OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Život malej čarodejky - 7. kapitola



Život malej čarodejky - 7. kapitolaNataša sa vydá na malý prieskum školy. Chytí ju niekto alebo stihne ujsť?

Sofia mi na to už radšej nič nevravela a ja som ju nechala spať. Predsa len, ja dnes už aj tak asi nezaspím. Chúďa, so mnou to bude mať ešte veľmi ťažké.

V spoločenskej miestnosti bolo plno, takže som si musela dávať pozor, aby si ma nevšimli.  Zvládla som to na jednotku. Odteraz mi hovorte neviditeľná žena! Potichu som otvorila dvere a vykĺzla von. A teraz kam?

Počkať, ako mi to mama hovorila?

Päťdesiat krokov vpravo, tam má byť brnenie. A tu si! A potiahnuť za páčku! Otvorili sa mi tajné dvere. Ale o pár krokov ďalej. Tak päťdesiat krokov, mami, hej? To je tým, že máš také veľké hnáty!  Zasmiala som sa v duchu.

Ach, mami, ako veľmi mi chýbaš!

Ako to bolo ďalej? Jasné, dvere so srdiečkom v pravom hornom rohu. Tak sa dostanem do knižnice. Vločka, niečo divné - asi to mala byť ovečka -, slniečko, mráčik, o môj bože, ako to fakt? A konečne srdiečko.

Zatiahla som za kľučku a dvere sa otvorili. Trošku zaškrípali, ale inak to bolo v pohode. A som tu. Vošla som do miestnosti a dvere za mojim chrbtom sa zavreli. Bohužiaľ, na moju smolu s poriadnym buchnutím. Zamrzla som na mieste.

Dvere na opačnej strane miestnosti, za všetkými tými obrovskými policami, sa otvorili. Otočila som sa. Kde je tá páčka? Mama mi ju spomínala, ale kde bola? Kroky sa približovali. Chcelo sa mi plakať. Čo teraz? Otáčala som sa okolo vlastnej osi a dúfala, že nájdem nejaké riešenie.

Nočná stráž, pozostávajúca zo študentov vyššieho ročníka, sa stále približovala a ja som sa už pomalinky vzdávala, keď mi napadla jedna veľmi bláznivá myšlienka - vyšplhám po policiach na vrch.

Kto sa bude pozerať hore na police a skrine? Sú poriadne masívne a hlavne zabudované do zeme, čiže mi nehrozí prevrhnutie. Ako som si vymyslela, tak som aj spravila. Práve som vyšplhala na vrch políc, keď do uličky vošiel nočný strážca. Pritisla som sa ešte viac k polici a nehýbala sa. Presne, ako som očakávala, pohľadom preletel uličku. A hľadal ďalej.

„Kruci, bol som si istý, že ten rachot išiel odtiaľto!“ zúril strážca.

„Hm, možno tu je, zostanem tu. Ty choď po chodbe ďalej!“ odpovedal mu druhý strážca, presnejšie Dávid.

Čert, aby to zobral!

„A dokedy tu ako chceš byť?“ opýtal sa ho šeptom kamarát.

„Aj do rána, mne je to jedno! Keď pôjdem na obchôdzku zamknem. Takže ak tu je, neunikne nám!“ Zasmial sa Dávid.

„To je dobrý nápad,“ podporil ho kamarát. „Tak ja už teda idem! Šťastný lov!“

„Nápodobne!“ odpovedal mu Dávid.

Ako sa ja len stadiaľto dostanem? pomyslela som si. No tak, vypadnite obaja a zamknite si pre mňa za mňa!

Jeden z nich opustil miestnosť. Druhý však zostal nehlučne v miestnosti. Nemala som tušenie, kde sa práve nachádza. Moja skrýša bola fajn. Bohužiaľ, stadiaľto som toho veľa nevidela.

Vystrčila som sa, aby som videla aspoň do uličky podo mnou. Nebol tam. Sledovala som uličku naďalej. Musí sa predsa len raz ukázať. Tak sa aj stalo.

Po asi pätnástich minútach sa predsa len ukázal, napredoval veľmi potichu a v tvári mal výraz lovca. Zahol do ďalšej uličky. Prehupla som sa cez kraj a pomalinky zliezala dolu. Pozriem sa vpravo, nikoho nevidím, pozriem sa vľavo a tam tiež nikto. Otočím sa a skoro ma trafí šľak.

Stojí za mnou! Natlačím sa chrbtom na poličky a je mi do plaču. Čo teraz?

„A pozrime sa koho to tu máme!“ Zasmial sa Dávid.

Pristúpil ku mne o krok. Vypískla som a kopla ho rovno do vajec. Čo vám poviem, nechcela by som byť na jeho mieste. Skrčil sa a zastonal. Využila som situáciu a prebehla som okolo neho na koniec uličky. Potom som zamierila smer tajná chodba.

Musím sa dostať preč, preletelo mi hlavou. To by sa však nesmel Dávid tak rýchlo spamätať. Chytil ma zozadu za pás a pritlačil ma o najbližšiu policu s knihami.

„To bolelo!“ zasyčal na mňa.

„Pusť ma!“ dostala som zo seba vydesene.

„Hádam sa ma nebojíš, Naty.“ Usmial sa na mňa.

„Teba ani omylom!“ Zovrel mi ruky vo svojich a vydvihol mi ich nad hlavu.

„Vážne? Tak prečo sa tak trasieš? Či je to od vzrušenia?“ A ešte viac sa na mňa nalepil.

„No tak to si teda fandíš, zlato! Skôr je to od zhnusenia!“ zasyčala som na neho.

„Pochybujem,“ odpovedal pokojne. „Tak, čo tu hľadáš, krásavica?“ vyzvedal sa.

„Ja nič. Milujem nočné prechádzky. Ty nie!“ zasyčala som na neho.

Zamykala som rukami, ale nebolo mi to nič platné. Jediné, čo som docielila, bol jeho povýšenecký úškrn.

„Nechaj to, ešte si ublížiš!“ Sklonil sa ku mne a ja som stisla oči k sebe.

Mami, prosím, pomôž! prosila som ženu, ktorá mi vlastne ani pomôcť nemohla.

„Mám pre teba návrh,“ prelomil ticho Dávid. Ani som sa nepohla.

„Budeme sa tak päť minút bozkávať a ja zabudnem na to, že som ťa tu videl. Dokonca ťa prepašujem naspäť na MKŠ. Ty nebudeš mať problém, ani tvoja spolubývajúca. Všetci budeme spokojní.“  Usmial sa na mňa.

„Prečo spolubývajúca? Veď ona za to nemôže!“ zvýšila som na neho hlas.

„Ale no tak... chceš mi povedať, že ťa neupozornila?“ pýtal sa ma.

„No... upozornila,“ odpovedala som mu popravde.

„Vidíš a práve pre toto. Mala na teba dávať pozor a nahlásiť ťa ako možnú hrozbu. Ale ona to nespravila. A než sa so mnou budeš chcieť hádať, aj keď povieš, že ti to nepovedala, nepomôžeš jej tým. Mala ťa upozorniť. Tak či tak, bude potrestaná,“ vysvetlil mi pravidlá.

„Potrestaná?“ Nesmie sa jej nič stať, ale bozkávať sa s Dávidom? Nikdy!

„Ty a ona budete za trest celý mesiac pomáhať mne s prácami strážcu. Výkaz o dolapených študentoch, ako si v tejto chvíli aj ty, upratanie a vyčistenie rovnošiat nočných strážcov, nočné stráženie, pomoc  temným profesorom ... vlastne so mnou budete tráviť všetok svoj voľný čas v mesiaci.“

Vydesil ma. Som s ním len pár minút a mám dosť. Čo by som robila, keby s ním mám byť nonstop celý mesiac?

„Nešlo by to bez tej pusy?“ dúfala som.

„Bohužiaľ, nešlo. Tak...“ dožadoval sa mojej odpovede.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Život malej čarodejky - 7. kapitola:

4. majka587 přispěvatel
06.10.2015 [12:24]

majka587Babenky tak to splnilo svoj účel! Emoticon Emoticon Aspoň budete nedočkavé! Emoticon

3. hanka
05.10.2015 [22:04]

Už se těším na pokračování, taky mě pěkně naštvala, že si to tak utla. Ale jinak super. Emoticon

2. Soletka
05.10.2015 [17:25]

Prečo to bolo také krátke? Toto malo byť 1000 slov? Nechce sa mi nijako veriť... ach! Bože! V tom najlepšom si to sekla! :D Viem, ktorú možnosť si vyberie, ale aj tak ma strašne štve, že si to tam nenapísala... *nafučaný pohľad* Nah! No nič.. a to s tým, ako sa nevieš prehrýzť dejom poznám, viď Pán Tienistý. :DD

1. majka587 přispěvatel
05.10.2015 [15:04]

majka587Dievčatá, ktoré mi zanechali komentár v predchádzajúcej kapitole- Soletka a Hanka, ďakujem vám!Vaše komentáre ma potešili. Tiež si ma Soletka upozornila na vec, ktorú som si nevšimla a ešte raz pre to ďakujem! Emoticon
Dúfam, že pribudnú ďalšie komentáre. Pokojne aj s kritikou... veď píšem pre vás. Emoticon Moji milovaný čitatelia. Dúfam, že sa vám táto kapitola páčila a že som vás veľmi nenahnevala tým obrovským čakaním ale akosi sa nemôžem "pre hrísť" dejom. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!