OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnúť si šťastie - Kapitola 19.

12.02.2015 (10:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1022×

Kapitola 19.

Vidieť kúsok neba a vzápätí sa ponoriť do najhlbších ohňov pekelných bolo odrazu až príliš reálne.

Theo nepokojne prestúpil z nohy na nohu, aby si uvoľnil čoraz tesnejší rozkrok, ale nebolo mu to nič platné. Sám seba sa v duchu pýtal, na čo to je, došľaka, vlastne dobré. Odpoveď nenašiel a možno ju ani nechcel počuť. Chcel len trpieť v plameňoch, ktoré ho zachvátili. Možno to bolo poslednýkrát, keď skutočne bude mať tú možnosť. Preto neodvrátil tvár od Zoey, hoci ostatní mohli mať podozrenie, že sa niečo deje.

Bola neodolateľná. Už predtým ju videl pripravenú na obrad, ale toto bolo niečo iné. Vyššia liga, ako by povedal jeho bratranec. Obrazce, ktoré jej zdobili telo, slabo žiarili vo svetle a dodávali jej aure neopísateľný lesk. Pôsobila ako prevtelenie pohanskej bohyne. Mohol mať o nej tú najhoršiu mienku, ale teraz mu všetok negativizmus proste vyfučal z hlavy. V ten jediný moment si prial vzoprieť sa všetkým pravidlám bez ohľadu na následky a zobrať si to, čo bolo právoplatne jeho.

Ale taký zúfalý čin by nestál krk len jeho, ale pravdepodobne aj Zoey.

Potriasol hlavou a otituloval sa štipľavým prívalom nadávok, za ktoré by sa nehanbil ani slovník vulgarizmov. Zúfalstvo sa s ním premiešalo so zúrivosťou, keď tam Zoey len tak stála a nechala im voľnú ruku v tom, čo s ňou urobia. Trvalo mu jediný nádych, aby si uvedomil, prečo to tak bolo.

Farby, ktoré kontrastovali s tónom jej pleti, vystupovali a slabo žiarili hlavne preto, lebo boli čarovné. Mnohí tomu neverili, ale on už neraz pocítili na vlastnej koži ich účinok. Pre nepripraveného nepredstavovali žiadnu skutočnú hrozbu. Hoci strata slobodnej vôle a celková povoľnosť k podnetom ostatných by niektorí považovali za osobný útok. Zoey by zúrila ako mačka, keby zistila pravdu.

Bol v pokušení to na ňu proste zakričať, ale detinskosť skutočne nemal v povahe - aspoň väčšinou. Miesto toho len škrípal zubami a tváril sa ako nadšený svedok obradu druhov. Pripadal si skôr ako na šibenici, z ktorej sa na neho vyškieral kat práve ostriaci gilotínu, aby si pod ňu on mohol ľahnúť. Aj taký barbarský spôsob smrti by mu bol príjemnejší než dobrovoľne položiť ruky na telo tej kráľovskej kurvy.

Zavrčanie mu zamrelo na perách. Ruky zaťal do pästí, aby nebol v pokušení urobiť niečo hlúpe. Ako napríklad obmotať prsty okolo jedného určitého krku a proste stláčať až dovtedy, kým sa telo neprestane hýbať. Len tá predstava v ňom vyvolávala slastné očakávanie. Pomsta vraj najlepšie chutí dobre vychladená a odležaná. Takto by bola ešte aj s čerešničkou na torte.

Z vražedného plánovania ho prebral nezameniteľný zvuk tichého vrčania. Na jeho veľké prekvapenie však nevychádzalo z jeho hrdla. Jeho autorom bol jeho vlastný brat. Theo sa na neho zamračil, avšak ani tá najväčšia zlosť na svete nedokázala zmeniť jeden podstatný fakt – aj Dante bol v tom všetkom nevinne. Nemal vplyv na vývin súčasnej situácie o nič viac ako on. A to Thea vytáčalo do nepríčetnosti. Ale teraz nebol na správnom mieste, aby to nejakým spôsobom riešil. Preto radšej mlčky zhodnotil situáciu, aby sa vzápätí mohol vydať smerom cez hustnúci dav za dvojicou slúžok, ktoré odvádzali nič netušiacu Zoey mimo ten cirkus. Škoda, že sa do neho museli vrátiť.

Zaškrípal zubami, keď si predstavil, aký očistec na neho čakal. Ako jediný brat budúceho ženáča mal tú neuveriteľne lákavú česť pripraviť družku na prvé spojenie. Každučká bunka v ňom sa proti tomu búrila, ale nemal na výber. Musel nasledovať tie tri do malej izby, v ktorej mal vlastnoručne zotrieť pôvodné obrazce, aby mohli byť prekryté inými, tentoraz jednoduchšími.

Akoby to nebolo málo, mal sa osobne uistiť, že jej nahé telo bude dostatočne pripravené. Za iných okolností by si kontakt s jej pokožkou naozaj užíval, ale za týchto okolností to považoval za trest najvyššieho rázu. A kráľovná si to, pravdepodobne, veľmi jasne uvedomovala. Možno si v duchu mädlila ruky, že dostala príležitosť pokoriť ho ešte viac ako doteraz. Nenávidel tú ženu zrodenú snáď zo samotného satana.

S odhodlaním otvoril dvere do súkromnej cely a ešte skôr, ako sa vôbec stihol dostať do jej stredu alebo sa spamätať, sa k nemu pritislo poddajné ženské telo. Okamžite vedel, že to je Zoey, takže v momente, keď sa mu zúfalo vrhla na pery, nič nenamietal. Aspoň spočiatku. Vo chvíli, keď si uvedomil, čo jej povoľné správanie znamená, ju od seba takmer násilím odtrhol. Ticho zasyčal a vyčítavo si ju premeral, hoci ju skutočne nemohol viniť. Súdiť ju za dotyk, ktorý jemu samému prinášal potešenie, by bolo skutočne povrchné. Rýchlo sa zo seba snažil vydolovať nejaké vysvetlenie, prečo by sa jeden na druhého nemali vrhnúť. Jeho sekaná odpoveď len vypovedala o jeho inteligencii.

V duchu sa obrnil voči jej prípadným výčitkám, ale tie nikdy neprišli. Miesto toho sa Zoey zatackala, prehla v páse a skôr, ako sa jej stihol spýtať, čo sa sto s ňou deje, dovtedy nepoškvrnený koberec kvalitne pokropila svojim posledným jedlom. Do nosu ho prudko udrel odór zvratkov premiešaný s ostrým pachom krvi. Bleskovo otočil hlavu a natiahol ruky práve včas, aby ju zachytil. Podľa dokorán otvorených očí vedel, že neomdlela. Fakt, že takýmto spôsobom stratila vládu nad vlastným telom, ho desil ešte viac.

„Zoey?“ spýtal sa potichu, no nečakal odpoveď.

Opatrne ju položil do postele a v duchu sám seba okrikoval, že panika nikomu nepomôže. Muselo existovať logické vysvetlenie jej stavu. Srdce jej bilo ako splašené a vo všetkých vlnách z nej vychádzala trýzeň, ktorá mu robila uzlíky v žalúdku. Na pokožku jej vystúpil studený pot a bola studená akoby doteraz ležala na ľadovej kocke. Keď si rukou začala doslova drhnúť predlaktie, bolo mu jasné, čo sa stalo.

„Prekliati blázni. To divadlo si proste mohli odpustiť a všetko by bolo v poriadku,“ prskal ako ufrflaná stará matróna, ale bolo mu to jedno.

Prstami pohladil Zoey po tvári. „Neboj sa, všetko bude v poriadku.“ Nečakal, že by mu skutočne odpovedala alebo dala inak najavo, že ho vníma.

Rýchlo sa vzpriamil a vrhol sa do kúpeľne. Zobral do ruky prvý uterák, ktorý našiel, a namočil ho. Nezáležalo na tom, že bol panensky biely. Potreboval len niečo, čím by z jej mohol zotrieť to svinstvo. Mágiou nabité farby pokrývajúce jej telo boli nebezpečné pre každého meniča, pretože vždy bola šanca, že sa nejakým spôsobom zbláznia. Nie všetci dobre reagovali na ovládanie magickými silami ľudí, ktorých nikdy nestretli a nemohli im tým pádom dôverovať. Ale aplikovať ten istý humus na polovičného bolo ako hasiť oheň benzínom a čakať, že požiar ustane. Napol ľudia boli nevyspytateľní v mnohých ohľadoch. Zdá sa, že Zoey dostala alergickú reakciu na to, čo ju z väčšej polovice pokrývalo.

S tichým vrčaním sa horúčkovito pustil do práce. Sem-tam pomedzi zuby pretisol niečo chlácholivé, čo by jej mohlo dať aspoň náznak, že to, čo robí, nerobí pre to, aby jej ublížil. Ale ona ho stále nevnímala. Hádal, že zmysly a ich ovládanie nebolo u nej prioritou. To predstavovali plytké výdychy a následný boj o nový dúšok blahodarného kyslíka. Šťavnato zanadával. Cítil vnútorné pnutie, ktoré mu dovolilo pracovať prekvapivou rýchlosťou. Teraz si však to naliehanie nezamenil s povinnosťou. Bolo načase priznať si, že mu záležalo na tom, čo sa s ňou deje.

Bravó, to si naozaj nemohol vybrať lepší čas na priznanie svojho skutočného citového rozpoloženia. A aby toho nebolo málo, Zoey to ešte prespí. Aj keď, za daných okolností to nemuselo byť na škodu. Síce z nej už zotrel väčšinu nákresov, ale výsledky sa nedostavili. Ktovie, koľko toho sajrajtu v nej ešte stále je a bojuje o nadvládu. Zamračil sa a použitý uterák hodil kamsi smerom do kúpeľne. Koberec sa mu darilo úspešne ignorovať, ten radšej nechá na profesionáloch.

„Zoey?“ spýtal sa potichu a z čela jej odlepil spotený prameň vlasov. Keď sa začala triasť, podvedome uvoľnil prikrývku a vytiahol jej ju až pod bradu.

Zazrel, ako našpúlila pery, akoby chcela niekoho pobozkať. Alebo sa len snažila zbaviť pocitu suchosti? „V... v... vo... vodu,“ pošepla tichučko. Keby sa k nej nenakláňal, určite by si to nevšimol.

Znepokojene sa postavil a prešiel späť k umývadlu, kde ukoristil pohár vody. Snažil sa predstierať, že jej sotva vyslovené slovo znamená, že kríza je zažehnaná, ale také šťastie rozhodne nemali. Jej telo ešte stále bojovalo s niečím, čo bolo v tých farbách obsiahnuté. Došľaka, ako mal bojovať s mágiou, ktorej nikto nerozumel? Ale keď sa k nej sklonil, aby jej uľahčil pitie, tvár mal kamennú a neodrážalo sa na nej nič z obáv, ktoré mu trhali vnútro.

„Zadrž!“ Pri náhlom výkriku sebou mykol, čo malo za následok rozliatie vody. Zavrčal, keď tekutina zmáčala Zoey tvár, ale k jej perám sa ani nepriblížila.

Otočil sa k votrelcovi. Možno ho nemalo prekvapiť, že na neho čučí malá princezná. „Môžeš mi povedať, na čo to bolo dobré?“

„Len by si tým všetko zhoršil,“ skonštatovala, ale jej smrteľne vážny tón sa mu ani trošku nepozdával.

Potichu zavrčal. „Netuším, čo by mohol pohár vody zhoršiť na jej alergickej reakcii.“ Jeho slová však vyzneli viac znepokojene, než zamýšľal. Došľaka, s týmito vecami nemal skúsenosti. Nebol žiadny prekliaty doktor ani liečiteľ.

„V tom prípade by to musela byť alergická reakcia na jed,“ odfrkla si tá malá všetečnica a napriek jeho nesúhlasnému pohľadu za sebou zavrela dvere a podišla bližšie. K Zoey sa skutočne nepriblížila, ale niečo v jej pohľade mu hovorilo, že skutočne vie, čo sa deje. Ako by to aj osoba s darom nazerať do budúcnosti nemohla tušiť.

Ruky si založil na hrudi a postavil sa tak, aby jej zabránil vo výhľade na Zoey. „O čom to hovoríš? Jed by som zaručene cítil. Toto je následok tých očarovaných farieb, ktoré stále používajú. Urobili z nej obyčajnú bábku a jej ľudská časť to proste nezvládla.“ Ak si bol svojim tvrdením taký istý, prečo znel tak neisto? Hlas sa mu na poslednom slove tak skrivil, až to celé vyznelo ako otázka.

„Nemusel by si ho cítiť, ak jeho pach zastrelo niečo iné.“ Pomalými krokmi obišla posteľ z opačnej strany a chytila Zoey za ruku, úplne pri tom ignorujúc jeho vražedný pohľad.

„A v čom by ten jed bol? Pila len pohár vína zmiešaný s krvou a ten som osobne naplnil predtým, než som ho dal Dantemu. A ak ten jed nemal v krvi on, potom netuším, ako by sa mohol dostať až k Zoey,“ zhrnul nie jej neochotne.

Piti sa zamračila, ale ten výraz nepatril dieťaťu, ale dospelej duši, s ktorou sa musela deliť o telo. „Jed bol vo víne. Pridali ho tam tesne predtým, než tam Dante nakvapkal krv. Takže ho nemohli rozpoznať ani tie najcitlivejšie zmysly.“

Čím viac rozprávala, tým menej sa mu páčil obsah. So zvrašteným obočím sa vrhol k Zoey v snahe ubezpečiť sa, že je tam s nimi. Teraz už mala oči zatvorené, ale bolo ťažké určiť či vníma alebo nie. Pokožka jej naberala divný sivastý odtieň, ktorý vyzeral nanajvýš desivo. Keď ju pohladil po tvári, so syčaním sa odtiahol. Začala snáď v pote vylučovať kyselinu, že sa po popálil, alebo na tej historke s jedom skutočne bolo niečo pravdy? Ale ak by priznal čo i len možnosť, že si to tá malá nevymyslela, muselo by to znamenať...

Pokrútil hlavou. „Chceš mi nahovoriť, že niekto bol taký šikovný a podarilo sa mu preniesť jed cez všetky stráže a bez problému ho potom vhodiť do pohára s vínom. A to všetko bez toho, aby si ktokoľvek niečo stihol všimnúť.“

„Ja som to videla,“ namietla nasrdene, ale neznela tak urazene, ako zamýšľala. Skôr znepokojene.

„Čo vypila?“ vyštekol netrpezlivo.

Všimol si, ako naprázdno prehltla. „Celgu.“

Salva nadávok, ktorá z neho vytryskla, bola ostrá ako žihadlo. Naklonil sa k Zoey ešte bližšie a s obavami si ju prezeral. Len prednedávnom sa zotavila zo zranenia po najtoxickejšej látke, aká len môže niekoho z ich druhu zasiahnuť. A teraz tú istú substanciu vypila. Mohol len dúfať, že väčšinu z nej už vyvrátila predtým na koberec, ale to poznanie ho neupokojilo.

„Ako to z nej dostaneme?“ pošepol sotva počuteľne, ale ona ho počula, lebo vzápätí odvetila:

„Väčšinu vylúčila už sama, ale chvíľu potrvá, kým sa vyrovná so zvyškom a možno jej budeš musieť pomôcť.“ Z jeho napätia neodpadol ani mizivý centimeter. Skôr sa viac nabalilo. „Teraz je dôležitejšie vyriešiť celú situáciu. Zoey musí dokončiť obrad skôr, ako si niekto niečo všimne.“

Zúrivosť sa v ňom zodvihla s takou prudkosťou, až sa mu zatočila hlava. „V tomto stave nie!“ zavrčal nenávistne a predstavoval si, ako niekoho škrtí, no tentoraz bez presnejšieho určenia podobizne toho dotyčného.

„A to bol dôvod celého tohto divadla,“ nadhodila pokojne. Jej tichá nehybnosť zmiešaná s vyrovnanosťou ho desila. A nielen preto, že sa ukrývala v tele, ktoré patrilo dieťaťu. „Na chvíľu si to zober logicky. Niekto otrávil Zoey. Nie dosť na to, aby ju úplne zabil, ale na dočasné vyradenie to stačí. Inokedy by na tom nezáležalo, ale dnes áno. Má pred sebou druhú časť obranu a Dante už na ňu čaká. Ak sa však neukáže, pôjdu ju hľadať a nájdu ju nevládnu ležať v posteli. A iste ti nemusím pripomínať, aký je trest pre ženu, ktorá nerešpektuje svojho budúceho druha a pokúsi sa vyvliecť z celého obradu.“

„Smrť,“ vypľul a viac ako inokedy predtým nenávidel ich zákony.

Pomaly prikývla hlavou. „Dante by ju musel vlastnoručne zabiť, aby demonštroval svoj názor na jej vzdor. A za to by si mu išiel po krku, pretože ona je tvoja družka.“

„A zabil by som vlastného brata, za čo by som prepadol hrdlom aj ja,“ dokončil za ňu plechovým hlasom.

Netušil, ako sa zatvárila, ale asi súhlasne. „Je to dokonalý komplot. Kráľovná by sa tak zbavila nielen následníčky trónu, ale aj dvoch mužov, o ktorých je presvedčená, že minimálne tušia pravdu o všetkom, čo sa tu deje.“

Nebolo ťažké tomu uveriť, sám bol predsa svedkom zverstiev, ktoré napáchala. Dopekla, veď sám jej kedysi dobrovoľne pomáhal v slepej viere, že koná vyššie dobro. To sa zmenilo v moment, keď ho prinútila vraždiť nevinných. Tá žena mohla mať zvieraciu dušu, ale jej túžba po moci bola rýdzo ľudského charakteru. Žiadny zver, či už dravý alebo nie, by v ceste na vrchol tak bezohľadne nevalcoval životy ostatných. Dokonca ani alfa samci by neboli takí krutí, keďže ich prioritou bolo predovšetkým chrániť. Len pri tom viac vrčali.

„Ale to neznamená, že sa to tak stane. Predsa sme to všetko odhalili,“ namietol chabo, ale aj sám chápal, že to bol posledný výstrel do tmy. A zdalo sa, že ona má odpoveď aj na túto jeho poslednú nádej. Opäť ju proste zadupala do zeme.

„Vypila všetko, takže to nie je možné dokázať. S tým páchateľ rátal.“

Theo sa zosypal na posteľ a chvíľu tam len tak beznádejne sedel a zvažoval, či vôbec stojí za to bojovať. Ale potom naplno precitol. Bolesť ho prešpikovala ako nepriateľské kopije a krištáľovo čistý obraz jeho zúfalstva mu tancoval pred očami ako šialená tanečnica. Mohol si nadávať tak veľmi ako chcel, ale nič by to nezmenilo. Musí Zoey nejakým spôsobom za chrániť, aj keby mal za to zaplatiť vlastným životom.

„Odnesiem ju odtiaľto skôr, ako si niečo stihne všimnúť. Dante by to určite pochopil,“ navrhol odhodlane, ale odpoveďou mu bolo len nesúhlasné mračenie.

„Pochopí to, veď je to tvoj brat a vie, v akej si situácii. Ty i Zoey. Ale nebude mať na výber. Trestom na unesenie niečej družky je tiež smrť. Ale v tomto prípade by sa možno uspokojili s tým, že odpravia teba. Ale Zoey by stále žila, takže...“ Pokrčila ramenami. „Vždy to dopadne rovnako. Kráľovnine intrigy sú mocné a premyslené do detailov.“

Vyskočil na nohy a zreval tak mocne, až sa otriasli steny. Povolil uzdu svojej zveriacej časti. Bol dostatočne zúfalý, aby obetoval aj vlastné predsavzatia. Nezáležalo mu na vlastnom strachu alebo zlých spomienkach. Teraz bolo najdôležitejšie zachrániť Zoey, svoju jedinú a pravú družku. Aj ke´d možno nikdy nezíska možnosť znovu ju vidieť alebo sa jej dotknúť.

„Musí byť nejaký spôsob!“ zaprskal ako pravá puma, ktorou aj bol. Mohol sám seba klamať, ale v jeho duši bolo len máločo skutočne ľudské. A aj to sa spájalo so Zoey. Teraz to už chápal.

Odrazu ho z krvavého oparu vytiahol pohyb za ním. Bleskovo sa otočil a prikrčil sa pred Zoey, aby ju mohol chrániť. Nepoľavil ani vtedy, keď si uvedomil, že sa pozerá na postavu jednej zo slúžok, ktoré pripravovali všetko spojené s vizážou nastávajúcej družky.

„Niekto ju môže pri obrade zastúpiť,“ prehodila pokojne a pozerala sa na neho, akoby sa rozprávali o počasí a on vôbec nevyzeral ako krôčik od výbuchu.

Rozhodil ruky v bezmocnom geste. „A kto? Nemáme k dispozícii nikoho, kto sa aspoň vzdialene podobá na Zoey a na hľadanie máme len pár minút, možno ani to nie. Záleží len na tom, aký netrpezlivý je Dante, aby spečatil tento nepohodlný zväzok.“

Dievčina naklonila hlavu. Theo si ju prezrel. Bola asi rovnako vysoká ako Zoey, ale tam jej podobnosť končila. Mala svetlejšiu pleť, krátke ryšavé vlasy a šedé oči. Vedel si predstaviť, že ju veľa mužov považuje za atraktívnu, ale on mal oči len pre jednu.

„Možno,“ začala sebaisto a roztvorila dlaň, akoby mu chcela niečo ukázať, „by sme mohli pristúpiť k pragmatickejšiemu riešeniu a proste využiť mágiu.“

„Máš snáď vreckového čarodejníka?“

Zvonivo sa zasmiala. „Nie, mám niečo lepšie.“ A skôr, ako sa stihol spýtať, ktorú fľašu vodky naposledy vyprázdnila, si na prst nastokla prsteň, ktorý mu ukazovala na dlani.

Netušil, čo očakával. Pôvodne ju plánoval vysmiať za naivitu, ale nedostal sa k tomu. Lebo v ten moment sa jej telo postupne premenilo a v intenciách niekoľkých sekúnd sa na neho pozerala takmer dokonalá napodobenina Zoey. Po ryšavke neostalo ani pamiatky. Len nejaská spomienka špatila jeho presvedčenie. To a fakt, že on by Zoey spoznal aj medzi miliónom rovnako vyzerajúcich žien. Hoci musel uznať, že to bola veľmi dobre zvládnutá ilúzia, ktorá...

Potriasol hlavou. „Kto si?“ zaútočil na ňu a urobil výhražný krok jej smerom.

Sladko sa usmiala. „Moje meno je Alex a poslal ma Luka.“

„Čo ma s týmto bordelom spoločné Luka?“ Mal pocit, že ak sa neprestane mračiť, ten výraz mu v tvári ostane naveky.

„Vieš, kto je Luka?“

Zarazil sa. „Iste, je to nevlastný brat niekdajšej kráľovnej a...“ Bol idiot. Ako to, že si to neuvedomil skôr? „Zoey je jeho neter.“

„Áno to je, a Luka je takisto jedným z jej ochrancov. V tomto panstve vie len hŕstka pravdu o tom, kto je v skutočnosti Zoey a prečo sa ju kráľovná tak rýchlo snaží odpratať. Všemožne sa snaží zabrániť tomu, aby ste sa vy dvaja spojili ako druhovia. Obáva sa toho, čo by dokázala zistiť a dokázať ako tvoja pravá družka.“ Zodvihla ruku s prsteňom do výšky. „Tento prsteň kedysi začarovala matka tej maličkej,“ ukázala na Piti, „a predstavuje poslednú záchranu. Počas rokov sa prispôsoboval fyzickým zmenám jej tela. Prsteň sa dá použiť len jednorazovo a kým ho budem mať na prste, budem vyzerať ako Zoey.“

Theo prikývol, hoci mal pocit, že ničomu už viac nerozumie. A na dôvažok mal ešte pocit, akoby na neho liezla migréna. „Keď si ho dáš dolu, budeš zase sama sebou.“

„Správne. A myslím, že táto situácia je na to veľmi vhodná. Zastúpim Zoey a nikto si nič nevšimne.“

„Dante ťa pri obrade pohryzie a je dosť možné, že sa medzi vami utvorí puto,“ vystríhal ju, hoci mal pocit, že všetky upozornenia sú bezpredmetné. Zdalo sa, že mysleli na všetko. Luka a ostatní dopodrobna naplánovali všetky aspekty. A keď si spomenul, ako predstieral, že o ňu má sexuálny záujem. Prekliaty bastard! To všetko robil len pre to, aby ho dostal k Zoey.

Alex sa smutne usmiala. „Ja viem, že sa to stane, ale o niekoľko hodín na tom nebude záležať. Dante so Zoey bude pravidelne spávať a obnovovať ich puto. To nakoniec prekryje to čiastočné, ktoré sa nalepí na mňa. Ak aj bude mať podozrenie, bude mlčať, aby ju ochránil.“

„Zdá sa, že s mojím názorom tu nikto nepočíta,“ zavrčal naoko hravo, ale vnútorne ho to zožieralo. Koľko ľudí sa ešte bude musieť obetovať, aby konečne vysvitla pravda najavo? „Musíme ťa len pripraviť.“

Pokrútila hlavou. „O to je už postarané,“ zašvitorila a pohla zápästím vo zvláštnom geste. Skôr, ako sa stihol spýtať, čo tým myslí, jeho zorné pole sa opäť premenilo.

Stále sa pozeral na takmer bezchybnú napodobeninu jeho Zoey, ale teraz sa zmenilo jej oblečenie a na tvári sa jej objavila jednoduchá čierna maska. Dokonca ani takmer nahá a pomaľovaná odlišnými ornamentmi, ktoré svedčili o jej pripravenosti na nadchádzajúcu udalosť, v ňom nedokázala prebudiť túžbu. Pretože ona nebola Zoey, akokoľvek vierohodne vyzerala. Svoju družku by si s nikým nepomýlil.

„Odveď ju k Dantemu a dokonči svoju časť úlohy v rituáli. Potom sa vráť späť. Musím sa ešte postarať o Zoey a jej otravu. Takisto ju musíme ukryť niekam do bezpečia a postarať sa o to, že sa niekde náhodne nestretne so svojou náhradníčkou. Na toto všetko by nemusela reagovať práve najlepšie.“

Odfrkol si. „Som jediný, komu táto situácia pripadá ako zvrátená paródia na horor?“

Ani jedna z nich neodpovedala a skutočne ani na žiadnu reakciu nečakal. Miesto toho len vykročil vpred, položil Alex ruky na plecia a začal ju pred sebou tlačiť smerom do sály. Snažil sa byť hluchý a slepý ku všetkému, čo sa okolo neho dialo. Ale ani napriek tomu nemohol len tak ignorovať mučivo napätú atmosféru i šum hlasov, ktorý sa zodvihol, keď v patetickom verši odovzdal tú nebohú ženu do rúk svojmu bratovi. Aj keď... radšej ona ako skutočná Zoey.

Otočil sa a vtlačil späť do davu. Kútikom oka sa snažil zistiť, či nenájde niekoho, kto by s tým otrávením mohol mať niečo spoločné, ale bolo to také jednoduché ako po tme odlíšiť, ktoré dvere sú čierne a ktoré modré. Prakticky nemožné a keď periférnym zrakom zbadal, ako Dante vysadil napodobeninu Zoey na kameň, aby mohol zavŕšiť celé divadielko, proste odtiaľto odišiel.

Čo najrýchlejšie sa dostal späť do izby bez toho, aby musel skutočne bežať. Bol taký zmätený všetkým, čo sa stalo, ale nie až do takej miery, aby si neuvedomoval naliehavosť situácie. Niekto to všetko mal naplánované do najmenšieho detailu a Piti o tom, vďaka duši svojej matky, vedela. Sám seba sa pýtal, či bolo vhodné jej veriť. A keď ju našiel, ako sa nakláňa nad Zoey, ktorá niečo vykašliavala vedľa postele, takmer hmatateľne vnímal svoju skepsu.

„Dostala som z nej zvyšok jedu,“ povedala mu len čo sa k nej priblížil. Teraz už čítala aj myšlienky?

„A ako si...“ Nedokončil. „Nie, radšej to nechcem vedieť.“ Bolo dosť ťažké stráviť už len predstavu toho, ako jej pchá do krku prsty, aby vydávila aj zvyšok toho, čo vypila. Počúvať, ako to ešte opisuje, by nemusel jeho žalúdok prijať práve vrelo.

Cítil, ako sa Piti n neho pozerá, no on mal oči len pre Zoey. „Urobila som, čo som mohla. Pomohla som ti dostať sa z tejto situácie, ale zvyšok je už na tebe. Zoey bude potrebovať oveľa viac ako len zbaviť sa celgy.“

„Čo?“ spýtal sa dychtivo a zachytil Zoey skôr, ako mohla prepadnúť cez matrac. Bol si istý, že bola ešte napol omámená, inak by sa k nemu tak dôverčivo nepritískala. Až pri tom dotyku si uvedomil, aký bol napätý. Pretože teraz z neho veľká časť opadla.

„Daj jej svoju krv, aby sa mohla uzdraviť.“

Prudko švihol hlavou jej smerom. „Zbláznila si sa? Ak by som to urobil, vytvorilo by sa medzi nami plnohodnotné puto pravých druhov, ktoré sa nedá zlomiť takmer ničím. A už vôbec nie druhým putom.“ Bez ohľadu na to, čo hovorili jeho ústa, myslel sa vznášala už len pri tej predstave. Túžba mu naliehavo zachvátila telo a všetko sa v ňom zovrelo.

„To je jediný spôsob. Navyše tak Zoey môžeš ochrániť.“ Jej hlas nepripúšťal žiadne námietky a bez okolkov mu podávala dýku. Proste očakávala, že ostatní budú plniť jej príkazy.

Zodvihol obočie. „Ako dlho si toto všetko plánovala?“

„To nie je podstatné. Dôležitá je len Zoey a jej úloha v tomto všetkom. Musíme ju chrániť. A ty, ako jej druh, si na to najpovolanejší.“ Podišla k nemu a ostrie mu vtisla medzi prsty. Nie pre ňu nepredstavovalo adekvátnu odpoveď. „Ona ťa potrebuje. Aj keď to nikdy neprizná nahlas.“

Sústredila sa na jeho slabiny a bezohľadne ich využila vo svoj prospech. A ani sa to nesnažila zakryť. Zamračil sa na ňu a mierne zavrčal, ale nevyzerala, že by ju to nejako trápilo. Len sa presunula k oknu a zahľadela sa von. Okatým spôsobom sa im snažila dopriať ilúziu súkromia. Opäť zavrčal a sklonil sa k Zoey.

Tak veľmi túžil po tom, čo mu ponúkala. Ešte stále v ňom doznievala panika z možnosti, že o ňu možno príde. Potreboval ju a túžil po nej tak veľmi, až to pripomínalo fyzickú bolesť. A pritom išlo o obyčajné sebectvo. To isté, ktoré ho nútilo uložiť si Zoey do lona a ukryť ju v náruči. Až tam, v tom tesnom dotyku a pri závane jej lahodnej vône, sa jeho vnútro skutočne roztrieštilo pod ťarchou všetkých obáv.

V tej jedinej sekunde vedel, že to už nikdy nechce zažiť znovu. Ten strach, že ju stratí. Bezmocnosť, že tomu nezabráni. A hoci si bol istý, že to bude neskôr ľutovať, nedokázal sa viac zastaviť. Zodvihol dýku, rozrezal ňou kožu na dlani a ani pri tom nežmurkol. Zoey zaklonil hlavu a druhou rukou jej potlačil bradu dole, aby jej tak otvoril ústa. S posledným nádychom krvácajúcu ranu podržal tak, aby šarlátové kvapky padali na jej pery a ešte ďalej.

Možno čakal, že to o pár sekúnd všetko skončí. Ale miesto toho ho ako uragán zachvátili pocity, ktoré len sčasti patrili jemu. Zavrel oči a čelom sa oprel o temeno jej hlavy. Vdychoval jej vôňu a vychutnával pocit, keď mu jej esencia prestupovala všetky bunky. Zakorenila sa hlboko a každá farebná vlnka bola sprevádzaná clivým tónom klavíra. Cítil sa byť uväznený v nekonečne toho momentu a predsa nebol dostatočne dlhý. Keď napokon neochotne otvoril oči, Zoey bola všade. Obklopovala ho i prestupovala. A tam patrila už od počiatku sveta.

Vo chvíli, keď sa dom otriasol triumfálnymi pokrikmi svedkov obradu, začal premýšľať, ako sa večer končil úplne inak, než ráno predpokladal. V náručí držal najdôležitejšiu ženu svojho života a v ten miziví okamih všetko vyzeralo priezračné a jednoduché. Po rokoch osamelosti jeho dušu poskladala žena, ktorá rada pôsobila rozruch. Aké zvláštne vyvrcholenie udalostí. Vo svetle pohnútok, ktoré k tomu viedli, sa však sám seba začal pýtať, kto je na kráľovskom dvore tým najväčším intrigánom.

Kráľovná, ktorá bažila po moci, alebo Gabrielle, ukrytá v tele vlastnej dcéry, ktorá ju o ňu chcela pripraviť?

Netušil, ktorá z tých možností mohla mať horšie následky.

A možno bolo lepšie to nevedieť.

Kapitola 18. ¦¦ Kapitola 20.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnúť si šťastie - Kapitola 19.: