárou, ktorá na ňu zízala cez miestnosť. Nedávalo to zmysel, ale nedalo sa to popierať. Muž, ktorého v slabej chvíli zachránila, nebol nikto iný, ako predseda Eric Border, šéf Ministerstva pre boj s magickou hrozbou. Smrteľník, ktorý život zasvätil vymazávaniu mágie z ľudského sveta. Ten istý muž, ktorý sa ani netajil svojou otvorenou nenávisťou k čomukoľvek, čo nebolo smrteľného pôvodu.

A ona bola s tým fanatikom v jednej miestnosti? V tom prípade sa vážne čudovala, že ešte dýcha.

 Túžba utiecť sa zmenila v posadnutosť.

Kapitola 1. ¦¦ Kapitola 3.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 2.: