OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Vládcovia 3. kapitola

17.03.2012 (12:00) • IKa4 • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 682×

Je to už presne sto rokov. 1. 10. 1906 prišiel na našu planétu prvý Brinhit. A za ním stovky ďalších. Tak ako Boh pred miliónmi rokov zoslal na Zem Ježiša. Tento krát nám samotný Diabol poslal svojich sluhov, svojich synov. Tí najstarší a najsilnejší sa stali Staršínmi, ktorý majú za úlohu zahubiť dobro pomocou poddaných.
   Diabol im daroval ľudskú podobu, aby sa mohli dobre stotožniť s ľuďmi a byť nenápadnými, dal im horiace dlane, na znak toho komu slúžia a silu, na to aby mohli vyhubiť to čo stvoril Boh.
   Diabol ich zoslal na. A ako varovanie od Boha, že aj v nich sa dá nájsť ľudskosť a dobro daroval im bielo- fialové oči. Bielu na znak zla a fialovú na znak svetla. Svetla, ktoré ich ako jediné môže oslobodiť z Diablovho tieňa. Svetlo, ktorého podobu nie je možné nájsť, iba ak začnete milovať.  Veční nepriatelia sa stretli v boji, kde neexistuje remíza. Buď vyhrá dobro, alebo zlo. Vojna sa pomaly začína, ale čo ak sa zlo rozhodne spojiť s dobrom?
   Čo sa stane po tom, ak zlo vysloví tú vetu ktorá môže zmeniť osud celého sveta.
  „Naučíš ma milovať?“ 

Raphael

     Urobil to, čo musel. Alebo nemusel? Jednoducho mu bolo povedané, čo ma povedať, splnil to. Nebolo to ťažké. V tomto svete nič nebolo také, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

   Vošiel dnu, do budovy bývalej ľudskej školy. Teraz patrila im. Patrila Brinhitom, on bol Brinhit. Nevedel presne, čo to prinášalo. A to bolo to zlé, nevedel totiž nič. Len poslúchať príkazy. Na to boli predsa stvorení a ešte na jednu vec. Na to, aby ubližovali.

   Pred dverami k Starším ho zastavili dvaja Brinhiti. Potrebovali dôkaz, že patrí k nim. Vedeli to podľa pachu, podľa úderov srdca, ktoré im bilo takou rýchlosťou, akou rýchlosťou sa šíri svetlo.
   Zložil si z hlavy kapucňu a ukázal im svoje oči. Dnes im bude musieť postačiť to.

   „Kde máš znak?“ Jeden z nich mu prstom ukázal na hruď.

   Raphael si rukou odhrnul tričko, aby mu mohli vidieť jazvu na hrudi od ich znaku. „Ak idem von, nechávam si ho doma. Pre bezpečnosť,“ zaklamal.

   Prikývli a otvorili mu dvere do miestnosti. Starší zbúrali všetky chodby a priečky, a tak vznikla jedna obrovská priestranná miestnosť,  kde mohli prijímať svojich zverencov. Jedným z nich bol aj on. Dalo by sa povedať tým najvernejším z nich.

   Nohou vkročil na čierny koberec, padol do kolien a vyzliekol si tričko. Vždy to takto robievali. Aby aspoň kúsok zo svojho ja odhalili, aby každé klamstvo bolo odhalené. Staršínom nemožno klamať, je za to trest smrti.

   „Raphael. Synak, som rád, že ťa znova vidím.“

   Jeden z najstarších a najvýznamnejších Staršínov sa postavil pred neho a dvíhal ho z kolien. Postavil sa a na chvíľu si hľadeli do očí. „Mrzí ma, že som ti včera spôsobil bolesť, ale bolo to potrebné.“ Podal mu čierny plášť po kolená.

   „Viem pane,“ Raphaelov zrak spočíval na koberci. Keďže neznášali očný kontakt, bolo trestané čo i len hľadieť na Staršína.

   „Poď, sadni si porozprávame sa,“ vyzval ho. Teraz, keď sa mu Starší otočil chrbtom, zodvihol hlavu. Starší mal tiež, podobne ako on, na sebe len čierny plášť a nohavice. No ten jeho plášť bol po okrajoch zdobený plameňmi. Vlasy mal sivé a siahali mu až po plecia. Mal už vyše sto rokov, podľa toho čo počul. Brinhiti majú zakázané hovoriť o svojom veku.

   Usadili sa uprostred veľkej miestnosti na kreslách s výhľadom rovno na dvere.

   „Ako to dnes dopadlo?“ Starší prehovoril po Brinhitsky. Aby si ustrážili súkromie, pred neželanými osobami, ktoré by mohli odpočúvať. Nikdy neviete, kto vás v tomto svete sleduje a ich jazyk ovládali len tí vyvolení. Staršíni a pár normálnych Brinhitov, ktorí si to zaslúžili svojimi činmi a oddanosťou.

   Pokračoval v ich jazyku. „Urobil som všetko, čo ste odo mňa žiadali. Skočila na to. Bola zvedavá, ako ste tušili. Chce odo mňa odpovede na otázky a potom mi vráti znak nášho rodu. Stretneme sa zajtra o piatej v lese za ich domov. Tak, ako ste mi povedali, splnil som všetko.“ Opäť sklopil oči a sledoval čierny koberec, ktorý sa pod ich nohami menil na krvavo červený. Nebol taký však vždy, krv Brihitov sa nedá zmyť. Zahynuli už mnohí, lebo pochybili. Neboli dostatočne oddaní Diablovi. A on to cíti, keď sa obraciate na inú stranu. Nato sú tu Starší, zabraňujú tomu, aby sa  čo i len jeden Brinhit dostal na stranu Boha.

   „Výborne Raphael, vedel som, že ty to zvládneš. Môžeš zdvihnúť zrak.“

   Odpútal sa od koberca a pozrel do tváre Staršina. Aj keď v skutočnosti mal už vyše po stovke, vyzeral najviac na šesťdesiat. Jedno z čarov Brinhitov je v tom, že starnú pomalšie aj keď ich celý organizmu je naopak zrýchlený. Je ťažké ich zabiť, samozrejme, ťažké pre človeka.

   „Chcem, aby si sa toho dievčaťa stále držal. Mám s ňou ešte veľké plány.“ Radostne sa zasmial. „Začína sa nám dariť. Povedz jej všetko, o čo ťa požiada. Urob všetko, čo bude chcieť. A potom na oplátku, my pritlačíme na ňu. Geniálne.“ V očiach mu zazrel nadšenie. Boli úplne biele. Každý Brinhit ich mal raz biele a raz fialové, až pokiaľ si nevybral cestu, ktorou sa vyberie. Či Nebo, či Peklo. Ak si však vybral nebo a jeho oči už natrvalo nadobudli fialový odtieň, zomrel. Pre zlo sveta bolo potrebné obetovať pijavice, ktoré sa oddali Bohu.

   „Dobre pane. Urobím, čo budete chcieť.“

  „Nie Raphael. Musíš ju presvedčiť, že to, čo robí, chceš ty.“ Prísne sa mu pozrel do očí.

   „Áno, pane.“

   Raphael sa postavil a vybral sa na odchod. „A ešte niečo,“ zvolal za ním Starší. Mierne sa otočil a uprel oči do zeme. „Chcem, aby si ju sledoval. Každý jej pohyb, okrem školy, keďže tam sa nedostaneš.“

   Skrivil tvár, no prikývol. „Ako si želáte.“

Elizabeth

   Matúš kráčal meter predo mnou ako malé decko, smial sa. Ani neviem na čom, nepočúvala som ho.

   „Je to super, že?“ Zastavil a počkal na mňa.

   „Hej,“ usmiala som sa naňho.

   Mali sme to namierené k nemu domov. Nedal sa odbiť, aj keď som sa mu neustále snažila vysvetliť, že o piatej už musím byť doma.

   Otvoril mi bráničku a zdvorilo ma pustil ako prvú. Vždy bol takýto zdvorilý. Aj preto som sa do neho zamilovala. Dával mi kvety, hovoril milé slová a to neustále aj po pol roku, ktorý sme spolu strávili.  

   „Máš niekoho doma?“

   „Asi mamu,“ pousmial sa a pevne ma chytil za ruku, zodvihol ju k svojim perami a naznačil mi bozk.

   Rozosmiala som sa.
   „Niekde som počul, že ruka sa dáme nikdy nemá skutočne pobozkať. Má sa to len naznačiť,“ usmieval sa na mňa.

   Otvoril dvere do ich domu. „Mami?“

   „Áno, Matúš tu som,“ zakričala skadesi.

   „Prišla Ela, mami,“ zakričal. „Dobrý,“ pridala som sa.

   Vošli sme do kuchyne. Teta stala za sporákom a niečo dychtivo varila. „Och, ahoj moja. Dlho si u nás nebola. Čo sa stalo?“ Na chvíľu sa na mňa pozrela a potom opäť uprela oči na sporák.

   Mala veľké hnedé oči presné ako Matúš a hnedé vlasy, ktoré jej siahali po plecia. Tak ako Matúš, bola vždy vysmiata a plná elánu.  Boli si s Matúšom tak podobní. Niekedy mi to prišlo tak, akoby bol Matúš stelesnením jej mužského ja a ona jeho naopak. Napokon, bola to jeho matka. Mali si byť podobní.

   „Čo dobré varíš?“ Postavil sa za jej chrbát a nakúkal do hrnca.

   „To uvidím, keď dovarím.“

   Pozrela som von oknom na ulicu. Asi mám halucinácie, alebo mi už všetko lezie na mozog. Za kríkom na lavičke sedel On. Pár krát som zamrkala, aby som si ten obraz vyhnala z hlavy. Nepomohlo. Nie, nemôže to byť on. Nemajú radi predsa slnečné svetlo. No aj tak sme sa mali stretnúť o piatej, keď je slnko ešte na oblohe. Pozrela som sa na hodinky. Trištvrte na tri.
   Na sekundu som zavrela oči.

   Otvorila som ich. Pozrela som sa na lavičku pri kríku. Bola prázdna. V duchu som sa zasmiala. Začína mi šibať. Nie je to dobré.

   „Ela, ideme hore?“

   „Hej, môžeme.“

   Matúš stál vedľa mňa a s prižmúrenými očami na mňa pozeral.

   Pousmiala som sa a odviedla ho za ruku až do jeho izby.

   Hneď ako sa za nami zatvorili dvere, vášnivo ma začal bozkávať. Jeho pery sa nedočkavo prisávali na tie moje. Postupne sa presunuli na krk.

   Zobral ma do náručia a uložil na posteľ. Jeho pery opäť zablúdili k tým mojim. Jeho ruky hľadali na mojom tele miesto, ktorého sa ešte nikdy nedotkli.

   Vyzliekol mi tričko a začal ma bozkávať na prsia. „Robíme dobre?“ Snažila som sa mu zodvihnúť hlavu. Potrebovala som mu vidieť do očí.

   „Už to nechceš?“ Ruky si položil vedľa môjho tela a oči upieral do tých mojich.

   „Nie, o to nejde. Len či na to nejdeme priskoro,“ snažila som sa mu vysvetliť zmätok v mojej hlave. Ale ako? Veď ani ja sama tomu poriadne nerozumiem.

   „Ak niekoho skutočne miluješ, nikdy nie je na nič priskoro. A ja ťa milujem.“ Pohladil ma po tvári.

   „Ja viem. Aj ja teba,“  pousmiala som sa a plne sa mu oddala.

Raphael

   Raphael sedel na najbližšom strome a cez okno sledoval, čo sa v izbe odohrávalo. Nechápal tomu. Ich rod nepoznal ženstvo. Nemohli mať deti, nemohli nič, len počúvať svojho pána. Keď zbadal, ako sa ten ľudský chlapec začal dotýkať zvláštnych častí toho dievčaťa, vedel, že robí zle. Nemal by ju sledovať. No nemohol odísť. Jednak preto, že mu to prikázal pán a jednak preto, že  jeho oči sa nemohli odlepiť od jej dokonalého tela. Nikdy v živote nič také nevidel, tak nádherné. Videl, ako ju chlapec pevne drží v náručí, keď sa s jej telom deje niečo zvláštne. Videl, ako sa jeho telo spojilo s tým jej.

   Pozrel sa na seba. Aj on bol takýto, ale vedel by to? Nikdy mu to ani nenapadlo. Urobila by to aj s ním? Nehnusil by sa jej? Rýchlo si tie myšlienky vyhnal z hlavy.

   Nikdy nevidel ženu nahú. To slávne Božie umelecké dielo, stvorené pre Adama. Im diabol nestvoril nič, na to vraj mali ľudské ženy. No nie na to, aby sa ich telá spojili v jedno, ale nato aby ich mohli zabiť. Zničiť to najkrajšie, čo Boh vytvoril, to čo postupne začalo ovládať celú Zem. Ženy. 

Autor: IKa4, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vládcovia 3. kapitola: