OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 23.

27.09.2015 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 963×

Kapitola 23.

Ayanu zachvátili pochybnosti. Mávali s ňou ako vietor so suchým listom. Hrozilo, že sa im čoskoro podvolí. Ale v momente, keď sa spolu s Nolou vynorili spoza rohu blízko ošetrovne, akoby sa prepadla do istého druhu tranzu.

Ako dlhoročná zdravotná sestra mala dostatok praxe na to, aby prevzali kontrolu nad jej momentálnym rozpoložení. Všetko robila automaticky. Čím sa vylúčila úplná spolupráca jej podvedomia. Takže keby chcela, mohla sa niekde túlať

Ale nakoniec to neurobila.

Miesto toho si rýchlo umyla ruky v predstieranom geste dezinfikovania. Niečo také ako infekcia neexistovalo, aspoň nie pri magických bytostiach, ale pre pokoj vlastného spánku musela sledovať istú postupnosť. A vrhnúť sa do práce doslova po hlave asi nebolo práve ideálne. Lenže nemala ne výber.

„Snaž sa ich ošetriť čo najviac!“ skríkla na ňu Nola tesne predtým, než zmizla kdesi v druhej miestnosti.

Ayana nedostala príležitosť nejako na to reagovať alebo si aspoň ponadávať. Pretože v tej sekunde sa pred ňou otvorila hrôzostrašnosť ich situácie. Ak si nejako predstavovala beznádej, toto by bolo jej synonymom.

Krv tiekla v menších i väčších potôčikoch všade okolo, sfarbovala svet do odtieňa, ktorý by jej mal dvíhať žalúdok. Miesto toho ju na niekoľko sekúnd paralyzoval. Ale to len dovtedy, kým ju neprebral chór nadávania podfarbený vysokým sólom plným bolesti.

Viacero hlasov sa preplietalo. Nerozumela všetkým, ale dokázala čítať v tom bolestnom tóne. Ak niečo neurobí, nezachráni nikoho. Odmietala si priznať, že by tu niekde mohla naraziť na Shadea. Neexistovala možnosť jeho straty. Nakoniec prestala úplne premýšľať.

Vrhla sa k dvom Strážcom. Jeden podopieral druhého. Snažila sa nejako dozvedieť, čo sa im stalo. Akoby stratili jazyky. Pravdepodobne boli v šoku zo straty krvi a ak naozaj došlo k výbuchu, budú radi, ak ešte niekedy budú schopní počuť. Podľa toho, ako krvácali z uší, o tom začínala pochybovať.

V duchu sa prekliala za stratu schopností. Potriasla hlavou a vrhla sa k stolíku, kde tušila prítomnosť základných pomôcok. Obväz by sa skutočne hodil. Lenže nič také tam nenašla. A Nola bola v nedohľadne. Tým pádom padla za obeť plachta. Nehygienické, ale nikoho to netrápilo.

Boli uprostred boja v provizórnej ošetrovni, stále prichádzali ďalší zranení a tých, čo na tom boli najhoršie, museli doniesť. A všetkému tomu mohla zabrániť len ona a Nola, ktorá sa vyparila ako dym nad ohňom. Možno odtiaľ pochádzala tá štipľavá aróma, ktorá jej vháňala slzy do očí.

Zaškrípala zubami a robila, čo mohla. Netušila, ako rýchlo sa dokážu uzdraviť. A hľadať medzi nimi niekoho, kto by jej dokázal odpovedať, by zabralo príliš veľa času. Vo vzduchu sa vznášala beznádej a hnev. Šteklilo jej to pokožku, na ktorej zaschýnala krk. Silné prsty sa jej obtierali o ruky, chmátali ju za nohy.

Všetci niečo potrebovali.

Bezmocnosťou jej po lícach začínali stekať slzy a zanechávali za sebou len špinavú stopu. Bez dezinfekcie a liekov sa snažila ošetrovať škrabance a zlomeniny. Rany, ktoré bolo treba zašiť, len obväzovala. Ruky jej kmitali sami od seba, ale nenachádzala odpoveď. Ako mala zachraňovať životy na mieste, kde to nebolo možné?

Ona bola jediný nástroj, celá výbava lekárničky i posledná nádej pre zomierajúcich. Ale prišla o schopnosti. Bola ako prázdna nádoba, len na dne ostala kvapôčka drahocennej vody. Nedala sa na nič použiť, ale nikto sa neodvážil vyhodiť ju. Pretože tá malá kvapka stála medzi nimi a totálnym vyhubením. Nemusela sama sebe pripomínať, že už pracovala s lepšími vyhliadkami.

„Vylieč ho!“ kričal na ňu niekto. Z hmly jej osobného zúfalstva to prichádzalo ako rana do tváre. Zlomený nos by si za svoju neschopnosť naozaj zaslúžila.

„Robím čo môžem!“ odpovedala rovnakým tónom a silnejšie zatlačila na otvorenú ranu jedného z mužov. Dokonca by sa v jeho prípade aj zahral a na šičku, ale nedokázala to urobiť bez nástrojov. Tak tam len stála a naivne dúfala, že to masívne krvácanie zastaví obyčajným plátnom.

„Nič sa nedeje! Si liečiteľka. Urob niečo!“ Tentokrát zašiel tak ďaleko, že ňou zatriasol. No nemalo to žiadny efekt, len sa v reakcii na jeho agresivitu viac roztriasla.

Chcela si len sadnúť na zem, schúliť sa do klbka a plakať. Do uší ju udierali naliehavé výkriky. Niektoré prosili, iné si len vylievali zlosť. Alebo bolesť. Tak, ako sa ju snažila ona prežiť za pomoci sĺz. Lenže... nepomáhalo to. Bez ohľadu na to, ako veľmi mala zahmlený zrak a vnútro sa jej zvieralo, bez ohľadu na jej trasúce sa ruky a privreté oči; bez toho všetkého naokolo bola stále len ona. Samučičká v ukričanom dave plnom zúfalcov.

A ona im kraľovala.

Smrť obchádzala okolo, dokázala sa jej dotknúť. Nemienila jej dovoliť zobrať k sebe ešte viac duší. V tom odhodlaní nebol žiadny súcit. Skôr tvrdohlavosť. Možno už nebola liečiteľka. Ale mala toľko diplomov z medicíny, že by každý deň v týždni mohla použiť iný a predsa by nevidela ten istý častejšie ako raz do mesiaca. Ak nenájde cestu ona, tak nikto.

„Nájdi Nolu.“

„Ona nie je liečiteľka!“ namietal dotyčný. Nezáležalo jej na mene. Dokonca ani na tom, či si pripadal viac dôležitý ako ostatní.

„Pozri sa, ak ju nenájdeš, nikdy nebudem mať príležitosť zachrániť tohto chlapíka. Vykrváca mi tu. Som si istá, že mu veľmi nadšene vykopeš hrob.“ Znela autoritatívne. Presne tak, ako mala od začiatku. Čo na tom, že sa vnútorne rúcala a ledva stála na nohách.

Po nekonečne dlhom čase bola schopná nájsť trhajúce sa vlákno, ktoré ju spojilo s realitou. Cítila, ako sa jej pod mentálnymi prstami úplne rozpadáva. Musela konať skôr, ako to všetko pominie a ona sa prepadne niekam, odkiaľ niet návratu.

„Ayana...“ ozvalo sa za ňou.

Vedela, že to je Nola. Pravdepodobne sa jej nepáčilo, ako teraz vyzerala. Mohla si len domýšľať, aká bola špinavá od cudzej krvi, ruky mala zaborené v niečom bruchu. Už si ani nespomínala, či sa snažila zastaviť krvácanie, alebo toho chudáka vypitvať.

Otočila sa. „Pomôž mi.“ Tie slová boli plné zúfalstva.

„A... ako?“

„Ihla a niť. Potrebujem ho zašiť.“ Netušila, či to v tomto stave vôbec prežije. Nemala nič. Len rozzúreného chlapíka za chrbtom a snahu urobiť aspoň niečo prospešné okrem sledovania nepretržitej čiary umierania.

„Pomôže to?“

Ayana rozhodila rukami. „Ja neviem!“

„Čo tvoje schopnosti?“ dožadovala sa odpovedi Nola.

Dívala sa na Ayanu, akoby očakávala, že jej každú sekundu môže vybuchnúť hlava. Čo sa veľmi rýchlo mohlo stať. Všade okolo nej sa rozprestierala vlastná forma zármutku a zúfalstva, ale ona mala čas sa rozprávať. Naliehavosť ju takmer dusila. Ak niečo neurobí, neostane ich veľa, ktorí by mohli oslavovať víťazstvo.

„Nemyslím si, že sa plánujú vrátiť.“ Hlasom ju prosila, očami jej rozkazovala. Potrebovala niečo urobiť. Ale to by sa najskôr musela Nola pohnúť z miesta. Teraz bola zaseknutá.

„Myslela som, že...“ zahabkala

V jej hlase bola porážka, keď vyslovila: „To sme dve.“

„Naozaj...“

„Dones mi tú prekliatu ihlu!“ zrúkla na ňu, až sa mykla.

Dúfala, že už nebude na nič čakať. Snažia sa sústrediť len na to, čo ju čakalo. Podozrievavé pohľady sa snažila ignorovať. Musela nejako pomôcť, snažiť sa odvrátiť túto tragédiu. Ak to neurobí, zajtra budú musieť spáliť omnoho viac tiel. Nútila sa nemyslieť na to, že keby mala svoje schopnosti, nemuseli by sa rozlúčiť s nikým.

Okrajovo vnímala, ako sa Nola natiahla dozadu. Odrazu v rukách držala veľkú tašku, z ktorej na jednej strane trčal obväz. Takže tu mali všetko, čo potrebovali. Vstúpila do nej obrovská zlosť. Mohla toho urobiť omnoho viac, keby mala to, čo potrebuje.

Uvedomiť si, že Nola pred ňou všetko nevedomky skrývala, ju takmer položilo na kolená. Odmietala si priznať, že by to robila náročky. Potom by to znamenalo, že tí, ktorým nedokázala pomôcť, sa teraz mohli ešte vyškierať a nie v bolestiach opúšťať ich svet.

„Ponáhľaj sa,“ pošepla Nola.

Kým stihla namietnuť, že robí čo môže alebo sa jej spýtať na slzy, ktoré jej odrazu začali stekať po lícach, stratila sa v dave plnom utrpenia. Lenže nemohla si dovoliť len tak zaháľať. Čakalo ju veľa práce.

Natiahla sa do tašky a snažila sa nájsť niečo, čokoľvek,, čo by jej mohlo pomôcť. Nástroje na šitie, pár obväzov a niečo, čo pripomínalo prípravok na dezinfekciu. To všetko bolo príliš málo na zázraky, ale musela zaťať zuby a činiť sa. Snažila sa nevnímať, ako sa vo vzduchu miesi puch krvi s príchuťou zúfalstva a hnevu. Stále prichádzali ďalší. A ona sa čoskoro stratila v tom, čo robí.

Jednému zašila tržnú ranu na boku, ďalšiemu z ruky ostal len pahýľ. Popáleniny a škrabance od úlomkov. Skákala z miesta na miesto a snažila sa pri tom ignorovať prosby ostatných. Prečo nepoužiješ schopnosti? Nestojíme ti za záchranu? To všetko ju len nútilo zarputilejšie bojovať s vlastnou únavou a neschopnosťou.

Každý pohľad na zranené telo vytvoril hlbokú ryhu v jej duši. Tá sa lámala a praskala. A keď musela ďalšiemu Strážcovi len zavrieť viečka, aby sa nemusel mŕtvymi očami pozerať na tú skazu, niečo v nej zomrelo. Každá jej časť sa snažila sústrediť len na to najdôležitejšie. Nemala po ruke žiadne morfium. Len tak ošetrovala a dúfala, že to bude stačiť.

Ale koho klamala.

Keď sa na ňu niekto obrátil, len sklonila hlavu. Prsty, ktoré sa po nej vrhali a stískali jej ruky alebo krk, boli príliš mocné na to, aby im vzdorovala. Chcela si len sadnúť na miesto, zastať a rozplakať sa. Za tú skazu, zmarené životy. Bolesť, ktorú nedokázala zastaviť.

Ale zo všetkého chcela smokliť nad sebou, čo bolo patetické. Vždy si zakladala na svojich liečiteľských schopnostiach. Nenávidela ich a zároveň na nich závisela. Teraz by za tú slepotu dokázala vraždiť. Lenže dostala len slabé ľudské oči, ktoré v pološere nevideli nerozoznali ani len to, kde sa začína nejaké zranenie a kde už nasleduje smrť.

„Zachráň ju!“ doľahol jej do uší krik plný zúfalstva.

Muž v slzách prosil o záchranu pre nejakú ženu. Len podľa sukne a dlhých vlasov dokázala určiť, že skutočne ide o niekoho ženského pohlavia. Nebola Strážkyňa. Jedna z družiek alebo manželiek, ktoré na tomto mieste žili. Mali sa tu cítiť bezpečne, ale opak sa ukázal byť pravdou. Neexistovala žiadna útecha alebo nádej na to, že sa to nikdy nestane. Takisto nebolo nič, čím by mohla zmierniť žiaľ toho muža.

„Je mŕtva,“ pošepla. Nemohla jej nijako prejaviť svoju ľútosť. Len mierne sklonila hlavu a začala vstávať. Boli ďalší, ktorým by mohla dať trošku nádeje. Alebo len predĺžiť ich utrpenie.

„Nie!“ skríkol muž a schmatol ju za ruku. „Musíš niečo urobiť!“

„Nie je nič, čím by som ju mohla vrátiť späť. Je preč. Vo svete mŕtvych.“

Neprijal jej ostré slová. Vlastne pochybovala, že ju vôbec počul. Ale na druhej strane muselo byť niečo v jej hlase, čo ho prinútilo vrhnúť sa na ňu. Obmotal jej prsty okolo krku a stlačil. Ayana poplašene skríkla, ale nemala silu na to, aby ho skutočne prinútila prestať. Možno to jedna jej časť ani nechcela.

Čo robí liečiteľ, keď nemôže liečiť? Je z neho posol smrti.

„Máš byť liečiteľka! Prečo ju nezachrániš? Alebo to nechceš?“

„Ne... nedá sa nič urobiť,“ povedala a až neskoro jej došlo, že tak prišla o posledné zásoby vzduchu. Začínala sa dusiť. Pred očami sa jej začínali tvoriť machule neurčitých tvarov.

„V čom si lepšia od démonov? Tí nás vraždia otvorene, ty nás ale nezachraňuješ!“ obvinil ju.

Nemala mu ak odpovedať a vlastne, aj keby mohla... čo by mu asi odvetila? Odprisahala by mu, že robí všetko, čo je v jej silách? To sotva. Sama cítila, že je tu zbytočná. Nemala spôsob, ako by dokázala niekomu zachrániť život. Nie za pomoci intuície a nejasnej predstave o anatómii akéhokoľvek tela.

Došľaka, na čo jej boli všetky tie vedomosti, keď ich nevedela použiť? Potrebovala lieky, sterilné pomôcky, tlakové obväzy. Miesto toho jej práca pripomínala skôr mäsiarčinu.

Tlak na hrdle náhle pominul. Niekto sa ju rozhodol zachraňovať. Ďalší dúšok vzduchu ju začal dusiť ešte viac. Zrak mala zahmlený, netušila, kto sa ju rozhodol dostať z problému. Nezáležalo na tom o nič viac. Dostala len pár minút navrch, aby mohla pochovať ešte niekoho.

Ale ruky, ktoré ju zodvihli, a preniesli na iné miesto, s tým asi súhlasili. Inak si nevedela predstaviť, že sa zrazu ocitla pri ďalšom zranenom. Pozeral sa na ňu príliš živým pohľadom plným bolesti. Nemo ju prosil, aby to nejako ukončila.

Prudko do seba nasala vzduch, nevšímajúc si vlastné nepohodlie. Jej svedomie ju ničilo prívalom výčitiek, ale ruky jej automaticky rozbehli záchranu toho, čo sa dalo. Zlomené kosti však len sotva mohla napraviť lusknutím prstov. Hlavne tie, ktoré sa na ňu pozerali skrz rozorvanú pokožku. To, že sa jej zodvihol žalúdok, si odmietala priznať. Len sa proste ponorila do práce a bola rada, že dokázala všetko a všetkých ignorovať.

Nedokázala normálne vnímať čas. Merala ho len na tých, ktorým dokázala pomôcť a tých, ktorí ju nechali čeliť výčitkám jej svedomia. Zrážalo ju to na kolená, ale nakoniec predsa len našla silu a pokračovala ďalej. Nikde nevidela nikoho, kto by jej dokázal pomôcť. Nola sa úplne vytratila a zástup zúfalých sa stále zväčšoval.

Muselo to byť väčšine ako jeden výbuch.

Niekto sa ich pokúsil zniesť zo sveta. A ten niekto veľmi dobre vedel, že ona je na odpis. Všetci mali svoje spôsoby, ako uspieť. Ona len vedela, ako všetko zničiť. Životy, nádeje, zdravie. Po lícach jej opäť stekali slzy a miesili sa so všetkou tou špinou a krvou. Srdce jej prudko narážalo do rebier, chcelo sa dostať von a položiť sa na podnos pre ostatných. Aby ho mohli rozkrájať a spáliť.

Čo iné by si za svoju neschopnosť zaslúžila?

Nepamätala si začiatok toho šialenstva a nedovidela na koniec. Snažila sa ostatných len upokojiť, hoci v nej neostalo dostatok rozvážnosti, aby niečo také mohla sama predstierať. Nemohla klamať umierajúcemu o tom, že na druhý deň spolu budú obedovať. Tým, ktorí skončili ohlušení z výbuchu, nedokázala vysvetliť, že je to len dočasné. A najhoršie sa ešte na ňu len chystalo.

Netušila, koľkých ošetrila. Mohli ich byť desiatky, pokojne aj stovky. Alebo ich bolo len zopár a ona sa o nich nedokázala postarať, tak jej pripadalo, že predstavujú dav. Stála uprostred preplnenej miestnosti a snažila sa nájsť nejakú odpoveď. Akúkoľvek. Niečo, čo by jej vysvetlilo tú ohromnú tragédiu ľudského bytia.

Stála tam sama, v strede, korunovaná poctou neschopnosti. Prsty sa jej chveli, taška s tým, čo ostalo zo zdravotníckych pomôcok, bola ako rekvizita jej vlastného bytia. Prázdna schránka niečoho, čo malo potenciál zachrániť niekomu život. A potom, keď myslela, že videla dosť na to, aby sa z toho z zbláznila, doniesli posledného zraneného.

Nevidela mu do tváre, ale ten, čo ho niesol, vyzeral ako špinavá a zakrvavená verzia toho dokonalého a majestátneho Erica. Teraz poznačeného zúfalstvom. Nohy nútila do pohybu a hlavu k spolupráci. Možno pre tohto bude môcť urobiť niečo viac.

No keď bola sotva na pár krokov od neho, zodvihol ruku, aby ju zastavil. A následne prudko pokrútil hlavou. Vedel, že dotyčný nemá nádej na prežitie. Pravdepodobne bol mŕtvy už nejakú dobu. Ayana sklonila hlavu a prekliala sa pri tom úľavnom pocite, ktorý ju na chvíľu zachvátil. Ten sa vzápätí premenil na do biela rozpálenú bolesť.

Pozerala do tváre poslednej obete a neverila. Ležal tam tak pokojne. So zafúľanou tvárou a šmuhami od krvi, ohorenými miestami na hodvábnej pokožke. Odmietala na neho celý teň čas myslieť, pretože sa potrebovala sústrediť. Dodával jej silu a zároveň jej bral sústredenie.

A teraz... teraz tam ležal a nemal pre ňu žiadnu uštipačnú poznámku. Hruď sa mu nezodvihla nahnevane vtiahnutým dúškom vzduchu. Len pokoj a beznádej. A ona, utekajúca k nemu ako v spomalenom zábere najväčšej tragédie vojnového filmu. So šmykom sa k nemu vrhla, ale nedotkla sa ho. Len si ho obzerala a dokazovala si to, čo bolo nevyvrátiteľné.

Shade padol.

„Zachránil mi život,“ ozval sa Eric takmer nečujne. Nezodvihla k nemu hlavu. Nemala na to silu. „Zachránil mi život a ja som pochyboval o jeho lojalite.“

Chcela na neho zakričať. Vrhnúť sa na neho a vybiť si na ňom všetku zlosť, ktorá sa v nej nahromadila. Ale opustila ju sila. Doteraz si neuvedomovala vlastnú vyčerpanosť. V momente, keď trasúcimi sa rukami pohladila jeho príliš nehybnú tvár, zatúžila po pokoji. Mala by si ľahnúť a pridať sa k nemu vo večnosti. Aby tam nebol sám, aby ona nebola opustená.

„Mu... musím ísť. Je len otázkou času, kedy padne brána. Teraz, keď je mŕtvy.“

Nedokázala mu nič povedať. Len tam aj naďalej sedela. Okolo nej sa zhromažďovali tí, ktorí sa dokázali hýbať. Možno ju chceli zniesť zo sveta, možno len prejavovali úctu svojmu nedocenenému veliteľovi. Nezáležalo na tom. Všetky prejavy akéhokoľvek citu neboli na mieste.

Pretože on už nikdy neotvorí oči, aby to mohol vidieť.

V duchu zablúdila k tomu, čo všetko prežili. Ako ju chránil, hoci mu musela neuveriteľne liezť na nervy. Útočila na neho a znevažovala jeho poslanie. Aká len bola hlúpa! Pritom jediné, čo chcel urobiť, bolo ochrániť ju. Dokonca aj pred ňou samotnou. A pred všetkými, ktorí by sa pokúsili využiť jej schopnosti vo vlastný sebecký prospech.

Tak veľmi mu chcela povedať, že teraz už všetkému rozumie. Dotkla by sa ho a ukázala mu, že ani jeho vzhľad ju nedokáže vydesiť. Bol tou najkrajšou bytosťou na svete. Nesebecký, plný bolesti a súcitu, silný, odhodlaný. Ochranca narodený do rodiny vrahov. Všetko by obetoval v mene vyššieho dobra. Hoci vrčal a nadával, nedokázal sa zastaviť pri vykonávaní svojich povinností.

Bohyňa Brigid by nikdy neprepadla pomste, na to bola príliš vznešená, miesto toho sa postarala o to, aby žiadna matka nikdy nemusela pocítiť takú bolesť ako ona.

V duchu sa jej tíško ozvali Noline slová. Bohyňa ochraňovala matky pred stratou dieťaťa. Ale čo zamilované ženy, ktoré strácali svojich milovaných? Vari si nezaslúžili rovnakú pozornosť? Sila vlastných myšlienok ju napokon prevalcovala.

To, čo celý čas popierala, na ňu zaútočilo intenzitou, ktorej nedokázala vzdorovať. Ale Shade tu nebol, aby sa o tom dozvedel. Jej city ostanú nevypovedané. Nedozvie sa, že prišla o pochybnosti a poddala sa tej slabosti, ktorej sa zmocnilo démonské kúzlo. To isté, ktoré im darovalo nezabudnuteľnú noc plnú nielen vášne, ale aj nehy. A... lásky.

To, že sa jej vnútorný fňukot zmenil na ostré vzlyky zlomenej ženy, si uvedomila až vtedy, keď jej niekto na plece položil ruku. Možno v geste útechy alebo v pokuse o jej skántrenie. Nezáležalo na tom. Pretože to, čo ostalo z jej zúfalstvom zlomeného srdca, sa teraz pod topánkami smrti krušilo na malé neexistujúce zrniečka.

Vlhkosť v jej očiach sa zmenila na tsunami beznádeje. A úmerne tomu, ako sa zväčšoval prúd na jej lícach, sa umocňovali aj vlny neuveriteľných múk, ktoré ju vítali v bezútešnej realite.

Si liečiteľka. A nie len tak hocijaká. Tvojím poslaním je zachraňovať a potrebuješ to k životu. Tvoja duša sa totiž živí bolesťou zranených. Pohlcuje ju.

Od smutných stien márnice plnej preživších sa odrazil jej bolestný ryk. Kričala, až zachrípla. Zvuk netlmilo ani to, keď sa Shadeovi vrhla okolo krku. Chcela ho prosiť, prikázať mu. Ale nedokázala to. Miesto toho len dala voľný priechod svojmu zúfalstvu, ktoré dostávalo určité odtiene.

Farby zahalili jej videnie. A keď jej zachrípnutý hlas dosiahol najvyšší možný tón, zdalo sa jej, akoby začula tiché puknutie. Hneď po tom do nej ako tank narazila všetka bolesť nasiaknutá v miestnosti. Zmenila sa na rozpálený asteroid, ktorý ju pod sebou rozdrvil.

A potom to prišlo. Tma. Hoci oči mala stále otvorené.

Kapitola 22. ¦¦ Kapitola 24.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 23.: