OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 24.

04.10.2015 (14:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 983×

Kapitola 24.

Ayana vedela, aké je to byť v tme. Nevidieť nič, len obrysy lemované divnou inverziou farieb. Akoby sa pozerala na moderný snímok z röntgenu. Tak totiž pracovali jej oči. Dokázali vidieť skrz kožu, kosti a zbadať, čo má dotyčný až na dne žalúdka. A pri nej to platilo naozaj doslovne.

Veľakrát to všetko preklínala a keď o to prišla, bola skutočne vďačná. Lenže teraz, keď sa k nej jej zrak vrátil silou, ktorá by ju poľahky dokázala zmietnuť zo zeme, pripadalo jej to akoby jej niekto prišil dávno stratenú ruku. Orgán, nad ktorým vlastne nemala žiadnu nadvládu, ale mohla ho ohýbať podľa toho, koho potrebovala vyliečiť.

Lenže teraz sa jej to zlialo do jedinej prchavej machule. Útržkovité kusy tiel považujúce sa okolo zahalené inovatkou utrpenia. Ešte nikdy nezažila lahodnejšiu bolesť hlavy. Lebo tentokrát videla.

Cítila sa ako obrovský magnet. Železné pilinky predstavujúce jednotlivé menšie i väčšie zranenia sa k nej blížili závratnou rýchlosťou. Vítala ich s otvorenou náručou. Bezmocnosť sa vytrácala a nahrádzala ju eufória. A spolu s ňou všetko dostávalo nové farby a tvary.

Chladné tóny takmer čierno-bielej mazanice presvetľovali ako po preniknutí prvého lúča cez zimnú noc. Žltá nádhera vypradená z vretena, na ktorom sa ukrývala dúha. Dokázala rozlíšiť každý odtieň, každú vlastnosť.

Jemnosť hraničila s násilím a nádej s bezmocnosťou. A uprostred toho sedela ona, odrezaná od reality ponechaná s mizivou predstavou o svojej úlohe. Lebo toto bolo to, na čo bola stvorená. Nasať do seba všetky farby, prijať ich za svoje. A naspäť vrátiť niečo čisté. Zarámované čipkou nového začiatku.

Stratiť sa v tom úžasnom pocite bolo očakávané a... vítané.

Zabudla, kým je. Na chvíľku akoby prestala exitovať. Bola len ona, jej poslanie a temnota, ktorá ju pohlcovala úmerne tomu, ako sa zo sveta vytrácali všetky farby utrpenia. Trvalo to hodiny, možno krátke sekundy.

Čas nehral žiadnu rolu, predstavoval len šedú entitu čakajúcu v kúte, kým jej všetko spočíta. Buch-buch. Rytmické údery v jej tele. Akoby bola schránka ukrývajúca v sebe niečo, čo sa chcelo dostať von. A keď sa otvorili maličké dvierka, všetko sa zmenilo.

Bolesť i eufória spojili ruky. Niečo sa v nej násobilo, začínalo postupovať pomalšie. Akoby jej telo chradlo úmerne tomu, ako tá maličká zmiešaná bytôstka kládla nôžku za nôžkou. V diaľ, aby tam rozdala úľavu. Zároveň sa však vracala a prinášala muky, ktoré sa v nej usadzovali ako kal na dne nádoby, v ktorom sa upokojí rozčerená hladina.

Bola len fľašou, do ktorej niečo vtekalo.

A ako lusknutím prstov to pochopila. Farby sa rozžiarili, lebo z nich sňala závoj plný dier. Ako rany v ľuďoch. A ona ich všetky vedela pomenovať. Zlomená ruka, odrezaná noha. Modriny a škrabance. Zranenia hraničiace so smrťou. Uprostred bola ona a naprávala to.

Ako kvapôčka stekajúca po skle nadol, našla svoju cestu. Na jej konci však nebolo svetlo a oslobodenie od tiaže, ktorá ju zrážala na kolená. Boli tam... kontúry. Ako slabý náčrt tváre v maliarovom skicári. A niekto ho obťahoval hviezdnou krásou. Tam pridal ostrosť, tam zaoblil pichľavý roh. Karikatúra sa menila na dekadentný portrét

Poznačená tvár s očami diabla a úsmevom samaritána.

Som unavený z vďačnosti. Ak ma chceš uzdraviť, urob to pre to, že to chceš a nie kvôli povinnosti.

Tichučké slová, sotva počuteľný šepot. Akosi sa spájali s tou zvláštnou podobizňou a predsa boli príliš hrubé na to, aby pochádzali z toľkej krásy. Hoci poškvrnenej.

Áno, ona liečila. Ale tak to malo byť. Nevedela o ničom inom, len o pohlcovaní ľudskej bolesti. Ona ju prijme, vyrovná sa s ňou.. Rovnako ako so zraneniami. Jej telo ich dokázalo vyliečiť, zmeniť a napraviť. A ak ostatní nemali toľko šťastia, aby urobili to isté, musí im pomôcť. To je jej údel.

Ayana.

Komu patrilo to meno? Možno jej alebo niekomu inému. Ale páčilo sa jej. Mala by si ho nechať. Oslovovať samu seba nejako inak. Byť vlastne osobitou bytosťou a nie nejasným vedomím. Myšlienku je možné odfúknuť, ale meno ostane v podvedomí ešte oveľa dlhšie. Vytesá ho do kameňa svojho podvedomia a nezabudne.

Ale ten hlas patriaci k zranenej tvári ju nechcel pomenovať. On ju... povolával. Nútil ju približovať sa. Srdce jej divoko bilo, hoci to nemalo byť možné. Alebo predsa mala fyzické telo a to sa teraz doslova obmotávalo okolo niečoho oveľa pevnejšieho? Netušila. Videla len maličkú bodku uprostred prílivu čiernej. Chcela ju pohladiť, poláskať. Pretože hrejivosť, ktorá ju zaplavila, bola určená jej. Ale najskôr ju musí pritiahnuť späť.

Končekmi prstov pohládzala to drobné niečo. Pod jej dotykom to ožívalo a začínalo napĺňať priestor. Do chladu prestúpilo teplo, no bolesť v jej vnútri sa zväčšovala. Akoby sa práve vynorila na hladinu, už nič nebolo skreslené.

Skôr cítila ako videla zranenie, ktorým bolo to drobné nič zaťažené. Ale neustále sa približovalo. Naberalo nové tvary, nakoniec to začalo pripomínať postavu. A tá bola vyššia ako ona, mohutnejšia. Napriek tomu však zraniteľnejšia. Pretože nebola úplná. No ona ju dávala dokopy.

Úmerne tomu, ako sa iskričky múk menili na neznesiteľne horúce plamene, sa k nej vracali aj iné vnemy. Obrazy toho, čo sa stalo. Mozaika, ktorá začínala dávať zmysel. Stále však musela vyliečiť... Koho? Tú nepokojnú bytosť. Bolo nesmierne dôležité, aby prežila. Prečo? Odpoveďou jej bola hrejivosť pocitu, ktorý dokázala pomenovať. Ale premeniť ho na slová nedokázala.

Všetko sa v nej hromadilo. Znamenalo to jediné. Ona odchádzala, on prichádzal. Ale nestretli sa uprostred. Pretože skôr, ako k tomu došlo, dorazila nevedomosť. Nelemovala ju žiadna farba, len intenzívna temnota, ktorá obaľovala jediné meno, ktoré si mala zapamätať.

Shade.

Lebo ak on prežil, ona mohla odísť.

***

„Čo to robíš?“ spýtal sa asi desaťročný chlapec svojej rovnako starej sestry. Tá sa k nemu blížila s očividne veľmi ostrým nožom a nevyzerala, že sa mieni zastaviť.

„Ochraňujem nás,“ zašepkala a keď došla až k nemu, schmatla ho za ruku. Skôr, ako stihol žmurknúť, rozrezala mu dlaň. Necítil bolesť, len prekvapenie.

Zatriasol hlavou. „Prečo?“

„Pretože sme kto sme, Shade. Nemôžeme len tak chodiť po svete a dúfať, že jedného z nás nezabijú. Našla som jedno staré kúzlo, ktoré by nám malo pomôcť.“

Zamračil sa ešte viac, keď urobila to isté aj so svojou rukou. Na sekundu ho prekvapilo, že hoci boli navonok taký rozdielni, ich krv mala rovnakú farbu. To bolo dobré znamenie.

Lenže ľudia mali tendenciu súdiť ostatných podľa toho, ako vyzerali. Nie na základe toho, čo sa v nich skrývalo. Prehltol hrču v krku. Nikdy nespozná hrejivosť normálneho vzťahu, zatiaľ čo jeho sestra niky neokúsi trpkosť samoty.

Naprázdno prehltol a snažil sa sústrediť na to, čo sa deje. „Zase si bola v knižnici? Veď vieš, že Ericovi sa nepáči, keď tie knihy čítaš,“ podpichol ju, ale v duchu s ňou súhlasil.

Eric im nemal právo rozkazovať. Rešpektovali ho, pretože im zachránil život. Ale bol skôr ich priateľ, než opatrovník. Celé tie roky ich dokázal udržať v relatívnom bezpečí.

„Eric nevie, aké to je, byť ako my. On je démon, ale my sme... iní. Preto sa musíme chrániť.“

Sledoval, ako s istotou spojila ich krvácajúce dlane dokopy a zašepkala akési slová. Príliš rýchlo na to, aby im rozumel. Vzápätí ním prebehlo slabušké iskrenie. Ten pocit rýchlo odznel, ale niečo malé a hrejivé ešte chvíľu tlelo v jeho srdci.

„A teraz nás nikto nezabije.“

Shade sa zamračil. „Je to ochranné kúzlo?“

„Nie,“ pokrútila hlavou. „Môžu nás zraniť. Dokonca zabiť. Ale kým nás nezabijú oboch, vždy bude možné priviesť nás späť.“

„Takže budeme mŕtvi, ale nebudeme mŕtvi?“ Mal pocit, akoby jeho sestra hovorila iným jazykom.

Odhodlane prikývla. „Áno, presne tak. Keď nás zabijú, upadneme do spánku, ktorý sa na smrť bude veľmi ponášať. Liečiteľ však bude schopný rozoznať ten rozdiel. A ak bude mať nejaké svedomie, zachráni nás.“

„Teba určite, mňa by skôr len dorazil,“ prehovoril trpko. Možno si mal na tie rozdiely v ich postaveniach konečne zvyknúť.

Sestra ho pohladila po tvári. „Nájde sa niekto, komu na tebe bude záležať,“ pošepla precítene.

Usmial sa. „Nepotrebujem nikoho iného okrem teba.“

„A vďaka tomu kúzlu spolu aj ostaneme.“

***

Tie slová prenikali hustou hmlou jeho podvedomia, ale nebol to sestrin hlas, ktorý ho lákal späť. Šepot plný strachu patril inej osobe. Ale on nemal dosť síl na to, aby s ak nemu priblížil. Bol príliš ďaleko na to, aby za ňou natiahol ruku.

Mrzutosť ho obalila ako deka a odmietala sa ho pustiť. Miesto tváre patriacej k tomu nádhernému hlasu, sa mu v hlave objavovali posledné sekundy jeho takzvaného života. Keby mohol, krútil by hlavou nad tou iróniou.

Útok démonov ho ani v najmenšom nezaskočil. Iste, chvíľku bol prekvapený, ale potom s s tým zmieril. Od tých zárodkov z pekla sa ani nič iné nedalo čakať. Len od neho každý očakával, že sa ujme svojej roly vodcu a ukáže im, ako chutí víťazstvo. Lenže Eric mal pocit, že si musí niečo kompenzovať, a tak sa to premenilo na karikatúru.

V tejto tragikomédii všetko vyzeralo ako náhodné pády spôsobené šmyknutím na banánovej šupke. A pritom tam všetci umierali. Jeden výbuch nasledoval druhý a ten sa nakoniec premenil na erupciu tých nechutností. Vlastné pohyby, ktorými sa pokúšal ostatných chrániť, vyzerali ako zo zlej filmovej grotesky.

Pokúšal sa o niečo a opakovanie padal dole na tvár pokorený neúspechom. A nakoniec, keď stratil dostatok vojakov, pretože ho Eric odmietal počúvať, sa to všetko zmenilo na peklo na zemi. Vďaka tým bytostiam viac doslovne, ako by si hocikto vedel predstaviť. Nakoniec však prišiel ten osudový okamih.

Eric urobil tú hlúposť, že sa otočil chrbtom k niekomu, o kom si len myslel, že bol mŕtvy. Shadeove reflexy prevzali nadvládu skôr, ako stihol urobiť niečo iné. A odrazu stál v dráhe strely on a bez možnosti brániť sa.

Snažil sa sám sebe nahovoriť, že to bolo kvôli sľubu sestre, že Erica ochráni. Odmietal si priznať, že verejne spáchal samovraždu kvôli čomukoľvek inému. A ďalšie, čo si uvedomoval, bol let. Jeho elegantný prelet nad všetkými bojujúcimi. V poslednom čase si vôbec zvykol meniť sa samovoľne na vtáka.

Následky však vždy boli katastrofálne.

Tentokrát dokonca také fatálne, že ho prehlásili za mŕtveho bez jeho súhlasu. Mal chuť nad tým prevracať očami, ale kým bol v tomto stave, vlastné telo nedokázal ovládať. Len spomínal na to všetko, čo sa stalo, kým bol mimo.

Prekvapila ho Ericova ľútosť, ktorá ako jediná bola dostačujúcim ospravedlnením Shadeovho pochabého činu. Lenže nedokázal nič vidieť. Zmysly mu fungovali, ale nedokázal nazrieť za bariéru zavretých viečok. Ale počul a cítil. A to, čo bolo blízko pri ňom, bolo ako splnenie sna skombinované s nočnou morou.

Ona ho... oplakávala.

Kričala a dávala najavo svoju bolesť. Cítil ju v každom tóne jej utrpenia. Zo všetkého najviac túžil po tom, aby ju mohol objať. Ale jeho čas ešte neprišiel. Pretože sa zdalo, že zlomená liečiteľka konečne pochopila, kadiaľ vedie cesta späť k jej schopnostiam.

Tušil, čo musí urobiť, aby sa jej vrátili liečiteľské nadania. Nemohol jej však len tak povedať, že cesta vedie cez bolesť. To živí jej podstatu, ľudské muky. A ak ich prijme, môže sa a stať tým, čím sa narodila. Paradoxne musel sám zomrieť, aby to pochopila. Aby sa ho nakoniec pokúsila zachrániť, hoci to vyzeralo beznádejne. To veľa vypovedalo o tom, čo sa v nej odohráva.

Zovrelo mu z toho srdce.

Vnútorne stuhol a snažil sa prebrať, ale pred touto časťou utiecť nedokázal. Videl ju a cítil jej prítomnosť vo vlastnom tele. Odomykala časti jeho duše ukryté v temnote prízraku smrti. Kúzlo nie práve najsvetlejšej mágie zabezpečovalo, že ho len tak nikto neporazí. Čo bol aj dôvod, prečo bola jeho sestra stále nažive.

Ayana na to prišla. Nezrušila to kúzlo ako také, len ho odťahovala z jeho tela, aby mohla vyliečiť to, čo malo byť smrteľným zranením. A pri tom mu sama odhaľovala svoju dušu. Napriek všetkému, čo si o nej myslel a ako veľmi mu prekážalo jej neustále rozprávanie, vo vnútri bola čistá.

Liečiteľka, ktorá opäť našla radosť v tom, čo robila. Niečo z toho sa prenieslo aj na neho. Ale len do momentu, kým si neuvedomil, čo vlastne robila. On ho neliečila, zamieňala ich. Tak veľmi chcela, aby prežil, že prijala jeho zranenie za vlastné.

Nedokázal jej v tom zabrániť.

Vystrkovala ho spod prikrývky nevedomosti. Stále viac a viac precital. Dokázal pohnúť prstami, nadýchol sa. Ale jedno ostávalo. Obraz jej nádhery v jeho mysli, a tá ho viedla cez všetky záhyby temnoty až na svetlo tragického dňa.

Vedel, že mu ležala na hrudi ešte skôr, ako ju zbadal. Pamätal si, ako skolabovala, hoci ju nevidel. Ale zo všetko najviac si spomínal na jej zúfalý výkrik, keď zistila, že je mŕtvy. Ten srdcervúci zvuk ho prinútil zabudnúť na pochybnosti.

Aj on mal voči nej výhrady, ale to ju nezastavilo v tom, aby odvážne zamenila svoje zdravie za to jeho. Koľkokrát on sám chcel niekoho zabiť, ale dôležité bolo, že to nikdy neurobil. Možno nejaká časť v nej túžila po jeho smrti, ale vedome neurobila nič, aby sa o to pokúsila. A to bolo dôležitejšie ako nejaké kúzlo.

„Shade?“ ozval sa niekto. Matne si uvedomoval, že ten hlas patril nikomu z jeho jednotky. Ale ignoroval ho.

Opatrne zažmurkal a aj napriek všeobecnému šeru v miestnosti na neho zaútočila prudká bolesť hlavy. Ruky mu automaticky vyleteli hore, aby objali jej telo. Skolabovaná, používala jeho hruď ako pohodlný vankúš. Potešilo by ho to, ale len v tom prípade, že by jej srdce bilo o niečo výraznejšie a nevyzerala by ako mŕtva.

„Ty nie si mŕtvy?“ Tentokrát mal ten, čo prehovoril, toľko slušnosti, že sa nad neho nakloniť. Ale Ericov škaredý ksicht nebolo to, po čom túžil.

„Predsa by som ti neurobil takú radosť, že by som zomrel,“ odfrkol si, ale hlas mal tichý.

Možno ho Ayana vyliečila, ale bol slabý. A bojoval sám so sebou, aby ich odtiaľto dostal. Ale s ňou v náručí to išlo skutočne ťažko. Nie je to tak, že by mu nikto nechcel pomôcť. Lenže on im nechcel dovoliť čo i len sa jej dotknúť.

Takže dlhé minúty fuňal ako starý jež a hýbal sa s gracióznosťou rozospaného medveďa. Ale napokon sa predsa len postavil a vyšvihol si ju do náručia. Bezvládne mu visela v rukách, ako bábka, ktorej niekto odstrihol nitky. Lenže on nemal v pláne znovu jej ich prišiť. Chcel ju prinútiť správať sa ako samostatnú bytosť, konať len vo vlastnom záujme.

Už ju nebudú ovládať.

„Ona ťa vyliečila,“ nedal sa odbiť Eric a keď spracoval prvotný šok, začal ho prenasledovať.

„Je liečiteľka, nič iné urobiť nemohla,“ zľahčil to.

V duchu sa sám seba pýtal, či nemali dosť roboty s pochovávaním mŕtvych a staraním sa o zranených. Lenže potom si všimol, aká radosť okolo neho panovala. Nebol to výsledok jeho zázračného návratu. Nemal až toľko fanúšikov, aby z toho vznikla davová psychóza.

Nie, to ostatní boli toho príčinou. Pretože ich zranenia zmizli. Mohol sa len domnievať, že Ayana ich jednou veľkou vlnou zbavila utrpenia, ktoré prebrala zas voje. A potom sa ešte dorazila jeho zranením. Netušil, že je až taká lakomá. Proste musela mať všetko.

Opäť ho však zastavil Ericov hlas: „Bol si mŕtvy.“

„Keby som bol mŕtvy, tak by ma nemohla vyliečiť.“ Tónom hlasu sa jasne snažil sať najavo, že je o pre neho ukončená vec. Ale on mal iný názor.

„Nemala schopnosti, ktorými by ťa mohla vyliečiť.“

Shade takmer pretočil očami. Takmer to vyzeralo, že je Ericovi nepríjemné jeho vyzdravenie. A to by mohol odprisahať, že ešte pred chvíľu vyzeral akoby mal zlomené srdce.

„Vrátili sa jej schopnosti. To sa dalo očakávať.“

To, že povedal niečo naozaj nevhodné, si uvedomil až vo chvíli, keď mu na plece dopadla ruka. „Povedal si, že nevieš, ako jej vrátiť schopnosti.“

Zaškrípal zubami. „To som nikdy nepovedal.“

„Ale vedel si, ako jej môžeme pomôcť,“ obvinil ho.

Shade na chvíľu skutočne zastavil. Ale len preto, aby na Erica vrhol rozzúrený pohľad. „Áno, vedel som, že existuje spôsob, ako jej vrátiť schopnosti. Alebo som si to aspoň myslel. Liečitelia sa živia bolesťou. Aby sa jej schopnosti vrátili, musela tú bolesť prijať. A ver mi, nemôžeš len tak niekomu otvorene povedať, že sa z neho musí stať masochista, aby to prinútilo jeho schopnosti k návratu.“

„Chrániš ju.“ Jeho hlas znel, akoby na tom bolo niečo zlé.

Zachmúril sa ešte viac. „Nemôžem inak.“

„Nemôžeš chrániť niekoho až do takej miery, že kvôli tomu niekto zomrie.“

„Zvláštne,“ povedal namosúrene, „že k tomu nútiš. Lebo bez ohľadu na tvoje slová, to je presne to, čo neustále robíš. Nehľadáš náhradné riešenie. Je ti jedno kto zomrie pri snahe zachrániť moju sestru.“

To ho umlčalo dostatočne na to, aby stihol odísť. Shade bol za to vďačný. Mal pocit, akoby sa mu roztriasli nohy. Nemalo by ho to prekvapiť. Bol na prahu smrti a Ayana ho vrátila späť.

Gesto, za ktoré nikdy nebude môcť dostatočne poďakovať. Ale také, ktoré sa neúprosne spája s únavou a potrebou spánku. Navyše nemohol nasledujúce hodiny stráviť prácou. Potreboval byť pri nej, dávať na ňu pozor. Uistiť sa, že sa zobudí a pozrie na neho tými svojimi občas desivými očami.

Kvôli intenzite tých myšlienok sa napokon ani nečudoval, že skončil vo svojej izbe. Bola stroho zariadená, ale bol rád, že mal aspoň tú posteľ. Bola síce malá, ale nepotrebovali veľa miesta. Čím menej, tým bližšie si budú. Potreboval ju držať a uistiť sa, že mu nikam neodíde.

Ešte toho ostalo veľa nevypovedaného.

S neurčitou predstavou toho, čo by mohol priniesť nový deň, sa napokon predsa len uložil a zaspal. Nesnívalo sa mu nič. Pretože len to, že ju mohol držať v náručí, bolo nádhernou predstavou. Perfektne naplnila jeho najtajnejšie nádeje.

Čo na tom, že sa nad nimi skláňal tieň nejasnej budúcnosti.

Kapitola 23. ¦¦ Kapitola 25.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Tajomstvá v tieňoch - Kapitola 24.: