OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Voľba - Prológ

12.09.2011 (17:00) • lysithea20 • Povídky » Na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2196×

Prológ

Niekedy dávno žilo dievča, ktoré sa snažilo byť svojím opakom, snažilo sa zmeniť svoj osud. Nakoniec to zapríčinilo smrť jej najbližších. Zapríčinilo to iba veľa zla a sĺz, krviprelievania, ktoré sa navždy uchová v pamäti ľudstva. To dievča som bola ja. A ešte stále som sa nezmenila. Síce trochu áno, mala som iné telo, žila som iným životom, životom Syndie McKinleyovej, no moja duša a myseľ stále patrili Efelzii Carsonovej.
Prečo? Prečo som sa nezmenila? Prečo som sa nepoučila z vlastných chýb? Tej noci, keď si po mňa prišli, som chcela dokázať, že moja biela astrálna energia je silnejšia ako temná. A kvôli tomu zomreli všetci tí, čo sa ma pokúšali ubrániť. Bola som veľmi slabá. Asi taká slabá ako teraz. Kvôli môjmu hlúpemu snu o mieri som obetovala všetko, čo som mala. A teraz už nemám nikoho a nič. Už žijem len preto, aby som naplnila osud. Prečo som to urobila?! Po stý raz som si to vyčítala. No aj tak som nebola ochotná vzdať sa ho. Hlupaňa. Nie, nemôžem sa ho vzdať. Preto nezomreli.                                                                                                                                          Už zase sa hádam sama so sebou.
Ááááách, už by som mala ísť spať.
Zrazu sa ale baldachýnové závesy mojej postele roztvorili a ocitla sa v nich Scarletina hlava.

„Čo chceš?“ zamrmlala som.

„Ani ty nemôžeš zaspať? “ opýtala sa ma.

„No, teraz už nie."

„Prepáč, že som ťa zobudila z tvojich polo driemot, ale tiež máš pocit, že túto noc sa niečo stane?“

„Dúfam, lebo mne už šibe z toho, že sa nič nedeje. Prečo potom existujeme my, rád dračieho srdca? Na to, aby sme sa nudili?!“

„Nie, predsa kvôli peknému menu,“ zasmiala sa a ja som sa k nej s radosťou pridala.

„Asi tak,“ odvetila som, keď sme sa dosmiali a Scarlet sa na mňa usmiala.

„No dobre, poďme už spať,“ povedala som a tým som ukončila náš nočný rozhovor.

„Dobrú.“
Položila som hlavu  na jemný hodvábny vankúš a skoro v momente som zaspala.

Kráčala som po dlhej temnej chodbe. Cestu mi osvetľoval len malý biely plamienok vznášajúci sa meter predo mnou. Staré drevené  trámy mi pod nohami vŕzgali. Steny, tiež dosť staré, boli z nahrubo opracovaného kameňa. Kamene sa však na sebe držali veľmi pevne. Zrazu plamienok osvetlil to, čoho som sa najviac obávala. Dvere. Museli na nich byť vyrezané vzory, ktoré som však teraz nevidela, pretože boli pokryté hrubou vrstvou prachu. Čím viac som sa k nim približovala, tým viac ma štípalo v nose od zápachu zatuchnutého a plesnivého dreva. Podišla som k nim a zatlačila som na kľučku. Veľmi ma prekvapilo, že nie sú zamknuté. Pomaly a s vŕzganím sa otvárali.                   Vošla som na trávu pred palácom. Mal sklenené steny a preto som uvidela svoj odraz.                                               Ó nie, už som zasa vo svojej podobe.                                                                                                                        A zrazu som ju uvidela. Bola odetá v čiernom hodvábnom rúchu, ale kapucňu mala stiahnutú. Jej dlhé husté blond vlasy jej lietali, keď zadul vánok.
„Takže svet vo svete,“ povedala som.
„Dalo by sa to tak nazvať,“ odvetila mi.

Teplo. Je mi teplo. Presnejšie, horím.  Strhla som zo seba prikrývku. Nič. Bolo mi čoraz teplejšie. Ako keby vo mne vrela krv. Fakt ako v hrnci. Ale to nie je možné.
Spomenula som si. Môj krištáľ. To on bol tak horúci. V momente som si ho strhla z krku. Scarlet mala pravdu, niečo sa dnes v noci bude diať. Teda presnejšie, už sa deje.
Musím sa prezliecť a privolať k slečne Stafaniovej. Jedine ona mi aspoň čiastočne môže vysvetliť túto situáciu.
Zrazu mi dačo napadlo. Scarlet! Ale skôr, než som čokoľvek stihla spraviť, sa z diaľky ozval jej zúfalý výkrik. Už skoro nemám čas, pomyslela som si. V nočnej košeli, bez, musím to zastaviť, rozhodla som sa. A tak som vzala môj, už chladnúci krištáľ do ruky a privolala som sa, pričom som si ako cieľ zvolila izbu, v ktorej stála Scarlet. V tom istom momente som sa tam privolala.
Omyl. Scarlet nestála, ale kľačala. A už nekričala, lebo jej ústa držala ruka, ktorá patrila postave v čiernom hodvábnom rúchu, ktorej tvár zakrývala kapucňa. Aké prekvapenie.
„Pusti ju, krysa,“ zakričala som.
„Len keď mi sľúbiš, že nič nepodnikneš. A tiež mi sľúbiš, že ma budeš poslúchať, mača,“ odpovedal hrubý mužský hlas spod plášťa. Ostala som prekvapená. Žiadny člen rádu čiernej krvi by toto nepovedal.
„Sľubujem,“ povedala som po chvíli.
„Dobre,“ povedal a pustil ju. Scarlet odpadla a ťažkopádne sa zvalila na zem.
„Tak a teraz ma budeš počúvať,“ povedal, no ja som mu skočila do reči.
„Nie tu a nie teraz. Síce som ti sľúbila, že ťa budem počúvať, krysa, ale teraz, ako vidíš nemám čas, takže vypadni a otravuj niekoho iného,“ vyprskla som s opovrhnutím. Zasmial sa.
„Takže to fungovalo.“ Vrhla som naňho nechápavý pohľad.
„Sľub krvi je silnejší, než som si myslel,“ dodal a ja som konečne pochopila. Ale ako to vedel. O tom hlúpom sľube som nikomu nehovorila. Iba jednému človeku, a ten je mŕtvy. A mŕtvoly neožívajú zo dňa na deň.                         Zrazu sme obaja začuli šuchot. Niekto schádzal dolu po schodoch.
„Však ja si ťa ešte nájdem,“ povedal a odvolal sa niekam dokelu. Je mi jedno kam, len dúfam, že ho tam zožere Hydraigila alebo niečo podobné.
Kroky dozneli a o chvíľu sa ťažké drevené dvere začali otvárať. V rýchlosti som chytila Scarlet za ruku a privolala som nás do izby. Potom si už len pamätám, ako sa na mňa pozreli jeho červené oči.
„Ahoj, moja milá, dávno som ťa nevidel,“ povedal.

1. Kapitola

Zhrnutie

Autor: lysithea20 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Voľba - Prológ: