OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Yesterday I died, 8. kapitola

01.05.2015 (10:00) • Chos • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 945×

Slová od tej, ktorá ťukala:

Najkratšia kapitola vôbec? Má to len 2721 slov podľa Wordu. Nič menej, minulá kapitola vyznela romanticky, a to tento príbeh nemá. Takže to musím všetko teraz vrátiť na pravú mieru. Skúsila som spraviť kapitolu napínavú. Síce je takmer bez deja, ale treba to chápať tak, že mala patriť k tej minulej, takže je to len polovica z deju. 

Stále žiadam o mená. Neprestanem o ne žiadať dovtedy, kým konečne nepríde moment, keď sa dozviete princeznino meno (a zároveň, keď sa ho dozviem ja). Momentálne favoritky: Karolína, Kiara, Liliana a Tamara.

Úvod k ôsmej kapitole

Dnes

28. apríla 2015

Môžete sa zmeniť. Môžete zmeniť každú jednu časť z vás. Jedinú vec, ktorú nezmeníte je to, že ste človek. Ale to je vlastne na tom to najlepšie. Nikdy totiž nezmizne vaše ľudstvo, aj keď bude nejako hlboko zakopané vo vás. A to, že ste človek, má pár veľmi dobrých výhod.

A tak z toho vychádza, že Devon, aj keď bol monštrum, niekde v sebe mal človeka. Potreboval ho len nájsť a vykopať ho zo seba.

Ak by bol život jednoduchý, neboli by sme kým sme, pretože by nás neobrusovali prekážky a problémy. Boli by sme len leniví domasedi, bez zmyslu pre svoj život. Komplikácie robia človeka človekom. Devon ich mal veľa. Tak prečo som ho nazývala netvorom?

Znovu zo svojho denníka pár strán vynechám. Keď prišiel na sviatky domov otec, nemala som čas sa veľmi zaoberať Devonom, za čo som bola vďačná. Keď odišiel, začala som hľadať na internete znovu. Nenašla som nič dôležité.

Ale aby som nezabudla, ešte predtým, než začala znovu škola, som raz stretla Devona. Na pár sekúnd som ho zahliadla v dave, keď som bola s bratom na prechádzke. Díval sa na mňa a všetka jeho pozornosť patrila mne, tak ako to bývalo kedysi v škole. Mala som chuť mu ten pohľad opätovať, ale potom sa stratil. Tak či tak, som nad tým pohľadom premýšľala ešte dlhú dobu: Čo tam robil, prečo na mňa pozeral a kde bol celý ten čas? Nechcela som si to totiž priznať, ale chýbal mi.

Ale potom som sa ocitla znovu tvár tvárou strachu.

Kapitola ôsma

Postav sa strachu a naučíš sa ho ignorovať

19. decembra 2013, štvrtok, 5:28

Na to, že je december, vonku nie je ešte žiadny sneh. Blížia sa Vianoce a jediné, čo deti dostávajú sú nočné búrky bez snehu. Je to bláznovstvo ísť v noci do tej búrky. Je bláznovstvo v tej búrke tancovať. Je bláznovstvo toto všetko robiť s pôvodcom vášho strachu. Ale aj tak som sedela v aute, celá premočená a unavená pred jednou v noci a čakala na niečo, čo zmení ten moment. Niečo, čo z toho strachu spraví niečo iné – niečo jednoduchšie.

Keď sme zastavili pred budovou, kde bývam, bez slova som vystúpila z auta a obišla ho. Počula som, ako otvára dvere šoféra a tiež som počula, ako na mňa volá „princezná“, ale neotočila som sa. Len som utekala domov. Umrieť – skočiť z útesu.

6:52pm

Mama sa zobudila, takže sa ozývam o viac ako dvanásť hodín.

Devon v škole nebol. Myslím, že sa ma začal strániť. Možno sa mi začal vyhýbať. Z nejakého dôvodu, keď som prišla do školy a nenašla som tam jeho auto, tak som bola chvíľu trochu sklamaná. Ale pri tom by sa mi malo uľaviť. Veď predsa som sa nemala čoho báť, keď tam nebol.

Tak či tak som každú prestávku vykukla von oknom na študentské parkovisko, či tam neuvidím stáť jeho auto, ale neobjavilo sa tam. Tento krát som sa obzerala po škole a hľadala som ho a nie sa mu vyhýbala. Začali mi chýbať naše podivné pohľady, ktoré sme mávali pred tým. Začalo mi chýbať, že sa nemám na koho pozerať počas hodín v improvizovanej triede a že ma nikto nesledoval. Ale na druhú stranu, behá mi po chrbte mráz, keď si predstavím, že by ma sledoval Devon.

Betty bola celý deň mimo. Myslím, že je od nej pekné, že sa o mňa stará, ale navrhla mi, že bude za mňa písať poznámky na hodinách, aby som si oddýchla. Nečakala som, že môže byť až takto starostlivá.

Nič menej, keď som včera došla domov, moje kroky ma zaviedli do kúpeľne. Automaticky som sa chcela zohriať a zhodiť zo seba ľadové premočené šaty, a tak som si zapla teplú vodu a potichu napúšťala vaňu tak, aby to nikoho nezobudilo. Je pochopiteľné, že som nemyslela na zamknutie dverí, ale kebyže som ich zamkla, tak by som teraz nič nepísala – ak by som sa náhodou nechytila okraju útesu so všetkým zúfalstvom v sebe.

Vliezla som do teplej vody a chvíľu iba zohrievala teplotu svojho tela. Potom som sa ponorila a nechcela sa vynoriť. Bolo to tam – zbavenie sa problému. Zbavenie sa strachu bolo na dosah. Skočila som z útesu, už ostávalo iba sa napichnúť na ostré kamene tam dolu. Myslela som, že dusenie bude ťažšie, že ma začne bolieť hlava a pľúca, ale nestalo sa nič z toho, len som niekde v diaľke cítila nedostatok kyslíku. Všetku svoju pozornosť som však venovala zbavovaniu sa strachu, toho, že budem oslobodená. A potom som omdlela.

Dá sa počas straty vedomia snívať? Pretože som snívala a pamätám si všetko presne do detailu.

Do kúpeľne zrazu vtrhol Devon so zúfalým pohľadom. Keď ma uvidel mŕtvu, začal plakať. Vytiahol ma a objal. Pritisol svoje teplé telo k môjmu ľadovému a plakal. Neustále opakoval „princezná“ a rozprával o tom, že je to všetko jeho vina. Že ma zabil on a že si to nikdy neodpustí.

Po chvíli som pocítila jeho ruku na mojom zadku – pomaly ho hladil. Povedal, že aspoň môže moju smrť využiť, že keď nie zaživa, tak aspoň s mŕtvou môže vyplniť svoje predstavy o mne. Vytiahol ma z vane a položil na zem. Vyzliekol si suchú košeľu a usmial sa so slovami: „Nebude to bolieť!“

Na tele mal akýmsi remeňom pripevnené dva veľké nože. Vybral ich z puzdier a položil na zem vedľa mňa. Roztiahol mi nohy a začal ma lízať. Nemohla som nič spraviť. Potom mi začal chytať prsia a napokon ma pobozkal na pery (na toto si pamätám úplne jasne) a zrazu bol vo mne.

Hýbal sa hore dole, hore dole – dnu von, dnu von. Nechcem to písať do konca. Stačí povedať, že to skončilo tak, že som mala oči prišité namiesto bradaviek a ruka mi trčala z rozkroku ako mužský pohlavný orgán. Keď tam tú ruku dával hovoril, nech si pred ním spravím dobre sama, že ho to vzrušuje. A on sa stále usmieval, stále všetko v poriadku, stále som bola mŕtva, a to bolo dobre.

Potom sa za ním zavreli dvere a ja som osamela v náručí mojej mamy, celá živá, bez akýchkoľvek porúch na tele (síce úplne nahá), ale v poriadku.

Mama ma aj tak poslala do školy. Povedala som jej, že som len zaspala vo vani. Síce nevyzerala, že by tomu veľmi verila, ale povedala, že v piatok aj tak pôjdeme k psychiatrovi a že ma odvezie aj vezme priamo zo školy.

Aj tak sa nemala čoho báť – Devon v škole nebol.

Poobede, okolo tretej, mi volal Marcus a spýtal sa ma, či sa s ním nestretnem zajtra po škole. Povedala som, že do školy nejdem, ale že sa môžeme stretnúť poobede a sadnúť si niekde na kávu. Teda, ak ma mama pustí.

20. decembra 2013, piatok, 1:53pm

Posledný deň školy a ja som ho s radosťou vynechala. Betty mi napísala esemesku, že ani dnes sa Devon v škole neukázal, a tak som zhodnotila, že sa mi možno začal vyhýbať. Z nejakého dôvodu ma to trochu hnevá.

Psychiater mi dal tabletky a povedal, že každý týždeň budem chodiť na posedenia ak nechcem, aby ma zavrel do nemocnice na oddelenie, kde je primárom. O liekoch na spanie sa nezmienil a ja pre istotu tiež nie. Nepovedala som nič o Devonovi.

Sedím v akejsi kaviarni, kde ma navigoval Marcus cez telefón. Keď som mu volala, že som v meste a pýtala som sa, kde ho mám počkať, ešte ani nevyrážal z krematória. Predpokladám, že sa tu za takú chvíľu neobjaví, ale kaviareň vyzerá pekne, útulne.

Vyzerá ako z deväťdesiatych rokov: Sú tu platne a hudba hrá z funkčného gramofónu, na stoloch sú červené obrusy s bielymi bodkami a servírky nosia vyčesané vlasy s malými bielymi korunkami z látky a majú vypchaté plecia na ich šatách, ktoré sú prikryté zásterou.

Čakám.

3:14pm

Marcus ma odviezol domov. Nedozvedela som sa teoreticky nič užitočné. Spýtala som sa ho na Xaviera a na to, skadiaľ vlastne pochádzajú. Na to, skadiaľ má Devon priezvisko (má ho po starej mame, mala som pravdu). A vyzerá to tak, že sám Marcus niečo tají a nie len Devon. Akoby sa snažil mi vylíčiť nejaký príbeh, ktorému ani sám neverí. Bojím sa, že klame aj samotnému Devonovi. Vyzerá to tak, že všetko je to ešte komplikovanejšie, než sa zdalo na začiatku.

Moje stretnutie s Marcusom malo dva výsledky:

Uvedomila som si, že som strachopud a že ani vlastne nemám prečo. Človek by sa mal pravdepodobne psychicky zrútiť po tom, čo videl. A ja som to spravila. Ale za celý ten čas, čo poznám Devona, mi neublížil. Ubližuje mŕtvolám a vyzerá to tak, že Devon aspoň nie je vrahom. Takže kým som živá, tak sa nemám čoho báť a keď budem mŕtva, tak mi už bude jedno, čo so mnou Devon spraví.

Takže by som sa mala trochu pozbierať – som uprostred diania a už sa z neho nedostanem. Devona sa báť môžem, ale nemusím mu tým ubližovať. Jeho matka a sestra zomreli kvôli nemu a jeho otec s bratom ho pravdepodobne za to obviňovali. Nemusela som mu život robiť ešte ťažším. Navyše on mi dôveroval, keď mi to všetko ukázal. Musím sa pozbierať.

A uvedomila som si, že mu musím pomôcť. Ak nie zbaviť sa svojho prekliatia, tak aspoň zistiť, skadiaľ prichádza a zistiť, o čom vie Marcus a Xavier a Devon nie. Má právo to všetko vedieť. Vyzerá, že sa snaží bojovať sám so sebou; vyzerá, že sám seba nenávidí kvôli tomu, kým je.

V noci sa mi nesníval žiadny hrôzostrašný sen. Vlastne si ani poriadne nepamätám, čo sa mi snívalo. Pamätám si len, že to bolo v škole a bola tam Betty a nechcelo sa mi z neho budiť. Po dlhom čase sa mi muselo snívať niečo pekné.

Musím sa postaviť strachu. Nič menej, chcem si oddýchnuť cez Vianoce a užiť si ich s mamou a bratom.

Otec sa má zajtra vrátiť domov. Teším sa na neho. Odchádza však ráno na Vianoce, takže si darčeky otvoríme s ním ešte 23. decembra. Nekúpila som ešte nikomu nič. Mala by som zavolať Betty a poprosiť ju o pomoc.

20. januára 2014, pondelok, 3:11pm

Objavil sa v škole.

Videla som ho takmer po mesiaci. Auto sa mu lesklo, bol oblečený v čiernej koženej bunde a pod ňou mal biele tričko. Ležérne sa opieral o dvere riaditeľne. Nevyzeral však, akoby prišiel do školy. Keď som prechádzala cez chodbu kde stál a všimla som si ho, díval sa do zeme. Vedľa neho stál Marcus a nervózne si každých pár sekúnd prehraboval vlasy. Obaja vyzerali nevyspato, nervózne a zúfalo. Nevidela som ich oboch veľmi dlhú dobu, ani jeden mi nedvíhal telefón. Bolo na čase zistiť, čo sa deje.

Po tom, čo som sa skontaktovala s Odhaľovačom pravdy, som si konečne o nich dvoch spravila obraz. Marcus je klamár, ktorý klame svojho synovca a jeho synovec o tom vôbec nevie. Všetky tie tajomstvá okolo Xavierovho odpratania svojho syna ma tiež dosť trápia. Stále však netuším, čo vedie Marcusa k tomu, aby klamal a o čom všetkom vlastne klame. Devon je tento krát obetným baránkom bratov Lexusovcov a nie netvorom.

Možno som sa naučila čeliť strachu – aspoň som si to myslela po tom, čo sa mi prestali snívať desivé sny a začala som sa obzerať dookola menej často. Ale keď tam zrazu stál, žalúdok mi padol do chodidiel, srdce sa mi rozbúchalo a hlava rozbolela. Stál tam a ja som si znovu spomenula na všetko to, čo robil s mŕtvolami a na všetko to, čo mohol spraviť so mnou.

„Princ prišiel,“ zašomrala Betty vedľa mňa, „ukázal sa po mesiaci.“

Myslela som však, že to bude ťažšie, keď príde a ja ho uvidím, ale je to ako strhnúť náplasť – ignoruj strach a pôjde to rýchlo všetko preč. Postav sa strachu a naučíš sa ho ignorovať. Nedokázala som však dýchať – bol pár metrov odo mňa. Hnusil sa mi. Hnusila sa mi predstava, že znásilňoval mŕtve telá. Avšak nedvihol pohľad. Díval sa do zeme bez toho, aby si ma všimol. Chcela som sa otočiť. Zmiznúť. Preč. Preč. Utiecť. Odísť. Skôr, než sa na mňa pozrie. Skôr, než mi ublíži. Skôr, než umriem. Ale už vtedy bolo neskoro. Dvihol prudko pohľad a pozrel sa mi do očí.

Vyschlo mi v ústach a po chrbte prebehli zimomriavky. Prehltla som nasucho.

Ako môžem čeliť strachu, keď mám pocit, že pri každej myšlienke na neho som bližšie ku kraju útesu. Som mŕtva. Bola som mŕtva už vtedy, keď som bola s ním a mojim bratom a boli sme šťastní?

Najprv vyzeral nádejne. Akoby mal akúsi nádej, že mi konečne bude vedieť ublížiť. Tak potešene, plný nádeje, elánu a radosti, že je už tak blízko k tomu, aby mi mohol odrezať prsia a použiť ich namiesto očí nejakej inej jeho obete. Niečoho, čo mal v dome. Ale potom zrazu posmutnel. Akoby som mu všetky tie predstavy vzala tým, že som bola živá. Všetko som pokazila tým, že som dýchala a srdce mi stále bilo.

Otvorili sa dvere riaditeľne a on sa na mňa smutne usmial a vošiel dovnútra. Čakala som čokoľvek – akúkoľvek reakciu. Akékoľvek slová, ktoré by hovorili, že ma chce naservírovanú mŕtvu dnes večer. Čakala som to, že mi Marcus do brucha bodne nôž a že kým budem umierať, tak mi Devon vezme panictvo. Čakala som, že mi povie, že už dnes večer budem jeho obeťou. Čakala som čokoľvek, ale nie to, že sa usmeje tak smutne, akoby umieral on.

Betty ma potiahla za ruku a ja som zmätene a vystrašene kráčala do triedy. Po celý zvyšok vyučovania som sa obzerala, či sa tam nikde nezjaví.

Bolela ma hlava a keď som sa na seba pozrela po škole do zrkadla bola som bledá ako stena a vlasy som mala podstatne redšie ako na začiatku novembra. Doma som sa odvážila. Vážim o deväť kíl menej než keď som sa vážila minule. Lícne kosti sa mi začali prepadávať dovnútra a oči som mala vystrašené s kruhmi pod nimi. Vyzerám takmer ako mŕtvola. Vyzerám pre neho teraz atraktívnejšie?

Nie. Toto je posledné, nad čím by som mala premýšľať. Ešte viac sa vydesiť, to by ešte chýbalo.

Po škole som si zavolala taxík a odviezla sa do krematória Lexus. Vlastne akurát sedím v taxíku a o dve minúty by som mala byť v krematóriu.

Som možno blázon, keď sa snažím zistiť čo sa deje. Keď sa snažím zistiť, o čom Marcus klame a prečo. Čo vlastne schováva so svojím bratom a čo je vlastne naozaj Devon zač. Ale chodím na psychiatriu – to už samo o sebe naznačuje, že som trochu psychopat. Je neskoro to meniť. Ako Devon povedal: „Ľudia nevedia zmeniť realitu, že sú ľuďmi.“ V tom prípade ja neviem ovplyvniť realitu, že som psychopat, ktorý sa bojí vyjsť z domu a vôbec dýchať a nechať svoje srdce biť.

7:38pm

Trasiem sa, keď toto píšem. Moje telo začína protestovať proti tomu, aby som žila. Cítim to. Myslím, že vážne umieram. Mal pravdu: Smrť z psychického zrútenia existuje a ja sa tomu už blížim. Buď sa úplne zbláznim alebo umriem. Prikláňam sa tej druhej možnosti. Bolia čeľuste od toho, ako som triasla zubami. Bolí ma žalúdok a slzy mám v očiach. Nedokážem už takto žiť ďalej. Bolia ma pľúca. Ako niekto môže robiť také nechutnosti? Ako môže niekto takto ubližovať?

Je tu. Som mŕtva.

Počujem ho. Počujem ho vo svojej hlave. Akýkoľvek zvuk čosi okolo mňa vydá som si istá, že je to on.

10:28pm

Zošaliem z tikotu hodín. Privádza ma to do zúfalstva. Odpočítavajú sekundy môjho života.

10:30pm

Vyhodila som hodiny von oknom.

10:33pm

Mama si číta vedľa v izbe knihu. Otáčanie strán ma privádza do šialenstva.

10:38pm

Je niekde tu. Je v tomto dome. Viem to. Čaká, kým moja mama zhasne svetlo a príde mi ublížiť. Príde ma zabiť.

10:42pm

Je na záchode. Akurát som počula spláchnutie. Dvere.

10:45pm

To bola len moja mama. Spýtala sa, či som v poriadku. Povedala som, že si len dorábam domácu z angličtiny, že som na ňu zabudla. Spýtala sa, prečo sa celá trasiem. Povedala som, že je mi trochu zima. Spýtala sa, prečo mám uslzené oči, povedala som, že od únavy. Všetko mi uverila.

10:59pm

Vonku bliká lampa. Počujem bzučanie elektriny. Zabije ma to. Zabije ma to. Keď zhasne to svetlo budem mŕtva.

11:14pm

Mama pred piatimi minútami zhasla svetlo. Jediné svetlo je z tej blikajúcej lampy. Zavrela som okno, takže ju už nepočujem. Ale moje srdce bije strašne nahlas. Tak nahlas, že možno nebudem počuť jeho kroky. Bojím sa. Strašne sa bojím. Došľaka s čelením strachu!

11:42pm

Nezaspím. 

Autor: Chos, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Yesterday I died, 8. kapitola: