OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 10.



Zúfalá - Kapitola 10.Keď ťa minulosť dobieha

Kapitola 10.

Adam vedel, že je to sen. Pretože sa mu neustále vracal. Ale ani napriek tomu sa nedokázal prebudiť. Len sledoval dianie okolo seba, akoby bol v kine bez možnosti odísť počas predstavenia. Pred ním stálo jeho dvanásťročné ja. Dokonca aj teraz si spomínal na to, ako vtedy začínal vystrkovať rožky. Bol už predsa veľký chlap, nepotreboval, aby ho mama držala za ruku...

Stál vedľa krásnej, no unavenej ženy. Spoločne čakali, kým im predavač podá želanú zmrzlinu. S plnými pohármi sa usadili. Hladne sa pustil do ľadovej dobroty. Smotana sa mu rozplývala na jazyku. Okolo nich prúdil tichý hovor. Bzučanie rozzúrených včiel. Ozvena tlmeného smiechu. Celkom to mohla byť aj hudba vystrihnutá z hororu. Sedel pri stole a pred sebou mal hernú konzolu. Až zúrivo do nej udieral. Zvuky napodobujúce strieľanie naberali desivú ozvenu.

„Adam, nechceš to odložiť aspoň dnes?“ Hlas jeho matky prichádzal z diaľky.

Zamračil sa na ňu, hoci nezodvihol hlavu. „Mami, tento level sa snažím zdolať už tri dni! Určite sa mi to podarí. Ja to viem!“

Naďalej pokračoval v hraní. Jeho matka posmutnela. Zblízka sledoval tú nemilú grimasu. Musel sa jej prizerať znovu a znovu. Aby jeho svedomie trpelo. Pretože to si zaslúžil. Videl, ako sa jej po lícach kotúľajú slzy. A malý chlapec pred ňou sa naďalej venoval svojej zábavke.

Až kým sa mu konzola nevybila – a on bol nútený prestať. Škrípal zubami. Rozčuľoval sa. Mal chuť zachodiť ju do koša. No jeho matka ho zastavila. Navrhla mu, aby išli kúpiť nejakú novú hru. Aby išli do kina. On nechcel. Koľko mal rokov, aby takto trávil čas s matkou? Ale prísľub tej hry ho presvedčil. Vydrží do. Možno to bude aj zábava.

Pomaly kráčali k nákupnému centru. Sledovali ľudí okolo seba. Snažili sa zabávať tak, ako kedysi. No niečo im v tom bránilo. Okoloidúci nemali skutočné tváre. Len biele plátna bez očí a úst. Anonymné strašidlá. Odkiaľsi sa ozvalo kvílenie pneumatík. Lenže brzdiace auto nikde nevidel. Až potom pocítil náraz.

Niečo ho schmatlo za ruku.

Matka!

Kričal. Nariekal. Prosil. Ich auto sa točilo. Prevracalo. Až skončilo v lese pri ceste. Nikto ich tam nevidel. Veľmi dlho. Zatváral oči. Otváral ich. Nedokázal sa zbaviť toho desivého dotyku. Drvil mu kosti. Keď však otvoril ústa, aby kričal, vyšiel z nich smiech. Jeho ozvenu počul aj vtedy, keď sa jeho ruky začalo dotýka čosi iné. Niekto iný.

Ležal vo svojej posteli. Jeho o niečo staršie ja nerozumelo tomu, čo sa deje. Kto bola tá žena? Krútil hlavou. No nepomáhalo to. Ochabnutú ruku mu niekto ovládal. Posúval ju. Pokladal na určité miesta. Nevidel tvár tej ženy. Nepamätal si ju. Ostali len vnemy. Jeho dlane zrazu objímali jej prsia. Bol príliš ospalý. Všetko videl skreslene. Krútila sa mu hlava.

„Keď tvoj otec nemôže, nahradíš ho ty.“

Šepot sa šíril tmou. Vracal sa k nemu s ozvenou. Ostali len ruky, ktoré sa ho dotýkali. Aj keď sa mu to nepáčilo.

S výkrikom sa prebudil. Posadil sa na posteli. Hlavu zovrel v dlaniach. Prudko dýchal. Akoby odbehol maratón. Po chrbte mu stekal studený pot. Celý sa triasol. Bez ohľadu na to, ako často sa mu sen sníval, vždy na neho pôsobil rovnako. Pretože to nebola fikcia.

Žiadne šialené predstavy kvôli tomu, že sa príliš veľa najedol tesne pred tým, ako zaspal. Ani to nebol výsledok pozerania nejakého hororu. Boli to spomienky. Kľúčové momenty, na ktoré nedokázal zabudnúť. Hoci to boli okamihy, ovplyvňovali celý jeho život. Dokonca aj po toľkých rokoch.

So stále roztrasenými kolenami sa vybral ku skrini. Digitálne hodiny na nočnom stolíku hlásali, že bolo krátko po piatej ráno. Aj keby bola polnoc. Už by nezaspal. Na to poznal svoje telo až príliš dobre. Takže bude lepšie, keď sa vyberie von. Prechádzka ho vždy upokojí.

V hlave si vybavoval detaily toho dňa. Momenty, keď prišiel o matku. Jeho dvanásťročné ja nebolo nadšené, že musí tráviť deň s mamou. Bol už starý na to, aby bol jej maličký maznáčik. Nechal sa obmäkčiť len prísľubom novej hry. Hoci by to nikdy nepovedal nahlas, vtedy sa zabavil. Smial sa. Bol bezstarostné dieťa. To všetko sa zmenilo , keď sa vracali domov.

Na detaily si stále nespomínal. Vedel len, že do nich niekto vrazil. Takou silou, že to zmietlo ich auto z cesty a to skončilo až v neďalekom lese. Príčinou bol opitý vodič nákladiaka. Keď ho chytili, ani si nepamätal, že by do niekoho vrazil. Adam potom dlho sedel v aute a nemohol sa pohnúť. Bránila mu v tom matkina stuhnutá ruka. Tou ho objímala aj po smrti.

Upadal do bezvedomia.

Potom sa znovu prebúdzal.

Snažil sa odtiaľ dostať. No nemal dostatok sily. Desil ho však matkin ľadový dotyk. Keď ich tam nakoniec našli, sám bol na pokraji smrti. Trvalo dlhé týždne, kým bol fyzicky aspoň čiastočne v poriadku. Ešte dlhšie ale trvalo, kým sa dozvedel príčinu toho výletu. Jeho matka bola chorá. Dozvedela sa to predchádzajúci deň. Doktori jej vymerali maximálne tri mesiace. Mala trpieť obrovskými bolesťami.

Podľa nedopísaného listu, ktorý mala uložený v zásuvke písacieho stola v pracovni, zvažovala samovraždu. Opitý vodič ju obral o možnosť výberu. A jemu nedoprial šancu ospravedlniť sa. Ten deň sa správal ako rozmaznaný fagan. Bol drzý. Nevrlý. Odvrával. Bolesť zo straty sa vyrovnala len jeho ľútosti a pocitu viny.

Pretože v tom aute sa hádali. Mali ísť do kina. Lenže on nechcel vidieť ten film, čo ona. Keby ju nerozptýlil, mohla sa tomu autu vyhnúť. Bola to jeho vina. Hoci to bolo nelogické, čo mu niekoľkokrát opakovala psychologička, až mu z toho krvácali uši. V citoch však len máločo dáva zmysel.

Keď si zo skrine bral tričko a rifle, ruky sa mu nezadržateľne triasli. Nie však zo strachu. Alebo kvôli rozrušeniu. Ovládla ho zúrivosť. V spojení s... túžbou. Po čomkoľvek, čo by uvoľnilo jeho napätie. Stávalo sa mu to pravidelne. Sexuchtivá priateľka jeho otca ho niekoľko mesiacov omamovala drogami, aby sa veľmi nebránil. Hoci väčšinou muži sú páchateľmi pri sexuálnych zločinoch, vtedy sa karta obrátila.

On si na veľa nespomínal.

Vedel len, že to v ňom prebudilo odpor a predsudky. Aj voči otcovi, ktorý si to ani len nevšimol. V jeho tele to rozvilo závislosť. Aj preto odmietal piť. Jared si myslel, že to bolo kvôli smrti jeho matky. Pravda bola taká, že Adam sa bál. Ak z neho dokázala urobiť závislého prostitútka bez jeho vedomia, čo by sa stalo, ak by sa sám rozhodol?

Nechcel poznať odpoveď.

Hoci v momentoch, ako je tento, si prial na chvíľu zabudnúť.

Aj keby sa kvôli tomu naozaj musel opiť.

Miesto toho sa však len rýchlo prezliekol. Na ceste k dverám schmatol kľúče. Silou vôle nútil spomienky ostať ukryté kdesi v zákutiach jeho mysle. Nechcel na to myslieť. Nemohol. Nemal na to proste silu. Pomohlo mu aj to, že sa musel sústrediť na šoférovanie. Aj keď cestu veľmi dobre poznal.

Keď sa ocitol na cintoríne, cítil ako sa klbko napätia v jeho hrudi trochu uvoľňuje. Opäť mohol zhlboka dýchať. K matkinmu hrobu takmer bežal. Toto bolo jediné miesto, ktoré ho vedelo upokojiť po tom, ako sa mu vrátili staré nočné mory.

Ako malý chlapec utekal do náručia matky.

Jemu ostalo len zovretie chladného kameňa. Ľahol si do trávy vedľa náhrobku. Jeho matka bola dosť na kraji na to, aby nemusel nikomu šliapať po hlave. Neprekážalo mu, že zem je studená a pokrytá lístím. Aspoň ho to príjemne znecitlivelo.

„Opäť sa mi sníval ten sen,“ začal potichu. „Toľkokrát som ti o ňom rozprával, no napriek tomu nikdy nezmizol. Psychologička hovorila, že keď o tom budem hovoriť, lepšie sa s tým vyrovnám. Asi to bude len ďalšia neoverená teória.“

Zavrel oči. V duchu si predstavoval, že pred ním naozaj stojí. „Škoda, že tu nie si, ty by si mi vedela poradiť.“ Povzdychol si. „Nedávno som spoznal jedno dievča. Najskôr som si o nej myslel len to najhoršie. Ja viem, predsudky nie sú dobré. Ale niekedy si proste neviem pomôcť. Hlavne keď sa živí tým, že predáva svoje telo. Nikdy by mi nenapadlo, že by som chcel niekoho takého dobrovoľne spoznať. Hej, len sa smej, vlastne je to ironické. Asi si tam hore niekto myslel, že potrebujem lekciu. Dúfam, že si v tom nemala prsty?“

Sám pre seba sa usmial. „Neviem, čo s ňou mám robiť, vieš,“ priznal a opäť zvážnel. „Je to sestra môjho najlepšieho priateľa. Ale nikdy mi o nej nerozprával. Asi sa toho medzi nimi veľa odohralo. Ale tak... rád by som im nejako pomohol. Mám taký pocit, že jeden druhého potrebujú viac, než si uvedomujú. Lenže ja naozaj nie som najvhodnejšia osoba na to, aby som niekomu pomáhal s urovnávaním rodinných problémov.“

Po tvár ho hladil chladný vánok. Niesol v sebe istú vlhkosť. Dnes asi bude pršať.

To mu vyhovovalo. Aspoň počasie pochopí jeho náladu.

„S otcom sa hádame stále,“ odpovedal na nevypovedanú otázku. „Niekedy mám pocit, že by som s tým mal prestať. Ale keď on ma... tak veľmi rozčuľuje! Tak rýchlo na teba zabudol! To nie je správne.“

„Hej, ja viem, že by si chcela, aby sa posunul vpred.“

Jeho psychiatrička by podobný rozhovor považovala za prejav jeho nestability. Možno by mu namiešala nový koktail liekov, ktoré by aj tak neužíval. Lenže jemu to pomáhalo. Aj keď náhrobok jeho matky mu nikdy nebude odpovedať. Keby s tým začal, asi by sa na vlastnú žiadosť dal zavrieť do ústavu. Proste len rád predstieral, že je ešte nažive a môže sa s ňou porozprávať. Pozná ju dosť na to, aby si vedel predstaviť jej odpovede.

Vedel aj to, že by nesúhlasila s tým, čo z neho vyrástlo.

Chcela by, aby zabudol na minulosť. Aby odpustil.

Lenže on to nevedel. Kým totiž bude myslieť na to, o čo všetko prišiel, bude ostražitý. Nikomu nedovolí, aby sa stal takou neodmysliteľnou súčasťou jeho života. Najbližší ľudia vždy najviac dokážu ublížiť. Niekedy aj len tým, že proste odídu. Nie vždy vlastným pričinením. Tú bolesť by už viackrát nezniesol.

„Asi by si mi poradila, aby som sa viac rozprával so Sam. Tak sa volá Jaredova sestra. Chcela by si, aby som ju spoznal. Lebo by si uhádla, že ma zaujala. A je to pravda, vieš. Je v nej niečo... ja neviem... ťažko sa mi o tom hovorí. Asi... záujme. Áno, tak. Zaujíma ma. Čo je naozaj ironické. Lenže... ja sa bojím.“ Posledné slová povedal tak ticho, že ich ani sám vlastne nepočul. „Čo ak ju spoznám a ona potom odíde? Je lepšie, keď sa o nikoho nezaujímam. Jared je výnimka. Pretože mi nedal na výber.“

Prsty prepletal v pokosených steblách trávy.

„Nebudem sa snažiť. Bude to tak jednoduchšie.“

Potom už mlčal. Len tam ležal a užíval si ticho. Jeho vnútro zachvátil chvíľkový pokoj. Nemienil ho rušiť. Ani len tým, aby vstal. Čo na tom, že jeho oblečenie už navlhlo. Začínala mu byť zima. Ak prechladne, aspoň bude vedieť, že to za to stálo.

Odchodu sa nemohol vyhýbať večne.

Pripomenul mu to aj mobil, ktorý sa o siedmej rozozvučal. Budík. O hodinu mu začína prvá prednáška, ktorú by naozaj nemal zmeškať. Doprial si posledných niekoľko minút. Pri odchode sa ešte pristavil pri náhrobku a sľúbil matke, že sa čoskoro vráti aj s novými kvetinami.

Na spiatočnej ceste sa zastavil v byte, aby sa prezliekol.

Takto pripravený sa vydal do školy. V duchu uvažoval, či dnes stretne Sam. Bolo by jednoduchšie, keby dostal zápornú odpoveď. Lenže niečo v ňom dúfalo v opak. Po tom fiasku na tej narodeninovej oslave sa cítil nesvoj. Jared odmietal čokoľvek prezradiť a Nataly bola urazená. Možno dokonca zradená.

Sam bola jej najlepšia priateľka, Jared takmer snúbenec – a ani jeden z nich jej neprezradil pravdu. Navyše Adam chápal Jaredovu roztrpčenosť. Tušil, že chce Nataly požiadať o ruku. Možno sa na to chystal už ten večer. No teraz to vyzeralo tak, že ho Nataly opustí. Neznášala klamstvá práve najlepšie. Nemohol jej to vyčítať.

Parkovisko sa hemžilo ľuďmi. Niekoľko z nich na neho kývalo. Automaticky odpovedal na pozdrav, hoci netušil, o koho ide. Ale tak to proste chodilo na vysokej. Zdravili ste sa s úplne neznámymi ľuďmi. Pretože tak sa to proste robilo. Takisto to bolo istým spôsobom... milé. Akási študentská spolupatričnosť.

Teoreticky mal zamieriť na opačný koniec školy. Lenže jeho plány sa radikálne zmenili.

Do začiatku prednášky mal ešte takmer pol hodinu.

V duchu premýšľal nad tým, kde je teraz Nataly. Jej rozvrh poznal len preto, že bol vždy s Jaredom, ktorý s ňou trávil každú voľnú chvíľu . To zaberalo aj čas pred jednotlivými prednáškami. Bez ťažkostí si spomenul, kde by mala byť teraz. Ak bola Sam jej spolužiačka, čo aj bola, určite ju tam nájde. Nedokázal uveriť, aký je kvôli tomu nedočkavý.

Pred miestnosťou postávalo len niekoľko študentov. Identifikovať ju v dave nebolo ťažké. Krátke hnedé vlasy mala strapaté od vetra. V tvári mala únavu. Napriek tomu, aké bolo vnútri teplo, mala na sebe mikinu a okolo krku mala uviazaný šál. Nataly ani Jared nikde neboli. Určite sa teraz niekde uzmierovali. Aspoň v to dúfal. Po včerajšiu by si zaslúžili pokoj na rozhovor. A Sam by si zaslúžila, aby sa rozprávali aj s ňou.

Napriek tomu tam však bola sama.

Podišiel k nej. Okamžite zodvihla hlavu. Tvárila sa neutrálne. Akoby nemala silu byť nahnevaná alebo čokoľvek iné. Keď sa prizrel bližšie, všimol si, že bola naozaj vyčerpaná. Akoby celú noc nespala. No nevyzerala chorá. Tak prečo mala na krku ten šál?

Premklo ho zlé tušenie.

„Dobré ráno,“ pozdravil opatrne.

Premerala si ho pohľadom. „Práve teda by som tu nečakala. Poslali ťa ako posla dobrej vôle?“ Trochu ho potešilo, že na neho dokázala byť rovnako ostrá aj po tom včerajšiu.

Pokrútil hlavou. „Nie. Vlastne som ich od včera nevidel. Mám taký pocit, že dnes sa tu asi neukážu. Asi sa niekde v súkromí budú jeden druhému ospravedlňovať. Takže nie, neprišiel som kvôli Nataly alebo... Jaredovi.“ Pri priateľovom mene trochu zaváhal. Akoby si nebol istý, či by ho mal vysloviť. „Bol som len zvedavý, ako sa máš.“

„A to som si myslela, že pri niekom ako som ja, ti bude jedno, aj keby ma zrazil autobus.“

Mierne sa prikrčil.

Hej, pravda dokázala byť veľmi nepríjemná.

„Trochu som to prehnal, uznávam. Ale ty si práve neodpovedala na otázku. Tak ako sa máš?“

Pokrčila plecami. „Očividne ešte žijem.“

Veľmi neobohacujúca odpoveď. Asi ako nudný rozhovor o rozmaroch počasia.

„Mal som na mysli skôr ten včerajšok.“

Povzdychla si. „Bola som prekvapená tým, že som stretla svojho brata? Áno, iste. Rovnako ma prekvapilo, že chodí s mojou najlepšou priateľkou. Takisto ma dostalo, že o mojej existencii nevedela. Ale je to logické. Jared si žije svoj život. Ja si žijem svoj. A tak to asi ostane.“

„A to ti nie je ľúto?“ V duchu si nadával. Vážne sa hral na moralizátora? Vážne? Práve on? To bolo takmer na smiech. Ale našťastie mu nezačalo mykať kútikmi úst.

„Je toho pomerne málo, čo vo svojom živote ľutujem.“

Bol by z nej skvelý diplomat! „Pokazený vzťah s bratom je jednou z nich?“

„Keď už o musíš vedieť, tak áno,“ vyhŕkla a bolo jasné, že jej nie je príjemné, ako z nej vyťahuje podobné odpovede. „Lenže ľútosť ti je na nič. Je to len hlúpa a dutá emócia, ktorá nikdy nič nezmení. Ako keď príde lekár a povie ti, že niekto z tvojich blízkych zomrie. Ale to, že povie, ako mu je to ľúto neznamená, že sa ti s tým jednoduchšie zmieruje.“

Zodvihol obočie. Podobný monológ od nej neočakával.

Pravdepodobne v nej svojimi otázkami prebúdzal to najhoršie.

Nemohol s úplnou úprimnosťou tvrdiť, že to ľutuje.

„Možno by ste si to mali vysvetliť,“ navrhol.

Privrela oči. „Ja mu nebudem nič hovoriť. Má moje listy. Tie mu dajú dostatočné odpovede.“

„A nechceš poznať jeho dôvody?“

Sprudka vydýchla. „Lenže on mi ich nechce prezradiť. Počul si to sám včera. Môže mi prezradiť len časť toho super tajného príbehu. V tom prípade mi... na tom proste nezáleží.“ Adam si uvedomoval, že v niečom práve klamala. Lenže nepoznal ju natoľko dobre, aby to vedel presne pomenovať.

„Musím už ísť,“ vyhŕkla a vybrala sa k vchodu do prednáškovej miestnosti. Vyučujúci ešte neprišiel. Dvere museli byť otvorené už aj predtým, ako to bývalo takmer vždy. Mal nutkanie obviniť ju zo zbabelosti.

Ale nechcel ju trápiť.

Chcel sa rozlúčiť. No nedostal príležitosť. Ona sa už otočila na päte a poplašene vykročila k dverám. V tom zhone si nevšimla, že šál sa jej zachytil o list kvetu, vedľa ktorého stáli. Takže ju mierne hodilo dozadu. Myslela si asi, že sa ju on snaží zastaviť. Trhla sa dopredu. Pás látky ostal visieť na rastline ako napodobenina vianočnej ozdoby.

Uškrnul sa.

Zvesil odtiaľ časť jej odevu. Keď sa na Ňu sústredil, bola k nemu otočená tvárou. Vyzerala divne napäto. Natiahol pred seba ruku. No vzápätí sa zháčil. Na krku jej zazrel čosi divné. Prikročil bližšie. Odhrnul lem mikiny. Vyzeralo to takmer ako odtlačky rúk. Okolo jej krku? Po chrbte mu prebehol mráz. A dole, na pleciach... to boli...

Niekto ju uhryzol?

„Čo sa stalo, preboha?“ pošepol.

Z ruky mu vytrhla šál a rýchlo si ho obmotala okolo krku.

Mlčala.

Bol si istý, že keď odchádzala z tej oslavy, nebola zranená. Takže sa to muselo odohrať niekedy v noci. V duchu si predstavoval šialené scenáre. Každý z nich ho desil o čosi viac. Nepáčilo sa mu, že jej ktosi ubližoval. Čo bolo absurdné. Veď ju ani nepoznal. Nemalo by mu na nej záležal. Lenže momentálne sa zdalo, že opak je pravdou.

„To máš z práce?“ spýtal sa takmer rozzúrene.

Pokrčila plecami. Akoby o nič nešlo. „Nezáleží na tom. Aj keby som to mala z práce. Potrebujeme peniaze. Účty sa sami nezaplatia. A nie je to tak, že by som mala na výber.“

Potom sa po druhýkrát otočila na odchod.

Nesnažil sa ju zastaviť.

Hoci si to ani neuvedomovala, tými niekoľkými slovami mu o sebe prezradila viac, než by sa bol sám dopátral tisíckami otázok. Dotváralo to predstavu o jej charaktere. Ale predovšetkým o jej živote. Najviac zo všetkého ho desilo to, ako málo jej záležalo na tom, čo sa s ňou stane.

Akoby ani nemala úctu k vlastnému životu.

Kapitola 9. ¦ Kapitola 11.


Ani som sa nenazdala a už je tu prvá desiatka. Seriózne som si nemyslela, že sa dostanem tak ďaleko. Predsa len, ja podobné príbehy nepíšem. Ale viete čo? Nesmierne ma to baví. Užívam si doslova každú vetu.

Ako sa zatiaľ príbeh páči vám?

Kapitolu by som rada venovala Perle, Blacky, SunShines, Pioggii, kamik a Nicky. Ďakujem za vaše krásne komentáre a hlavne za to, že príbeh čítate. Som si však istá, že tento príbeh číta viac ľudí, takže táto kapitola je aj pre nich.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 10.:

7. LiliDarknight webmaster
16.05.2017 [10:09]

LiliDarknightSunShines, myslím, že v prípade Sam je šťastie, že Adam vie byť pekne neodbytný. Veľmi mu to pomôže. Emoticon
Tie listy sú už trošku problematickejšie. Jared je síce dobrý človek, ale tak každý robí chyby a on tým svojim proste niekedy nemá silu čeliť. A v tom určite nie je sám. V tomto príbehu je takých ľudí viac. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

6. SunShines
14.05.2017 [23:14]

No, Adamovi sa Sam očividne už dostala pod kožu. Len, či ho ona bude schopná pustiť bližšie, keď si už zvykla, že všetkému musí čeliť sama. A on sa rovnako ako ona bojí straty, no ľahké to u nich nebude. Emoticon
Som zvedavá, čo Jared a tie listy. A teda celkovo, čo ich čaká, lebo tí dvaja sú predsa len tvrdohlaví súrodenci, teda v Saminom prípade skôr obrnení ochrannými múrmi a Jared vyzerá ako dobrý chalan, o to viac jeho správanie nechápem. Takže si počkám na vysvetlenie a budem nedočkavo čakať na ďalšie kapitoly! Emoticon

5. LiliDarknight webmaster
14.05.2017 [18:42]

LiliDarknightPerla, hej no, dalo by sa povedať, že Adam je tam z nich asi najdospelejší, aj keď sa snaží niekedy predstierať opak. Jeho osobné zábrany sa ešte stihnú prejaviť. Neviem ale, či by som tvrdila, že si o ňom Sam myslí, že ma dokonalý život. Na to by ju najskôr musel zaujímať natoľko, aby to vôbec zvážila. Ona nie je pasívna len sama k sebe, ale aj k tomu, čo jej o sebe prezradia ostatní.
Ďakujem za komentár. Emoticon

Blacky, nespoliehala by som sa na to, že Adam niečo Jaredovi povie. Nemá to v povahe. Ale neboj sa, dozvie sa pravdu. Ale to, čo chystám, bude trošku zábavnejšie. Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

kamik, som rada, že ťa príbeh baví. Ďakujem za komentár. Emoticon

E. T., som rada, že ťa príbeh zaujal. Ďakujem za komentár. Emoticon Ďalšia kapitola tu bude čoskoro.

4. E.T.
14.05.2017 [16:30]

Je to skvělá povídka, velmi čtivá. Emoticon Emoticon Pokaždé jsem ráda, když najdu její pokračování. Emoticon Emoticon Emoticon

3. kamik přispěvatel
14.05.2017 [15:57]

kamikTahle povidka me bavi cim dal vic. Kazda z postav ma sva tajemstvi a jsem hodne zvedava, jak se jejich osudy budou vyvijet dal. Nedockave cekam na dalsi dil. :-)

2. Blacky
14.05.2017 [14:39]

Sakra prosim nech ma Adam rozum a povie to jej bratovi. Bude na neho nastvana mozno Jareda vyfuckuje ale ona a Liz potrebuju pomoc. nech je v tejto miesanici Adam ten dospely lebo sa zda ze ti traja durdosi su nevyspelejsi ako mala Lizie. Tesim sa na dalsiu

1. Perla přispěvatel
14.05.2017 [12:23]

PerlaAdam je super postava. Emoticon Emoticon Ten vylet na cintorim za mamou bol naozaj skvely, je vidiet aky dobry muz by z neho dospel, ak by jeho mama zila. Nie zeby nebol dobry, ale s nou by bol este lepsi, nakolko teraz mi pride trochu zatrpknuty a hlavne sa boji k sebe niekoho pustit, co je vtipne ked ho to stale taha k Sammy.
Sam si o nom istotne mysli aky musi mat dokonaly zivot a celkom sa tesim na chvilu kedy sa pohnu z miesta a dozvie sa o nom nieco viac. A hlavne som zvedava ci si Jared precita jej listy a uvedomi sa ako davno to mal urobit. Na sestricku sa predsa nikdy nevykasles, nech sa deje co chce.
Treim sa na pokracovanie. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!