OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V kvapke krvi - Kapitola 25.



V kvapke krvi - Kapitola 25.Pochopiť dôvody a použiť ich ako zbraň

 

Kapitola 25.

Utekať lesom bude pre Nóirín naveky synonymom prekliatia.

Hlavne ak bola takmer tma a za sebou počula zvuky blížiacich sa prenasledovateľov. Zmenšujúca sa vzdialenosť k ich cieľu v tom nehrala nijakú rolu. Zaškrípala zubami, keď ju princ potiahol za sebou, pretože sa mu zdalo, že príliš zaostáva. Dokonca aj v tomto šere videla, že mu ho zamazala krvou, ktorá jej dovtedy nečinne, no istým spôsobom vyčítavo, spočívala na rukách.

A pritom sa to všetko začalo tak nevinne. Teda, ak vôbec nejaké stretnutie s kráľom mohlo byť také čisté ako dieťa v deň narodenia. Pritom toto malo príchuť zúfalstva a to navyše nemalo absolútne nič spoločné s ich doterajšou spoločnosťou. Čo znamenalo, že tá emócia mohla patriť jedine kráľovi. Pri tom uvedomení sa naňho začala mračiť. Pretože tí, ktorí sú zúfalí, nikdy neboli práve najlepšou spoločnosťou.

Sústredila sa na ich okolie. Síce okato prehliadla kráľov príchod, jeho nasledovníci ju už neprekvapia. Podľa rýchleho náhľadu do budúcnosti vedela, že jeho strážcovia nie sú ďaleko. Ale ešte ich nepočula. Čo im dávalo niekoľko krátkych okamihov k dobru. Preto ju prekvapilo, že všetci len nečinne stáli a civeli na očividne nasrdeného muža. Akoby mu dávali príležitosť zaútočiť.

Nóirín potiahla Gawaina za ruku, no on len pokrútil hlavou.

Čakal snáď na formálne pozvanie účasti na úteku?

„Keby si stále nestrkal nos do našich životov, nemuseli sme byť nepriatelia,“ zasyčala na kráľa Líadan, čím prekvapila pravdepodobne všetkých zúčastnených.

Nóirín len uznanlivo pokyvkala hlavou.

Táto ostrejšia verzia bývalej kňažky by im mohla prísť vhod.

„Chcem len to najlepšie pre svoj ľud a svoje kráľovstvo. Ale to si ty nikdy nedokázala pochopiť, všakže? Pretože si o domov prišla. Nebola si dostatočne lojálna a teda nevieš, čo znamená obetovať pre dobro ostatných vlastné šťastie.“

Líadan sa zasmiala. „Vlastné šťastie? Ako veľkolepo hovoríš o tom, že si bol ochotný využiť všetko a všetkých, len aby si získal väčšiu moc – moc, ktorú si nikdy nepotreboval!“

Očakávala, že kráľ výhražne vykročí. Alebo sa možno zamračí.

Miesto toho tam len tak stál. Nóirín naklonila hlavu na stranu.

Možno to všetko bolo súčasťou predstavenia a nikto sa im to neobťažoval oznámiť.

„Tá moc patrila tomuto kráľovstvu dávno predtým, než sme sa narodili. Prečo by mu teda opäť nemala patriť? Vaši predkovia utiekli a nás nechali napospas nepriateľovi. Je len fér, aby vrátili to, čo tejto zemi ukradli.“

Dovtedy sa vyhrážal. Svojim hnevom, veľkolepými gestami a tiež početnosťou ochrancov.

Tentoraz nemal okolo seba nikoho a nič. Stál pred nimi takpovediac nahý.

A pritom ho to vôbec neznepokojovalo.

Nóirín sa podvedome načiahla za krvou prischnutou k čelu.

„Tvoji prapredkovia stratili náklonnosť mágie, keď sa rozhodli pre iný druh moci.“

„A preto ste sa rozhodli odsúdiť môj ľud? Kvôli pomste?“

Líadan si povzdychla. Nóirín naklonila hlavu, keď sa snažila rozhodnúť, či ju klamú zmysly.

„Vieš,“ začala opatrne kňažka a krútila pri tom hlavou, „ak by si ma požiadal o pomoc, možno by som ti nakoniec pomohla. Z tohto kráľovstva sa mal stať môj domov.“ Nóirín sa musela veľmi snažiť, aby sa nerozosmiala. Kňažkin úsmev hovoril o jednom, jej nevraživosť a nenávisť o inom. Màthair, pomôž jej ovládnuť sa! „Lenže potom si mi ukradol syna a to žiadna matka nevie odpustiť.“

Kráľ rozhodil rukami. „Mohol som mu dať lepší život! Hlavne s takým pôvodom!“

„S takým pôvodom? Môj syn je jedným z najúžasnejších stvorení, aké som kedy vo svojom živote mala česť spoznať.“ Nestranné slovo matky milujúcej svojho syna? Minimálne trochu preháňala. „Len ty si sa naňho díval ako na... ako na niečo čudné, čo treba zatvoriť, aby to svet nikdy nevidel.“

„Chcel som mu dať veľkolepý život! Život, aký si zaslúži!“

Vtedy sa malý s jedným rohom vytrhol z otcovho zovretia a pristúpil ku kráľovi.

„Jediné, čo som chcel, je moja rodina. Lenže ty si sa ma nikdy nepýtal na názor.“

„Pretože si ešte príliš malý na to, aby si niektorým veciam rozumel.“

„Chápem viac, než si myslíš,“ zahundral malý.

Nóirín pripadalo zvláštne, ako vyspelo sa dokázalo to dieťa správať, ale to ju neznepokojovalo ani spolovice tak, ako samotný kráľ. Sústredila sa prakticky len naňho, dokonca sa jej darilo ignorovať aj to, ako Gawain začal všetkými smermi šíriť svoje obavy. Pretože si uvedomoval to, čo aj ona sama – že na tejto situácii bolo niečo divné.

Dovtedy sa ich kráľ vždy snažil presvedčiť o svojej pravde. Lenže teraz skôr mlčal. Odpovedal na otázky, pridával niekoľko argumentov, ale ani raz sa ich aktívne nesnažil presvedčiť o svojej pravde. Dokonca ani necítil hnev. Len vypočítavosť a trošku smútku pri pohľade na vnuka. Tak sa nespráva odhodlaný vládca pripravený urobiť všetko, aby dosiahol svoj cieľ.

Čo mohlo znamenať všeličo a ani jedna možnosť sa jej nepozdávala.

Tak urobila to, čo kedykoľvek predtým – využila svoju krv, vyslovila obvyklú formulku, ako to múdro nazval autor kráľovej knihy, pre istotu ju zopakovala hneď deväťkrát, a myslela na to jediné, čo potrebovala poznať. Pokojne sa však mohla aj nechať udrieť a možno by ju to prekvapilo menej – a určite by to aj menej bolelo.

Kráľ mal svoje dôvody, prečo tu len tak stál. A mali niečo spoločné s krvavými plánmi.

Niečo, čo by ona mala oceniť. Všetka tá blahodarná tekutina vhodná na predpovedanie...

Možno by ju to ohúrilo, ak by nepatrila aj jej. Takisto všetkým, ktorých poznala.

Stisla Gawainovi ruku a okríkla kňažku: „Líadan.“

Lenže ona si ju nevšímala. Vlastne si ju nikto nevšímal. Až na Gawaina, ktorý jej venoval svoju nechápavosť. Toľko k snahe zachrániť všetkých zúčastnených.

Načo sa vlastne snaží?

„Ukradol si matke syna a ešte sa snažíš tváriť, že to bolo pre jeho dobro!“

„Líadan!“ zavrešťala znovu. Tentoraz sa k nej otočil aj princ.

Ale tá, ktorej pozornosť najväčšmi potrebovala, ju naďalej ignorovala.

Jeden by si pomyslel, že niekto schopný vidieť budúcnosť by mal byť citlivejší.

„Bolo to pre jeho dobro. Ale nikdy si to nedokázala vidieť.“

Za iných okolností by si užívala, ako sa kráľ snaží obhajovať svoje činy.

Lenže teraz na to nebol čas.

„Rovnako ako bolo pre jeho dobro, aby prišiel o roh?“

Nóirín rozhodila rukami. „Líadan!“

„Povedal som ti, že to bola nehoda. Spadol zo schodov, tak o roh prišiel. Neviem, prečo z toho robíš takú veľkú tragédiu. Veď má ešte jeden.“

„Nebudem ti znovu vysvetľovať, že...“

Tentoraz už Nóirín vykročila ich smerom a do zvýšenia hlasu vložila úplne všetko.

„Bodaj by Beatha naveky opekala tvoju dušu!“ To si už ich pozornosť získalo. Stačí spomenúť bohov a všetci sa zrazu tvária, že ju počúvajú a vidia. Aj by sa zasmiala, keby boli v inej situácii. Takto sa len otočila ku kňažke. „Líadan, musíme ísť. Čo nevidíš, že je to pasca?“

„Pasca?“ začudovala sa.

Oči vyvrátila k nebu a povzdychla si.

„A čo iné! Veď nás tu drží a čaká, kým sa priženie armáda, aby nás nemusel naháňať!“

Ako potvrdenie stačil kráľov pomalý smiech. A tiež to, akou nevraživosťou zaútočil.

Už to začínalo byť otravné. Akoby jej nikto nedokázal dopriať pokoj v ojedinelých okamihoch, keď jej Gawain nevypaľoval dieru do hlavy. Aj to len čírou náhodou, pretože ho prechodne zaujalo niečo iné. Napríklad vyvaľovanie očí a drvenie Nóiríninej ruky. Bola ohromne blízko tomu, aby naňho zavrčala.

„Teda, ty si vždy vedela pokaziť zábavu. A pritom som od teba nikdy až tak veľa nežiadal.“

Zaškerila sa, no príliš škrípala zubami, aby to vôbec vyzeralo ako úsmev.

„Nie, len úplne všetko.“

To akoby odštartovalo všetkých ostatných. Mala chuť vysmiať sa im a otrieskať im o hlavy ich nevšímavosť. Akoby sa nesnažila im naznačiť, že sa niečo deje. Akoby si to nemohli domyslieť aj sami. Ale nakoniec to nechala tak, rozorvaná medzi nápadmi utiecť a vyškriabať kráľovi oči. Našťastie tú voľbu niekto urobil za ňu – princ, keď sa vrhol na svojho otca a v nečakanom momente ho omráčil a nechal ležať na zemi. Bol to nádherný pohľad, no bol by krajší, ak by ten mocichtivý pán už nikdy nevstal.

Mal jediné šťastie. Nemohli sa zdržiavať.

Dokonca ani na tú chvíľu, ktorú by si vyžiadalo jeho zabitie.

Líadan sa nakoniec prejavila ako aspoň trochu praktická osoba, pretože už mala pripravené veci na ich útek. Škoda len, že ich nevytiahla skôr, ako sa začala hádať s kráľom. Čo aj tak nikam neviedlo, ale kto je ona, aby ostatných upozorňovala na zbytočnosť ich správania. Veď ona sa práve teraz štípala do stehien, akoby nepotrebovala ich plnú silu na ďalší útek lesom.

Tentoraz bol však iný. Gawain ju odmietal pustiť, čiže ju miestami za sebou musel ťahať.

Čo dalo Nóirín priestor premýšľať, keďže nemusela preklínať všetky stromy.

Čoskoro teda začula to, čo by nechcel počuť nikto na úteku – blížiacich sa prenasledovateľov.

Netušila, aké rozkazy vydal kráľ. Či jeho bojovníci najskôr nájdu svojho veliteľa a až potom sa vrhnú na prenasledovanie, alebo to všetko hodia za hlavu a začnú ich naháňať. Ostatných na ich prítomnosť v lese upozornila krátkym výkrikom, no ten bol rovnako zbytočný ako prázdny. Nedokázali utekať rýchlejšie. Mohli len dúfať, že k magickej bariére dorazia skôr ako strážcovia ovešaní v tom svojom pancieri z kovu.

Prerátala sa však, keď sa nazdávala, že kým budú mať náskok, postačí to.

Pretože ich zbrane neboli limitované blízkosťou obete. Mali oveľa väčší dosah.

Prikrčila sa, keď sa lesom ozvali prvé výstrely. Tak sa totiž volali tie hlasné rany, ktoré predtým nedokázala pomenovať. To všetko jej prezradili predkovia v šialenej dopredu pripravenej vízii čakajúcej na svoju korisť. Potom sa za ňou zavrela ako klietka a nepustila ju von, až kým to všetko nevidela do posledného detailu. Čo bolo úžasné, lenže na druhej strane jej venovali len veľmi málo naozaj praktických odpovedí.

Napríklad netušila, ako sa voči tým zbraniam brániť. A tiež nedokázala stále utekať.

Už teraz jej dochádzal dych. Pričom hádala, že im bude trvať minimálne ešte pol dňa, ak nie aj celý, kým sa dostanú k bariére. Nepomáhal ani fakt, že netušila, koľko času strávili s Gawainom v lese predtým a dúfala, že sa motali v kruhoch len preto, lebo netušili, kam vlastne smerujú. Kiežby tak teraz mohla len tak bezcieľne blúdiť.

Myšlienky jej prerušila prekvapujúco hlasná rana. Preletela blízko nej.

To mali tí bojovníci čas a mieriť ich smerom, alebo len dúfali, že budú mať šťastie?

Práve produktívne využívala pozostatky krvi na svojich rukách, keď k nej doľahla ozvena niečej bolesti. Zachmúrila sa a podvedome sa snažila nechtami preraziť kožu na dlani. Vtedy už ale bola lapená vo vízii. Aspoň tá jej priniesla čiastočnú úľavu. Možno nakoniec tento les začne aj milovať.

„Tadiaľto!“ zasyčala na ostatných a v duchu ďakovala všetkým bohom, že ju začuli.

Nasledovali ju až k dutine v jednom z obrovských stromov. Hodili sa na zem a prakticky prepadli cez dieru a zrútili sa do zatuchnutej jaskyne. Odmenou za jej chvíľkové osvietenie zdravým rozumom ostatní ohodnotili nadávkami a hnevom, ale niekde medzi tým sa ukrývala aj úľava, tak sa snažila nebrať si to príliš osobne. Hlavne nie, keď k nej opäť doľahla bolesť, no teraz už vedela, komu patrí.

Zadívala sa na Gawaina, ako sa potáca. Takmer okamžite sa zrútil na zem.

To, že kričí na Líadan, aby mu pomohla, si uvedomila až vtedy, keď jej niekto rukou prikryl ústa.

Cítila, ako zrýchlene dýcha. Nedokázala do seba dostať dostatok vzduchu, takže pred sebou videla poletovať agresívne nepríjemné obrazce. Čo ešte umocňovalo pulzovanie v jej hlave. Lenže ona bola schopná len zízať na Gawaina ležiaceho na zemi, na krv, ktorá bola tak okázalo vyvrhnutá mimo jeho tela a na oči prepaľujúce tie jej. Videla, ako zatína zuby a cítila, ako jej svojím utrpením podbíja nohy. Tentoraz za to bola takmer vďačná.

Ak mal dosť sily hnevať sa, mal dosť odhodlanie na prežitie.

Len v jeden moment to vyzeralo, že to vzdá. Keď dlho neotváral oči.

„Ak plánuješ zomrieť, tak si pamätaj, že ťa pokojne pôjdem nájsť až do Beathinej ríše, dotiahnem ťa odtiaľ naspäť a vlastnoručne ťa zaškrtím, ak budem musieť.“

Smiech, ktorý sa snažil zo seba dostať, znel skôr ako kvílenie.

„Myslel som si, že nechceš, aby som umrel.“

Svoju reč pravidelne prerušoval a posledné slovo zasyčal.

„Nechcem, aby ťa niekto zabil. Pretože ak s tebou niekto skoncuje, budem to ja.“

Zasmial sa. „Aké romantické.“

Líadan si už v tom čase mrmlala niečo o tvrdohlavých zadubencoch a jej malý syn si najskôr v prachu našiel nejakého hmyzieho kamaráta, ktorému sa ticho a nezrozumiteľne prihováral, ale pre ňu bol kľúčový Gawainov úsmev. Síce to nezmiernilo jeho bolesť, ale aspoň sa snažil prežiť. Vďaka čomu si mohla dovoliť dúfať, keď už nič iné.

Nakoniec sa kňažka zodvihla a skonštatovala, že to prežije. Čo bolo viac, než čo mohla Nóirín povedať sama o sebe, pretože v tom čase sa jej nehorázne točilo v hlave a po rukách jej stekala krv z rán, ktoré si prerazila do kože vlastnými nechtami. Líadan si to všimla a snažila sa ju uzdraviť, čo vyústilo v to, že sa jej prečistila hlava, ale na koži cítila mravčenie mágie v miestach, kde jej zacelila rany. Oči však držala sústredené na Gawainovi a vedela, že ďalší útek lesom by nemusel zvládnuť.

Dokonca aj teraz počula šuchotanie nad ich hlavami a tlmené výkriky.

Nebude trvať dlho a napadne im pozrieť sa pod zem. To vedela aj bez nazerania do budúcnosti.

Nápad jej vnukol nakoniec až Líadanin syn, keď hodil kameň po niečom, čo ho vyľakalo vo vzdialených tieňoch. Čím len dokázal, že napriek všetkému bol stále dieťaťom, ktoré potrebovalo útechu rodičov. A tej sa mu dostalo neúrekom. Nóirín podišla dopredu a hoci sa dívala pred seba, videla vzdialené obrazy. Vďaka nim aspoň na chvíľu budú v bezpečí, hoci skôr či neskôr sa budú musieť vrátiť do sveta na povrchu. Dúfala, že to bude neskôr.

Ostatní jej zistením neboli až takí nadšení, ako dúfala. Tak sa na nich zamračila a vykročila.

Pridali sa k nej, čím dali najavo, že ich obavy neboli ani spolovice také vážne, ako sa snažili predstierať. Princ podopieral Gawaina a miestami ho za sebou skôr ťahal a občas ho takmer niesol, ale Nóirín sa ich smerom nemohla pozrieť. Cítila tú bolesť, hnev i odhodlanie, dokonca frustráciu, ale vedela, že ak sa otočí, kolená sa pod ňou úplne podlomia a neostane nikto, kto by ju mohol odniesť.

Keď napokon, po dlhom a vyčerpávajúcom pochode Líadan zavelila na oddych, doslova sa zvalila na skalu po svojom boku, nehľadiac na modriny, ktoré jej tá láskavá tvrdá opatera spôsobí. Nakoniec sa doslova doplazila ku Gawainovi sediacemu pri stene, pričom sa chrtom opieral o omnoho hladšiu skalu. Dokonca aj v prítmí videla, že jeho zafúľaná tunika bola úplne zničená jeho vlastnou krvou. Teraz by mal oddychovať a nie utekať o život.

Bolo už neskoro vrátiť sa späť a zaškrtiť kráľa?

„Mala by si to urobiť.“

Zvraštila obočie. „Pst, teraz nič nehovor.“

Chytil jej ruku a potiahol ju, akoby ju chcel mať na blízku. Do toho pohybu vložil primálo sily na to, aby ju skutočne mohol prinútiť, ale ona túžila po tom istom. Aspoň na niekoľko okamihov, keďže ich nepriatelia sa blížili a už pomerne dlho mala pocit, že by sa mala pozrieť do budúcnosti, hoci na mágiu sa nedokázala sústrediť.

„Nóirín, myslím to vážne,“ trval na svojom Gawain. „Musíš to urobiť.“

Nepovedal, čo presne má na mysli, ale vedela si to veľmi rýchlo domyslieť. Vždy len pozoroval a dával pozor, počúval vtedy, keď ostatní hovorili a vďaka tomu si vedel uvedomiť aj to, čo ostalo skryté pred jej schopnosťami. Teraz by ich mala použiť, aby sa uistila, že sú v bezpečí. Miesto toho bola schopná len sa dívať na Gawaina a rukou hladiť jeho tvár.

„Prečo ma neprekvapuje, že si všetko pochopil aj bez toho, aby sme to priamo vyslovili?“

„Som dobrý poslucháč.“

Zachechtala sa. „Si nebezpečný.“

Usmial sa, no vzápätí zvážnel. „Prosím ťa, urob to. Viem, že tvoj otec nemal právo naplánovať ti celý život a zneužiť ťa na uchovanie moci, ale všetko to robil s dobrým úmyslom. Ak teraz zaváhaš, všetci zomrieme. A úplne zbytočne, pretože ani naša smrť kráľovi nedá to, po čom túži.“

„Si si istý, že nepredvídaš budúcnosť?“

Natiahol sa a zovrel jej ruku. Zvykla si na jeho blízkosť, dokonca ju aj upokojovala. Možno preto, že keď začala mať nutkania, skrátka ju zastavil. Teraz ju však len držal a jeho emócie boli rovnako pokojné. Síce s horkou príchuťou bolesti, ale aj tá bola slabšia ako predtým. Čokoľvek Líadan urobila, muselo to fungovať. Veď aj jej vlastné ruky už boli len špinavé a nie plné otvorených krvácajúcich rán.

„Nie je náročné domyslieť si to, čo mi nehovoríš. Si ľahko čitateľná.“

„Asi ti budem musieť vypichnúť oko, aby som mohla byť aj naďalej záhadná.“

Naklonil hlavu na stranu. „Nesnažíš sa to popierať.“

Až vtedy si uvedomila, že možno nevedel úplne všetko.

Ale vedel, ako ju prinútiť myslieť si, že áno. Zamračila sa naňho.

„Pretože je to pravda a veľmi dobre to vieš. Keď nás kráľ nevie prinútiť k spolupráci, rozhodol sa nás všetkých povraždiť. Pretože si myslí, že získa mágiu. Pritom nikdy nepochopil kolobeh nášho života a neuvedomuje si, že ak všetkých zabije, naša moc sa vráti k svojmu zdroju. Ale on ju aj tak nikdy nezíska.“

Prikývol. „Musíš ho zastaviť.“

Zasmiala sa jeho naliehavosti. „Ja nie som žiadna hrdinka.“

„Nie si,“ súhlasil okamžite. Zodvihla obočie. „A predsa tu nie je nikto iný, kto by to mohol urobiť.“

Viac ako jeho slová sa jej však dotklo to, čo posielal jej smerom. Vedela, že netuší o jej ďalšej schopnosti, inak by sa pokúšal dávať si pozor. Už to zažila predtým s Doireann, kým jej priateľka nepochopila, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa bude snažiť, jej citlivosť na pocity ostatných neoklame. Aspoň nie na dlho.

Gawain bol stále ubolený a unavený, ale premohla ho aj intenzívna nádej. Dokonca neha. Nóirín vedela, že to všetko venoval jej a dalo jej to viac ako akýkoľvek počet povzbudivých slov, ktoré by dokázal vymyslieť. Lenže tiež jej to nedávalo na výber. Pretože to boli príliš príjemné pocity na to, aby ich mohla nejako sklamať.

„Ak toto všetko prežijeme,“ prehovorila a uvedomila si, ako pri tom slove stuhol, „urobím ti prednášku o tom, čo je ešte prípustné ako citové vydieranie.“

„Ale ja som nepovedal...“

Pokrútila hlavou. „Stačí, že to cítiš.“

Vedela, že sa chce na niečo spýtať. Ona by mala v takejto situácii aspoň stovku otázok. Lenže nemohla mu dovoliť žiadnu z nich vysloviť. Pretože vtedy začula to, čo mohla predvídať, ak by sa do tej budúcnosti aj pozrela. Nech ju Màireach naveky prekľaje. Načo presne jej je dobrá schopnosť vedieť sa spýtať strážkyne budúcnosti, čo presne ju čaká, keď to neurobí v ten najkritickejší moment? Miesto toho mohla len vyskočiť na nohy a zovrieť ruky do pästí.

„Sú tu,“ prehovorila dostatočne nahlas, aby ostatní nemohli predstierať, že ich nepočúvajú.

Strhol sa zmätok. Všetci sa začali pohybovať v ten istý moment. Gawain sa sám a bez pomoci vyštveral na nohy, ale vedela, že je slabý. O krvi vedela všetko a hlavne o tom, ako sa niekto cítil, keď o trochu tej tekutiny prišiel. A on stratil viac ako len niekoľko kvapiek.

Nebude môcť utekať tak rýchlo ako ostatní. V duchu skúmala možnosti, čo by mohli urobiť. Vyjednávanie neprichádzalo do úvahy a boj tiež vylúčila. Nikto z nich nebol z kmeňa Sèalgair, hoci princ mohol prejsť nejakým druhom výcviku. Pochybovala však, že by to stačilo. Istou nádejou bol malý jednorohý chlapec, ale koľkých bojovníkov v priamom zápase by dokázal ovládnuť?

Vtedy ju Gawain potiahol za ruku. „Musíš ísť.“

Zažmurkala. „Čože?“

„Musíš ísť,“ trval na svojom. „Ty jediná to dokážeš zastaviť. Musíš sa dostať za bariéru a urobiť to, čo pre teba naplánoval tvoj otec. Len tak nám môžeš pomôcť.“

„Nemôžem vás len tak opustiť.“ Tak. Povedala to. Nahlas priznala svoju slabosť.

Usmial sa na ňu. „No tak, predsa nezačneš váhať.“

Rozhodila rukami. „Ale ja...“

Nenechal ju dohovoriť. „Nóirín.“

Začala krútiť hlavou. Pretože nevedela inak bojovať proti tej očividnej pravde. Zaváhala. Ona. Tá, ktorá sa vždy vrhala do všetkého po hlave a bez rozmyslu. Práve teraz váhala. Pretože nechcela odísť, pretože sa bála, že ho už nikdy neuvidí, pretože existovala pádna obava, že kráľ nakoniec vyhrá a zoberie jej ho. Záležalo jej na tom, čo sa s ním stane. Bol to trpák, ktorý jej s radosťou vypaľoval diery do hlavy. Ale bol to jej trpák. Ten jediný, ktorý ju dokázal prinútiť zmeniť názor.

Pretože zmenil tú, ktorá bola na začiatku ochotná podpáliť jaskyne.

Teraz sa sama vrhne do plameňov, aby všetkých zachránila.

Na chvíľu sa mu privinula na hruď. „Vieš, čo som ti hovorila o Beathinej ríši. Tak sa snaž, aby som tam vážne nemusela ísť. Nechce sa mi už viac cestovať.“

„Ak je to sľub,“ pošepkal a perami sa jej obtrel o ucho, „potom nech ho nikdy nemusíš dodržať.“

Nebola to prísaha, no pritom to znelo ako jedna. Triasli sa jej ruky a chveli kolená. Vedela, že stačilo málo a po lícach by sa jej začali kotúľať slzy. Vlastná mágia v nej bublala, pripravená vyvrieť na povrch a urobiť čokoľvek, čo bude nutné. A ona vedela, čo musí urobiť. Pretože sa všetci postarali o to, že sa to dozvie až bude mať dostatok dôvodov urobiť to.

Nech sú naveky prekliati všetci tí, čo nazerajú do budúcnosti.

„Bež,“ zaševelil a naposledy jej zovrel ruku. Potom ju pustil.

A ona, nech ju zasiahne najsilnejší blesk strážkyne nebies Larmaílt, sa rozbehla.

Kapitola 24. ¦ Kapitola 26.


 

Máte nejakú teóriu, ako sa to všetko skončí a čo presne to má Nóirín vlastne urobiť? Pretože záver príbehu sa blíži a ja by som rada poznala váš názor. 

Kapitola venovaná Mayi666 a Romis. Ďakujem za podporu, za milé slová a hlavne za to, že tento príbeh ešte stále čítate. 

Lili

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V kvapke krvi - Kapitola 25.:

3. LiliDarknight webmaster
Včera [11:03]

LiliDarknightMaya666, jednoznačne zaujímavé teórie a teraz mi je aj ľúto, že niektoré z nich sa nikdy nestanú skutočnosťou. Boli by rozhodne vynikajúcim záverom. Emoticon A záver sa bohužiaľ už blíži. Osobne mi to je dosť ľúto, lebo som si tento príbeh veľmi obľúbila, ale zase na druhej strane, zbytočne ho predlžovať tiež nechcem.
To ja ďakujem za tvoj záujem o príbeh Emoticon

Romis, neviem, či sa dá Gawain považovať za toho najúbohejšieho zraneného. Emoticon Teda, jasné, že ho to bolí a všetko, ale ani Nóirín to nemala ľahké. Najskôr ju zranili v lese, neskôr si tresla hlavu... skrátka, obaja sú šikovní a tu je dôkaz. Emoticon
Nóirín a jej misia ešte chvíľu ostanú tajomné, ale zase môžem ti povedať, že vo svojej teórii si sa v určitom bode pravde dosť priblížila. Pretože je to všetko logické, teda, riešenie celého toho šialeného problému.
Nuž, koniec je naozaj už za dverami. A hoci by som si priala ešte veľa veľa kapitol, obávam sa, že lepšie bude ukončiť to skôr, než to začne byť príliš... uťahané.
Ďakujem za komentár Emoticon

2. Romis
06.07.2020 [22:53]

Herdek filek, tak tohle bude velký! Ještě, že v té své partě tu Nóirín mají. By se tam jinak s tím podrazákem z povolání vybavovali a vyměňovali si zamilované přezdívky dokud by tam nenaběhla banda chlapů v brnění. Jinak chci tímto vznést oficiální protest. Chudák Gawain je snad ten největší otloukánek v celém příběhu. Nóirín s ním sice držela basu a minule si rozbila hlavu, ale kluk vede. A to mám tušení, že paní nakladačka s ním ještě neskončila. Emoticon
Co přesně má Nóirín udělat? To bych se chtěla zeptat já tebe. Emoticon Osobně si myslím, že možná půjde o nějaké posílení ochrany, která je kolem jeskyní. Mohlo by to mít i něco společného s tou silou, kterou zdědila po taťkovi, když se pro ni obětoval a ona ji neumí používat. Teda mám takové tušení, že v prvních dílech něco takového říkala. Jakmile by se lidi a železo dostali dovnitř, tak by to pro tu rohatou partičku byla určitě konečná. Nějaká spolupráce s kmeny to asi nebude, protože to bylo taky na začátku jejich vyhnanství zmíněno - nevěřili by. Nehledě na to, že mamka by si pohlídala, aby jí dcerka nenakráčela zpátky do milující náruče. Emoticon
A s tím blízkým koncem jsi mě trošku zaskočila. Emoticon Já doufala, že mi ti dva troubelíni budou zpříjemňovat žití o něco déle. Ovšem jako věčný optimista, jsem si jistá, že už máš vymyšlené čím nám vyrazíš dech příště Emoticon

1. Maya666
06.07.2020 [17:00]

Teorií je spousta, od likvidace krále a lidí až po varování kmenů o hrozícím nebezpečí až po likvidaci zbytku členů rodiny..... Mohla bych se takhle vypisovat dál a dál, ale radši se nechám překvapit co z toho bude Emoticon a dál.... COŽEEEEEE?????? Emoticon Emoticon on už se blíží konec??? Emoticon to snad ne Emoticon Emoticon děkuju Lili za věnování i za to že mi zpříjemníš každý týden a já mám šanci aspoň na chvíli utéct z reality Emoticon děkuju a těším se na další Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!