OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 13



Žena, ktorá maľovala oblaky 13Niekedy sa nemôžeš spoľahnúť na nápoveď

 

trinásť

Bolo to ako vstúpiť do tanečnej sály, ktorej sa niekto bál oznámiť, že tanečníci medzičasom už odišli domov a teda môže prestať pôsobiť tak honosne. Pretože presne tak sa cítila Enora, keď sa pohla na svojej ceste vpred a v ústrety ďalšiemu dobrodružstvu – akoby vstúpila do opustenej šály, v ktorej sa však stále vznášala ozvena podmanivých tónov, no nedokázala určiť, odkiaľ k nej prichádzajú.

Zahalená v hmle, svetle i tieňoch mala zrazu pocit, akoby ju ovládlo niečo mocné a neporaziteľné, čo v jej ušiach rozozvučalo tanečnú melódiu minulých storočí, v reakcii na čo jej srdce začalo poskakovať ako malé dieťa ovládnuté nadšením z príchodu niekoho milovaného. Ona však nikoho nevidela, dokonca ani tanečný parket, no jej nohy iba čakali, kým povolí uzdu vlastnému sebaovládaniu a dá sa do tanca, pokojne aj sama so sebou.

Nuage pri jej nohách niekoľkokrát mňaukla, ale nevyšla z bezpečia jej tieňa, snáď sa sama obávala, že by nedokázala odolať. A tancujúca mačka, hoci by mala byť sprievodcom a poslom, je stále len tancujúcou mačkou. Predstava náhle vykrivila jeden kútik Enoriných úst nahor, ale tam sa veselie končilo a vládu opäť prebrala tá čarovná hudba. Enora napoly očakávala, že keď sa lepšie prizrie, alebo keď naopak oči zatvorí a dostane sa do toho ojedinelého momentu medzi nadýchnutiami, tak niekde zazrie tancujúce páriky.

Lenže miesto toho ju privítal pohľad na takmer opustenú lúku.

Pohľad na ňu nebol skutočnou odmenou, hoci sa k nemu musela dobíjať cez zástupy neviditeľných kríkov s ostrými tŕňmi, ktoré sa len nepriahali ako slnečnice hladné po slnečnom svite. Enora ich nedokázala zazrieť, nemohla sa im teda vyhnúť a kráčala ich srdcom ako hrdinka odhodlaná zachrániť svojho milého. Kožu jej za to trestali ostré hroty, hrýzli a škriabali a najhoršie na tom bolo, že ich nedokázala striasť alebo sa im vyhnúť.

Keď sa dostala na druhú stranu, dopadla na kolená, dychčala ako po namáhavom behu a po tvári jej v napodobenine vysychajúceho vodopádu stekal pot umocňujúci mieru štípania v ranách. Len periférne zazrela, ako jej po rukách stekajú drobučké kropaje krvi, ako tenučké nitky tkané do podoby najjemnejších látok. Pri priamom pohľade však jej ruky ostávali nepoškvrnené a ilúzia sa prejavovala len občasným bodnutím trýzne, ako ustrašená osa brániaca sa žihadlom.

Uvedomila si, že neviditeľné tŕne predstavovali múr a ona našla nepoužívanú vstupnú bránu, aj preto ju pohľad na očividne prázdnu tanečnú lúku nedokázal učičíkať. Pretože ktokoľvek vytvoril bariéru, nesnažil sa len zabrániť niekomu vojsť dnu, ale zároveň nedovoľoval vyjsť komukoľvek zvnútra von. A niekto tam bol, pretože Enora zazrela jeho tieň, ako v krátkych okamihoch medzi žmurknutiami poskakuje spoza stromu za ďalší, ako tajný agent, ktorý sa snaží byť odhalený, no nie úplne sa mu to darí.

S pomocou Nuageinho mňaukania sa napokon Enora postavila na nohy a sklonila sa, aby mačku poškrabala medzi ušami. Nevidela ju vo svojom tieni, napriek tomu pod prstami cítila hrejivosť jej huňatej oblačnej srsti a cítila vibrácie jej pradenia. Jej srdce sa vďaka tomu dotyku dokázalo upokojiť, už netancovalo a dokonca aj jej nohy sa zastavili v dovtedy takmer nepovšimnutom podupkávaní. Hoci vo vzduchu sa vznášala lahodná melódia, ako najdokonalejšia symfónia, ako balzam tíšiaci rady.

Vtedy si uvedomila, že to miesto už videla. Nepodobalo sa síce tej lúke, kde obdivovala smutné sochy a neskôr tam stretla Tú, ktorá maľuje oblaky. No niečo v tvare stromov a vôni okolitých kvetov jej to miesto pripomenuli, ako po prebudení zo sna o niečom takmer známom. Takto to miesto muselo vyzerať kedysi, majestátne ako kráľovná medzi lúkami, mier a ticho tvoriace predvoj prehliadky najlepších monarchov.

A potom tam bol ten tieň, taký neviditeľný a pritom nápadný, až sa Enora rozhodla, že ho predsa bude nasledovať – pretože nič iné robiť nemohla. Zodvihla obočie, keď sa k tancujúcemu tienistému agentovi priblížila, a ten sa rozbehol, akoby sa predsa len nechcel dať odhaliť.

Čoskoro Enora utekala v jeho stopách, dotkýnala sa a nepostrehnuteľné vetvičky ju šľahali do tváre, snáď v úlohe stráží snažiacich sa odradiť nezvaných hostí. Až napokon dorazili do vytúženého cieľa, presne tam, kam sa prízrak s vlastnou mysľou snažil nalákať – do tieňa vysokánskych stromov, ktoré sa kdesi v nedohľadne maznali s oblohou, kde v kresle z lúčnych kvetín, machu a rozkvitnutých jarných vetvičiek sedela žena s oblačnými vlasmi.

Enora jej nevidela do tváre, všimla si len, ako sa tieň automaticky spojil s jej telom, akoby sa od nej nikdy neoddelil a ako sa takmer nebadane knísal do rytmu tanečnej melódie, ktorú tá žena hmkala. Ona bola pôvodcom tej nákazlivej atmosféry a ona bola očividne väzňom tejto prepychovej obrovskej klietky.

„Ty nie si tá, ktorej príchod som očakávala,“ ozvala sa zrazu medzi jedným tónom a tým ďalším žena a kreslo pod ňou sa postavilo na malých chlpatých nožičkách a natočilo sa tak, aby mohla Enora zazrieť krásu tváre svojej nedobrovoľnej hostiteľky.

Viac ako známe črty tváre, búrku v očiach i vo vlasoch a mračnú modrosť na perách si všímala prekvapivú plnosť v nižšej časti trupu. Enorino podozrenie potvrdili ruky, ktoré sa v geste starom ako ľudstvo samo snažili ochrániť toho malého nenarodeného človiečika. Žena pred ňou bola očividne tehotná. A Enora o nej nikdy predtým nepočula. Nepamätala si ju z príbehov, nikdy nevidela jej tvár a akokoľvek svedomito sa snažila pátrať po jej mene, vracala sa k nej len prázdna ozvena.

Keď sa už-už zdalo, že sa jej na jazyku zjaví presne to slovo, ktoré hľadá, vytratilo sa ako odfúknuté vetrom. Niečo na tomto mieste nechcelo, aby Enora spoznala pravdu. Podvedome objala náramok z marginálií na zápästí, ale tá papierová istota pomohla len trošku, ako keď na smrť vyhladovanému niekto podá pohár vody.

„Toto miesto prináleží Tej, ktorá maľuje oblaky. Tá je jeho paňou a mojou väzniteľkou. Tu sa nestane nič, čo by ona sama nechcela. Otázkou ale je, prečo ťa za mnou poslala. Ty, ktorá sa tak veľmi podobáš tým, ktoré som kedysi nazvala sestrami.“

Enora nepotrebovala ďalší dôkaz, že toto je sestra Paike a Imeli.

Viac ako na ich spoločnosť si však spomenula na to šepkané upozornenie.

„Nehovor jej, kto ťa poslal.“

Čo sa ukázalo byť rovnako zbytočné ako dáždnik uprostred hurikánu.

Žena v kresle predsa vedela, odkiaľ sem Enora prišla.

„Prečo by ťa tu Tá, ktorá maľuje oblaky chcela uväzniť?“

Zasmiala sa smiechom niekoho na smrť urazeného. „Pretože mi už nedokáže rozkazovať. Pretože som sa rozhodla zobrať svoj život a život svojej dcéry do vlastných rúk a ona s tým nesúhlasí. Tak ma tu uväznila a dúfa, že nenájdem cestu von. Akoby nevedela, že ja ju nepotrebujem hľadať, ukážu mi ju iní.“

Enora pokrútila hlavou a snažila sa nepustiť cez hranicu pier syknutie, ktoré sa z jej hrdla valilo prudkosťou roztrhnutej hrádze. Prečo si Nuage vybrala práve ten moment, aby jej do nohy zaryla pazúriky a vzápätí ju pohrýzla s úmyslom roztrhať ju ako svoje ďalšie jedlo, to Enora nevedela. Rozhodla sa len dávať pozor na to, čo sa deje a čo presne žena v kresle hovorí.

„Tak vysvetlila svoje konanie? Uväznila ťa tu, lebo ju nechceš počúvať?“ čudovala sa Enora a pre Nuageino rozptyľovanie si len okrajovo uvedomovala, že to možno nebolo to najlepšie, čo mohla povedať.

Pretože jemné tanečné tóny sa zrazu premenili na pochodový marš, stromy sa otriasali pod náporom nepravidelných otrasov, takže ak sa ich smerom práve teraz valila armáda, nevycvičili ju dobre. Enoru do tváre udrelo niekoľko vetvičiek, stromy sa totiž nahli a premenili svoje dovtedy takmer nehybné konáre na ruky a tými uštedrili facky domnelej nevítanej návštevníčke.

Nuage prskala a Enora na ňu syčala, lebo pre ten huriavk sa sotva dokázala sústrediť.

„Si na jej strane!“ obvinila ju nakoniec žena v kresle.

Enora krútila hlavou s vervou niekoho, komu došli slová na vlastnú obhajobu.

„Nie som na nikoho strane. Chcem len porozumieť tomu, čo sa deje.“

Hudba zabubnovala o čosi hlasnejšie. „Nie je čomu rozumieť. Tá, ktorá maľuje oblaky, je krutovládkyňa, ktorá trestá tých, ktorí neplnia jej príkazy. Ja som sa vzoprela tým, čo som si vybrala. Tým, koho milujem. A ona ma potrestala a myslí si, že ma tým zlomí. No mýli sa.“

„A kým si?“

Smiech, podobný zvoneniu tisícov lúčnych zvončekov rozčerilo vzduch okolo nich a na chvíľu prehlušilo dunivý marš. No vzápätí zvonenie utíchlo a nenávistný pochodový bubon opäť začal kázať o vojne a ničení. Enora si pred tým zvukom chcela zakryť uši, no ruky jej oťaželi a nehybne spočívali vedľa bokov. Tak sa mohla len mračiť a dúfať, že hudba čoskoro stíchne – alebo sa premení do svojej príjemnejšej podoby.

Aspoň stromy sa navrátili k svojej predchádzajúcej šuštivej nehybnosti.

„Teraz som Tá, ktorá čaká. Lebo to robím, len čakám na toho, kto mi sľúbil svoju lásku.“

Žena sa zadívala do diaľky a Enora nasledovala jej pohľad. Na obzore zazrela dobre známy balet, tentoraz niekde uprostred veľkolepého vystúpenia, keď členovia súboru poskakujú jeden cez druhého, vyhýbajú sa piruetami a dopadajú s ľahkosťou jeseňou sfarbeného lístka na vodnú hladinu. Stále rýchlejšie a rýchlejšie, do rytmu zúrivej a živej melódie, ktorá chytí srdce do svojich osídiel a poháňa ho do rýchlejšieho cvalu vlastnému splašenému koňovi.

Obraz taký známy, že Enora zaraz vedela, ako to predstavenie skončí.

Lebo potom príde štvrtý a prinesie vietor a búrku a tmu...

Ozvena tých slov však pre ňu predstavovala novinku, závan čerstvého, no zároveň desivého vzduchu. Spomienka na čosi, čo počula ako dieťa a naučila sa to opakovať, aby nezabudla. Lenže ani to nepomohlo, pretože v kúte jej mysle sa vyškieralo pyšné prekliatie. Tak dobre splnilo svoj účel a tým naplnilo zmysel svojho bytia. Už sa nestaralo o bezsenné noci a bezodné priepasti zúfalstva, do ktorých mohli jeho obete padnúť, aby sa už nikdy nevynorili na hladinu.

Enora potriasla hlavou v reakcii na Nuage a ďalšie mačacie hryznutie.

Sklonila sa k žene v kresle, k Tej, ktorá čaká, k tej, čo nosila v očiach smútok tisícok opustených žien. Všetkých tých, ktoré ostali stáť na smutných tienistých terasách, aby sa tam pohľadom v diaľ mohli každý deň presvedčiť, že ten, ktorý im prisahal večnú lásku, naozaj odišiel a už as nevráti. V reakcii na ten pohľad do jej očí Enora cítila, ako sa v jej vlastných zberkajú slzy, ako rosa na listoch pripravená napojiť vysmädnutú chrobač.

„Ale ty nie si Tá, ktorá čaká. Zrodila si sa ako Tá, ktorá prináša dážď.“

A nebol to len dážď, ktorý kráčal v jej stopách. Niekedy to bol sneh, inokedy krúpy, všetko odzrkadľujúce jej rozmary. Enora jej meno nikdy nepočula a nepoznala príbehy, ktoré sa o nej možno kdesi rozprávali. Uhádla to vďaka matkiným ilustráciám, vďaka dôverne známym ťahom štetca kohosi, koho tvár si nedokázala vybaviť. Portrét troch žien, takých podobných a zároveň odlišných, pričom každá z nich predstavovala istú počasnú mágiu.

Pri vyslovení toho mena marš stíchol, zavŕzgal kakofóniou stoviek rozladených nástrojov, aby sa prelial do vodopádu clivoty užialenej a pokorenej ženy. Avšak Enorina nedobrovoľná hostiteľka nedala najavo to, čo si myslí. Jej tvár bola stále rovnako prázdna, pretože vedome si odmietala priznať, že by kedysi to meno sama nosila. Podobne ako v Enorinom prípade, ani jej podvedomie sa nestaralo o vedomé rozhodnutia a nútilo ju precítiť stratu čohosi, na čo si ledva spomínala.

„Ak som ňou niekedy bola, už to nie je pravda,“ zašomrala.

Enora krútila hlavou. „Ňou si sa zrodila. Ak ty nebudeš Tou, ktorá prináša dážď, kto ňou byť môže?“

„Ktokoľvek. Nikto.“ Žena sa zadívala na obzor a po prvýkrát sa zdalo, že vidí tú nebezpečnú krásu, ktorá síce môže pohladiť oko, no rovnako rýchlo dokáže aj útočiť. „Nebola som len ňou. Bola som... bola som... kým som vlastne bola?“

Nuage ukrytá v Enorinom tieni opäť pohrýzla tú, ktorá ju chránila. No ani bodnutie pazúrika, také podobné uštipnutiu osy, nebolo potrebné. Enora si spomínala. Na slová sestier a na to, ako jej naznačili, že sú tvorené svojou mágiou, no zároveň sú aj čímsi iným. Pretože prijali svoje mená a tým sa nimi stali.

Rovnako ako Nuage sa stala Nuage až potom, keď ju Enora pomenovala. No tentoraz nemohla len tak náhodne pomenovať túto ženu. Ona svoje meno mala, ukryté pod nevzhľadnou machuľou v reťazci napísanom na marginálii ilustrácie vytrhnutej zo zničenej knižničnej knihy.

Machuľa nebola len machuľou, predstavovala pripomienku, že bez ohľadu na to, ako veľmi sa bude Enora snažiť, nikdy nebude krok pred tým, v koho stopách nevedomky kráčala. Lenže zdanie môže klamať a nič nemusí byť definitívne. Rovnako ako počasie, premenlivé a meniace sa podľa vrtochov toho, kto mu rozkazuje.

Podobne ani fľak atramentu jej nemusel brániť v poznaní. Stačilo natiahnuť ruku a odostrieť záves, aby mohla zazrieť nádheru toho, čo dovtedy mohla len počúvať v podobe lahodnej melódie spievajúcej o utrpení a zrade. A tak sa napriahla a dlaňou prikryla machuľu na stránke, akoby bola dieťaťom, ktoré si ruku pritíska k rozbitému kolenu a podobne ako ono dúfa, že keď ruku zodvihne, všetko bude také, ako predtým.

Pretože potrebovala zvrátiť čas a to, čo sa stalo, hoci len na kratučký okamih. Kdesi vzadu, ako ozvena šíriaca sa hlbokou priepasťou, ktorá slabla ďalším a ďalším úderom o rozľahlé ostré skaly, tam začula škrekot prekliatia, ktoré ktosi prekabátil a uvedomil si jeho podstatu, aby ju tým mohol zmeniť.

Enora nemusela otvoriť oči, aby videla. Rovnako jasne ako lúč slnka prerážajúci hradbu hmly a tieňov. Ako náhle vysoký tón prerušujúci kakofóniu zúrivej baletnej symfónie, na ktorej konci tanečníci ostanú ležať na pódiu v imitácii vlastného skonu.

„Si Torm. Ňou si sa stala potom, čo si sa zrodila ako Tá, ktorá prináša dážď.“ Vtedy otvorila oči a usmiala sa na ženu v kresle, ktorá žmurkala ako odľud žijúci v tieňoch po prvom pohľade na denné svetlo. „Si Torm.“

„Už dlho som ňou nebola.“

Vtedy sa natiahla a pohladila Enoru po líci s náklonnosťou matky.

„Ďakujem,“ zahuhlala a jej hlas sa roznášal priestorom ako ozvena a zakaždým silnel a mocnel, prehlušoval nahnevanú hudbu všade vôkol, bojujúc s hnevom kohokoľvek, kto ich sledoval a bol si istý tým, že Enora neuspeje.

Tá, ktorá prináša dážď sa ešte viac naklonila a pobozkala Enoru na čelo.

Vzápätí začala miznúť, ako para rozfúkaná vetrom.

Ostala po nej len ozvena ďakujúceho chóru. 

dvanásť ¦ štrnásť



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 13:

3. LiliDarknight webmaster
14.05.2021 [11:33]

LiliDarknightTajemnyKvetak a Maya666, v prvom rade ďakujem za komentár a hlavne za to, že čítate ďalej, hoci väčšinu času skôr tápete. Emoticon Čo sa bude diať ďalej sa už čoskoro dozviete a dosť sa teším, čo na to poviete. Emoticon

2. Maya666
09.05.2021 [19:30]

Odhalení sester by bylo, otázkou je, co nás čeká dál? Emoticon Emoticon

1. TajemnyKvetak přispěvatel
07.05.2021 [23:14]

TajemnyKvetakBudu se opakovat, ale je to prostě krásné. Emoticon Děkuji za příjemný čtenářský zážitek a seznámení s tretí sestrou Emoticon Pořád netuším, co z toho vylete, ale nemůžu se dočkat Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!