OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Žena, ktorá maľovala oblaky 9



Žena, ktorá maľovala oblaky 9Nikdy nie je jednoduché odísť z domova

 

deväť

Enora pokračovala len veľmi neisto.

Každý ďalší krok bol dlhší a neistejší, vietor okolo nej tancoval obradné tance a pod nohy jej vial kopy snehu mäkké ako páperie. No keď sa doň zaborila, akoby ju svojou neústupčivosťou objalo lepkavé bahno, tvrdohlavo držiace jej topánku na mieste, aby nemohla pokračovať. Enora sa vždy len zadívala na zem, povzdychla si a opäť vynaložila potrebnú silu, aby sa pohla z miesta. Hoci v tom nevidela zmysel.

Počas náročného pochodu nahor po útese sa neustále obracala. Skrz mliečnu hmlu, ktorá zahaľovala okolitú krajinu do závesu, zo začiatku zazrela obrysy Stormfalls. Ako nezreteľné tiene porážané čoraz väčším svetlom, keď noc pomaly uteká pred blížiacim sa dňom, alebo naopak deň uháňa kamsi v diaľ a noc prichádza v jeho stopách. Vďaka spomienke dokázala povedať, kde stojí ktorý dom, kto ho obýva a čo tá osoba práve teraz robí.

Túžila natiahnuť k nimi ruku, aby sa stala súčasťou ich dôverného kruhu, ale miesto toho prsty ukryla do pästí a tie vopchala do vreciek, nahovárajúc si, že len bojuje so zimou. Pravdou bolo, že neostal nikto, kto by jej mohol pomôcť a tá myšlienka ju ubíjala viac ako tlak vetra. Cítila sa ako človek, ktorému na zem padlo čosi dôležité a nádherné, nad čím teraz stojí, slzy mu stekajú po tvári, lebo si uvedomil, že ten predmet už nikdy nedokáže opraviť. Pretože po tejto ceste nebolo návratu, vedela do Enora a vedel to aj Chambre, keď sa zahalil do hmly a ukryl svoje brány pred náhodnými okoloidúcimi.

No kým Enora videla aspoň obrysy mestečka, na ktoré pohľad tak veľmi bolel, pokračovala ďalej. Zrazu kontúry začali miznúť, ako obraz ukrytý za ľadovou stenou, nezreteľný a rozmazaný, nehybný a tajomný. Len vďaka spomienke si dokázala domyslieť podobu svojho niekdajšieho domova. Keď sa stena z hmly zatvorila, ako ťažký záves, do ktorého viac nedúcha žiadny vietor, zacítila Enora, ako sa jej Nuage začala obtierať o nohy.

Dovtedy ticho kráčala za Enorou, ukrytá v tieni jej putujúcich nôh ako ochotný sprievod neochotného pocestného. No ani jej intenzívna pozornosť nedokázala Enoru potešiť, podobne ako zroneného a vyčerpaného človeka nepoteší čokoláda – a ak áno, tak len na chvíľočku, okamih prchavý ako para nad vychladnutou kávou. Náhle precítila intenzívne bodnutie smútiaceho na pohrebe, ktorý pri pohľade na hrob konečne pochopil, že už nič nebude rovnaké.

Len vďaka Nuage si Enora uvedomila, že to bola len predstava. Sen ukrytý za žmurknutím, zlá predstava otvárajúca svoju náruč. Mohla do nej vstúpiť – miesto toho pokrútila hlavou, ohnala sa po Nuage, ktorá ju práve hrýzla, a s odvrátenou tvárou opäť vykročila. Hoci Stormfalls sa pred ňou ukrylo ako hanblivá naivná dáma v spoločnosti vhodného mužského materiálu na ženenie, pokračovala Enora nahor.

Spočiatku váhavo, neskôr s tvrdohlavosťou niekoho, kto bez väčšieho úspechu búši hlavou proti múru. Každý ďalší krok bol namáhavejší, pretože sa jej do tela zapieral nepríjemný vietor, ako osobný strážca odháňajúci od svojho zverenca potenciálne hrozby. Sneh padal na zem vo veľkých chumáčoch, neškodný a krásny vo svojej bledosti, no podobne skľučujúci ako pohľad na podobne veľké kusy popola padajúceho v okolí veľkého požiaru.

Enora mala pocit, akoby sa ocitla uprostred spáleniska, kde len bezmocne mohla pozerať, ako pozostatky jej starého života práve prežívajú doznievajúci vikingský pohreb. Pomyslený dym jej štípal oči, v reakcii na čo sa jej cez hranicu viečok ako potopa vylievali slzy, ktoré jej okamžite primrzli k lícam.

Čochvíľa bude pripomínať snehovú kráľovnú z dávno zabudnutej rozprávky. Chýbalo už len zrkadlo a dievča s odhodlaním v srdci. Enora sa nazdávala, že tým dievčaťom mohla byť aj ona sama, ale odhodlanie ju dávno opustilo, ako posledný závan známej vône po niekom, kto dávno odišiel. Ostala len prázdnota a pocit zblúdeného v labyrinte, kde za každým rohom číha smrteľné nebezpečenstvo.

Napriek tomu ďalej napredovala. Vločky boli čoraz väčšie, záveje vyššie a zima ju halila do svojho plášťa, až sa jej telo otriasalo. Keď sa obzrela, stále nevidela obrysy mesta, ani tieň Chambre, ako učupený v niektorej zátoke čaká na návrat svojich milovaných. Dokonca od istého momentu v diaľke nezazrela ani jeho žmurkajúce svetlo, aby na horizonte nahradilo prvú hviezdu navigujúcu stratených námorníkov.

A potom už nestačila ani Nuage a to, ako sa jej obtierala o nohu, ako jej dávala najavo, že jej stojí po boku – pretože vtedy si uvedomila svoju samotu. Bez blízkych, bez matky, bez spomienok, ktoré jej niekto ukradol a tie sa k nej vracali ako napoly zreteľné tiene a ešte sa v ich tvaroch nedokázala vyznať. Pohladila náramok na ruke tvorený margináliami stránok tajne ukrytej knihy, dokonca si nadhodila batoh na chrbte, aby pocítila dovtedy upokojujúcu váhu toho nie príliš rozsiahleho zväzku... Uvedomila si však, že to nestačí.

A potom sa jej noha prepadla do záveja.

Zima okolo nej mocnela a bola odvážnejšia a vytrvalejšia vo svojich prejavoch. Enora si to uvedomovala okrajovo, no teraz spadla do dôkazu – dovtedy pomerne pevná snehová cestička sa preborila ako dom postavený zo slamy po tom, ako doň niekto dúchol. Enorine telo obklopila neznesiteľná zima, ktorú cítila aj napriek svojej odolnosti voči vrtochom okolitej teploty.

Nedokázala sa pohnúť a miesto toho, aby ju prestúpila zlosť ako kedykoľvek predtým, cítila len porážku. Snažila sa, tak veľmi sa snažila, a pritom to nestačilo. Útesy nad Stormfalls boli skutočne prekliate a Enora s hrdo zodvihnutou hlavou síce tvrdila na chvíľu opak, ale potom vkráčala do sotva viditeľnej pomstychtivej pavučiny a nedokázala sa z nej vymotať, ostala ako úbohá obeť zalepená v pavúčích osídlach.

Ale Nuage mala iný názor, pretože mačky mali vždy iný názor ako tí, ktorí sa označovali za ich pánov. Vykročila z Enorinho tieňa a postavila sa pred ňu, ako zlomyseľník odhodlaný prinútiť obeť svojho žartíka vidieť nezlomný dôkaz svoje prehry. Nuage sa natiahla, aby sa jej oprela o bradu, pretože teraz už na do pol pása v snehu uväznenú Enoru aj dosiahla, a druhou labkou ju udrela po nose, ako majiteľ trestajúci šteňa za mláčku v kuchyni.

„Vážne?“ ohradila sa Enora, hoci tá reakcia jej zabrala niekoľko dlhých okamihov, počas ktorých sa márne snažila vyhrabať zo snehu, aby Nuage mohla dobehnúť a oplatiť jej zákerný útok niečím obdobným.

Nuage ale sedela obďaleč a oblizovala si labku.

Enora s povzdychom nakoniec vzdala svoju snahu a sklonila hlavu.

Aby ju vzápätí opäť zodvihla, keď ju Nuage opäť zasiahla útočnou labkou. Tentoraz ju dokonca aj poškriabala na brade, na čo Enora reagovala škrípaním zubov. Keď sa však chlpatá oblačná mačkovitá obluda ešte raz natiahla a prudko zahryzla do Enorinho nosa, už to Enora nevydržala.

Rozhodila rukami a zvreskla ako divé zviera násilne vyhnané zo svojho brlohu. Prižmúrila pri tom oči, tak nevidela, ako sa sneh okolo nej zodvihol do vzduchu akoby následkom tichého a nenápadného výbuchu. Ozvena opakovala Enorin výkrik a sneh, dovtedy potichu a rýchlo padajúci na zem, sa zastavil uprostred pohybu. Ako keď niekto pozastaví vysielanie, aby si mohol zájsť do kuchyne po občerstvenie.

Masa, ktorá dovtedy tlačila na Enoru a zabraňovala jej v pohybe, sa zodvihla ako prízrak z močiara, znepokojivý ako mrazenie v chrbte a nenápadný ako tieň ukrytý v tieni. Enora otvorila oči až vtedy, keď pocítila ľahkosť tam, kde ju predtým ťažila obrovská váha snehového masívu. Zažmurkala, ale obraz pred ňou sa nezmenil. Závej, ktorý ju zhltol až po pás, akoby tam ani nikdy nebol. Miesto toho Enora čupela a Nuage sa jej obtierala o bradu.

Enora sa zadívala do jej žiarivých očí, ponášajúcich sa na blesky uprostred temnej búrky.

„Veď ani neviem, kam presne mám ísť.“

Nuage pokyvkala malou chlpatou hlavou, natiahla sa ako balerína precvičujúca pri tyči pred zrkadlom, a ladne Enore oblizla nos, to isté miesto, ktoré predtým pohrýzla. Enora zodvihla obočie, ako naivka pripravená omdlieť v reakcii na prekvapivý bozk svojho ctiteľa. Vzápätí Nuage odbehla, chvostík jej pri tom elegantne tancoval v rytme nezreteľnej melódie. Po niekoľkých krokoch zastavila a pozrela na Enoru v geste plnom očakávania, ktoré možno nájsť na narodeninových oslavách plných nadšených vreštiacich detí.

„Chceš, aby som išla za tebou.“

Nuage len mňaukla, akoby tým dávala najavo, že akákoľvek iná reakcia by bola vlastne zbytočná. Enora sa preto vyštverala na nohy a nasledovala svoju oblačnú spoločníčku. Keď sa teraz obzerala okolo seba, videla záveje i padajúci sneh úplne inými očami, akoby sa práve zobudila po veľmi dlhom spánku a uvedomila si, že svet za oknami jej izby sa nenávratne zmenil.

Vločky teraz padali na zem oveľa pomalšie, akoby si neboli isté, či by niečo podobné mali čakať, no zatiaľ im nikto neprezradil, čo presne by mali robiť, tak len pokračujú v tom, čo robili celé milióny rokov predtým. Enora sa otriasla. Zrazu mala pocit, že vločky padajú cez ňu, krátia si cestu k zemi a svojou chladnosťou jej pripomínajú, že je ďaleko za hranicou toho, čo pozná.

A naozaj, keď sa rozhliadla, cez hmlu nedovidela na obrysy ničoho známeho. Akoby stála za hrubým závesom a dúfala, že na jeho druhej strane nájde to, po čom túži. Jej fantázia však odmietala poslušnosť, podobne ako unavené dieťa, ktoré sa práve hodilo o zem a vrešťalo, že už toho má dosť.

Napriek tomu nasledovala Nuage. Pretože uprostred závejov na ceste k neznámemu cieľu vlastne ani nemala inú možnosť. Mohla ostať na mieste a čakať, kým snehové vločky pokryjú jej telo mrazivou prikrývkou – alebo mohla nasledovať Nuage k neznámemu cieľu. Kiež by každého rozhodovanie bolo také jednoduché.

Po predlhom putovaní, počas ktorého sa Enora začala potkýnať o vlastné nohy, v delíriu z nedostatku síl, napol šialená z chýbajúceho odhodlania, sa uprostred jedného nádychu a nasledujúceho výdychu čosi zjavilo v závejoch. Akoby niekto odhrnul oponu, zrazu sa Enora dívala na skaly ukryté pod snehom, ako nábytok zakrytý bielymi plachtami v opustenom domove. Bola to jaskyňa.

Nuage vošla dovnútra tesne pred Enorou, no najskôr sa uistila, že ju mladá žena stále nasleduje, vzápätí prešla do bezpečného, hoc trochu chladného, objatia okolitých skál a otriasla sa, akoby na chvíľu zabudla, že nie je pes. Enora pokrútila hlavou a nasledovala ju, ledva za sebou ťahala nohy a predtým, než sa hodila na zem, zastala len dostatočne dlho na to, aby si z chrbta zložila batoh.

Zaklonila hlavu a oprela si ju o skalný masív za sebou. Tá chladná rezervovanosť ju zvláštne upokojovala, ako ozvena dávnej uspávanky, ktorú jej niekto spieval, keď bola ešte veľmi malá.

„A čo teraz?“ spýtala sa Enora.

N o Nuage nepotrebovala výzvy a v čase, keď ešte len Enora otvárala ústa, ona už sa zakrádala smerom k batohu. Zaútočila naň, akoby bol jej ďalšou obeťou, s krvavou ladnosťou levice starajúcej sa o levíčatá. Tak dlho labkou driapala batoh, až sa jej ho podarilo otvoriť a vytriasť z neho knihu, čo Enora sledovala potichu a fascinovane, s otvorenými ústami, akoby práve sledovala krvavý dokument o nástrahách životu v prírode.

„Chceš, aby som si čítala?“ uisťovala sa, keď Nuage nejako dopravila knihu až k Enoriným nohám.

Tá ju zodvihla a ihneď otvorila na náhodnej strane. Kniha, podobne ako iné predmety v Stormfalls a bezprostrednom okolí, preberali vôľu svojich pánov, tak aj stránky zašušťali a ukázali Enore jeden zo starých príbehov, ktoré predtým nikto iný ešte nečítal. Vplyvom nervozity, akú pociťuje nová hlavná hviezda na premiére prvého veľkého predstavenia, sa stránky chveli a Enora si predstavovala, že je to len reakcia na jej studené ruky.

„Mám čítať rozprávky?“ začudovala sa Enora, keď si prečítala prvé slová omamujúce deti už cele stáročia a sľubujúce strhujúci príbeh plný ponaučení a hrdinov, akých v skutočnom svete už veľa niet.

Nuage len ostro zamňaučala a zahnala sa labkou, pripravená Enoru uhryznúť, ak to bude potrebné. Nebolo. Pretože Enora si povzdychla a sklonila hlavu, aby si prečítala príbeh, ktorý pred ňou kniha predtým ukryla. Predsa by si ho pamätala. Pri tej myšlienke sa prekliatie kdesi v kúte jej mysle začalo vyškierať, hoci nie škodoradostne, to neoblo v povahe prekliatí, skôr na znamenie, že je ešte stále tam, hrdé na svoju prácu, hoci sa s ňou nestotožňovalo.

Enora čítala príbeh krásny i desivý zároveň, ktorý sa hojdal ako loď na rozbúrenom mori, a tým ju priviedol na pokraj spánku. Na hranicu sna, na ktorej stačilo stáť a zrazu bolo všetko možné. Rovnako aj príbeh o mocnej matke, ktorá vychovala tri dcéry, vštepila im povinnosti a tešila sa z nich, ako sa len rodič dokáže tešiť zo svojich detí.

Viac ako to vnímala Enora predstavu vo svojej mysli. Tváre, také známe, no zahalené v nepreniknuteľných závesoch, a hlasy podobné pohladeniu láskavej ruky, prenechávali svoje miesto inej predstave. Majestátnej, plnej skál a kopcov, vetrov a vánkov, kde uprostred divočiny stál vysoký dom s vežami, kráľ medzi stavbami, tvorený štyrmi krídlami, ozdobený korunou a predstavujúci horúcu náruč na konci ťažkého dňa.

Medzi žmurknutím zazrela tieň toho sídla, pripomínalo palác z rozprávok, už chýbal len padací moc a princezná mávajúca z veže na svojho záchrancu. Slovo Falaise zaznelo v jej mysli, ako mrmlanie zboru silných hlasov, spevavé ako najjemnejšia melódia vytrhnutá z predstavy. Falaise. Falaise. Pripomínalo to mrmlanie, ktoré Enora začula pri troskách veže rozdrvenej na prach. Tam, kde našla motýľa a stratila ďalšiu spomienku na matku.

„Myslela som, že ten druhý maják bol zničený,“ ozvala sa E nora, tak nečakane, že aj Nuage sa zarazila uprostred oblizovania prednej labky. „A pritom bol súčasťou veľkého komplexu? Vedela si o tom?“ pokračovala ďalej.

Nuage mňaukla a mohla to byť reakcia, ktorú by každý prečítal inak. V skutočnosti ňou mačka hovorila, že o tom nič nevie, veď ako by aj mohla, niektoré odpovede neboli určené jej a nebolo jej úlohou, aby ich prezradila. Lenže Enora stále nerozumela jej reči a dokonca si neprečítala ani Nuagein pohľad, pretože ešte stále hľadela do knihy vo svojom lone a na jednu z mnohých stránok, z ktorých odrhla marginálie.

„Predpokladám, že tam až máme ísť.“

Vtedy sa Nuage zodvihla a podišla k Enore, aby sa jej obtrela o nohy.

Hrejivý pocit bezpečného objatia preletel cez Enorine telo, ako sladký a vítaný vánok za sparného dňa. Hoci beznádej jej predtým vykopala dieru v záveji, v ktorom uviazla, ten jediný hrejivý chlpatý dotyk chodiaceho obláčika jej pomohol vytiahnuť sa z tej jamy plnej zúfalstva. Pretože jej cesta zrazu mala konkrétny cieľ, ukrytý niekde medzi snom a realitou, ako všetko, čo sa stalo súčasťou príbehu.

Jej slnečné predsavzatie pokračovať v ceste však predsa len niečo zatienilo – spomienka na trosky, zúfalé hlasy a stratené odpovede. Tancovali pred ňou v závejoch, vlnili sa a strácali, aby sa opäť objavili a snažili sa ohúriť. No boli to len tiene a len čo vykuklo slnko, stratili sa a s nimi aj nezreteľná melódia, v ktorej rytme sa vlnili.

Vtedy Enora vstala a nasledovala Nuage nahor po skale.

 osem ¦ desať



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Žena, ktorá maľovala oblaky 9:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!