Vedia muži robiť dve veci naraz? - Časť tretia • OurStories.cz ~ naše povídky

Prostredie školy :D

13.10.2012 (16:00) • Mystery5 • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 452×

„Petra, už zase nedávaš pozor!" Učiteľka si asi zase všimla, že je duchom neprítomná. Keby sa to stalo prvýkrát za tú hodinu, bolo by to ešte v poriadku, no tretíkrát bol už trocha extrém aj na ňu. Fajn, začne sa sústrediť!

„To bolo poslednýkrát! Sľubujem!" Div sa nezelenala od klamstva. Hneď, ako to dopovedala a učiteľka sa zase otočila k tabuli, aby napísala nejaké ďalšie vzorce, znovu sa zamyslea. Ako sa mohla zamýšľať čo len nad niekým iným ako Tomášom? Musí s tým prestať! Napokon, ten neznámy chlapec z rána bol aj tak len chvíľková známosť. Fajn, koniec!!

„Počuj Aďa...“ Nestihla ani len dopovedať, keď učiteľka stratila nervy.

„Petra, pohár mojej trpezlivosti práve pretiekol. Okamžite poď k tabuli!"

Sakra! „ Pani profesorkáá, ale no ták. Predsa by ste mi to mohli odpustiť! Poslednýkrát!“ pokúsila sa na tvári vyčariť oslnivý úsmev. Možno dokonalý účinok toho narušilo to, že jej pomaly trhalo kútikmi úst, lebo Aďa sa snažila znovu byť za vtipnú v čase, keď sa to najmenej hodilo.

„Nie, Petra, okamžite k tabuli!“ Usúdila, že ju nebude ďalej provokovať, lebo obočie sa jej tak zúžilo a spojilo do jednej tmavej čiary pozdĺž obočia, čo nikdy nebol dobrý znak.

„Zopakuj mi priebeh našich posledných troch hodín. Dopodrobna.“

„Tak, posledné tri hodiny... Žeby... zlomky?“

„Výborne a pochopila si mojej otázke dopodrobna? Či aj teraz pred tabuľou spíš a si hlavou v oblakoch?“

„Nie, samozrejme, že tomu chápem.“ Pomaly ju to začínalo rozčuľovať. Ako môže byť taká nespravodlivá?! Ona nikdy neprežívala rozchod?

„Ach, sadni si, vidím, že dneska by som ti to do tej hlavy nenatĺkla ani kladivom. Ale nech ti je jasné, že máš za päť. Opraviť si to môžeš testom na budúcej hodine.“

„Prosím? Testom?“

„Áno, testom. Keby si dávala pozor aspoň na jednej hodine, vedela by si, že posledné hodiny sme nepreberali nič nové, iba sme opakovali.“

Sakra! „Môžem si sadnúť?“

Učiteľka iba unavene mávla rukou k smerom k laviciam, a tak sa pomaly pohla k Adi a ostatným vyškereným spolužiakom.

„Má niekto z triedy ešte záujem ísť odpovedať?“ Chvíľu počkala, ani sa nenamáhala vysielať povzbudzujúce pohľady, ako v predchádzajúcich rokoch.

„Fajn, za koľko zvoní?“

Táto otázka sa prekvapujúco dočkala odpovede! „Za desať minút.“

Učiteľka si počuteľne vzdychla, pozrela na triedu, ktorá na ňu hľadela túžobne a vyslovila tú zbožňovanú vetu: Do konca hodiny máte voľno. Trieda akoby ožila. Celú hodinu boli všetci ako mŕtvi a naraz sa stal zázrak! Dokonca aj Petru, ktorá bola celé týždne ako mŕtva, tento nečakaný zvrat potešil a obrátila sa s úsmevom na perách na Aďu.

„Tak čo, nepodnikneme niečo?“

„Dneska sa mi nedá... musím sa učiť na tú matiku...“

„Ach, dneska si to dobre zkašľala... To už si si mohla aj niečo vymyslieť.“

„Veď som si... nemám ani šajnu, čo preberáme, zlomky bolo prvé slovo, ktoré mi napadlo,“ zaškerila sa na Aďu.

„Okej, tak dneska teda nič. Ale večer sto percent zavolaj, lebo sa budem nudiť ako pes! “ Typická Aďa. Ale už si zvykla.

„Fajn, posledná hodina za nami, ideme ešte na obed a každá svojou cestou?“

Aďa mlčky prisvedčila a pohľadom hypnotizovala hodiny spolu s ostatnými spolužiakmi. Keď konečne zazvonilo, na chodbe sa stretli asi tri triedy dokopy a bolo to tam pomaly horšie ako v Babylone. Pochopiteľne, všetci boli po tom dni určite hladní ako vlci a tešili sa domov. Keď sa s Aďou dostali na rad, bolo dobre desať minút po konci celého vyučovania a boli len v polke toho času, čo tam ešte mali stráviť.

„Fajn, zahajujeme operáciu jedenie. Bež dopredu a zabav dozor.“

Na obed sme sa dostali o pol hodinu skôr ako tí, čo stáli presne za nami.

Zase cesta autobusom. I keď o niečo zábavnejšia, stále nie taká, aké to bývalo, keď som ešte nepoznala Tomáša. Tak, ale aspoň jedna vec sa mi dneska podarila. Úspešne som oklamala Aďu, že sa ide učiť.

A ona sa určite učiť nejde, pôjde skateovať. Možno ho znovu stretne!

Autor: Mystery5, v rubrice: Povídky » Na pokračování