OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zlato, všetko bude ok! 21. kapitola

30.09.2012 (10:00) • Mims • Povídky » Na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 752×

Jakub:
Ani neviem ako, ale ráno som sa zobudil vo svojej posteli. Zo včera mi ostalo len okno a bolesť hlavy. Vstal som, nahádzal do seba paralen, ibalgin a vyvalil sa na gauč. O polhodinku ma prerušil mobil. 
„Ahoj, Zlato..." Jej hlas mi ihneď zlepšil náladu.
„Čauko, Lucka." Ten môj však musel znieť strašne.
„Máš večer čas?" 
„Myslím, že hej. Prídem za tebou?" 
„Nie, nie. Ja prídem k tebe. Dúfam, že si sám."
„Hej, dojdi, len dosť blbo mi je zo včera." 
„Haha. Tak ti treba, hlupáčik. Maj sa."
„To ti teda ďakujem. Ahoj."
Za pár minút mi zazvonil mobil znova.
„Čau, kámo. Nezájdeme na skejt?"
„Jasne, bro! Daj mi pätnásť minút. Pred mojim panelákom!"
„Čuz!"

Lucia:
Kubík otvoril dvere a vyzeral neskutočne dobre. Čierna košela, svetlé rifle a obrovský úsmev na tvári.
„Ahoj, zlato," povedal a hneď zavesil jeho ústa na moje. 
„Čauko," odpovedala som mu o pár chvíľ neskôr.
„Hádam pôjdeme ďalej, vieš, máme dosť zvedavých susedov a predsa nechceme aby nám závideli." Znova sa tak chutne usmial a zatvoril dvere.
Ja som sa zatial snažila vyzuť z tých prekliatych čínov. Vošli sme spolu do obývačky a tam boli pripravené pukance, kola a film. Sadli sme si a začali kukať nejakú akčnú hovadinu. Ako to už býva pamatám si prvých 5 minút. 
„Nepresunieme sa do izby?" šepol mi do ucha, práve keď som kopla do misky s popcornom, ktorý sa rozsypal po podlahe.
„Myslím, že radšej áno."
Zobral ma za ruku a viedol ma, aj keď som sama vedela kde to je. Zjavne túto situáciu očakával, pretože izba bola osvetlená len zopár sviečkami. 
„Ach, Kubko, je to... Úžasné!" 

Nina:
Volala som Peťovi asi po tisícikrát, ale nedvíhal. 
,Už som ako nejaká stíhačka...' pomyslela som si a mobil som radšej hodila do kúta.

Nemohla som prestať na neho myslieť, hlavne kvôli tomu, čo sa stalo včera. Možno pre neho to bola bežná rutina, ale ja som to vnímala inak. Pre mňa to bolo špeciiálne a to veľmi. 

Lucka: 

„Wow!" To bolo jediné, na čo som sa zmohla, ležala som na Kubkovej hrudi a bolo mi absolútne skvelo. Konečne som to urobila a bolo to skvelé. 

„Bola si neskutočná," zašepkal mi do ucha.

„Ani ty si nebol na zahodenie." Zasmiala som sa a pobozkala ho.

Teraz by som s ním najradšej utiekla na miesto, kde by sme mohli byť len my dvaja. 

Bohužial okolo obeda som sa musela pobrať domov, mali sme na seba celú noc, ale ani to mi nestačilo. Len ťažko som od neho odchádzala, môj odchod sprevádzalo veľa vášnivých bozkov. Doma som sa musela podľa pokynov rodičov začať učiť, ale nevedela som sa sústrediť. Áno, bolo to zvláštne, veď s Kubkom som už tak dlho a nikdy sa mi nič takéto divné nestalo. Ale teraz to bolo zjavne iné. Nemohla som na nič iné myslieť ako na neho. 

Peter: 

Desiaty zmeškaný hovor, mal by som jej zavolať. Ľúbim ju, tak prečo sa potom tak bojím? Takéto romantické sračky by nemal chalan rozoberať! 

Premohol som sa a zašiel za ňou domov. Bolo síce jedenásť hodín večer, ale chcel som ju vidieť. Som ja ale pako, mením názory každých päť minút. 

Zavolal som jej, že ju čakám v záhrade. Nemohla ísť dole, tak vyšla na okno. Kvôli tej tme som jej nemohol vidieť do tváre, takže som nevedel, či je na mňa naštvaná alebo je to v pohode.

„Ninuš, ľúbim ťa." 

„Ty hlupáčik, veď ja viem. To si prišiel len kvôli tomu?"

„Hele! Nebuď odporná, lebo už neprídem!" povedal som na oko urazeným hlasom a zasmial sa, "a ty mi na to nič nepovieš?"

„Hej. Aj ja ťa mám rada. Vieš čo, vyrozprávame si to v škole, nechcem aby ťa tu niekto videl. Maj sa, ľúbim ťa," rýchlo povedala a zavrela okno. 

Musel som priznať, že som mal hneď lepší pocit. Ľúbim ju a to sa nezmení. 

Lucka: 

Rodičia si ma zavolali na malý pokec. Popravde dosť som sa zľakla, lebo som si myslela, že prišli na to, že som strávila iba jednu noc u Niny. Ale to by bol ten najhorší problém. 

Po pár bezvýznamných vetách, prišli na rad tie najhoršie slová, aké len mohli. 

„Lucka, sťahujeme sa." 

„Nie!" Bola samozrejme moja prvá reakcia.

„Pôjdeme do Košíc, ocina premiestnili. Viem, že sa znova po pol roku sťahujeme, ale musíme." Ako keby moje nie, ani nepočuli.

„To nemôžeme, prosím vás, nie!" Z očí mi už stekali slzy. 

„Neboj, aj tam si nájdeš kamarátov, všetci ťa predsa budú mať radi."

„Nie... nie-... nie... ja... nechcem... nemôžem." Toto nemôže byť pravda, je to len zlý sen.

Utiekla som so izby, zamkla za sebou a plakala. Jediné, na čom myslela, bol Kubo. 

Toto sa nemalo stať. 

Kubo: 

Už od rána som sa tešil na Lucku. Ale keď ráno prišla do busu, tak si sadla na úplne iné miesto. Hneď by to bolo divné, tak som radšej išiel za ňou. 

„Luci, čo ti je?" Mala na očiach slnečné okuliare, aj keď bol február. Nemohol som jej vidieť do tváre a to mi vadilo.

„Kubo, stretneme sa po škole. Ja som musím s tebou porozprávať," povedala veľmi roztraseným hlasom.

„Aspoň mi povedz, čo sa deje!" povedal som rázne.

„Nechaj ma, choď preč. Čau!" zakričala na celý autobus a otočila sa ku oknu.

Celý deň som bol kvôli tomu nervózny:  Chcel som ísť za ňou a hneď zistiť, čo sa stalo, ale myslím že by to narobilo ešte viac škody ako dobroty. 

Po škole sme sa stretli na zastávke ako vždy. Stále mala na sebe tie okuliare.

„Kubo, takto to už nepôjde. Ja nemôžem byť s tebou. Je koniec. Prosím nič sa nepýtaj." Hneď na začiatok vyhŕkla.

„Lucka, neblázni. Desíš ma!" Nechápal som o čo ide.

„Je koniec! Nechaj ma, prosím, už mi nikdy nič nehovor," zakričala a odbehla preč.

Rozbehol som sa za ňou a mal som šťastie, že dneska mala topánky na opätku. Chytil som ju a pobozkal. Vedel som, že toto zaberie. Snažila sa odtiahnuť, ale keď sa jej to nedarilo, tak to nechala tak.

„Lucka, prosím ťa, povedz mi, čo sa deje," zašepkal som.

„Ja nechcem. Takto to bude lepšie."

„Nie. Chcem to vedieť, nech je to hocičo."

„Sťahujem sa. Už sa nikdy neuvidíme." Zložila si dole tie okuliare, mala strašne červené a opuchnuté oči.

„My to zvládneme." Neveril som vlastným slovám, napriek tomu som ju objal a stále dookola som hovoril, že to bude dobré. Nechcel som aby to skončilo hádkou, "Vzťah na diaľku môže predsa fungovať!" 

„Nie, to ja nechcem. Preto to končím teraz."

„Strašne ťa milujem." A ešte silnejšie som ju objal. 

Do teraz to bolo všetko také jednoduché a ako sa to mohlo v tom jedinom okamihu tak zvrtnúť? 

Autor: Mims (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zlato, všetko bude ok! 21. kapitola: