OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vedia muži robiť dve veci naraz? - Časť prvá

09.10.2012 (12:00) • Mystery5 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 607×

Konečne doma! Ľahla si do postele s čestným úmyslom, že ide spať. Celý týždeň sa tešila, kedy vypadne z tej sprostej školy a začne poriadne piatkovať a keď si to mohla poriadne užívať, nemala náladu na nič iné, iba zaspať. Alebo umrieť. V tej chvíli jej bol celý svet jedno.

Nemala by tak rozmýšľať. Mala by ísť von za ostatnými, ako sa sľúbila, poriadne sa opiť, vyplakať sa na ramene nejakého bezmocného človeka a potom piť ešte viac, až by sa ocitla na internom spolu s miestnymi bezdomovcami. Ale to ona neurobila. Radšej si pustila piesni, pri ktorých sa jej najlepšie plakalo, zobrala si tri červené tabletky a prikryla sa obliečkou s očakávaním hlbokého spánku. V poslednom čase musela na to, aby zaspala bez zbytočných snov, ktoré jej ho len pripomínali, brať až tri tabletky na upokojenie.

Dneska spánok ale akosi nechodil... žeby zobrala štyri? Nie, to nesmie, chcela iba zaspať, nie odpraviť sa až na druhý svet. To by ho nezískala späť už vôbec. A ona ho chcela späť. Tak šialene veľmi. Všetku jej fyzickú bolesť pretromfla tá vnútri, keď sa dozvedela, že ju nechal kvôli inej. Pokiaľ tú babu ešte nevidela, fajn, mala ešte akú-takú šancu, že to dievča bude škaredé, hlúpe alebo hocičo iné, potrebovala sa tým iba utešiť. Facebook už veľakrát pracoval voči jej neprospech, ale teraz to priam udrelo do očí, hneď, ako vstúpila na jej profil.

To dievča bolo perfektné, bez jedinej chybičky. A zdalo sa, že nie je jediná, ktorá si to myslí. Aj jej, teraz už bývalý priateľ, si to myslel. Mala pocit, akoby sa pod ňou otvárala hlboká priepasť a ona už nemala šancu ujsť od nej. Tie spomienky ju zraňovali.

Konečne pocítila účinok tabletiek a skôr, ako si stihla uvedomiť, že jej zvoní mobil, zaspala. Zobudila sa v noci o štvrtej. Chvíľu sa len prevaľovala v posteli, čakala, že zaspí znovu, ale keď si uvedomila, že sa jej to tak ľahko asi nepodarí, vstala, chytila do ruky skateboard, otvorila balkónové dvere a chvíľu rozmýšľala, čo spraví ďalej. Pomaly sa načiahla k školskému ruksaku, vytiahla odtiaľ škatuľku cigariet, chvíľu ju len obracala v rukách, ale potom sa rozhodla.

Vošla naspäť do izby, škatuľku aj so zapaľovačom hodila do ruksaku, skate zobrala do ruky, zavrela balkón a zišla potichu dolu po schodoch do predsiene. Obula si svoje najstaršie tenisky a tak ako zaspala, v rifliach a tričku, iba si zobrala z vešiaka mikinu, vyšla von do záhrady. Zamkla dom, vyšla bránou a nastúpila na skate. Smer, opustené parkovisko. Ak zrýchli tempo, bude tam za desať minút.

Dorazila tam 4:34. Dobre, ako prvé si musí zlepšiť zatáčanie do ľavej strany. Trénovala to ani nie desať minút, keď zbadala, že niekto prichádza. Snažila sa si to nevšímať, no ako chcela zľahka zatočiť, spadla. Celý čas nepadne a keď niekto prichádza, musí sa strápniť. Preto tu radšej chodila v čase, keď každý ešte spal. Ako chcela vstať, zabolelo ju v nohe a len sa prevalila na druhú stranu. Bože, to je trapas. Odvážila sa trochu pootvoriť oči.

Ten chlapec, alebo kto to bol, už bol celkom blízko. Rozmýšľala, čo by mala spraviť. Odkotúľať sa by sa asi nemala, nemuselo by to vyzerať dobre... Ale keď sa postaví, znovu spadne, mala niečo s členkom, to cítila už aj keď naň nebol vyvíjaný nijaký tlak. Tak tu teda ostane ležať, možno si ju nevšimne, nebolo by to prvýkrát, ale aspoň by jej to teraz osožilo, že by sa na ňu vykašľal.

„Si v poriadku?"

Aha... asi sa na ňu len tak nemohol pozerať. Možno, keby hrala mŕtvu... Nie, začal by do nej kopať a to sa asi preukázalo, že mŕtva nie je...Však videl ako spadla, nemôže si myslieť, že je mŕtva...Ach, kašľať na to...

„Áno, som okej, len ma trochu bolí noha." Neodvážila sa na neho pozrieť.

„Poď, pomôžem ti vstať."

Asi by sa mu skutočne mala pozrieť do tváre. Posadila sa a pozrela nad seba. V nemom úžase vystrela ruku a chytila sa tej jeho. Vytiahla sa na nohy a pozrela mu do tváre už z bližšia.

„Ďakujem." Na bolesť v členku úplne zabudla.

„Ja som Denis," usmial sa. Bože, aký mal len krásny úsmev. Asi by mala aj ona niečo povedať. Preboha, musí vyzerať ako totálny idiot, keď tam tak stojí bez toho, aby sa len predstavila. Ježíši, povedz už niečo ty koza hlúpa!

„Petra... teda, Anna... Petra, prepáč... Som trochu mimo z..." Čo povie, z čoho? Z tvojho úsmevu? Asi by sa len strápnila. „Som mimo z... toho, ako som spadla... Ja na tom celkom ešte neviem chodiť..." Pokúsila sa aj ona usmiať. Vyšlo to? Asi...

„Hej, vidno to na tom, ako zatáčaš doľava... Ak môžem, ukázal by som ti, ako sa na tom chodí... Alebo aspoň zatáča," žmurkol na ňu, sklonil sa a zobral do ruky svoj skate. „Najskôr musíš tú nohu, ktorou zatáčaš, položiť pred tú druhú..." Ďalej ho už nevnímala. Ten chlapec bol dokonalý. Pozrela na hodinky. Skoro päť. No, ten deň sa pekne začína...

Autor: Mystery5, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vedia muži robiť dve veci naraz? - Časť prvá: