OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Život na lane 1. kapitola

31.12.2010 (19:00) • bobik • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 898×

Pán Lewis:

Sedel som na posteli v mojej maringotke a premýšľal. On ju miluje. Môj syn miluje dcéru tej podrazáčky??? Ako sa to mohlo stať??? Ako som to mohol dopustiť??? Nevedel som to zniesť, a tak som sa natiahol na nočný stolík.

Boli tam moje lieky, som na nich závislý a neviem si bez nich predstaviť život. Opatrne som otvoril nádobku a tri si vysypal na ruku. Zhltol som ich a nemusel som ich ani zapíjať. Zvalil som sa na posteľ a v duchu sa preniesol do dňa, kedy sa to všetko začalo.

„Henry, ale ja milujem jeho,“ hovorila mi Sarah. Abbyna matka.

„Sarah, nechal ťa tu, s dieťaťom. Samú! Nikdy ťa nemiloval. Ale ja ťa milujem,“ šepkala a už zrejme nemala silu mi nič vysvetľovať.

„Ja viem, ale aj tak ho milujem...“ opakovala stále dookola.

„Ale to môžeš aj mňa...“ snažil som sa ju presvedčiť.

„Ak ma miluješ, sľúb mi niečo...“

„Čo? Absolútne čokoľvek! Len povedz a ja to spravím. Pre teba všetko...“ okamžite som súhlasil.

„Keď sa Abby narodí, postaraj sa o ňu. A ja ho pôjdem nájsť!“

„Nie! Ja ťa nepustím...“

„Prosím!” zašepkala a a vedel som, že jej neodolám. Že to pre ňu spravím, hoci budem tú malú nenávidieť...

Lenže neodišla. Keď uvidela tú malú, musela s ňou ostať. Priveľmi jej ho pripomínala. Keď Abby dovŕšila pätnásť,  Sarah to zase chytilo. Abby bola jeho presnou kópiou. Raz za mnou prišla a prosila ma, aby som sa o Abby postaral, vraj ho musí nájsť.

„Henry, prosím...“ opakovala už asi po stýkrát.

„Nie! Nepôjdeš. Pätnásť rokov si na teba nespomenul. Proste nie. Ja ťa nepustím...“

„Prosím...”  Chytil som ju a ťahal k starej maringotke, kde boli zmluvy a doklady k prevádzke cirkusu. Zamkol som ju v ňom a počul, ako kričí.

„Nepustím ťa! Poviem Abby, že ťa udupali kone. Pochováme ťa. Poviem, že vyzeráš tak hrozne, že truhla musí byť zavretá,” povedal som a odišiel. Pri mojej maringotke sedel Mike a mračil sa na mňa.

„Čo si to spravil Abbynej matke?“ zakričal na mňa a vrhol sa ku mne.

„Prestaneš sa s ňou stretávať! S Abby! Viem, čo je medzi vami...”

A v tých časoch sa ti stalo. Zbláznil som sa. Toto je jedna z mojich svetlých chvíľok...

MIKE:

Počul som otca, ako trieska o dvere svojej maringotky. Vbehol som tam a naskytol sa mi hrozný pohľad.

Otec sedel na zemi a hlavu si trieskal o stenu. Mal ju rozbitú a kričal. Hoci ho nenávidím, pribehol som k nemu a zatlačil ho do postele. Vnútil som mu lieky a odišiel...

Pán Lewis:

Mike mi vnútil lieky a odišiel. Tak veľmi som chcel, aby ostal. Ale on ma nenávidí. A prečo? Pretože som psychopat. Je mi to ľúto, ale ja nemôžem za to, čo sa so mnou stalo. A znova ma pochytil amok. Vedel som, že by som mal prestať, ale proste to nešlo. Chytil som stoličku a prudko ju hodil do dverí. Potom som vybehol z maringotky a bežal za Sarah. Otvoril som dvere jej maringotky a rozhliadol sa. Ležala na zemi, schúlená do klbka a triasla sa. Musel som uznať, že tu je vážne zima a ona na sebe mala len tie letné šaty z tej noci. Pomaly som k nej pribehol a okolo prstu si obmotal pramienok jej vlasov.

„Henry, prosím...“ zašepkala a ja som jej jednu vrazil. Videl som, ako sa jej drú slzy.

„Neplač! To si to ani neužijem, to mlátenie...“ A zase som ju kopol. Potom znovu a znovu. Už sa ani nebránila a len ležala na zemi a prudko vydychovala. Ešte raz som ju kopol a vyšiel z maringotky. Zabuchol som za sebou a zavrel.

A v tej chvíli to na mňa doľahlo. Zviezol som sa po stene maringotky a dopadol na zem. Všade bolo bahno, ale bolo mi to jedno. Postavil som sa a viedol som, aby som sa vrátil k sebe. Nakoniec sa mi to podarilo a ja som sa vydal spať.

MIKE:

Pomaly som obkresľoval Abbynu siluetu a snažil sa zapamätať si každú časť jej tela. Abby sa jemne prehla a vzdychla. Musel som sa nad tým pousmiať. Bola taká dokonalá. Kebyže jej môžem povedať všetko. O mojom otcovi a o jej mame. Ale nemôžem... Bolo mi to tak ľúto. Už by sa nemusela zbytočne trápiť. Nikto by sa nemusel trápiť. Mohli by sme slobodne odísť. Pomaly mi prešla po svaloch na bruchu a každý jeden zvlášť obkreslila. Potom sa presunula na paže. Obkresľovala každý sval, každú žilu, všetko.

„Tak veľmi ťa milujem...“ zašepkal som jej a otrel si nos o ten jej.

Usmiala sa nad tým.

„Tak so mnou uteč. Niekam ďaleko. Preč...“ skúsila to, ale ja som zase pokrútil hlavou. Zamračila sa a prestala mi prstami prechádzať po tele. Odtisla ma a postavila sa. Začala sa obliekať.  Razantne som ju strhol naspäť na posteľ a ľahol si na ňu, aby mi nemohla ujsť.

„Mike, pusti ma...“ povedala a začala sa mykať a vrtieť.

„Prečo, pochybuješ o tom, že ťa milujem?“

„Pretože sa zakaždým pozeráš, ako ma mláti. Vravíš, že ho nenávidíš, ale ujsť so mnou nechceš. Tak potom prečo?“ začala kričať a z očí jej tiekli slzy. Zotrel som ich a chcel jej dať pusu. Otočila hlavou, aby som sa k nej nedostal a zase začala plakať.

„Abby, raz ti to vysvetlím, ale teraz to ešte nejde. Počkaj, kým budem môcť. A len tak mimochodom, milujem ťa a to sa len tak nezmení...“ potom som už nič nepovedal, lebo ma Abby zase pobozkala. Nechal som môjho otca otcom a venoval sa len Abby.

Autor: bobik (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život na lane 1. kapitola: