OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » V srdci tigra - Kapitola 22.



V srdci tigra - Kapitola 22.Kruh sa uzatvára

Kapitola 22.

Brax na bratove slová nijako nereagoval, hoci s ním viac ako súhlasil. Nemohol len tak zabudnúť na tie roky strávené viac robením si starostí, či mu niekto nedýcha na krk, ako životom. Keby ho požiadal o odpustenie, nevedel, či by mohol byť taký veľkodušný, aby proste všetko len tak hodil za hlavu a žil ďalej bez zbytočného obzerania sa. No klamal by, ak by tvrdil, že ním jeho príbeh neotriasol. Kým on každý deň spal v posteli – aspoň väčšinou – a mal teplé jedlo, jeho brat trpel sám v temnote a o niečom takom ako slnečný svit si mohol nechať len snívať. Chápal ho, lenže to bolo všetko, čo mu mohol ponúknuť. Možno za to mohla aj skutočnosť, že bol príliš zúfalý zo situácie, v ktorej sa ocitol. A hlavne z toho, že nemal najmenšie tušenie, kde je Phoebe. Odmietal čo i len pomyslieť na to, že by mohla byť zranená a teraz mohla niekde bojovať o život.

Bol taký zahrabaný vo vlastných úvahách, že keby ho Rainamon nepotiahol za rukáv, ani by nezastal a pokojne by vrazil do jedného z dlakov, ktorých niečo prikovalo na mieste. Ešte skôr, ako sa stihol spýtať, čo sa to deje, ozvalo sa bolestné úpenie, ktoré patrilo nejakému mužovi. Na ženu bolo príliš hrubé, zachrípnuté. Ani si neuvedomil, že podvedome zatína ruky do pästí, kým ich s miernou úľavou opäť neuvoľnil.

Podišiel o pár krokov pred a zastavil sa vedľa Sondaga. Stáli bok po boku pred vchodom do malej miestnosti, ktorá vyzerala zatuchnuto, akoby sa nepoužívala už niekoľko rokov. A v jej strede ležalo v kaluži krvi drobné telo. Braxovi sa zadrhol dych, keď si všimol, v akom stave bol. Tržné rany a modriny po celej tvári, hlboké škrabance, akoby ho napadla svorka divokých psov, mu pokrývali paže a aj nohy a brucho. Musel mať poškodené rebrá, pretože vykašliaval krv a namáhavo dychčal. Myra sa k nemu sklonila, ale Sondag ju s pokrútením hlavy potiahol späť. Nemusel sa uisťovať, aby vedel, že má smrť na jazyku.

Brax k nemu opatrne prešiel a pokľakol k nemu tak, aby mu videl do očí. Mužovi, ktorý bol v skutočnosti skôr chlapcom, chvíľu trvalo, kým naňho zaostril nesústredený pohľad. Dokonca aj v stave, v akom bol, mu v očiach žiarila zvláštna bojovná iskra.

„Ak... si ma prišiel zabiť, urob to. Ale ani tak ti nepoviem, kde je,“ ozval sa prekvapivo odhodlaným hlasom. Na chvíľku sa zdalo, že to všetko prežije, ale Braxov uši sa nedali oklamať. Jeho srdce každým úderom zlyhávalo.

„Nechcem ťa zabiť, prišiel som sem nájsť jednu ženu, moju družku.“ Opäť použil to slovo. Na svoje veľké prekvapenie si uvedomil, že sa mu viac ako pozdáva. Akoby bola Phoebe predurčená k tomu, aby boli spolu.

„Každý... niekoho... hľadá.“

Brax zaťal zuby, ale odmietal sa vzdať. Hlavne ak tento polomŕtvy mohol byť jediný, kto videl Phoebe. „Zobrali mi moju družku. Naposledy bola v jeden z ciel v podzemí. Možno si ju videl, alebo si niečo začul. Prosím, pomôž mi.“

Muž zavrel oči, akoby bol príliš unavený na to, aby ešte vôbec dýchal. „Bola... tu.“

„Tu? Si si istý, že hovoríš o mojej Phoebe?“ Brax len tak-tak ovládal nával radosti. Cítil, ako sa ostatní, ticho postávajúc za ním, nahli a pozorne počúvali každé slovo.

„Už dlho sem... nikoho nepriviedla. Až... ju.“ Zhlboka sa nadýchol a vzápätí bolestne zalapal po dychu a rukou mykol smerom k rebrám. „Bola tu... Chcela od nej informácie o knihe... Nezlomila sa... Odniesol... odniesol som ju do skladu... pod... pod domom...“

„Prečo si jej pomohol?“

Znovu sa rozkašlal a skrútil sa na zemi do malého klbka, akoby trpel neznesiteľnou agóniou. Brax sa cítil ešte viac bezmocný ako pred pár minútami. Úkosom pozrel na brata s prosbou o pomoc. No on len pokrútil hlavou a v očiach mal ľútosť. Nedokázal by mu pomôcť, ani keby chcel. Bol to človek s trochou magickej krvi v tele. Nemal v sebe schopnosť uzdraviť sa, akou disponovali vlkolaci alebo dlaci. Aj keby so sebou mali vlkolaka, neprežil by premenu. A ak by sa aj stal zázrak, nemohol mu to urobiť. Nie bez jeho vedomého rozhodnutia.

„Pretože...“ ozval sa odrazu a jeho hlas znel zase o niečo slabšie. „Pretože ma Ellen zradila. Využila ma. Prinútila ma, aby som na ňu použil svoje schopnosti.“

„Schopnosti?“ Nedokázal sa ovládnuť, aby v jeho hlase neznelo znechutenie a rastúca zúrivosť. Snáď ju len tento holobriadok...

„Moja... moja matka bola si-siréna.“

Takže ju nútil psychicky, dodal si v duchu sám pre seba, no neupokojilo ho to tak, ako dúfal. Týranie bolo týraním bez ohľadu na to, či niekomu krvácal nos, alebo ho len bolela hlava. A niekedy je bolesť, ktorá sa nedá zahnať bezvedomím, horšia než blížiaca sa smrť. Vedel to z vlastnej skúsenosti.

„Kam si ju odviedol?“

„Musíte... musíte ísť do-dole. Po-pod domom je... je... je kôlňa... tam... tam... zra-“ Znovu sa rozkašlal. „Za-zachráň... Ellen... krá-kráľovná... pa-pasca...“ S námahou zo seba dostával jednotlivé slová. Brax mu nerozumel, nechápal, čo mu chce povedať. A keď len nemo ostal pozerať nad seba, jeho oči sklené, telo bez pohybu, dokonca aj plytké nádychy vymizli... Vedel, že už ho viac niet.

Vírila v ňom zúrivosť a zmätok, no namiesto toho, aby okolo seba hádzal rukami, kričal alebo búchal do stien, natiahol sa a takmer až nežne mu zavrel oči. V duchu sa rýchlo pomodlil k bohyni Hel, aby jeho dušu dopravila tam, kam patrí, aby našiel svoj pokoj. Svárili sa v ňom obavy, ktoré ho pripravovali o rozum. Jeho podvedomie bojovalo o ochranu jeho rozumu, ale bol to márny boj. Miesto krvou pofŕkanej tváre plnej škrabancov, že ani nevidel, ako vyzerala predtým, sa zjavil iný obraz. Tvár sa zjemnila, vlasy predĺžili. Rysy sa viac podobali ženským. A tam, miesto mužského tela, zjavilo sa oveľa menšie a mäkšie. Zavrel oči, no stále to mal pred sebou. Jej nehybné, mŕtve telo. A to len preto, že prišiel neskoro.

Divoko potriasol hlavou a vyskočil na nohy. Ostatní naňho prekvapme pozerali. Nenamáhal sa niečo vysvetľovať, proste len potreboval niečo robiť. Kývol hlavou k bratovi a ten bez jediného slova vykročil von z miestnosti a zamieril po tom istom schodisku, ktoré sem pred chvíľou vyšliapali, dole do podzemia. Nepotreboval sa uisťovať, aby vedel, že ho vedie na miesto, o ktorom hovoril ten mladík. V duchu sa snažil priveľmi nedumať nad skutočnosťou, že mu pomáha jeho vlastný brat, o ktorom ešte pred pár dňami premýšľal ako o najhoršom nepriateľovi. Lenže karty sa obrátili a už nestál proti dvojčaťu, ktoré ho zradilo, ale proti žene, ktorú kedysi prisahal chrániť a bol taký blázon, aby si myslel, že ju miluje.

Ani nevedel, ako dlho išli. Proste len išiel v jeho stopách, nechal sa viesť jeho vôňou. V duchu sa sústreďoval a doslova sa upínal len k myšlienke, že nejde neskoro. Nemohol. Phoebe musí žiť. Môže byť zranená, vystrašená, alebo len v bezvedomí, ale musí žiť. Pretože v opačnom prípade si sám môže uviazať kravatu a zavesiť sa na najbližší luster. Netušil, čo sú jeho myšlienky a čo len zúfalé predstavy napol šialeného dlaka, ktorého odtrhli od vlastnej družky. Mal tam byť, s ňou, nemal sa nechať presvedčiť, aby išla so Sondagom. Keby tam vtedy bol s ňou, možno by sa to nestalo. Nedovolil by jej odísť. Alebo sa to aspoň snažil sám sebe nahovoriť.

„Sme tu,“ pošepol Rainamon, keď sa zastavil pred dubovými dverami, ktoré nevideli farbu už pekných pár rokov. Brax vykročil dopredu, keď zbadal, ako sa jeho brat trápi s obrovským kusom dreva. Doteraz si neuvedomoval, že je až v takom zlom stave. Možno preto, že to nedával najavo.

Napokon sa im dvere podarilo otvoriť a všetci sa vovalili dnu – teda, takmer všetci. Kvôli malej rozlohe miestnosti sa tam vošli len šiesti. Keď sa porozhliadol okolo seba, celkom chápal, prečo to te muž volal kôlňa – okrem drevenej podlahy a stien tam nič iné nebolo. Už-už chcel odísť, keď ho do nosa udrela známa vôňa. Zaostril do tmavého rohu a skôr, ako sa stihol zataviť, vyrazil vpred. Bol sotva krok od miesta, kam mieril, a do uší mu doľahlo namáhavé dychčanie. V duchu sa úpenlivo modlil, aby tam nenašiel to, čo sa obával, že tam bude. Ale bolo to márne. Ešte skôr ako pokľakol k drobnému telu skrútenému v kúte, vedel, čo uvidí. A predsa sa nemohol dostatočne pripraviť na pohľad, ktorý sa mu naskytol.

Zalapal po dychu a inštinktívne sa natiahol k postave. Ruky sa mu triasli, keď zbadal krvou zaprskanú tvár, ktorá patrila Phoebe. Oči mala zavreté a vyzerala k smrti unavená. Všade okolo bola krv, ktorá vtekala z nekonečného množstva rezných rán, ktoré musel niekto opätovne novým rezom otvárať minimálne niekoľkokrát, aby sa prestali sami liečiť. Pritisol si ju k hrudi a chvíľu ju len objímal. Pocit, akoby mu niekto ukradol srdce, sa vytratil a nahradila ho agónia pri predstave, akú bolesť musela zakúsiť.

Keď mu niekto položil ruku na rameno, temne zavrčal a ohnal sa rukou. Bol odhodlaný trhať končatiny. Až do chvíle, keď mu do vedomia pomaly nevstúpil obraz jeho vlastného brata. Len to ho zastavilo. Ale vrčať neprestal. Nedovolí, aby niekto siahol na Phoebe. Je jeho. Len a jedine jeho a nikoho iného. Radšej by sám zomrel než by ju niekedy nechal odísť.

„Brax, nechaj ma jej pomôcť. Môžem ju vyliečiť.“

Slová jeho brata síce počul, ale význam ako keby mu unikal niekde pomedzi prsty. Možno jedna jeho časť ani nechcela chápať, čo mu povedal. Otočil sa s úmyslom odniesť Phoebe niekam na bezpečné miesto, aby sa o ňu mohol postarať.

„Prosím. Dovoľ mi niečo urobiť. Nenechaj ju zomrieť.“

Odmietavo pokrútil hlavou. Nepotrebuje nikoho, aby mu pomáhal. Dokáže sa o ňu postarať aj sám. Len keby mal niečo... čokoľvek. Možno keď ju odnesie hore do domu, niečo tam nájde. Potom odtiaľto odíde a za touto časťou života zatvorí dvere od trezoru a zabudne číselnú kombináciu na jeho otvorenie.

„Brax,“ ozval sa iný hlas, tentoraz dievčenský. „Pomôžete ti. Nemusíš v tom byť sám. Phoebe je aj moja rodina – jediná, ktorá mi ostala. Nedovolím, aby sa jej niečo stalo. Len nás k sebe pusti.“

Logické slová, lenže netušil čo znamenali. Celé jeho zmýšľanie sa vtesnalo do jednoslovných túžob. „Brax! Pusť ju!“

Príkaz mu zasvišťal v ušiach a automaticky sa otočil bez toho, aby po tom skutočne túžil. Díval sa do známej tváre, ale zrazu akoby si nevedel spomenúť, komu patrí. Od stien mysle sa mu naliehavo odrážalo jediné meno, ktoré mu zabraňovalo myslieť na čokoľvek iné. Nie, žeby po tom čo i len na sekundu túžil. Takmer sa otočil naspäť, keď ho zastavila ruka, ktorá mu ešte stále spočívala na ramene.

„Viem, že teraz je pre teba ťažké prebrať kontrolu nad vlastnými zmyslami a inštinktmi, ale aspoň sa o to pokús. Ak jej nebudem môcť pomôcť v nasledujúcich pár minútach, mohlo by byť pre Phoebe neskoro. To chceš? Aby si ju stratil po tom všetkom, čím si prešiel, aby si ju našiel?“

Mrkol prekvapením a trochu povolil zovretie okolo tela svojej družky. Aj ten letmý okamih stačil, aby ho niekto zdrapil za pás a odtiahol ho dozadu. S takmer besným vrčaním sa vrhol na toho, kto sa opovážil ho odtŕhať od toho najdôležitejšieho na svete a ťarcha tela zmizla z jeho paží. Zahnal sa, no jeho súper ho zastavil. Bol niekoľkonásobne silnejší a väčší, ale odmietal sa pred ním krčiť. Nedovolí im to! Nie znovu. Nemôže ju len tak stratiť. Znovu sa zahnal, no miesto toho, aby ho opäť zachytil, ho objal pažami okolo ramien a držal ho blízko seba, aby sa nemohol pohnúť. Začal sa mykať, keď na chrbte pocítil známe teplo. Elektrizujúce, také, ktoré vás pohladí po koži ako vánok a vleje vám do žíl silu. Odrazu máte pocit, že vás nič netrápi a nepoznáte pravý význam slova bolesť. Zažmurkal.

Do mysle sa mu vkradla nejasná spomienka. Jeho telo, menšie, než si ho pamätá, ležalo na posteli. A niekto sa nad ním skláňal. Cítil to telo predtým na sebe. Jeho brat... ho vtedy zachránil. Vyliečil ho. To robí aj teraz. Uvoľnil sa, prakticky ochabol. Sondag mierne povolil zovretie. Došľaka, čo to stváral? Správal sa ako nemysliaci idiot.

Otočil sa a zbadal už len to, ako Rainamon namáhavo vstáva zo zeme. Kútikom oka zazrel, že farba Phoebeinej pokožky sa trošku zmenila, už nebola taká mŕtvolne bledá. Stále dýchala plytko, ale aspoň pravidelne a bolesť v jej tvári poľavila, ostali po nej len hlboké vrásky, ktoré sa pomaly strácali. Cítil sa zahanbený svojim správaním. Sklonil hlavu a zachytil svojho brata predtým, než sa mohol zakolísať.

„Prepáč... za všetko.“ Vedel, že to bolo chabé ospravedlnenie, ale bol rád, že zo seba dostal aspoň niečo.

Unavene sa naňho usmial. „Som rád, že si takto reagoval. Aspoň všetci vieme, že si pre Phoebe ten pravý a si ochotný sa o ňu vždy postarať. Takže by nebolo na škodu, keby si sa zase pozbieral a zobral ju, ja akosi nemám silu. Musíme sa odtiaľto rýchlo dostať. Eilidh tu teraz možno nie je, ale to neplatí pre jej verné figúrky.“

Brax temne zavrčal, keď počul to meno. „Chcem mať jej hlavu zavesenú nad krbom.“ Nemusel ani hovoriť, koho má na mysli. Všetci to vedeli, lebo súhlasne pokývali hlavami. Niektorí zaškrípali zubami.

„Celkom dobre chápem tvoje rozpoloženie, braček. Dokonale.“

Potľapkal ho po chrbte a postrčil ho smerom k Phoebe, ktorá ticho a pokojne ležala na zemi. Vedľa nej kľačala Myra, držala ju za ruku a ticho vzlykala. V tvári mala už lepšiu farbu, ale stále bola až nápadne popolavá a strhaná. A skutočnosť, že ešte stále bola v ľudskej podobe, mu tiež nepomáhala. Nemala sa podľa tej svojej kliatby zmeniť späť na líšku, keď už Phoebe nebola v ohrození života? Bola vôbec Phoebe v poriadku?

Jedna otázka striedala druhú a miesto toho, aby na ne hľadal odpovede, len potriasol hlavou a zodvihol Phoebe do náručia. „Bude v poriadku?“ spýtala sa Myra, akoby mu čítala myšlienky.

Rainamon sa zatváril viac ako skepticky. „Neviem. Rád by som povedal, že zajtra otvorí oči a bude rovnako energická ako kedykoľvek predtým, ale ani ja nepoznám rozsah jej zranení. Neviem, ako dlho tu ležala, ako ťažko bola zranená predtým. Možno sa preberie rýchlo, možno jej to bude trvať pár dní. Fyzicky bude skôr či neskôr v poriadku. Otázkou ostáva jej... duša. Ak ju zlomili...“ Nepomôže jej ani ten najlepší liečiteľ, dodal si sám pre seba v duchu Brax a otriasol sa

„Radšej odtiaľto vypadnime,“ posúril ich Sondag a viedol ich späť. Asi si pamätal cestu.

Za Braxom išli ostatní, zbrane tasené a oči i uši na stopkách. Cítil sa zvláštne, že teraz niekto chráni jeho, ale vedel, aké potrebné to bolo. S Phoebe v náručí by sa nedokázal účinne brániť a dobre to vedel. No nelámal si s tým hlavu. Hlavne, že ju mal pri sebe. Jemne ju pohladil po líci a pery jej pritisol na čelo. Od pocitu, že ju má opäť blízko pri sebe, slastne privrel oči.

Vráť sa ku mne, Phoebe. Vráť sa, prosil ju úpenlivo v duchu. Len dúfal, že to bude stačiť. Nebol pripravený na to, že by ju ešte stále mohol stratiť. Ak to bude v jeho silách, nikdy jej nedovolí odísť z jeho života. Nikdy.

Kapitola 21. ¦¦ Kapitola 23.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek V srdci tigra - Kapitola 22.:

4. Anet
30.06.2013 [20:44]

WOW úžasné kedy bude ďalšia časť ?? Emoticon Emoticon Emoticon

3. mea
28.06.2013 [20:04]

Emoticon Emoticon Emoticon

2.
Smazat | Upravit | 24.06.2013 [20:51]

Konečne ju našli Emoticon , ach ale také nervy mám na tu sprostú Ellen, že to neviem ani opísať. Dúfam že ak zomrie, jej smrť bude bolestiva a opíšeš ju veľmi podrobne Emoticon

1. mima33 admin
24.06.2013 [12:22]

mima33Ellen je očividne ešte väčšia sviňa, než som predpokladala. Takto doriadiť Phoebe Emoticon Dúfam, že ju čo najskôr nájdu a dajú jej pocítiť všetku tú bolesť, čo ona spôsobovala druhým.
Ako vždy perfektné a nemôžem sa dočkať ďalšej Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!