OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vládcovia 2.kapitola

11.03.2012 (11:00) • IKa4 • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 518×

Na oblohe žiarilo slnko a jeho slnečné lúče mi dopadali až do očí. Vstala som z postele a vybrala sa prichystať si veci do školy a upraviť sa.

Čo najrýchlejšie som zdrhla z domu, aby som sa nemusela vláčiť s tým kaktusom za svojimi pätami. Blížila som sa na miesto, kde som včera zbadala Jeho, lampa bola tento krát zhasnutá. Prišla som pod lampu a na zemi pod mojim nohami som zbadala niečo ligotavé. Zohla som sa po to. Bola to retiazka, vyrobená asi zo striebra, so zvláštnym príveskom v tvare srdca. Srdce sa však zvláštne skladalo s akýchsi ozdobných čiar a akoby uprostred bolo oko. Samozrejme dúhovku tvorili bielo - fialové kamene a uprostred nich žiaril jeden krvavo čierny. Chytila som ho do ruky. Ihneď som vedela, komu patril.

Poobzerala som sa po ulici, naokolo nikoho. Strčila som si ho do vrecka nohavíc a pokračovala v ceste. Stále som sa obhliadala naokolo, či ma niekto nesleduje. Nikoho som nevidela.
Prišla som ku škole. Bola ohraničená veľkou železnou bránou. Jediná vec, ktorá ich dokáže zastaviť je vraj železo, a tak sa dnes používa všade.

Priložila som svoju identifikačnú kartu k zariadeniu na snímanie a po pípnutí prešla bránou. Tínedžeri sa už valili po areáli a smerovali ku škole. Veľkej, šesť poschodovej budove s viacerými podzemnými chodbami a ďalšími menšími budovami. Už dlhšiu dobu to tu takto bolo, v meste sa postavila jedna veľká škola, kde sa zišli všetci študenti. Bolo to pre našu bezpečnosť, aspoň to vždy tvrdil štát. Aby sme v prípade útoku mohli ihneď reagovať a byť pripravení. Vraj by to vybavenie, ktoré je potrebné, nebolo možné použiť na každej škole. A tak sa z našich bývalých škôl stali opustené budovy a my sa teraz všetci tlačíme v jednej. Učíme sa pod zemou alebo štyridsiati v triede. Zhoršuje sa to. Štát však stále márne hľadá ďalšie východisko.

Vošla som do triedy, kde už všetci poslušne sedeli na svojich miestach. Od dverí som v poslednej lavici zazrela Matúša. Privalila som sa k nemu na stoličku.
„Ahoj," pozdravil ma s úsmevom a nežne ma pobozkal.

„Berieš mi dych." Odtiahla som sa. Niektorí z triedy si ešte stále nemohli zvyknúť na naše prejavy lásky takto na verejnosti. Väčšinu kamošiek som aj preto stratila, nechápali ma. Erika však pri mne zostala a drží sa od škôlky až do dnes. Ako pijavica, príjemná pijavica.

„Chýbala si mi. Čo si robila celý víkend?" Matúš uprel svoj zrak do mojich očí. Mal hnedé veľké oči a dlhé mihalnice, ak by som si ja tie svoje namaľovala, mal by ich dlhšie on.

„Nič zaujímavé. Odhaľovala s otcom záhady umelcov a hádala sa s Dávidom. Ty?"

„Ja som sa pre zmenu hádal s otcom a s Peťom odhaľoval záhady."

Usmiala som sa naňho a znova sa priblížila k jeho plným perám.

K lavici nám pribehla pojašená Erika. „Čaute." Zamávala nám pred očami.

„Čauko," vyslovili sme s Matúšom naraz. Všetci sme sa spoločne zasmiali.

„To vám poviem, to bol ale víkend," povzdychla si a usadila sa do lavice pred nami, ktorú zdieľala spolu so Simonou.

„Čo zaujímavé si zas zažila?" Matúš nedokázal skryť úsmev. Na Erikiných príbehoch sa vždy smial. Až mi Eriky prišlo ľúto, keď ich vykladala s takou odviazanosťou.

„Ale, išla som okolo obchodu v sobotu, bola som kúpiť chlieb, keď v tom," Erika sa na chvíľu zasnívala a zatvorila oči, „ma skoro prešlo auto. No, ale o to nejde. V tom aute sedel Kristián, ten najkrajší chalan pod slnkom." Žmurkla na mňa.

Matúš si odkašľal, Erika na to ani nezareagovala a pokračovala ďalej. „Predstavte si, on zastavil na kraji cesty a asi hodinu sa mi ospravedlňoval. Bol taký chutný. A nakoniec ideme dnes na kofolu. Chápete to?"

„Nie nechápem, prečo ťa nezrazil?" Matúšovi sa na tvári rozlieval úsmev.
„Somár!"

Nezostávalo mi nič iné, len sa na nich smiať.

Do triedy vošiel profesor a akýkoľvek šum utíchol. Skoro som zabudla, že prvú hodinu máme Brinhitilogiu.

Postavili sme sa a poslušne si sadli. Profesor Lenský mal už skoro po šesťdesiatke. To preto nás to vyučoval, zažil toho najviac. Väčšinou len rozprával a rozprával. To ma na tejto hodine bavilo najviac. A možno preto, som si aj najviac zapamätala a viem o našich spoluobyvateľoch zeme toľko, koľko nám len povie.

„Dobrý deň, žiaci. Tak čo, ako ste sa mali?" Šedivé vlasy mu padali do tváre a zakrývali zlatisté oči.
Usmial sa na mňa a pokračoval v rozprávaní. Vždy sa díva na mňa, je to zrejmé, keďže ho počúvam asi ako jediná z tejto triedy.

„Dnes si povieme o tom, či je možne ochrániť si svoje pocity pred Brinhitmi. Ako ich aspoň na chvíľu zablokovať." Pozorne som naňho hľadela. Vtedy som to zbadala. Ligotavé srdce s okom viselo priamo na jeho krku na tričku. Šperk vo vrecku ma prijemne zahrial. Odkiaľ ho len má? Dala by som život za to, že je totožný s tým mojím.

Profesor si všimol môj zvedavý pohľad a hneď zastrčil šperk pod tričko. Snažila som sa sústrediť na jeho nasledujúce slova, no moja myseľ stále blúdila okolo Neho. Nemohla som ho nazvať Brinhitom, zdal sa mi odlišný od toho, ako nám ich tu vykresľuje profesor. Bol ľudskejší, aj keď nič nepovedal a mal výraz, ktorý naháňal hrôzu. Niečo, niečo na ňom bolo iné. Cítila som to. Strčila som ruku do vrecka nohavíc a do dlane som si zobrala prívesok.

„Ak skutočne chcete pred nimi ukryť svoj strach, ktorý ich k vám tak láka, musíte sa vedieť zaprieť, no predovšetkým sa im dívať do očí."
Dívať? Zbystrila som pozornosť.

„Je to síce zvláštne, ale na nich všetko funguje trocha inak. Oči sú ich najslabšia časť, viem myslíte si, že klamem, veď to vyznie hlúpo. Ale verte mi, je to tak." Pohľad po celý ten čas čo rozprával, upieral na mňa. Do mojich očí.

„V očiach nemajú cit, nie sú ako ľudské, neuvidíte v nich ich dušu. Oni dušu totiž nemajú. Stvoril ich sám Diabol na ľudskú podobu, aby sa pomstil Bohu. Sú rovnakí ako my a predsa odlišní, Diablovi išlo o to, aby zapadli do spoločnosti, mohli nás nenápadne vyhubiť, ubližovať nám. No Boh im daroval biele až fialové oči nie na znak svetla, ale temnoty. Zapamätajte si to."

Po chrbte mi prešiel mráz. Pustila som prívesok z ruky a pozrela na Matúša. Ten len hľadel von oknom a žul žuvačku. Jeho to nikdy nezaujímalo, preto ani nechápal moje nadšenie pre Brinhitov. Boli pre mňa iní, nikdy som žiadneho nestretla –až do včera- a ja som vždy tužila objavovať niečo, čo ešte nikto neobjavil. To mám asi po otcovi.

„Sú nebezpeční. To všetko, čo sa v tomto svete zmenilo od ich vzniku, nie je len tak. Nedajte sa oklamať. Môžu zahnať váš strach, ale iba ak ho začnete vyžarovať. Možno počujú vaše srdce a vedia, ako dýchate, ale to im nepomôže, len oči. A o to nám ide, nedívajte sa do zeme, ale priamo im do očí. Udržujte očný kontakt. Stránia sa mu. Bude vám to nepríjemne, keďže ich oči sú biele, nie však ako nebo či oblaky. Biele ako prázdnota. Nevyžarujú nič, neprejavia vám súcit ani lásku. Naučte sa to."

Prišlo mi to nepochopiteľné. Nezdalo sa mi, že by Jeho oči predstavovali prázdnotu. Môže vôbec niečo predstavovať prázdnotu? Naopak, boli zvláštne, tak ako ten prívesok a to oko vyplnené drahokamami. Väčšine žien by prišlo očarujúce, nie hrôzostrašné. A to, že nás môžu ovplyvniť? Nie, on včera určite cítil môj strach. Videla som mu to v tvári, vedel ako sa ho bojím. Ale nepocítila som žiadnu úľavu. Určite ma nijako neovplyvnil.

Sedela som ako prikovaná na stoličke a uvažovala. Hodina sa skončila prirýchlo, no zanechala mi na mysli veľký zmätok. Nevedela som sa sústrediť už na nič, ešteže ju máme každý deň. Áno, veď potrebujeme byť dostatočne pripravení vstúpiť do sveta, kde každú chvíľu môže vypuknúť vojna. Vojna o moc medzi peklom a nebom.

„Pôjdeme dnes večer von?" Matúš na mňa upieral svoje hnedé oči.
„Neviem, veľmi sa mi nechce." Popravde, túžila som isť zase pod tú lampu a čakať tam aj celú noc, nájsť niečo, čo by ma to k nemu priviedlo. Odhaliť tajomstvá.

„Dlho sme už spolu neboli." Pohladil ma po tvári a vášnivo ma pobozkal. Po chvíli som sa od neho odlepila .

„Viem, ale v poslednej dobe som nejaká unavená. Vždy by som len spala."

„Môžeš spať aj so mnou." Usmial sa a znova sa ma chystal pobozkať.

„Musím ísť na vecko." Postavila som sa a odišla. Začula som Matúšov povzdych. Sama nechápem, čo sa to so mnou v poslednej dobe deje. Ľúbim ho, áno je pre mňa dôležitý a rada s ním trávim čas. No ešte radšej som sama, na čerstvom vzduchu len so svojimi myšlienkami a pocitmi.

Prišla som na záchod a pozrela sa do zrkadla. Nikto tam nebol, a tak som vybrala prívesok z vrecka a poriadne si ho poobzerala. Bol nádherný, tie kamene, určite to nebola len bižutéria. Krásne sa ligotali. Neodolala som a zapla som si náhrdelník za krkom. Prívesok mi spadol rovno medzi prsia. Pocítila som horúčavu, ktorú vyžaroval. Bolo to príjemné teplo, po chvíli však všetko príjemne prestalo. Začínalo ma to páliť. Chcela som ho zobrať do ruky a dať si ho z krku, no nešlo to. Bolo to, akoby ho tam niekto priklincoval. Čím ďalej, tým viac to bolelo. Cítila som, ako sa mi spaľuje koža. Bolestne som vzlykla a vtedy to prestalo. Nič ani len teplo. Znova som sa ho pokúsila chytiť do ruky, tentoraz to šlo pomerne ľahko. Rýchlo som si ho zložila a odložila opäť do vrecka. Keď som sa opäť pozrela do zrkadla čakalo ma nemilé prekvapenie.

Moja koža. Bola spálená.

Na mieste, kde mi pred chvíľou visel prívesok, bola moja spálená koža. Neboli na nej však obrysy tohto zvláštneho srdca, ale oko. Malé a predsa pri mojom dotyku priam zabíjajúco bolestivé. Vo vnútri oka však bolo písmeno. Aj keď bolo malé, bola som si ním istá.
B. Brinhit.

Zapla som si mikinu ku krku, takto si to nikto nevšimne.

K Matúšovi som nakoniec aj tak nešla. Rýchlo som sa doma najedla, pričom som sa zo všetkých síl snažila nepohádať s Kaktusom.

„Hej len si choď zabehať, potrebuješ schudnúť. Veď o chvíľu po tebe ani Matúš nepískne," vyškieral sa mi do tváre.

Kde je nôž? Zabijem ho! „Po tebe nepískol nikto od narodenia, takže radšej drž ústa." Práve som si obúvala botasky.

„Ak by som chcel, tak niekoho už dávno mám," precedil pomedzi zuby.
Postavila som sa a úporne naňho hľadela. Vlasy mal blonďavé a mierne dlhé a oči zelenej farby dostatočne veľké, aby vyvolávali pocit, že sa strácate.

„Nie, to je len očný klam zlatko." Ľútostivo som sa na neho pozrela. „Prepáč, ale bohužiaľ, je to tak." Pokrčila som plecami a v duchu sa zasmiala na jeho akože drsnom výraze. Nič nepovedal, len odkráčal do obývačky. Asi som nemala byť až taká ostrá, ale veď on vie, že som to nemyslela vážne.

Vyšla som von a do tváre mi udrel prijemný jarný vietor. Vlastne už skoro letný. Už iba dva mesiace.
Pomaly som kráčala smerom k miestu, kde som Ho videla včera. Obzerala som sa naokolo seba, nič podivné som nevidela. Buďte na ulici v bezpečí, hlásili reklamné letáky povešané na lampách. Ľudia sa na nich smiali a na prstoch mali železné prstienky. Priam celí boli povešaní železom. Niekde zas prevládali „Železní muži". Obrázky vyzbrojených vojakoch so železnými zbraňami a milým úsmevom, ako sa prechádzajú po uliciach miest. Bolo to k smiechu. Všetka ta ochrana a pritom sa máloktorý človek za svoj život stretol s Brinhitom naživo. Ak sa to už aj stalo, väčšia časť ľudí následne zomrela. A tak sa o tom prestalo rozprávať. Ľudia vždy mlčia o tom, čo je pre nich najbolestivejšie. Smrť, strata.

Došla som k osudovej lampe. Naokolo nebola ani jedna živá duša. Sem- tam sa v domoch objavilo svetlo. Poriadne som preskúmala očami každučký kúsok zeme, nič tam nebolo.
„Došľaka," zašomrala som si popod nos.

Pozrela som sa na druhú stranu ulice. Na lavičke, tam kde už nesiahalo svetlo lampy, sedel On. Bola som si tým sto percentne istá. Sedel tam, ako každý ľudský chalan, nohy mierne rozkročené, rukami sa o ne podopieral a pohľad upieral na mňa. Vedela som to, cítila som to. Tak ako som vedela, že tam nesedí dlho. Snažila som sa mu dovidieť do očí, no márne, na hlave mal kapucňu. Ťažko som mu vôbec videla do tváre.

Vybrala som sa smerom k nemu, necítila som strach. Ak by ma chcel zabiť, urobil by to včera. A možno, až keď zistí, že mám to, čo patrí jemu... Nezabije ma, aspoň pokiaľ mu to nedám.
Prešla som cez cestu a postavila som sa na vzdialenosť jedného metra od neho. Hlavu zodvihol hore a uprel na mňa svoje jemne fialové oči. Bol taký nádherný, okúzľujúci. Všetky jeho črty boli dokonalé, dokonca aj jeho oči boli pre neho to najvhodnejšie. Nevedela som si ho predstaviť s hnedými alebo modrými. Takto bol dokonalý. Bol Brinhit a oni sú dokonalí. Je to jedna z ich najväčších zbraní, bohužiaľ si uvedomujú, ako veľmi to vie zapôsobiť na človeka. Aj teraz. Stojím pred ním bez strachu, okúzlená jeho nič nehovoriacim pohľadom. Cíti to, a možno nie, keďže sa mu dívam priamo do očí.

Rýchlo sa postavil a oči mu zabehli medzi moje prsia. Videla som, ako mu mihlo kútikom úst, vyzeralo to bolestivo. Svoju dlaň vložil na môj hrudník. Pocítila som teplý, uvoľňujúci pocit. Na chvíľu som zavrela oči.

Otvorila som ich a on už stál, s rukami blízko pri tele, a jeho pery mi prezrádzali, že nie je práve v najlepšej nálade.
„Ďakujem." Snažila som sa mu stále pozerať do očí, aj keď sa môjmu pohľadu stránil.

Vystrčil pre zmenu svoju dlaň predo mňa. Bolo mi jasné, čo chce, no ktovie či by nebolo lepšie, nedať mu to.

„Nu me sant," precedil pomedzi zuby.

Zostala som ako prikovaná. Tak predsa, vedela som to. Klamú nás. To všetko sú len hlúpe lži, aby sme sa ich ešte viac báli. Usmiala som sa popod nos.

„Ty vieš rozprávať," skonštatovala som.
Teraz sa pre zmenu on na mňa díval ako na neandertálca.

„Nemal by som?" precedil a jemne zavrčal.

„No ja len, že keď si bol...," nenechal ma dopovedať.

„Da –aa-j mi to!" zasyčal.

Ustúpila som o krok vzad. „Najprv sa ťa chcem niečo spýtať."

Oči mu úplne stmavli. „Druhý krát sa pýtať nebudem," precedil a podišiel ku mne ešte bližšie.
Srdce mi začalo rýchlejšie byť. Počula som ho vo svojej hlave. Bum, bum, bum. Pozrela som sa mu do očí a snažila sa tváriť normálne.

„Nezabiješ ma." Vydvihol jedno obočie a zarazene na mňa hľadel. To ma na chvíľu umlčalo, no pokračovala som ďalej.

„Som len priveľmi zvedavá, chcem len odpoveď na pár otázok."
Chvíľu bol ticho a potom prehovoril. Bez akéhokoľvek zavrčania či precedenia medzi zubmi. Pôsobil tak ľudsky, kiež by som len nezbadala tie jemne blčiace ruky. „Dobre, ale aj ja od teba niečo chcem." Premeriaval si ma od hlavy po päty.
„Dostaneš svoju retiazku či čo to je."

Pristúpil ku mne ešte bližšie. Zneistela som. „Tá mi právom patrí. Chcem niečo iné."
„Čo?" ledva som to vyslovila.

Zasmial sa. Znova, ten nával ľudskosti, ktorý vyžaroval, ma zasiahol priamo do srdca. „V čas sa to dozvieš." Jemne našpúlil pery a otočil sa mi chrbtom.
„A kedy sa uvidíme?"

„Zajtra o piatej poobede v lese za tvojím domom." Zhrozila som sa. Odkiaľ vie, kde bývam. „Nájdem si ťa."

Stála som tam omráčená ešte asi desať minút. To všetko, je toho priveľa. Rozprávala som sa s Brinhitom. A prežila som. Zasmiala som sa. Zatiaľ ešte žijem, možno by ma bol schopný zabiť, ale tak skoro ma nezabije. Do dlane som si zaryla prívesok a vybrala sa domov.

Autor: IKa4, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vládcovia 2.kapitola: