OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V klietke 2. kapitola

12.07.2012 (16:00) • Leylon • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1082×

II.                   Sny sú živé spomienky

Vypočúvacia miestnosť, ráno, deň po zabití strážnika Johna Stephena.

Bojoval som ako anjel. (Wilfred Owen)

(Blake)

Najprv tam bola len tma. Tak, ako to už v ľudských snoch často býva. Potom prišiel prvý záchvev, prvá trhlina. Uvedomil som si, že mi je zima. Akýmsi okrajom vedomia som zacítil, že mi na rukách naskákala husia koža. To bola prvá stužka, ktorá viedla moje vedomie  ďalej a ďalej až k svetlu. K realite.

O pár sekúnd,  a po niekoľkých márnych pokusoch, sa mi od seba podarí konečne rozlepiť viečka. Obklopí ma prítmie. Všetko v mojom okolí je rozmazané, šedé tvary, ktoré mi nič nehovoria.

Jasne vidím len postavu stojacu v rohu.

Dievčatko s hnedými, nevinnými očami a tmavými vláskami spletenými do dvoch vrkôčikov. Má na sebe svetlomodré šaty s golierikom, ktoré som dobre poznal, vrkoče zviazané modrými stuhami. V ruke drží plyšového medvedíka. Ako kedysi.

Objíme ho, pritisne si ho k hrudi. Aj z tej diaľky postrehnem, ako sa zachvelo. Mŕtvolne zbledlo, bolo z nej cítiť surový zápach strachu.  

Do očí sa mi zarezalo svetlo žiariviek. Zmizla.

 Lilith, moja malá Lily.

„Zdravím, Ruženka. Ako sa spalo?“ spýtal sa posmešne mužský hlas za mojím chrbtom.

„Bolo by to lepšie v mojej posteli,“ odvrknem. Na to mi do chrbta vystrelila ostrá bolesť.

„Pane,“ dodám. Na stoličku oproti mne sa posadí zavalitý štyridsiatnik. Nosí okuliare, má husté svetlé obočie, chladné oči a ustupujúce blond vlasy, dokonalý Nemec. Črty jeho tváre sú tvrdé, takmer hnevlivé. Je z neho cítiť cigaretový dym.

„To už bolo trocha lepšie. Teraz však prejdime k veci,“ zavrčí a nakloní sa ku mne spoza stola, za ktorým sme obaja sedeli, „vieš, prečo si tu?“

„Nie, pane. Neviem,“ odvetím úctivejšie. Celú noc sedím vo vypočúvačke, každých pár hodín za mnou príde niekto iný a pýta sa ma na niečo nepodstatné. Ak odpoviem, tak  po chvíli odídu. Ak nie, alebo s odpoveďou nie sú spokojní, tak ma zmlátia. A tak sa to vlečie a mne pribúda modrín.

„Skús trochu porozmýšľať.“

„Nemám nad čím, pane.“ Pomykám k tomu ubolenými plecami. Lopatkami mi preleje ďalšia vlna  čírej bolesti, až sa myknem, dobité svaly o sebe dávajú náležite vedieť. To som teda mohol vynechať.

Chvíľu bolo ticho a len sme sa na seba pozerali, odhadovali, čoho je schopný ten druhý. Potom sa nahlas pomaly nadýchne a privrie oči. Mal som  sto chutí mu ich vyškriabať. Tvár sa mu stiahla  do ešte zlostnejšej grimasy.

„Hovorím ti, zamysli sa. A poriadne.“

„Pane, ja-„

„Počúvaj ma. Ak ti to pomôže, tak si to svoje pokrytecké „pane“ niekam strč. Minulú noc tu niekoho zabili. Keby to bol jeden z väzňov, tak mi je to srdečne jedno, ale bol to jeden z nás. Dobrý chlap. Zabili ho predvčerom v noci. Takže sa ťa pýtam, čo vieš?“ Pozdvihol som prekvapene obočie. Vražda?

„Nič.“ Ďalšie tri buchnutia obuškom do chrbta. Strážnik za mnou  fučí od námahy.

„Čo vieš?“

„Nič!“ Zase zlá odpoveď. Tentoraz to schytali rebrá. Z úst sa mi vyderie tichý ston.

„No tak ako to bolo? Ako si to spravil, ty bastard?“

„Ja neviem!“ skríknem. Každý nádych ma bolí, hlava sa mi točí. Svoju chybu si uvedomím  prineskoro – nikdy na nich nezvyšuj hlas. Štyridsiatnik pokynie na toho chlapa za mnou – zatmie sa mi pred očami. Ani sa už nesnažím brániť, ruky mám spútané putami k nohe stola, ktorý je priveľmi ťažký a masívny na to, aby som ho zdvihol. Lícom sa o neho namiesto toho opriem. Príjemne chladí.

„Ničomu nerozumiem. Veď som bol celú noc zamknutý v cele. Strážia nás. Ako by som niečo také spravil?“ zašepkám z posledných síl obhajobu. Nikdy by som nezabil človeka len tak, pre zábavu. Podľa mňa má na to ľudský život privysokú cenu. Pokynie hlavou, berie to na vedomie. Po chvíli sa však ozve, až podozrivo pokojne.

„Ale ty by si to dokázal, keby si chcel.“

„Ako, preboha? Som len človek.“

„Nie, nie si,“ stíši hlas a nahne sa ku mne, „myslíš, že nevieme, čo dokážeš? Aj tí ostatní v tých piatich celách? Prečo nosíš tie rukavice? No tak, Blake, zbav sa toho. Povedz mi, čo chcem vedieť a ja ti dám pokoj.“

„Neviem, o čom hovoríte.“ Po prvý krát za celý výsluch klamem. Postaví sa, obíde stôl. Nereagujem, nemám na to síl. No on urobil niečo neočakávané – priložil  ruku k  odhaleným bruškám mojich prstov – jedinej časti ruky, ktorú nepokrývala rukavica.

Starší muž  v zabudnutej ulici. Taký ten vyziabnutý otrhanec, uteká. Ja stojím, nie, vlastne bežím tesne za ním. Počujem jeho sípavý dych. Držím niečo ťažké, je to zbraň. Zamierim a s radosťou lovca vystrelím. Ozve sa rana ako z dela a telo padne na zem...  ticho, ktoré nastane potom je až ohlušujúce. Z ďalšej uličky  už k mŕtvole pribehne malé dievča, možno jeho vnučka. Kroky má ľahké, je ešte malá. Nevidí ma, pretože plače pri tom chlapovi. Ďalší potkan – zabiješ jedného a vynorí sa ich desiatka. Zamierim zbraň a...

„Nie!“ skríknem a zhlboka sa nadýchnem. Vystriem sa a čo najrýchlejšie odtiahnem ruku od tej jeho.

„Videl si to? Samozrejme, že áno, Blake,“ zašepká pri mojom uchu chladne. Obleje ma studený pot no zároveň sa stupňuje aj môj bezmocný hnev. Ako mohol niečo také spraviť?

„Tak to už vysyp,“ skúsi poslednýkrát.

„Nemám čo. Prisahám.“  Na to sa postaví. Prejde sa po obvode miestnosti. Ani sa neobťažujem na neho dívať, zatvorím oči. Do ticha ticho zaklapnú dvere- viem, že ten druhý odišiel.

„Dobre,“ povie, uzatvára tým rozhovor. Počujem, ako ticho našľapuje, aj to, že si s niečím búcha po dlani. Až  keď sa mi o chrbát obtrie oblá špička toho predmetu si moja unavená myseľ uvedomí, čo to je – obušok.  Opäť sa ku mne nahne, tentoraz od chrbta a šepká, ani čo by mi chcel povedať to najväčšie tajomstvo.

„Nechápem,“ začne a chvíľu počká, aby dodal tým slovám dôraz, “prečo sa s vami vôbec obťažujeme,“ pokračuje. „Prečo vás len nepostavia do radu a nevystrieľajú. Veď vy nie ste ľudia, vy ste zvieratá, potkany.“

„A čo ty?“ osopím sa na neho. „Aj ty zabíjaš. Videl som to.“ Nehľadím už na to, čo mi ešte môže spraviť, ak ho nahnevám.

„Vieš, čo urobil predtým, než som ho zastrelil?“ Na to mu neviem dať odpoveď.

„A tu je tvoj problém, Blake. Myslíš si, že všetci sú nevinní. On si zaslúžil niečo omnoho horšie.“

„Čo také spravil? Nemáš právo súdiť ostatných.“ Ak ho nahnevám, tak ma zmláti. No nemôžem pomôcť, musím obhajovať svoju pravdu, ako každý mladý pochabý človek, nech to stojí, čo chce... a tak sa kruh uzatvára. Priestorom sa nesie zvuk ďalšej rany. A ďalšej a potom mnohých nasledujúcich. V ústach cítim kovovú chuť krvi, hlava mi opäť klesne na stôl. Viem, že by som mal pociťovať bolesť, ale ja už necítim takmer nič, telo mám strašne ťažké a malátne. Oči sa mi samé zatvárajú...

„Dosť!“ rozkáže panovačný, ženský hlas.

„Toto nie je vaše vyšetrovanie. Nemáte tu čo robiť,“ Odpovie ten tyran, no obušok už opäť nezdvihne.

„Mám. Veliteľ Varth si vás predvolal,“ odvetí tónom, za ktorý by som ja poriadne schytal.

„Vaša hodnosť, mladá dáma?“

„Major Jullet Varthová,“ povie pokojne.

„Vy-“

„Áno, príbuzná veliteľa. Choďte a modlite sa, aby som sa mu nezmienila o vašom ľudskom prístupe k našim väzňom.“ Jullet? Čo tá tu robí?

„Načo sa správať ľudsky k niekomu, kto nie je človekom?“ odvetí no jeho kroky už smerujú k dverám.

„Ani to dievča nebolo?“ dodám ako v mrákotách.

„Nie. Bola by rovnaká ako on.“

„Už vypadnite,“ ukončí našu výmenu názorov Jullet ostro.  Dvere ticho zaklapnú, vo vypočúvačke sme už len my dvaja. Jullet podíde bližšie, kľakne si ku mne.

„Si v poriadku, Blake?“ spýta sa a pritom mi kľúčom, ktorý má na opasku odomyká putá.

„No čo myslíš? V rámci možností.“ Nato prevráti očami. Ja si šúcham odreté zápästia, aby som sa zbavil aspoň stŕpnutosti v rukách. V ústach mám neuveriteľné sucho.

„Kamery sú vypnuté. Preto si mohol dovoliť ťa tak doriadiť.“

„Prečo boli vypnuté?“

„Ja som to nariadila, pretože som sa s tebou chcela po vypočúvaní porozprávať.“ Previnilo zvesí plecia.

„O čom?“ Bolo by hlúpe povedať jej, že sa nič nestalo. Bolo to ľahkomyseľné. A tu môže každý zlý krok stáť život. Chvíľu na mňa ešte pozerá, chce vedieť, ako veľmi sa hnevám. Nateraz som priveľmi dobitý na to, aby som to nejako dopodrobna rozoberal– uložím si to do pamäte a vytiahnem ako argument, keď s ňou najbližšie budem musieť o niečom vyjednávať.

„Otec ti chce ponúknuť spoluprácu. Budeš naším špehom a budeš aj pomáhať pri vypočúvaní. Chceme zistiť, kto tu vie tak šikovne zabíjať, okrem iného.“

„Všetko pre tú jednu vraždu?“

„ Nie. Aj pre tie ostatné. Je to drzosť, že nám niekto zabíja ľudí  pred nosom.“  Z hlasu jej cítiť podráždenie mačky, ktorej ujde myš. Opriem sa na stoličke, zvažujem svoje možnosti.

„Mám na výber?“

„Nie.“ Kútiky úst jej vyletia nahor. U nej to pôsobí dosť nezbedne.

„Čo za to?“ vzdychnem si. Z dažďa pod odkvap...

„Rôzne výhody. Možnosť podmienečného prepustenia, napríklad.“ 

„Tak to je už zaujímavejšie. Aké ďalšie výhody?“

„Čo tak,“ odopne si zo svojho zväzku kľúčov za opaskom jeden väčší, „toto? Kľúč od tvojej cely.“

„To myslíš vážne?!“ zvolám.

„Môžeš sa cez noc pohybovať, kde len chceš, ale nikto ťa nesmie vidieť.“ Pozriem sa jej do modrých očí – vidím v nich len úprimný návrh, žiadne podrazy.

„Beriem.“ Nato mi podá kľúč, ktorý si strčím do vrecka. Pomaly, namáhavo sa postavím. Jullet ma jemne podoprie. Nepáči sa mi to - je jedna z nich a aj keď mi už pomohla a ja som si ju vcelku obľúbil, tak jej  nedôverujem. Nemôžem si dovoliť priateliť sa s niekým, kto ma môže kedykoľvek bodnúť do chrbta.

„Mal by si zájsť do ošetrovne,“ navrhne mi jemne.

„Som len dobitý, nič by s tým nespravili. Potrebujem sa iba vyspať vo svojej posteli.“ Prikývne na súhlas. S jej pomocou sa krok za krokom dostávam k dverám. Každý sval v mojom tele, obzvlášť chrbát, vrieska agóniou.

„Blake... ak chceš, tak ti môžem od tej bolesti pomôcť,“ navrhne. Zvedavo sa na ňu pozriem – žeby mala až také výčitky? No v očiach sa jej nebezpečne iskrí, hryzie si spodnú peru, len aby zakryla úsmev. Už viem, čo je vo veci. Nikdy som jej to nepovedal, ale keď sa tvári takto, vyzerá nádherne.

„Vážne?“ hrám sa s ňou.

„Keď sa na to budeš cítiť, tak za mnou príď dnes v noci. Pred dverami bude len jeden strážnik, Philiph, no tomu dám jasné pokyny. Pozdrav ho po mene a on ťa pustí ďalej, nikto ďalší ti nebude robiť problémy.“ Chvíľu som si jej návrh omieľal v hlave, zvažoval všetky pre aj proti. Bola by hlúposť ju uraziť, keď mi ešte môže pomôcť, aj keď to bolo v určitom rozpore s tým, v čo som veril. A okrem toho... chcel som to. Istým spôsobom ma totiž priťahovala a už veľmi dlho som nebol z nijakou ženou...

„Nezáväzne?“ spýtam sa. Neunikne mi, že ma hltá očami.

„Samozrejme.“

„Tak potom prídem,“ pristanem. Na to mi odpovie úsmevom. Potom sa ku mne nahne, pery mi priloží k uchu a zašepká: „Budem čakať.“ Jej teplé ústa sa presunú na moju čeľusť, vtisne mi tam bozk. Nehýbem sa, nevládzem. Len rozmýšľam nad tým, či je dobre, alebo zle, že je taká dravá a sebavedomá. Potom ma odvedie k dverám. Za nimi stoja dvaja pripravení strážnici.

„Odveďte ho do cely,“ nariadi chladne ani len na mňa nepozrie. Zvláštne, keby som nevedel, čo sa pred chvíľou dialo za zavretými dverami...

Strážnici sa na nič nepýtajú, chytia ma pod pazuchy, vlečú ma. Ja sa im ani v najmenšom nebránim, napoly už spím. No aj keď som na tom tak, ako som, jednu vec viem naisto.

S Jullet som si rozohral veľmi nebezpečnú hru.

Kapitola bola o niečo dlhšia ako zvyčajne, je to moja náhrada za týždňovú neprítomnosť... snáď poteší :).  Nabudúce sa pozrieme na to, ako dopadne Blakeove stretnutie s Jullet - neskočil len rovnými nohami do poriadnych problémov?

Uvidíte... :D :D .

Autor: Leylon (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V klietke 2. kapitola: