OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 20.

11.06.2013 (21:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1048×

Kapitola 20.

Brax ostal stáť ako primrazený. Cítil sa príšerne, akoby narazil plnou rýchlosťou do steny a rozbil sa na milión kúskov; alebo ako po opici, pri ktorej si prial len zomrieť. Ako človek, čo prišiel o všetky istoty a stal sa z neho bezdomovec. Pretože to bol. Bez Phoebe totiž žiadny domov nikdy nemal. Ani pred ňou a určite nie po nej. Jeho myseľ odmietala pochopiť tie slová, tak mu ich ozvenou vracala, až mal chuť prikryť si uši a začať si pospevovať. Odmietal si priznať pravdu. Lebo keby to urobil, možno by už nikdy nedokázal fungovať normálne.

„Ako... to... vieš?“ prinútil sa nakoniec spýtať.

Dievča roztrasene vošlo dnu. Keď podišlo takmer až k nim, prikryl ju Sondag svojou košeľou a sám ostal len v tielku. Zababušila sa do nej. V očiach mala priam sklený pohľad a po lícach jej stekali tiché slzy.

„Phoebe je moja sestra, samozrejme, že cítim, čo sa s ňou deje.“

Brax potriasol hlavou. „Proste to nechápem. Si Myra, polárna líška, ktorá nemá rada, keď ju niekto označuje za domáceho maznáčika. A pritom si Phoebeina mladšia sestra, ktorá nikdy netrávi čas v ľudskej podobe. A navyše tvrdíš, že vieš, kde je Phoebe, hoci my sa to snažíme zistiť už niekoľko dní. Neúspešne. Tak kde je pravda?“ zavrčal nevrlo. Vedel, že bol príliš tvrdý a jeho hnev sa nestotožňoval s jeho skutočným rozpoložením, ale potreboval sa zbaviť frustrácie. Bohužiaľ to malé dievča stálo v priamej línii.

„Správaj sa k nej slušne!“ zavrčal naňho Sondag, po krehkom priateľstve ani stopy. Ostala len túžba zakrútiť mu krkom.

„Nech mi povie pravdu!“

Myra pokrútila hlavou, tmavé kadere sa jej roztancovali okolo tváre. „To príde na rad neskôr, teraz musíme vyraziť.“ V hlase mala odhodlanie a poznanie, ktoré prevyšovalo jej skutočný vek. Správala sa skôr ako starenka zocelená prežitými rokmi a múdrosťou, ktorú ju naučil život sám než ako nedospelé dievča, ktoré sotva prežilo pubertu.

„Ako je možné, že vieš, kde je?“ spýtal sa Brax. Jeho myseľ od neho akoby odplávala, snažila sa ho udržať v pokoji. A tak miesto toho, aby si skutočne priznal, čo sa deje, sústreďoval sa na nepodstatné detaily. Nemohol si dovoliť teraz sa zložiť.

Kývla smerom k dverám. „Vysvetlím ti to po ceste.“ Jej hlas bol opäť plný úzkosti, no napriek tomu sa otočila a rozhodne vyrazila na cestu. Postavil sa jej po boku a čakal, čo mu povie. Len okrajovo vnímal, ako si otupenosť razí cestu k jeho srdci, ktoré jediné bolo skutočne zasiahnuté strachom a bilo ako o závod.

„Ako líška som priamo naviazaná na Phoebeinu vlčicu. Lenže Phoebe o tom nevie, keby to tak bolo, dávno by našla spôsob, ako predo mnou zatajiť, kde sa nachádza. Pravdou je, že tentoraz naše puto rušila práve vlčica. Snažila som sa celý ten časť prísť na to, čo sa deje. A zrazu, keď som už prestala dúfať, že ju nájdem, bolo naše puto späť.“

„Vaše puto je zvláštne,“ zamumlal Brax.

Nikdy v živote o ničom podobnom nepočul. A to je na svete už pekných pár rokov. Preto sa sám sebe čudoval, že jej tak rýchlo uveril. Lenže kto by pochyboval, keby zbadal tú nikde nekončiacu nevinnosť v jej očiach.

„Je. Ale je to súčasť kliatby.“

Nemal čas spýtať sa na niečo ďalšie. V tej chvíli prišli až do obytnej časti paláca. So Sondagom ostali stáť po boku pred dverami, len tak-tak zastaviac, aby nenarazili nosmi do zvretých dverí. Sotva o okamih neskôr z nich vyšla Myra, na sebe mala obyčajné čierne tepláky a tričko, ktoré jej bolo príliš veľké. Neustále si kusy látky na sebe poťahovala, akoby nebola zvyknutá na ten pocit, že jej kožu pokrýva niečo iné než vlastná srsť. Poznal ten pocit. V minulosti pár rokov prežil ako tiger, aby lepšie unikol prenasledovateľom, takže keď sa konečne vrátil k ľudskej podobe, chodil často nahý. Čo pohoršovalo všetkých okolo.

Bez slova im pokynula, aby ju na sledovali. Hoci na tvári už nemala ani stopy po slzách, v očiach sa jej ešte stále odrážala bolesť. Brax potriasol hlavou, aby na to prestal myslieť. Vedel, že ak by sa poddal, bol by ostatným len na príťaž. A on potreboval pomôcť, zúčastniť sa tohto celého. Robiť aspoň niečo.

Keď vbehli do veľkej telocvične, kde sa predtým učili bojovať, našli tam ostatných z tímu. Sondag im nič nevysvetľoval, stačilo, keď povedal, že ich potrebuje Phoebe. Nemusel to opakovať, v ten moment sa všetci zodvihli a zamierili s nimi do veľkej garáže, kde sa ukrývalo niekoľko áut, medzi nimi aj špeciálne upravená dodávka so zatemnenými sklami a nepriestrelným filtrom, ktorý pokrýval komplet celú karosériu.

Každý si zobral nejakú zbraň, Brax sa uspokojil len s dýkou. Najradšej sa aj tak spoliehal na svoje pazúry. Bojoval s nimi väčšiu časť života a neraz mu zachránili život. Snažil sa nevšímať si veľkú tašku, ktorá zaváňala až prílišnou sterilitou. Taký pach malo len niekoľko predmetov a teraz boli všetky v tom malom kúsku čiernej kože. Niečo podobné lekárničke, len vlkolačích rozmerov. Všemožne sa snažil ignorovať, na čo ju budú potrebovať.

Ani nevedel ako a už sedel na poslednom sedadle, hlavu opretú o okno a po ľavici Myru. Jediné, čo si uvedomoval, bolo, že Sondag, sediaci za volantom, zamieril von z mesta. Aspoň tak sa nazdával.

„Povedz mi celý príbeh,“ pošepol smerom k Myre. Ani nevedel, prečo hovoril tak potichu, bol si istý, že ich ostatní aj tak počujú. Dopekla, veď s ich sluchom pokojne mohli počítať úzkostlivé saltá, ktoré jeho žalúdok urobil. Netušil, kedy sa zmenil na roztrasenú kôpku zbabelosti a strachu.

„Teraz sa chceš rozprávať?“

Brax pokrčil plecami. „Teraz alebo inokedy. Potrebujem sa rozptýliť, inak...“ Nedokončil a miesto toho potriasol hlavou. Ani to nemusel dopovedať, každý poznal tie slová – inak by som sa zbláznil. A desilo ho, aká pravda to bola.

Myra si ho dlho a mlčky prezerala. Netušil, čo hľadala v jeho výraze a či to tam vôbec našla, ale nakoniec len unavene kývla hlavou a odvrátila sa od neho.

„Viem, že o mne Phoebe nikdy nerozpráva, ale to len preto, že sa cíti vinná za to, ako som dopadla.“ Jej hlas znel takmer mŕtvo, akoby ju vôbec nezaujímalo, o čom rozpráva. „Phoebe bola vlkom už pár rokov, keď som sa narodila ja. Bolo to riskantné, matka bola už staršia a hrozilo, že by ma ani nemusela donosiť. Ale odmietala sa ma vzdať. Keď som sa napokon narodila, bola som miláčik. Všetci ma obletovali a pre Phoebe som nebola len mladšia sestra, ale aj dcéra. Tvárila sa šťastne, ale dobre som videla, že má často červené oči, akoby plakala. Pamätám si, že som sa jej na to pýtala, ale vždy ma odbila s tým, že je len unavená. Bola som dieťa, a tak mi neprišlo na jej odpovediach nič divné. Až teraz viem, že celý ten čas sa trápila a bola nešťastná, pretože vedela, že zatiaľ čo ona prežije večnosť, my sa o pár rokov pominieme.“

„Rozhodla si sa, že s ňou ostaneš?“ spýtal sa Brax, keď prestala rozprávať.

Potriasla hlavou. „Nerozhodla. Aspoň nie vedome. Matka sa ma raz spýtala, či by som chcela naveky ostať so svojou sestrou. Tak veľmi som ju zbožňovala, že som bez zaváhania povedala áno. Ešte ten večer vykonali obrad a privolali bohyňu Sif.“ Horký smiech sa jej vydral z hrdla. Nie, toto dievča už dávno nebolo dieťaťom. „Akí naivní sme boli sme pochopili v chvíli, keď mi miesto premeny na dlaka ponúkla istý druh kliatby.“

„Kliatby?“ Brax bol viac ako prekvapený.

„Hej, kliatba. Aspoň ja som to tak nazvala,“ kývla hlavou. „Samozrejme, že to tak ale nebolo. Bolo to len kúzlo. Bola som dcérou čarodejníkov, ale nemala som žiadnu moc – okrem občasných vízií budúcnosti. Sif mala rada Phoebe, tak sa rozhodla jej umožniť byť aspoň s časťou svojej rodiny. Tvrdila, že nie som dostatočne silná na to, aby som prežila premenu na zviera a potom späť na človeka. Jej ponuka znela jasne – urobí zo mňa dlaka, ale bez možnosti premeniť sa. Ostanú mi moje vízie a získam nesmrteľnosť. Lenže nikto ma nebude počuť, iba Phoebe, s ktorou spolu komunikujeme myšlienkami. Jediná možnosť, ako sa stať plnohodnotným dlakom je... je...“ Zhlboka sa nadýchla, akoby sa potrebovala upokojiť. „Keby Phoebe zomrela, jej moc by prešla na mňa, takže by som opäť získala ľudskú podobu.“

„A ty si s tým súhlasila.“ Nemusel sa pýtať, bolo viac ako očividné, čo urobila.

Napriek tomu prikývla. „Urobila som to bez zaváhania a hoci občas na Phoebe vrčím, nikdy by som sa nerozhodla inak. Matka aj otec boli šťastní, že ostaneme spolu. Jedine Phoebe sa s tým nikdy nezmierila. Vyčítala si, že sa tomu nepostavila a nezabránila mi prijať líščiu podobu. Chcela, by som mala na výber, mala rodinu, druha, možno deti. Stále nepochopila, že som šťastná jedine vtedy, keď viem, že je v poriadku.“

Brax v duchu žasol nad jej silou. Prežila dlhý život, väčšinou uväznená vo zvieracom kožuchu, a predsa nestratila nič zo svojej ľudskosti. Bola taká oddaná svojej sestre, že sa vzdala jediného spôsobu ako sa stať človekom a miesto toho prisahala, že ju bude chrániť aj vlastným životom. Nevedel ani prečo, ale cítil sa ňou zahanbený. Nikdy by nemohol byť rovnako lojálny. A toto dievča by mu mohlo dávať lekcie.

„Nechcem získať ľudský život takouto cestou, Brax. Nechcem, aby zomrela,“ zafňukala a vtedy sa konečne rozplakala.

Dusila sa vlastnými vzlykmi. Netušil, ako jej pomôcť, čo povedať, aby ju upokojil. Miesto toho si ju pritiahol do náručia a nechal ju, aby mu zmáčala tričko slzami. Spolu s ňou trpel a smútil, no odmietal sa vzdať. Kým dýcha, vždy je nádej. A radšej by sám zomrel, než by dovolil, aby ho Phoebe takto opustila.

„Urobím všetko, čo je v mojich silách, aby som ti Phoebe priviedol späť,“ pošepol jej do mäkkých vlasov. Neodpovedala. Ani nemusela. Stačilo, že sa mu v objatí mierne uvoľnila, hoci neprestala plakať. A on ju nechal. Nemal potuchy, koľko sĺz sa v nej nahromadilo za toľké roky.

Zvyšok cesty všetci mlčali. Brax nevedel, kam idú, ani koľko času ubehlo. Vnímal len občasné zastávky, keď sa rýchlo najedli alebo natankovali a pokračovali ďalej. Myra im sem-tam povedala, kam zabočiť, ale inak nevyzerala, že by vnímala niečo okolo seba. Bola ponorená vo vlastnom vnútornom svete a podľa jej bolestného výrazu to nebolo nič príjemné. Keď sa na ňu pozrel, vyzeral presne tak, ako sa on cítil. Mŕtvy, vyprahnutý a napol šialený od túžby rozbehnúť sa, aby bol čo najskôr pri Phoebe a mohol jej pomôcť. Miesto toho len ticho hladil Myru po chrbte kedykoľvek sa mykla. Nemal odvahu pýtať sa jej, čo teraz prežíva. Ale podľa toho, čo pochopil, bola vlčica natoľko oslabená, že ju nechala preciťovať to, čo zažívala Phoebe na vlastnej koži. Zlosť a nenávisť sa v ňom hromadili s takou silou, až hrozilo, že vybuchne.

Keď už prestal dúfať, že dorazia na správne miesto, dodávka zastavila. Nakukol cez okno von, aby sa pozrel, kde zastavili, ale na jeho veľké prekvapenie ho neprivítal žiadny polorozpadnutý motel, ani čerpacia stanica s opilcom za kasou, ktorý ani nevedel, ako sa volá. Privítala ho len chladná náruč a skalný previs, ktorý príliš pripomínal vchod do jaskyne. Mali šťastie, že terén nebol až taký hrozný, inak by museli ísť po svojich v tomto mraze aspoň dva dni. Miesto toho len opatrne vystúpili, kontrolovali si zbrane a obliekali sa do kabátov a vetroviek.

„Myra, si si istá, že toto je to miesto? Vyzerá to tu, že tu už niekoľko mesiacov nikto nebol,“ ozval sa Sondag. Bolo zvláštne počuť niekoho hovoriť po takom dlhom tichu.

Myra sa po jeho boku zachvela. Nevedel, či zimou alebo niečím iným, omnoho mocnejším. „Cítim ju tu, z tohto miesta. Neviem, kde presne, ale sme na správnom mieste.“

Očividne to ako uistenie stačilo, pretože sa všetci nahrnuli ku vchodu. Takmer sa ohnal, keď mu niekto niečo strčil do ruky, ale keď zbadal Sondaga so zdvihnutými rukami, pochopil, že mu dal baterku. Netušil, odkiaľ ju zobral a nehodlal sa pýtať. Len ju rozsvietil a vkročil dnu. Miesto zatuchliny a vlhkosti ho privítalo tiché hučanie a suchý vzduch. Poobzeral sa a zrak mu padol na zvláštne plechové zariadenie, ktoré sa vnútri točilo, akoby to bola veľká turbína. Jemným vánkom roznášala po chodbách vzduch, hoci bol suchý a ťažký, akoby boli na púšti. Po chrbte mu prešiel mráz, keď si to uvedomil – musia byť na správnom mieste. Takéto niečo by predsa nebolo ukryté v jaskyni, ak by ju nikto nikdy neobýval. Niekto tu musel tráviť veľa času. Aj keby len občasne.

„Myra, kam ideš?“ ozval sa odrazu za ním hlas. Pozrel sa na opačnú stranu a všimol si, ako jej drobná postava mizne v jednej z chodieb. Automaticky sa vybral za ňou, ani nevedel prečo. Samému mu to tu pripadalo ako labyrint. Ale zdalo sa, že ona sa tu viac ako dobre vyzná.

Cestičky sa kľukatili a pretínali na rôznych miestach. Vážne to bolo bludisko. Ale Myra vždy dobre zabočila, včas sa zohla, alebo uhla. Akoby ju niečo vnútri ťahalo na to správne miesto a nemusel hádať dvakrát, aby vedel, že to bola Phoebeina vlčica. Alebo sa v tom aspoň snažil dúfať. Pretože keď vošli do niečoho, čo pripomínalo väzenie so zamrežovanými celami, bol už takmer bez seba zlosťou. Pootvoril ústa, aby sa spýtal, čo tam robia, keď ho do nosu udreli dve až príliš známe vône. Jedna z nich patrila Phoebe a bola len ako jemné pohladenie vo vzduchu, ako jemný bozk na líce a bohužiaľ bola stará už pár dní. Ale bolo jasné, že na nejaký čas obývala toto miesto. Ešte skôr, ako stihol predýchať svoje znepokojenie, rozpoznal aj druhý pach. Ten hu udrel do nosa takou silou, že by sa nečudoval, keby ho mal nakoniec zlomený.

Bez rozmyslu či slova vysvetlenia sa vrhol k posledným dverám na ľavej strane a rozrazil ich. Bolo mu jedno, že sa správa ako šialenec a ostaní za ním kričia, aby sa upokojil a prestal na nich pútať pozornosť. Nedokázal to. Jeho myseľ bola akoby zastrená a prikazovala mu, aby to urobil. Natiahol sa dnu a keď rukou oblapil kostnaté rameno, urobil pár krokov späť, ťahajúc za sebou ufúľanú a značne páchnucu postavu, ktorá hlasno a nie práve slušne namietala.

„Toto si vyprosím. Asi si stratil zdravý rozum. Alebo vychovanie! Šľaka, skoro si mi polámal kosti!“ prskal naňho, keď ho konečne postavil na chodbu, aby ho videl v matnom svetle z bateriek ostatných.

Ignoroval jeho naštvaný výstup a poriadne si ho prehliadol. Keby mu ten pach neprezrádzal, na koho sa pozerá, neuveril by, že ide o tú istú osobu. Oblečenie, ktoré zažilo už aj lepšie časy, na ňom viselo v širokých franforcoch a kde-tu odhaľovalo jeho vychudnuté telo a hlavne vpadnuté brucho. Vlasy mal zbité dokopy a v chuchvalcoch mu lemovali hrdo vystreté plecia a plietli sa dokopy s dlhou bradou. Zdalo sa mu, akoby doslova mohol vidieť blchy a vši poskakujúce po jednotlivých vlasoch. Bol bosý a všade na tele mal odreniny a zvláštne škrabance, ktoré vedel presne odkiaľ pochádzajú, ale odmietal si to priznať. Nakoniec sa zastavil na jeho tvári, na jeho očiach. Žmúril ich pod prílivom slabého svetla, akoby už celé roky žil v tme. Syčal potichu od bolesti, alebo zúrivosti, a hoci vyzeral viac ako zúbožene a zdalo sa, že ho silnejší poryv vetra odnesie, v úzkych štrbinkách, ktoré mu ostali z očí, sa zračilo odhodlanie. Brax netušil, či ho má rovno zabiť, alebo objať. Alebo sa ho začať pýtať, čo, došľaka, má toto všetko znamenať.

„Brax, to je...“ ozval sa Sondag, ale nedokončil.

Netušil, čo sa ho snažil spýtať, ale kývol hlavou. „Hej, je to Rainamon. Môj brat." Znovu ho prešiel skúmavým pohoľadom. „Alebo to, čo z neho ostalo.“

Odpoveďou mu bolo naštvané vrčanie a zvuk, ktorý až priveľmi pripomínal odistenie zbrane.

Kapitola 19. ¦¦ Kapitola 21.

Ani som sa nenazdala a opäť sú tu guľatiny. A spolu s nimi tu mám pre vás niekoľko venovaní ľuďom, ktorí ostávajú verní tomuto príbehu bez ohľadu na to, koho sa snažím zabiť alebo trápiť. Kapitola patrí hlavne tímto úžasným osôbkam: izzie22, mime33, Mišičke, mae a Christine. Je vás len zopár a v priebehu času vás ubudlo, preto som nesmierne vďačná tým zopár, ktorí ostali. Ani neviete, ako veľa to pre mňa znamená. Ďakujem. :)

BTW: Osobne sa mi tá to kapitola vážne nepáči, mám pocit, že som ju napísala vážne zvláštne. Takže ak máte podobný názor, nebojte sa ho prejaviť.

A na záver ešte niečo - moja anketa je ešte stále v platnosti a vy máte poslednú možnosť zvoliť si príbeh, ktorý by ste si radi prečítali. Všetkým, čo už hlasovali, zo srdca ďakujem.

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 20.: