OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 16.

29.01.2015 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1000×

Kapitola 16.

Nepáčilo sa jej byť zavretá.

Nikdy predtým neznášala veľmi dobre, keď niekde musela tráviť svoj čas bez toho, aby mala možnosť voľne sa pohybovať po všetkých miestach, ktoré sa jej páčili. Teraz na tom bola rovnako a každý deň ju to rozčuľovalo viac a viac. Bola v podstate väzeň a jej prchlivosť a celkové rozhorčenie ešte doplňoval odtieň bezmocnosti. Nebolo nič, čo by mohla urobiť.

Okná boli také malé, že by ani s nutnou dávkou fantázie nemohla preniknúť von – aj keby neboli zabezpečené mrežami takými hustými, že sa jej zdalo, akoby mala odrazu zrakové možnosť priemernej muchy. Mala čerstvý vzduch, ale nemohla ísť von a voľne sa poprechádzať. Alebo sa pokúsiť utiecť, čo bol asi hlavný dôvod, prečo ju tu držali.

Frustrovane zavrčala a rukami udrela do steny. Omietka sa na chvíľu tvárila, že sa chce pridať už k existujúcej prachovej kôpke na zemi, ale nakoniec si to rozmyslela a len praskla. Necítila sa vinná. Ničenie vlastníctva tej pôžitkárskej zmije jej robilo zvrátenú radosť, ktorá síce trvala sotva pár sekúnd, ale bolo to lepšie ako ponárať sa do beznádeje a nenávisti.

Keby mohla, holými rukami by ju stiahla z kože a urobila by z nej rohožku do najfrekventovanejšej miestnosti, aby si o ňu každý utieral topánky. Čo bol iste druhý dôvod, prečo ešte stále bola zavretá ako chovná kobyla a čakala na svojho žrebca. Prevrátila očami. Na tomto mieste to vlastne ani nebol žart, ale skutočnosť.

Nepamätala si, kedy naposledy videla niečo iné ako vlastný odraz v rozpraskanom zrkadle. Miestnosť sama o sebe nebola strašidelná, len teraz pripomínala horor. Musela nejako vyventilovať svoju zlosť a nábytok bol vďačnou obeťou. Nesťažoval sa, nemlátil ju a hlavne jej nehovoril, čo má robiť.

Od tej poslednej noci, netušila pred koľkými dňami to bolo, keď verejne prijala Danteho ponuku, nikoho iného nevidela. Sen, ktorý bol viac ako divoký, sa odvtedy neopakoval, takže ho považovala za výplod svojej fantázie. Za bláznivú predstavu, ktorá ju nejakým spôsobom zaväzovala splniť všetko, čo sľúbila. Dokázala len škrípať zubami nad tou kravinou. Nejaký trápny sníček na úrovni predstavivosti malého decka predsa nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť jej podvedomie. Alebo snáď áno? Práve teraz bola v štádiu, keď tomu bola ochotná uveriť.

Prsty čoraz častejšie zatínala ako nejaké pazúry a vrčala na každého, kto náhodou prechádzal okolo jej malej klietky. Vďaka ešte zlepšeným zmyslom počula aj to najmenšie šuchnutie. A akoby toho nebolo málo, nonstop myslela na krvavé mäso, lovenie a neuveriteľnú slasť, ktorá by jej telo naplnila po vražde neschopnej panovníčky. Bola sama so svojimi predstavami a mala dostatok času dolaďovať ich k dokonalosti. Nikto totiž nejavil záujem stráviť v jej spoločnosť čas dlhší ako pár sekúnd.

Theo dobre vedel, že jej nemá chodiť na oči. Bola v pokušení roztrhať ho na márne kúsky, aby ho vzápätí mohla poskladať a užiť si s ním. Šialenstvo má mnoho podôb. To jej momentálne naplnilo jej malý mozoček predstavami takými horúcimi, že by na ich zahnanie potrebovala hasičov. Upaľovali ju na hranici a ona krava ešte objímala ten prekliaty kôl. Mala by ho skôr vytrhnúť a umlátiť ním niekoho k smrti. Thea asi nie, toho ešte potrebuje na nejaké oplzlé hry bez pravidiel, ktoré jej podsúvala tá časť z nej, ktorá musela patriť nejakej chlpatej príšere.

Považovala za divné premýšľať o sebe ako o meničovi, ale mala snáď na výber? Jedla surové mäso a chutilo jej, dokonca si oblizovala prsty ako nejaká prekliata mačka! Vrčala, škrabala, prskala a všetko počula, aj to, čo by nemala. A v poslednom čase cítila, akoby v sebe mala inú osobu. Ak z tohto miesta dostane schizofréniu, zblázni sa z toho, v liečebni sa obesí na lustri a potom ako duch bude strašiť osadenstvo tohto múzea hrôzy a šialených predstáv.

V duchu sa snažila zosumarizovať svoje ufňukané predstavy pretkané plánmi vrážd, keď vtom sa ozval nezameniteľný zvuk odomykania dverí, ktorému predchádzalo odstraňovanie minimálne tucta zámkov rôznych veľkostí. Tie vráta boli ťažké ako pol metra hrubé oceľové dvierka na trezore a nebolo možné ich preraziť. Otvárali sa dovnútra a ani stolička a iné kusy nábytku nič nezmohli. Vedela to, lebo vyskúšala toľko možností, že ich aj prestala počítať.

A jej zúfalstvo každou minútou rástlo.

Neobťažovala sa otáčaním. Len trucovito pozerala von oknom a premýšľala, ako dlho ju tu plánovali držať. Bola si istá, že hneď po prepustení buď zdrhne, alebo tu z toho urobí krvavý kúpeľ. Ak, samozrejme, dovtedy nezačne samú seba oslovovať treťou osobou, aby si zachovala úchylnú predstavu prítomnosti inej ľudskej bytosti. Alebo inej príšerky.

„Podľa zvukov, ktoré sa odtiaľto ešte pred pár sekundami šírili, by som odhadoval, že sa na mňa vrhneš. A ty ma zatiaľ len ignoruješ,“ ozval sa posmešný hlas.

V momente sa otočila a skôr, ako si stihla uvedomiť, čo robí, vycerila zuby ako nejaká preafektovaná celebrita na fotení plaviek a zavrčala. Theo na ňu len zodvihol obočie, ale nezdal sa byť pobúrený. So stoickým pokojom za sebou zavrel dvere, čím jej zhatal výhľad na zástup osobných strážcov, ktorí mali potrebu chrániť dvere, aby ich náhodou nerozbila. Akoby to bolo v ľudských silách!

„Čo chceš?“ vybafla na neho a bola odhodlaná ignorovať ho. On sa neobťažoval celý ten čas prísť, len niekde niečo plánoval so svojou nastávajúcou, ktorej čoskoro vykrúti krk, a s malou princeznou, ktorá jej dobabrala život tým idiotským snom.

A teraz sa tu len tak objaví a má tú drzosť usmievať sa. Pritom ju sem zavrel a vôbec sa nestaral o jej názor. Neprišiel za ňou ani raz a ešte mal tú drzosť nechávať ju v izolácii. Čo bola nejaká životu nebezpečná baktéria?

Zodvihol na ňu obočie a drzo sa usadil na posteľ. „Prišiel som sa pozrieť, ako sa máš, to je všetko.“

„Vyzerám snáď ako idiot? Doteraz ti bolo absolútne jedno, či tu leziem po stenách alebo visím z lustra. A teraz sa zaujímaš? Prečo? Tvoja kráľovnička ťa poslala na prieskum, či tu neplánujem atentát?“ Slová pretekali sarkazmom a musela sa veľmi krotiť, aby na neho fyzicky nezaútočila. Inak by neručila za následky.

„Doteraz bolo ešte času dosť, ale posledné týždne ubehli ako voda a dátum ceremónie sa približuje.“

Snažila sa ostať pokojná a neotvárať ústa prekvapením, keď sa dozvedela, ako dlho tu v skutočnosti bola zavretá. Je nejaká únosná hranica, po ktorej prekročení sa človek pomätie zo samoty?

Naklonila hlavu na bok. „Ako vidíš, žijem. Ďakujem za záujem, teraz sa vráť k oblizovaniu topánok tvojej novej panej.“

„S takýmto negatívnym postojom sa nemôžeš čudovať, že za tebou nikto neprišiel,“ poznamenal s bohorovný pokojom. Tým ju vytočil ešte viac, ale odmietala podľahnúť prízemným pudom.

Predstavovala si to veľakrát, ale nemala chuť to praktizovať práve teraz. Túžila skôr po niečom inom a to by ju malo za normálnych okolností desiť. Ale v jej svete už nič nebolo tak, akoby malo. Jedna jej časť, značne v nevýhodnom postavení voči ostatným súčiastkam jej tela, chcela len zatvoriť oči a dúfať, že keď ich otvorí, všetko bude v normálne.

Ona bude na úteku pred slabochmi, ktorých okradne, bude hádzať nože po Dantem a nadávať na jeho mizerné schopnosti a v duchu bude dúfať, že príde dostatočne veľká zákazka, ktorá by ju vystrelila medzi stálice. To boli časy, keď ju trápilo len to, aby sa mohla verejne porozprávať s Caro a Guyom. Lenže teraz... bolo všetko ako postavené na hlavu.

Guya chladnokrvne zavraždili, keď hľadali princeznú. Caro si už asi ani nepamätá ako vyzerá. A miesto kradnutia plánuje útek z domu hrôzy, v ktorom sa ju snažia všemocne presvedčiť, že je členom divnej komunity hipisákov meniacich sa na zvieratá. Horšie bolo už len to, že im pomaly začínala veriť. Alebo si to len vsugerovala a vrčala zo zvyku.

Pozviechala sa a postarala sa o to, aby sa jej na tvári jasne črtalo znechutenie. „Choď svojou demenciou obťažovať niekoho iného. Bez teba mi tu bolo rozhodne lepšie.“ Bolo to číre klamstvo, ale pre zachovanie posledných zvyškov sebaúcty bolo nevyhnutné.

„Keď ti tu je tak dobre, prečo sa dobíjaš von?“ podpichol ju.

„Nuž, ja neviem, povedz mi ty. Veď toto je ako návšteva hotela. Všetko tu mám k dispozícii. Skvele sa bavím návštevami svojich priateľov a prechádzkami po okolí. Prečo len by som chcela odísť z miesta, ktoré je také ľúbezné, že ma z neho nechcú pustiť ani za dvere?“ zavrčala s rukami založenými na hrudi. Nemohol myslieť vážne svoje otázky. Nebolo možné, aby bol niekto až taký dement.

Uškrnul sa jej sarkazmu. „V tom prípade nechápem, prečo by si tu nemala ostať do konca života.“

Anjelsky sa usmiala a rukami si uhladila strapaté vlasy. „Piti mala skutočne pravdu. Veľmi ťa potrebujem k svojmu životu. Pretože ťa vážne potrebujem zabiť.“ Desivosť tej scény podčiarkoval jej neustupujúci úsmev.

V ten moment sa Theo postavil a zatváril sa smrteľne vážne, akoby si konečne pripustil situáciu, to ktorej ju dostal svojou imbecilitou. Alebo možno len dostal kŕč do líca z toho tupého výrazu. Možností bolo veľa. Dúfala, že sa medzi nimi nenájde ani jedna, ktorá jej prekazí dokonale naplánovanú vraždu.

„Ty si hovorila s princeznou?“ Jeho hlas znel mdlo. Nedokázala určiť, či bol prekvapený alebo nie.

Pokrčila ramenami. „Ona prišla za mnou. A netvár sa ako neviniatko. Veľmi dobre viem, že si ju na to nahovoril. Lebo asi nemáš dosť veľké gule na to, aby si ma tu udržal sám, tak si ma potreboval zmanipulovať. Nuž, gratulujem. Teraz ťa za to chcem zaškrtiť snáď ešte viac.“

Ignoroval jej prehlásenie a začal sa prechádzať. „Došľaka, tá malá potvora všetko zničí,“ zamumlal si popod nos. „Čo ti povedala?“ zvreskol na ňu.

Lenivo na neho zodvihla obočie, aby mu dala jasne najavo, že sa ho ani v najmenšom nebojí. „Teraz ideš predstierať, že máš amnéziu?“

„Povedzme, že istý druh. Mám tendenciu strácať prehľad o nepodstatných myšlienkach o ešte nepodstatnejších ľuďoch,“ zaironizoval. Nie, ani v najmenšom sa jej to nedotklo. Len si musela niekoľkokrát zopakovať, že jeho vraždou sa nič nevyrieši. Hoci by si zlomený väz zaslúžil.

Otočila sa mu chrbtom a snažila sa predstierať, že to ani v najmenšom nebolo detinské. „Zatiahla ma do nejakej predstavy, či sna alebo ako to volala. Asi to bol následok tvojej snahy otráviť mať, inak to nevidím,“ prehodila konzervatívnym tónom. „A tam mi nahovorila nejaké bludy o tom, ako ťa potrebujem a ako mám proste prijať to, čo veľmi nevhodne navrhla tá vaša kráľovnička. Myslím, že ma ten malý diabol zhypnotizoval, inak si neviem predstaviť, prečo inak by som súhlasila s takou kravinou.“

Vo vzduchu sa zodvihlo vrčanie. „Kedy sa to stalo?“

„Ako to mám vedieť? To ty tu máš prehľad o čase. Veď by si aj mal, keď si ma do tohto väzenia strčil.“

„Kedy?“ zopakoval, úplne ignorujúc jej predchádzajúci pokus o vyvolanie jeho neexistujúceho svedomia. Ten chlap bol diabol, alebo minimálne jeho syn.

V duchu však začala počítať. V žiadnom prípade to nerobila kvôli nemu, ale rada by sa dozvedela, čo mal ten cirkus znamenať. Ale zatiaľ to vyzeralo tak, že nebola schopná určiť presný dátum. Bola si istá len tým, že sa to stalo krátko po tom, ako ju tu zavrel. Hneď potom totiž upadla do horúčky, pri ktorej celé jej telo bojovalo proti infekcii.

Nemala tušenia, ako dlho sa prevaľovala, zvracala a upadala do bezvedomia. Niekto ju medzitým prezliekal a umýval, ale dotyk tých rúk bol neznámy a predsa ho poznala. Nedokázala ho rozoznať, pretože si naň dobre nespomínala.

Predpokladala, že sa nad ňou zľutoval Dreg. Dante bol ešte stále niekde vo svojej súkromnej klietke a Theo bol sebecký bastard, ktorý by sa neznížil k starostlivosti o ostatných. To bolo pod jeho úroveň.

„Netuším,“ priznala napokon a neznela kajúcne. „Bolo to krátko po tom, čo si sa rozhodol, že sloboda sa preceňuje a hodil ma do tejto cely. Ešte, že si ma nepriviazal k posteli, to by som vážne mohla zobrať osobne. Takto mám len dôkaz, že si poriadny pankhart.“

„Čo od teba chcela?“

Zoey zodvihla obočie a zadívala sa na niečo v diaľke, hoci to skutočne nevidela. „Netvár sa, že ten nápad nebol z tvojej hlavy. V snoch som vraj povoľnejšia. Tvoja úchylná časť tomu nedokázala odolať, čo?“

Povzdychol si a zopakoval ráznejšie: „Čo od teba chcela?“

„Chudáčik môj, ty máš sklerózu, však?“ zahuhňala trápne presladeným hláskom. „Dovoľ mi ti to zopakovať – chcela, aby som jej sľúbila, že počúvnem príkazy tej tvojej pobehlice a hupnem do pseudovzťahu s Dantem aspoň na pár dní, kým jeden z nás nezabije toho druhého.“

„A ty si jej niečo také odprisahala?“ Tentoraz znel tak neveriacky, že sa proste musela otočiť. Jeho prekvapený výraz a zodvihnuté obočie naozaj nepomáhali.

Rozhodila rukami. „Čo ja viem? Sníval sa mi nejaký fakt úchylný sen o mne a mojom detstve a odrazu sa tam objaví Piti, ktorý nie je Piti, ale jej matka a prinúti ma sľúbiť jej niečo, lebo v reálnom svete by som toho nebola schopná.“

Zacítila sa, ako sa k nej priblížil. „A ty si len tak kývla na všetko, čo povedala?“

„A čo som mala robiť?“ rozhorčene zaútočila. „Bola som mimo, ty si ma tu zavrel ako nejaké prašivého psa a to, čo hovorila, dávalo divný zmysel. O druhoch, ako kto koho potrebuje a podobné debilnosti, ktoré mi prišli ako z filmu. Najskôr sa postarala o to, že budem povoľná a potom si vyžiadala môj súhlas. Neopováž sa mi to vyčítať! Aj tak to bol tvoj nápad!“

Odrazu zacítila, ako jej na plece sťažka položil ruku. Prešiel cez ňu momentálny elektrický výboj, ktorý prebudil nervové zakončenia, o ktorých ani len netušila, že ich má. Chcela sa odtiahnuť z jeho dosahu, aby bola schopná premýšľať, ale nedovolil jej to.

Chcela zavrčať na protest a za útočiť, ale miesto toho z nej vyšiel úplne iný zvuk, ktorý až nebezpečne pripomínal zapradenie. Prisahala si, že sa ním bude cítiť zahanbená neskôr, teraz bola dôležitá len jeho prítomnosť. Ach, tak veľmi jej chýbal. A teraz bol tu, vedľa nej a dotýkal sa jej. Každý sval sa jej roztancoval. Takto chutilo nebo.

„Prečo si súhlasila? Možno ťa zatiahla do sna, aby sa uistila, že nebudeš robiť problémy, ale ak by si sama nechcela, nedostala by z teba tú prísahu. Čo ti ponúkla?“

Vedela, že by ho mala poslať do hája alebo ešte lepšie na miesta, kam slnko nesvieti. Alebo by ho mohla fyzicky atakovať a vysvetliť mu, že takto to naozaj nepôjde. Ale nič z toho nemohla vykonať, lebo náhle proti jeho tela zrôsolovatela. Túžila sa v ňom stratiť a aspoň na chvíľu predstierať, že patrí len jej.

Mierne sa otriasla od náporu citov. „Čo... mi... ponúkla...“ zabrblala nezreteľne. Čo to s ňou robil?

Prstami jej v pomalom rytme prechádzal po krku. „Prečo si súhlasila?“ Keď sa nemala k odpovedi, odtiahol sa od nej. Zamrnčala. Nemohla prísť o ten dotyk, potrebovala viac. Chcela všetko.

„Povedala, že ťa budem potrebovať. Blíži sa spln a ty si môj... druh, alebo niečo také. A ak chcem zostať v tvojej blízkosti, musím si zobrať Danteho.“ Naozaj to práve vypustila z úst. „Ale je to hlúposť, všetko som si len vysnívala a teraz... Priznaj, že to máš všetko na svedomí, ty bastard. Celé si to narafičil a ja teraz...“

Nedal jej šancu dopovedať vyhrážku alebo sa vykrútiť z jeho zvretia. Možno spoznal, že nadobúda nadvládu nad vlastnými reakciami. Nech v tom bolo čokoľvek, než stihla čo i len premyslieť na to sa to vlastne chystala, zaklonil jej hlavu a prudko ju pobozkal na pery.

Niekoľko sekúnd nebola schopná nijakej reakcie a len sa vpíjala do toho dotyku. Potom, v mizivom záblesku návratu nadvlády nad vlastnými svalmi, zodvihla ruky a pritiahla si ho k sebe bližšie. Jazyky im tancovali v divokom rytme, ktorý len vzdialene kopíroval buchot jej srdca. Topila sa v kráse toho jediného okamihu a dúfala, že to nikdy neskončí. Prečo nebyť aspoň raz v živote sebecká? Túžila po ňom tak dlho, akoby snáď od stvorenia sveta, a teraz ho konečne môže mať.

S hrdelným zapradením, ktoré bolo už na hranici vrčania, sa od neho odtrhla a vypla všetky myšlienkové vnemy svojej racionálnejšej polovice. Jeho blízkosť si užije spôsobom, ktorý sa už nikdy nebude opakovať. S novou dávkou odhodlania ho pospiatky zatlačila do postele a keď s tichým žuchnutím dopadol chrbtom na matrac, poslušne ho nasledovala. A on jej to dovolil, ešte ju vítal. Ten fakt spolu so skutočnosťou, že ju okamžite začal znovu bozkávať, jej dokonale vyčistili hlavu. Myšlienky sa jej scvrkli na jednoduché vnemy.

Dotýkať sa.

Vlastniť.

Maznať sa.

Hrejivosť.

Zavzdychala a nechtami prechádzala po hladkej pokožke. Pozerala sa, ale všetko, čo videla, bol on, jeho telo, jeho oči. Cítila len jeho dotyky. Keď rozkmásal na kúsočky jej tričko i tepláky, neprotestovala. Len to v nej zodvihlo ešte väčšiu vlnu túžby. Celá horela a nič nepomáhalo. Ani keď ho zbavila oblečenia rovnako nešetrne ako on predtým ju. Ale stále nebol dostatočne blízko. Chcela viac. Potrebovala viac.

Nechala sa ním pretočiť na chrbát a keď ich spojil v jedno, prudko sa vrhla na jeho krk. To miesto ju divne lákalo. Opätovala mu dotyky i bozky, pohládzala ho i hrýzla. V divokom tanci bez pravidiel sa ani jeden z nich nevedel nabažiť toho druhého. Prevaľovali sa na matraci, raz bol hore jeden, potom zase druhý. Neschopnosť prenechať vedenie tomu druhému z ich spojenia robilo ešte naliehavejšiu potrebu. Vzdychy sa miešal s výkrikmi. Zúrivosť prechádzala v nehu a potom späť k naliehavosti.

Zavrčala, keď sa jej odtiahol od pier. Bola tak blízko. Stačilo málo. Potrebovala len jeho. Odrazu do jej podvedomia prerazila bodavá bolesť, ktorá sa jej šírila z krku. Vzdialene ten pocit poznala, ale nemala čas ho skúmať. Pretože v tej chvíli sa prevalila cez okraj a všetko vybuchlo v súzvuku zastonaní a výkrikov, podčiarknuté zvieracím pradením a vrčaním.

***

Theo ju nechal, aby sa na neho vyštverala ako na preliezačku. Uvelebila sa mu na hrudi a vydávala zo seba rytmické pradenie, ktoré ho uspokojovalo na úrovni, o ktorej netušil, že je možná. Sám bol ešte udýchaný z dozvukov vášne, ktorá sa mu krútila v žilách. Zoey bola predsa tam, kde patrila a hoci tušil, že to bude mať následky, nemohol to ľutovať. Nie teraz, keď mu jej krv stále zotrvávala na perách. Nechcel ju pohrýzť, no na druhej strane sa nedokázal ovládnuť.

Moja, zavrčal jeho chlpatý kamarát. Veľmi ochotne s ním súhlasil.

Miatlo ho jediné. Nie to, že sa mu tak lačne odovzdala. Bola ako iskra, ktorá dopadla na zápalnú šnúru jeho túžby. Spln sa rýchlo blížil a jeden druhého skutočne potrebovali, hoci sa mu to nepáčilo. Nezáležalo na tom.

Mimovoľne si oblizol spodnú peru. Keď mu na jazyku vybuchla jej neopakovateľná chuť, stuhol ako socha. Pretože to nebola nová skúsenosť. Rovnako sladká kombinácia sa mu roztancovala v chuťových bunkách len jediný raz a to pred viac ako dvadsiatimi rokmi. V deň, keď zakúsil krv svojej nastávajúcej.

Ale ako by to bolo možné?

Kapitola 15. ¦¦ Kapitola 17.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 16.: