OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ukradnuté spomienky - Kapitola 17

13.11.2020 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 629×

Kapitola 17

Thora sa prakticky celý deň mračila na Ryana.

Čo bolo značne prehnané tvrdenie. Veď ho väčšinu dňa ani len nevidela, nakoľko sprevádzal Jasona do školy. Takže sa mohla nerušene chmúriť nad spomienkou na jeho uvoľnenú tvár, keď prijímal Alexove podmienky a prakticky sa vnútil Thore do večerného programu. Pracovala sama a tým to končilo. Nepotrebovala osobného strážnu so spasiteľským komplexom, ktorý sa naoko tvári, ako chce pomôcť svojim klientom a v skutočnosti hľadá zámienku, aby mohol Thoru ešte trochu potrápiť. Čo bol najskôr značne prehnaný predsudok, ale Thora nenávidela, keď jej niekto narúšal plány.

Akoby nemusela myslieť na dosť iných detailov, aby ju náhodou nechytili. Teraz sa ešte bude musieť zaoberať tým, že má za zadkom potenciálne nebezpečenstvo. Hoci Ryan mal svoju minulosť, ona ho vnímala ako úplného nováčika vo svojom odbore – pretože tým aj bol. Alex sa musel zblázniť, že ju dovolil sprevádzať ju. Na druhej strane, možno práve preto to Ryanovi ponúkol. Pretože sa nazdával, že si ten opičiak vstúpi do svedomia a uzná, že Thore môže len uškodiť.

Miesto toho sa rozhodol ju nasledovať.

Pričom bolo dosť pravdepodobné, že to robí len preto, aby ju mohol buzerovať.

Aby sa ubránila nutkaniu vrčať naňho, ponorila sa do hudby. To, že si hmká, si uvedomila až vtedy, keď ju na to upozornil Ryan. V tom čase už sedeli v jej dodávke a mierili na opačný koniec mesta, pričom práve uvažovala, že sa s ním radšej mala niekde stretnúť. Teraz bude musieť Elene vysvetľovať, prečo má so sebou tohto švárneho krásavca a kam s ním plánuje ísť, že ho doviedla domov.

„Zaujímavá melódia. To je z filmu?“ prehodil mimochodom, snažiac sa nadviazať rozhovor.

Pohodila plecom a vyhodila smerovku, aby mohla odbočiť do svojej štvrte.

„Je možné, že ti to len niečo pripomína. Tvorcovia filmovej hudby zvyknú používať určité tóniny na vyvolanie nejakej emócie, takže smutné kúsky sú smutné a tie veselé čo najveselšie. Potom sa všetko navzájom podobá.“

„Nie, je to z filmu,“ trval na svojom Ryan a Thora bola v pokušení pretočiť očami. „Napísal to ten chlapík, o ktorom nikto nič nevie. Objavil sa náhle a rovnako náhle aj zmizol. Kolujú o ňom konšpiračné teórie, vraj je to režisér tých filmov. Alebo niekto jemu blízky, niekto z jeho rodiny, s kým sa pohádal.“

„Alebo sa ten niekto možno stal obeťou autonehody, keď svoju ženu viezol na pohotovosť,“ zabrblala Thora, aby tak ponúkla svoju šialenú teóriu. Oveľa hlasnejšie dodala: „Netušila som, že sa vyznáš vo filmovej hudbe.“

Čo nie je dôvod, aby sa cítila zradená. Veď o ňom vedela veľa aj bez tejto maličkosti.

Hoci táto konkrétna by ich mohla spojiť dokonca aj teraz.

Potriasla nad svojimi absurdnými myšlienkami hlavou.

„Nevyznám,“ odmietol, „aspoň nie úplne. Vieš, vo väzení je obmedzený program, takže buď pozeráš to, čo dávajú na tých troch kanáloch, ktoré sa dajú naladiť vo väzenskej verzii spoločenskej miestnosti, alebo dookola pozeráš tých pár filmov, ktoré niekto raz venoval väzeniu. Jeden z mojich spoluväzňov bol do filmovej hudby blázon a dokázal o tom hovoriť fakt hodiny. Preto poznám túto konkrétnu skladbu, hoci... je trochu iná.“ Zrazu luskol prstami. „Dnes to hral Jason.“

„Je to možné,“ priznala a práve sa rozhliadala doprava i doľava, aby mohla dať prednosť, „Jason hrá rôzne skladby a niektoré z nich sú fakt chytľavé.“

Periférne zaznamenala ako Ryan prikyvuje. „To je pravda. To decko je fakt nadané. Ktovie, po kom to zdedil.“

„Možno po biologických rodičoch?“

„Je to možné,“ pripustil Ryan. „Môžeme sa len domnievať. Raz som sa na to pýtal pani Greenovej a povedala mi, že ani oni sami nevedia. Jason o svojej rodine nerozpráva a keď sa oni pokúšali zistiť viac, začali sa im ozývať podivné existencie, ktoré sa snažili priživiť na Jasonovom dedičstve. Tak zakázali adopčnej agentúre, aby o Jasonovi poskytovali akékoľvek informácie bez toho, aby sa najskôr spýtali ich na súhlas.“

„To je dosť drsné.“

Ak aj chcel ešte niečo povedať, nedala mu príležitosť. Pretože vtedy už parkovala pred domom. Ryanovi ešte povedala, aby na ňu počkal, že sa len potrebuje prezliecť a trochu umyť, pričom absolútne ignorovala jeho hravú poznámku, či sa zaňho hanbí, že ho nepozve ďalej. V duch si predstavovala, čo všetko mu na to mohla povedať, ale nakoniec radšej mlčala. Nechcelo sa jej strácať čas zbytočnými rečami.

Po vyskočení z auta ostala na chvíľu stáť na mieste. Jej udreté rebrá sa ozývali s nástojčivou prudkosťou a musela zaškrípať zubami, aby nezastonala. Nenávidela narazené kosti, spravidla boleli oveľa viac a dlhšie ako čokoľvek zlomené. Jeden by si myslel, že by na niečo podobné mala byť zvyknutá, v záhrade sa veľmi ľahko dá zraniť, ale nebola masochistka, aby jej to pripadlo normálne.

Pred vstupom do domu schmatla prázdne misky. Mačka sa chodila najesť, prestala si z ich rohožky robiť záchod, ale stále sa odmietala ukazovať. Thora na základe záznamu z kamery vedela, že mačka sa skrýva pod jedným z bršlenov. Úprimne dúfala, že pre mačky tá rastlina nie je rovnako jedovatá ako pre psov, nerada by tú chlpaňu pochovávala. Hlavne nie teraz, keď s ňou dokázala uzatvoriť istý druh prímeria.

„Prečo si toho krásavca nepozvala dovnútra?“ vyrútila sa na ňu Elena, len čo za sebou zatvorila dvere.

Zdvihla hlavu a všimla si, že v chodbe postáva aj stará mama.

Mohla byť na Ryana naštvaná, ale nie dostatočne na to, aby ho vystavovala možnému výsluchu zo strany hneď dvoch členov rodiny. Ten chudák by si pripadal ako na súde a už by len čakal, na ako dlho ho zavrú za mreže. Aj keď, keby sa tie dve spojili, možno by prosil, aby ho mohol ísť do basy.

„Aj tebe pekný deň,“ odvetila a sladko sa usmiala.

Elena si založila ruky na hrudi. „Tak prečo čaká tam vonku?“

Mávla rukou. „Pretože som sľúbila Greenovcom, že pre nich niečo vyzdvihnem a Ryan náhodou pozná cestu. A keďže sa mu dnes pokazilo auto, tak som mu ponúkla odvoz a on mi za odmenu ukáže, kam presne mám ísť.“

Bola na seba hrdá, že Elene pre zmenu nemusí vlastne ani klamať – pretože len opakovala to, čo si sám vymyslel Ryan. Rozhodol sa predstierať, že sa mu pokazilo auto, takže do práce prišiel s kolegom, a keď mu Thora ponúkla odvoz domov, pretože náhodou bude prechádzať cez štvrť, v ktorej býval, nikomu to nepripadalo byť podozrivé. Čiže technicky klamala, ale mohla predstierať, že si to neuvedomovala a nikto jej predsa nemohol vyčítať, že len opakuje to, čo jej niekto povedal.

„Mala si ho pozvať aspoň na kávu. Veď je škoda takého fešáka nechať stáť vonku,“ dobiedzala aj naďalej Elena.

„Kto je tento fešný mladý muž, o ktorom hovoríte?“ zamiešala sa do rozhovoru stará mama, spôsobom vlastným všetkým klebetným dôchodkyniam.

Thora pretočila očami, ale obe ignorovala a mierila si to k schodisku.

Hoci sa nakoniec musela vrátiť, lebo stále držala tie prekliate mačacie misky.

„Thora sa s ním pozná zo školy a očividne sa jej veľmi páči,“ šepkala Elena tak nahlas, aby ju počula aj Thora. „Ale nechce si to priznať a kedykoľvek sa naňho pýtam, má taký výraz ako mačka, keď ju niekto hodí do vody.“

Vyvrátila oči do stropu. „Pretože ty si predstavuješ, ako ma zaňho vydávaš a som si istá, že máš vybraté aj tie mená našich prípadných detí.“

„No, už máš na to vek,“ neodpustila si poznámku stará mama.

Thora zaškrípala zubami, ale nereagovala, pretože to tak bolo jednoduchšie. Stará mama bola zo starej školy, z čias, keď miesto ženy bolo po boku muža a jej jediným cieľom bolo dobre sa vydať a porodiť kŕdeľ prvotriednych potomkov. V očiach svojej starej mamy bola vlastne Thora zoschnutá stará panna, pretože mala dvadsaťsedem a žiadneho nápadníka.

Osobne ju to veľmi netrápilo. Netrávila so starou mamou toľko času, aby jej reči podobného typu vyslovene prekážali. Na druhej strane, nebolo to ani príjemné. Ak sa niekedy rozhodne usadiť, bude to jej rozhodnutie. Podobne ak by sa rozhodla neusadiť a nemať žiadne deti, pretože je to jej život, bez ohľadu na to, či niekto z rodiny túži po pravnúčatách alebo praneteriach a prasynovcoch.

Práve podobné očakávania tak veľmi trápili Thorinu matku a ona sa potom musela dívať na to, ako ju to ničí a zhadzuje na kolená v čase, keď najviac potrebovala podporu. A potom prišla stará mama ako vodkyňa rodinného klanu a dorazila vlastnú dcéru na kolená tým, čo od nej žiadala. Thora sa na to snažila nemyslieť. Nechcela sa zase s niekým hádať. Hlavne s ohľadom na vek starej mamy.

„Ak by sa mi aj páčil, určite by som ho nedoviedla sem, aby ste ho vypočúvali,“ zabrblala Thora, čiastočne preto, aby ich umlčala a čiastočne preto, aby mali o čom uvažovať.

Odhliadnuc od predstáv starej mamy a tetinho podpichovania, pretože v prípade Eleny išlo len o priateľské doťahovanie, nemohla poprieť, že jej Ryan imponoval. Páčil a jej už pred tými deviatimi rokmi a páčil sa jej aj teraz, hoci jej neskutočným spôsobom liezol na nervy. Hlavne keď jej narúšal tak dobre vymyslené plány.

Čo najrýchlejšie sa prichystala a bez zastávky v kuchyni sa pobrala von. Bola hladná a určite by jej aj bodla káva, ale to by sa zbytočne zdržala a celé večerné plánovanie by bolo zbytočné. Mala len malé okno príležitosti, keď obyvatelia domu, do ktorého sa potrebuje dostať, pôjdu na večeru – rovnako ako úplne každú noc, pretože väčšina ľudí stratila schopnosť pripraviť si vlastné jedlo. Thora netušila, prečo práve takíto ľudia, ktorí si nezalievali ani vlastnú kávu, pretože na to mali nóbl kávovary, vždy vlastnia tie najlepšie vybavené kuchyne. Asi to dobre vyzeralo pred hosťami.

To, že si opäť hmká, si uvedomila, keď si sadla za volant svojho malého Fordu.

Teda, vlastne si to všimla len preto, že sa Ryan potuteľne usmieval.

Nevšímala si ho. A ignorovala ho aj po celú cestu cez mesto do jednej z mnohých štvrtí navrhnutých pre rodiny s deťmi. Uniformované domy stáli uprostred svojich uniformovaných záhrad obkolesené uniformovanými plotmi. Thora sa pri pohľad na tie puntičkárske, no neosobné predzáhradky podvedome otriasla. Ak bolo niečo, čo vo svojej profesii neznášala, tak to bol nedostatok vkusu. A jeho najnižšia priepasť bolo mať pred domom niečo, čo sa nápadne podobalo na džungľu susedov.

Zaparkovala pri krajnici a pohodlnejšie sa usadila na sedadle.

Ak sa niekto príde pýtať, budú tvrdiť, že na niekoho čakajú.

Lenže toto bola bežne prístupná štvrť, žiadni vrátnici, a navyše sa stmievalo.

Hlavu mala otočenú a cez okienko sa dívala na ulicu. Dom, do ktorého mali vojsť, stál niekoľko metrov za nimi a ona naň mala výhľad v späťáku. Tvárila sa, akoby to bol večer ako akýkoľvek iný a vedľa nej nesedí Ryan. Skrátka si ho nevšímala a on si nevšímal ju. Nesnažil sa s ňou rozprávať a ani nenavrhol, aby zapli rádio. Čo o ňom veľa vypovedalo – mal dostatočné skúsenosti, vďaka ktorým si vypestoval slušnú trpezlivosť. Ale keď napokon začul škvŕkanie v Thorinom bruchu, nezdržal sa smiechu.

„Asi sme mali prejsť cez drive-thru,“ zachechtal sa. „Alebo to odporuje tvojim zlodejským rituálom?“

Potriasla hlavou a zadívala sa pred seba. „Nemám žiadne rituály. Len vojsť dnu a vyjsť von s tým, čo presne potrebujem. Tam to pre mňa končí.“

„Takže to nerobíš prečo, že ťa to baví?“

Na chvíľu zaváhala. Netušila, prečo sa tak vypytoval.

Ale keď už je tu... „Neviem o nikom, kto by takúto prácu vykonával rád. Ľudia väčšinou len nemajú na výber. A tých, čo si to užívajú až príliš, skôr či neskôr aj tak dolapia.“ Pohodila plecom. „Takže nie, nerobím to preto, že by som mala nejaké nutkania.“

„Len je to zvláštne,“ skonštatoval napokon. „Pamätám si, ako si pred rokmi tvrdila, že by si nikdy nerobila to, čo ja. Nič by ťa k tomu neprinútilo. A pozri sa, kde teraz sedíme a čo robíme.“

„Okolnosti sa menia.“

„Očividne.“

Povzdychla si. Stále sa nevedela rozhodnúť, či ju vedome provokuje, alebo sa len nudí.

Prstami začala ťukať po volante. „Pozri, život má tú nepríjemnú vlastnosť, že sa ti vždy otočí chrbtom. Keď sa to stalo mne, mohla som sa rozhodnú ť a vzdať to, alebo zobrať všetko do vlastných rúk. Ukázalo sa, že tá druhá možnosť je správna. Bohužiaľ som sa kvôli tomu dostala k Alexovi a celkom slušne sa mu zadlžila. Ale aspoň to stálo za to.“

„Zo všetkých, na ktorých si sa mohla obrátiť... prečo práve Alex?“

„Alex nie je až taký zlý,“ odvetila a sama sebe sa čudovala, že niečo podobné hovorí. „Samozrejme, je to riadny vydriduch a nič ti nedá zadarmo, ale vždy dodrží slovo – aj keď to, čo od neho potrebuješ, nakoniec nemá tú podobu, v ktorú dúfaš. A vždy sa ťa snaží nejako dostať na svoju stranu alebo ťa využiť. Lenže svojich ľudí chráni. Ak si lojálny, tak aj on. A určite je lepšie mať ho na svojej strane, ako ísť proti nemu.“

Zazrela, ako krúti hlavou. „To je asi pravda,“ uznal, „ale nerozumiem, prečo si vlastne za ním potrebovala ísť. Čo si potrebovala zistiť, že si sa upísala práve jemu?“

Thora na chvíľu analyzovala jeho slová, ale nenašla v nich nič podozrivé. Nakoniec musela uznať, že toto bol asi najnormálnejší rozhovor, ktorý doteraz viedli – ak teda nerátala tie, ktoré končili horúcimi bozkami. Takže dostala jedinečnú príležitosť s niekým sa pozhovárať. Po niekoľkých sekundách to však zamietla. Jej problémy patrili len jej a nikomu, dokonca ani Ryanovi, ktorý sa zrazu naučil slušne pýtať, nedlžila žiadne vysvetlenie.

„Potrebovala som niečo zistiť, ale vlastná rodina sa na mňa vykašlala,“ priznala nakoniec a sama sebe sa čudovala, ako málo v skutočnosti klame, „tak som musela zháňať pomoc inde. Našťastie som vďaka niekomu nemenovanému vedela o existencii zločineckého podsvetia.“

Zasmial sa jej nepriamemu obvineniu. „Rád som poslúžil.“ Vzápätí ho však veselie opustilo a Thora videla, ako si ruky založil na hrudi, vďaka čomu mu pod tričkom vynikli svaly. Mala mu povedať, aby sa prezliekol do niečoho menej rozptyľujúceho – napríklad do o niekoľko čísel väčšieho dedkovského kabátu. „Takže preto bývaš len s tetou? Pretože sa na teba rodina vykašlala?“

Pošúchala si bradu. „Nie tak úplne. Nevykašlali sa na mňa. Len odo mňa chceli niečo, čo som odmietala urobiť, tak sa tvária, že neexistujem. Iba Elena bola ochotná a pravdepodobne by som nenašla lepšiu spolubývajúcu ako ona.“

„Takže mať veľkú rodinu nie je výhra v lotérii.“ Skonštatoval.

Potriasla hlavou. „To nie je tak úplne pravda,“ nesúhlasila. „Pravou je, že je úžasné mať veľkú rodinu. Jasné, je to hlučné a vyčerpávajúce a občas máš pocit, že niekoho musíš zabiť, aby ti konečne dali pokoj. Ale je to fajn. Vždy ťa má kto podporiť. Lenže ak máš náhodou iný názor ako zvyšok tejto veľkej rodiny – je to akoby si stál proti armáde. Nepohneš nimi.“

„A to všetko len preto, že si nechcela odísť z mesta?“

Thora nakrčila obočie. Asi si bude musieť dávať pozor.

Tento konkrétny detail len medzi rečou spomenula jeho matka, a predsa si naň spomenul.

„Nielen preto,“ uzavrela a opäť sa sama sebe čudovala, že mu to všetko rozpráva. „Ja vlastne odtiaľto nepochádzam, narodila som sa inde, ale s rodičmi som sem prišla bývať asi šesť rokov pred tou autonehodou. Ale zvykla som si tu, hoci som tu nemala veľa priateľov. Nechcela som odtiaľto dochádzať na opačný koniec štátov len preto, aby som sa o niekoľko mesiacov už ako dospelá vrátila.“

„Toto mesto je pre teba asi dôležité.“

Takmer nebadane kývla hlavou. „Ani netušíš ako veľmi.“

Hoci viac ako mesto išlo o ľudí, ktorí v ňom žili.

Videla ho, ako sa nadychuje a vedela, že príde ďalšia otázka, ale vtedy pootočila hlavu, pretože ju zaujal nejaký pohyb, a všimla si, že obyvatelia domu za nimi práve odchádzajú. Natiahla preto ruku a potľapkala Ryana po prvej časti tela, na ktorú dosiahla. Predpokladala, že to bolo asi stehno. Začula, ako sa sprudka nadýchol.

„Odchádzajú,“ vysvetlila, hoci predpokladala, že zbytočne.

Vlastne bola rada za to, že v rozhovore nemusia pokračovať.

Len naozaj dúfala, že sa práve nevrhala do ešte väčšej katastrofy.

Kapitola 16 ¦ Kapitola 18

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ukradnuté spomienky - Kapitola 17: