OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Život malej čarodejky - 3. kapitola

19.08.2015 (11:00) • majka587 • Povídky » Na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 774×

„No tak ja ti predsa neublížim,“ sľuboval mi. Pristúpil o krok bližšie ku mne a ja som o krok ustúpila.

„Toto, toto tak nemalo prebiehať!“ vzlykla som.

„Nie, nemalo... ale už tam nie si... tu si v bezpečí!“ ubezpečoval ma.

„Čo to na mňa skúšaš?! Aké psychologické sračky! Nevieš, koho som dcéra! Ja sa len tak nedám podviesť!“ Chápte ma, svišťali okolo mňa vraždiace kúzla. Ani vy by ste neboli práve nadšení.

„Fajn, keď sa upokojíš, poviem ti viac!“ A zabuchol za sebou dvere.

Chvíľku som počkala, kým sa od tohto “domu“ vzdialil a začala lomcovať s kľučkou. Bolo zamknuté, ani okná sa nedali otvoriť. Po chvíľke prebiehania hore-dole som to vzdala. Bola som v pasci.

Sústredila som sa teda na izbu. V strede miestnosti sa nachádzal stôl so štyrmi stoličkami. V rohu miestnosti nevýrazná pec, na ktorej stálo pár hrncov. Vedľa pece bola skriňa. V druhej miestnosti bola posteľ, stolík so stoličkou a kukučkové hodiny na stene. Práve bolo osem hodín večer a ja som nevedela, čo mám robiť, spať sa mi nechcelo (kto by sa po tom všetkom čudoval) a nič iné som robiť nemohla.

21:04

Dúfala som, že bude niekde vonku trucovať. Vonku je zima a ani v miestnosti nie je práve teplo. Nemám si vlastne ani čím prikúriť. Okrem stoličiek a stola, ale najväčší problém bol ten, že tu neboli zápalky. Ľahla som si do postele a prikryla som sa hrubou perinou. Po pár minútach mi bolo ako-tak teplo.

23:15

On určite netrucuje. Čo ak ma tu nechal? Čo ak sa nevráti? Čo šaliem, veď mi sľúbil, že sa vráti!

00:43

Kašlem na to, idem spať. Akosi ma to všetko zmohlo. Ak ma tu niekto príde zabiť… aspoň nebude mať toľko práce!

7:30

Vstávam. Je mi teplo. Započujem, ako niekto vo vedľajšej miestnosti búcha. Možno je to môj záchranca. Dodávam si odvahu a idem sa pozrieť.

Stojí za pecou a niečo kuchtí. Pravdepodobne elixír na zneškodnenie protivných báb, pomyslím si trpko. Vyzerá akosi inak. Akoby mladšie.

„Už si hore? To som rád.“ Otočí sa na mňa s úsmevom. Ja len kývnem na pozdrav a posadím sa. Som rada, že sa vrátil.

„Kedy si prišiel?“ Chcem to vedieť. Prečo? Ani sama neviem.

„Včera o jednej v noci. Prikúril som... Nemyslel som si, že bude taká zima prepáč,“ ospravedlnil sa hriešnik.

Hm-kla som jeho stranou. „Kde si spal?“ Dúfam, že nie pri mne, aj keď... možno by mi to nevadilo, pomyslela som si.

„Na zemi,“ odpovedal mi.

„To nemyslíš vážne!“ zhrozila som sa.

„Toto mi celé ráno tvrdí aj môj chrbát.“ Zasmial sa. „Už je to hotové. Len vajíčka… kebyže navarím niečo iné, tak by to asi nebolo moc požívateľné… tak...ja dúfam, že ich máš rada.“ Tváril sa ako malinký chlapček, ktorý práve rozbil mamke obľúbenú vázu.

Pozor! Pozor! Už viem, čo chcem dostať na Vianoce! Chcem plyšového medvedíka s jeho výrazom v tvári. A to ja nenávidím tých malých plyšových smradov. Ale tohto by som mala stále pri sebe!

„Tak ak je to stráviteľné, tak to daj sem!“ usmiala som sa.

Naložil nám obom na tanier poriadnu porciu vajíčok. Bola som hladná ako vlk, takže etiketa a slušné správanie išli bokom. Zjedla som to za pár minút, pričom Pán pekný zadok mal ešte polovicu taniera.

„Ak chceš, tak si odo mňa ešte zober.“ Usmial sa na mňa.

Čo budem klamať, dve vajíčka som si ešte ukradla. Keď obaja dojeme, sadne si ku mne bližšie. Viem, že tento rozhovor bude vážny, a to som sa mu ani nepozrela do tváre.

„Cassandra, musím ti všetko vysvetliť! A vopred ťa chcem poprosiť, aby si ma neprerušovala!“ zdvihnem k nemu oči.

Toto bude zlé, pomyslím si.

„Kedysi dávno žili dvaja bratia, Stiles bol svetlý strážca a Damián bol temný strážca. Boli to tie najsilnejšie bytosti v našom svete. Aj keď boli obaja iní vo svojej podstate a mnohých názoroch, neboli medzi nimi rozpory. Teda až do chvíle, keď sa medzi nich nezamiešala Vanesa. Stiles s ňou začal chodiť ako prvý. Poza jeho chrbát však začala chodiť aj s Damiánom. Bratia sa o nej rozprávali. Hovorili si všetko. Vtedy ešte nevedeli, že obaja sú zamilovaní do jednej ženy a tej istej ženy. Keď to zistili, začala medzi nimi vojna... robili si zle na každom kroku. Vanesa im povedala, že sa na to nemôže pozerať a ten, ktorý jej dokáže, že ju má radšej, ju bude mať naveky. Bratia túto výzvu prijali. Nosili jej opály, zlato, budovali jej paláce, stavali jej sochy. Ona však chcela len jediné - ich moc.

Dala si ich zavolať do svojej komnaty. Keď bratia vyšli, ich mama ich uprosila, nech presunú svoju moc do Erebových náramkov. Tak sa aj stalo. Aby si chápala. Tieto náramky sa otvoria, len človeku, ktorý danú osobu skutočne miluje. Takže ak by Vanesa skutočne milovala aspoň jedného z bratov, náramok by sa jej otvoril. Nestalo sa tak. Vanesa sa nahnevala a oboch bratov zabila. Niektorí hovoria, že Vanesa bola svetlý strážca, iný že temný. V konečnom dôsledku je to asi jedno.

Keď tvoji rodičia chceli tieto náramky ukradnúť, podarilo sa im ukradnúť len jeden. Druhý som im vyfúkol. Strážcovia už vedeli, čo majú tvoji rodičia v pláne a bežali do veľkej siene. Už-už sa ku mne tvoj otec načahoval, keď pribehol prvý strážca. Tvoj otec musel odbíjať zaklínadlá. Ja som sa zatiaľ schoval. Rodičia sa nachádzali pár metrov od východu, keď tvoj otec podal náramok do ruky tvojej mame. Vtedy sme sa prepojili a sily z náramkov sa presunuli do nás. Tvoja mama dostala kontrakcie. Preto vtedy nestihli utiecť,“ stíchol.

„Takže sme teraz extra silný?“ Áno, väčšine ľuďom by ako prvé napadli iné otázky, ale čo!

„Áno.“ Usmial sa na mňa.

„Ten temný brat… bol veľmi zlý?“ Ja nechcem byť zlá, doplnila som v duchu.

„Keď boli bratia za dobré... vládla harmónia,“ povedal to veľmi zvláštnym tónom.

„Čo bude teraz?“ Bála som sa, čo odpovie.

„Začína tu nový školský rok. Zapísal som ťa do mojej triedy. Profesori vedia, kto si... Takže to bude pre teba ľahšie. Od teraz sa budeš volať Nataša. Si moja vzdialená sesternica. V škole sa budeme pohybovať spolu. Vymysleli sme si, že ti umreli rodičia a preto si musela prestúpiť k nám. Uzavrela si sa do seba. A keďže ma poznáš, som stále s tebou.“ Znovu zavŕšil svoj monológ úsmevom. Ja som na to len kývla.

„Ako umreli?“ Tak toto ma zaujíma, čo si asi tak mohol vymyslieť.

„Boli strážcami podzemia...Podzemie je niečo ako nemocnica a oni boli niečo ako lekári.“ Kývnem na to hlavou.

„Odriekala som pri tom obrade kúzlo. Mama mi nič také nespomínala.“ Ach, mama, povzdychla som si.

„Hľadala si ma.“ A chytí ma za ruku.

„Ako hľadala? Veď ťa ani nepoznám!“ zasmejem sa.

„Ty nie, ale naše sily sa poznajú už niekoľko stáročí.“ Oprie sa o operadlo stola.

„Ešte jedna otázka. Ako sa vlastne voláš?“ Zhrozím sa nad mojimi schopnosťami detektíva.

„Damian Wolf,“ odpovie.

Autor: majka587, v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život malej čarodejky - 3. kapitola: