Tanec s vlkmi - 1. kapitola • OurStories.cz ~ naše povídky

Dievča bez mena sa ako každý deň zobúdza sama a snaží sa prežiť. Ľudia z dediny nie sú práve v najlepšej situácii a potrebujú pomoc od vlka, no ako to majú urobiť, keď nechcú zabiť žiadne malé dievčatko?

02.07.2012 (12:00) • zuzik • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 975×

1. kapitola- koniec slobody

Pomaly zaklipkám očami a obzerám sa okolo seba. Samozrejme, že tu už nieje. S ľútosťou pohladím preliačeninu v listoch, ktorá je ešte rozohriata od jeho tela. Vĺčik odišiel a vráti sa až po zotmení, ako vždy celý deň pobieha po lese a ja ho tu čakám. Pohladkám jeho miesto a do očí sa mi tisnú slzy, kebyže tu zostane aspoň jediný deň. Uhladím si šaty ušité z lopúchových listov a pomaly vstanem. Poobzerám sa a začnem si plniť každodenné povinnosti. Napríklad: zbieranie bobúľ a aranžovanie ich na listy, umyť sa v rieke, vystlať jaskinku novým lístím, aby bolo pohodlne a potom sa celý deň nudiť.

Občas zablúdim k vílam a učím sa od nich tancovať. Občas spoza kríka pozorujem zvieratá. A inokedy leziem po stromoch a vyvaľujem sa na ich vetvách.

V takýchto chvíľach mám pocit, že je život krásny, no prázdny, chýba tam on- bez neho som prázdna. S ním by to bolo dokonalé. Teraz som sa cítila taká slobodná. Môžem si vlastne robiť, čo chcem.

Pozriem sa na slnko, ktoré sa kolísalo trochu nad obzorom. Chodí vždy asi hodinu po zotmení. Obloha už je červená ako zrazená krv. Vdýchnem čerstý vzduch a zúrivo klepem nohou. Ako je možné, že mi tak strašne chýba.
„Príď skôr!" vyrieknem tichú prosbu do vetra. Keď zavriem oči, vidím jeho svaly ako sa napínajú a uvolňujú, ako si ku mne líha a strčí mi ňufák pod ruku. Pozerá sa na mňa, keď chytám svätojánske mušky. V týchto chvíľach sa dokonca výnimočne smeje.

Privriem oči a vnímam zvuky prírody. Cvrčky už začínajú cvrlikať a v diaľke som dokonca začula húkať sovu. Bolo mi krásne.

-Zašušťanie lístia. Žeby bohovia moje prosby vypočuli a vracia sa skôr?

-Prasknutie vetvičky. Neni dúfam zranený, takto nemotorne sa nespráva. Býva tichý ako vzduch.

Niečo ma zdrapí za ústa. Snažím sa pozerať, čo ma to chytilo. Stisne ma to ešte pevnejšie. Srdce mi rýchlo bije. Neviem, čo mám robiť. On by mi to nespravil. Bojím sa, čo mi to robia? Tupý úder do hlavy, ktorý by ma mal omráčiť- neomráčil. No rozhodla som sa predstierať bezvedomie. Možno sa dozviem, prečo ma uniesli a dostanem šancu na útek.

„Túto fľandru musím niesť ja?" počula som hlas nejakého starca.

„Otec, ja To zoberiem," ozve sa hlas, ktorý by som tipovala na 30. Samozrejme uraziama: fľandra? To? Tíško som začala plakať. Nevedia o čom hovoria. Naozaj netušia.

Niečo ma chytilo za pás a prehodilo si ma ako vrece zemiakov cez plece. Snažila som sa, aby nebolo cítiť moje napäté svaly. Išli sme cez les, takže ma to trmácalo.

„Celkom super kočka, nie. Len by jej bolo treba mužskej ruky," ozve sa slizský hlas idúci hneď pri mne.

„Hovor tichšie hlupák, ešte nás tá príšera začuje," hovorí chlap, ktorý ma nesie.

„Myslíš, že ju nemlátil?" spýta sa nosič po kratšej odmlke.

„Nevyzerá, že by mala inakšie zranenia než tie, ktoré sme jej spôsobili včera. Aj keď musel by som ju lešie prezrieť..." Povie a zájde mi rukou na stehno. Reflektívne sa myknem a odtiahnem.

„Doparoma, ona je hore." skríkne. Zhodia ma zo seba na trvdú zem. Zastonám.

„Krava sprostá, čo si si myslela," kričia na mňa.

Kopú do mňa a ja sa chúlim na zemi. Vĺčik kde si? Prosím, nech je to len nočná mora. Prosím, prosím. Slzy mi teču v pramienkoch po lícach. Láska, zachráň ma!

Autor: zuzik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování