OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 23.

25.06.2017 (17:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 986×

Kapitola 23.

Sam sa ešte stále cítila zaskočená Adamovým konaním. Uprostred noci jej vtrhne do izby. No nie preto, aby jej vynadal. On ju pobozkal. Len tak, bez zbytočný rečí. Bozkával ju, akoby od toho závisel jeho život. A hoci už predtým niečo podobné zažila, celkom dobre mohla byť neskúsená panna. Tak prudko reagovala na jeho čin.

Aj niekoľko dní po tom nebola schopná myslieť na nič iné. Prstami si zamyslene hladila ústa. Mala by sa však pozbierať. No nedokázala to. Predstava ďalšieho spoločného večera ju desila i tešila zároveň. Mali ísť s Jaredom a Nataly do kina. Jej brat sa ešte nevzdal myšlienky, že spoločne strávený čas môže vyriešiť ich niekdajšie problémy.

Vlastne si na to už zvykla.

Dokonca ju to bavilo.

Dnes sa po dlhom čase začala obávať. Čo povie Adamovi? Má sa tváriť, že sa nič nestalo? Ako by mohla. Veď sa na neho prakticky vrhla. Nikdy predtým necítila potrebu niekoho sa dotýkať. Intímnosti jej pripadali ako bežná súčasť života. Niečo, čo niekto proste len tak začne žiadať. Zabudla, že by ich súčasťou mohlo byť aj potešenie. To sa v nej prebudilo pri Adamovi. Alebo aspoň jeho obdoba.

Zastala pred dverami bratovej izby. Zhlboka sa nadýchla. Musí sa upokojiť. Dvakrát zaklopala. Nikto sa neozval. Čo bolo viac ako čudné. Jared jej predsa povedal, aby po neho presne v tomto čase prišla. Pre istotu ešte skontrolovala čas. Keď sa neozval ani na opakované klopanie, rozhodla sa nakuknúť dnu. Pomaly otvorila. Dnu však nikto nebol. O chvíľu neskôr k jej ušiam doľahlo šumenie vody.

Ešte sa sprchoval.

Rozhodla sa na neho počkať vnútri. Bolo to príjemnejšie ako stáť na chodbe. Pri pohľade na jeho izbu však ostala trochu nerozhodná. Na jednej strane ju fascinovali knihy, ktoré vlastnil. Na tej druhej nerozumela tomu, ako dokázal niečo v takom neporiadku nájsť. Po zemi sa dokonca povaľovali aj akési papiere.

V náhlom osvietení puntičkárstvom sa zohla s úmyslom aspoň mu pozbierať tie úbohé podklady z nejakej prednášky. Keď ich však pokladala na stôl, všimla si čosi iné. Nevenovala by tomu pozornosť. Išlo len o škatuľu od topánok. Lenže veko bolo pootočené. A ona mohla veľmi dobre vidieť, že vo vnútri boli obálky.

Desiatky a desiatky obálok. Zarazene na ne pozerala. Na jednu z nich siahla. Prečítala adresu. Následne doslova stuhla na mieste. Boli to jej listy. Tie, ktoré celé roky posielala Jaredovi. Nepočítala ich, ale určite boli všetky. Každý jeden z tých tristo šesťdesiatich siedmich. Ani jeden nebol otvorený.

Celý ten čas si myslela, že Jared ich proste vyhadzoval. Jej trochu viac naivné ja dokonca pracovalo s teóriou, že sa tie listy proste stratili pri preprave. Och ich celý čas mal. Nikdy ich však nečítal. Necítila však hnev. Skôr zvedavosť. V náhlom zahmlení zmyslov sa rozhodla prečítať si tie listy. Ospravedlňovala to tým, že sa potrebovala rozptýliť, aby nemyslela na Adama.

Milý Jared,

ja viem, len včera ste odišli. Možno ste ešte ani neprišli do nového domu. Ako inak vyzerá? Je veľký? Pekný? Budem tam mať izbu? No, ale, chcela som, aby ťa na začiatok čakalo niečo príjemné. Dúfam, že to vyšlo. Vieš, hrozne mi chýbaš. Snáď čoskoro prídeš na návštevu. A aby som si to poistila, oficiálne ťa pozývam na svoju narodeninovú oslavu. Zase. Len musím mame pripomenúť, že zabudla.

Chýbaš mi.

Sammy

Jared, braček,

už je to niekoľko dní. Myslela som si, že sa len vybaľuješ, ale nezodvihol si ani telefón, keď som volala. Mám vôbec správne číslo? Napíš mi ho radšej znovu. Možno som len stlačila inú číslicu a volala som do iného domu. Každopádne... bez teba je tu smutno. S Liz nie je skutočná zábava. V poslednom čase ma začala všade prenasledovať. Dosť často sa túla popri mojich poličkách s knihami. Nie je to nutne problém, ale ona je malá. Nechcem, aby ich zničila.

Ako sa ti páči nové mesto? Už si si našiel priateľov? Dúfam, že áno. Mal by si sa viac smiať, vieš. Si príliš vážny. Dúfam, že je u vás všetko v poriadku. Začínam sa báť.

Naozaj mi chýbaš.

Sammy

Milý môj braček,

stále si mi neodpísal ani na jeden list. Preto som sa rozhodla, že ti nebudem písať tak často. Uvedomila som si, že ti vlastne nedávam ani námety na odpoveď. Teraz som nazbierala skutočne veľa zážitkov, o ktorých ti chcem povedať.

Ale najskôr – ako sa máš? Ako sa má otec? Obaja mi hrozne chýbate. Bez vás je to tu také prázdne. Hej, dokonca aj bez otca, ktorého sme zvykli vídavať len pri večeri. Ale aj Liz chýba. Stále sa na neho pýta a ja neviem, čo jej mám povedať. Zabudli ste na nás? Dúfam, že nie. Ale ak by to bola pravda, môžem ti poslať naše fotky.

Ale späť k tomu, čo sa stalo. Mama nás zase nechala samé doma. Vieš, ona to určite nemyslí zle. Len má teraz priateľa. Asi sa s ním poznala ešte predtým, ne sa s otcom rozviedla. Vedel si o tom? Ja veru nie. No hádam, že otec na to možno prišiel a preto tak skoro odišiel. Nechcel jej prekážať.

Ja ešte neviem, ako ten chlapík vyzerá. Mama ho domov nedoviedla. Radšej prespáva uňho. Potom ja a Liz ostaneme samé doma. Už sme si na to zvykli, nemusíš sa báť. Dokonca som sa prestala tomu malému krpcovi vyhýbať. Čo s ňou mám robiť? Chce mamu alebo otca a ja jediná som doma. Hádam, že ju už unavuje večne plakať, tak sa snaží so mnou hrať.

Len nedávno sa zase ponevierala pri mojich poličkách. Bože, tak som sa bála, že niečo roztrhá. A vieš, čo ta malá potvorka urobila? Vytiahla z police knihu a doniesla mi ju. Bol to Princ Kaspián. Bála som sa. No ona chcela, aby som jej tú knihu prečítala! Veľmi som sa tešila. Samozrejme, začala som ale s Čarodejníkovým synovcom, pretože nie som vandal. Zdá sa, že naša sestrička má tiež rada knihy. Keď bude staršia budeme mať s kým debatovať. Už teraz má vyberaný vkus. Potom chcela, aby som jej čítala Pán prsteňov. Možno bude nasledovať Harry Potter. Bože, dúfam v to!

V škole je všetko po starom. Viem, že ty mojej škole nerozumieš, lebo si chodil do toho vášho ústavu (áno, práve teraz ti vyplazujem jazyk, lebo viem, že prevraciaš očami) pre chalanov. No, konečne otvorili tie kurzy kreatívneho písania, o ktorých mám stále iba rozprávali. Hneď som sa prihlásila. Ale bola som trochu nervózna. Chápeš, je nás tam skoro sto. Našťastie lektorka nechcela, aby som niečo čítala pred všetkými. Teraz preberáme skôr teóriu a rôzne štýly. Ja som sa nevedela rozhodnúť, či mám radšej poéziu alebo prózu, tak chodím na obe časti kurzu. Takých je nás len málo a dosť sme sa zblížili.

No a raz som tak sedela v lavici a keď zazvonilo, vybrala som sa von. Po ceste mi však vypadol zošit a niekoľko básničiek len tak poletovalo vzduchom. Aký trapas, čo? Jeden papier pristál až pri lektorke. Chcela som sa prepadnúť pod zem. A ona si to ešte čítala! Skoro som odtiaľ utiekla.

Ale ona ma potom zastavila. Vraj či sa nechcem zapojiť do školskej súťaže. Pretože tá básnička, podľa nej, bola skvelá! Takmer som spustila oslavný tanček. Takže teraz budem súťažiť o umiestnenie. Ak by som vyhrala, pomohlo by mi to. Potom ti pošlem kópiu tej básničky. Kým nevyhodnotia súťaž, nemôžeme svoje diela voľne šíriť. Niečo kvôli ochrane.

Myslím, že na dnes som vyčerpala všetky témy. Ostatné je po starom. Len sa tu príliš často motá teta Sally. Tá žena ma desí. Mama jej nevie povedať nie. Ja viem, že je to jej sestra, ale predsa. Nemala by byť trochu opatrnejšia?

Dúfam, že sa máte dobre. Každý deň nám chýbate viac a viac.

Sammy

Ahoj,

myslíš, že by sme s Liz mohli prísť cez letné prázdniny? Odpovedz čo najskôr, aby sme to všetko mohli naplánovať. U nás doma je dosť dusná atmosféra. Mali by sme na chvíľu zmeniť prostredie.

Sam

Jared,

vyzerá to tak, že sa budeme musieť presťahovať. Sally nás dostala do problémov. A mama, bože, mama. Tá je úplne zúfalá. Teraz neviem nič bližšie, ale budeme musieť odísť. Keď budem vedieť adresu, napíšem ti ju. Telefón asi nebudeme mať, ale na tom asi nezáleží.

Nie je to tak, že by ste nám denne volali.

Chýbate nám. Mali by ste však čoskoro prísť na návštevu.

Liz sa čoraz menej často pýta na otca.

Sam

Ahoj, Jared,

dlhšie som sa neozvala. Museli sme sa presťahovať. Väčšinu nábytku sme museli predať, aby sme mali peniaze na splátky. Takže nám toho veľa neostalo. Aspoň Liz je z toho nadšená. Myslí si, že je to dobrodružstvo ako zažívajú postavy v knihách. Nemám to srdce vysvetľovať jej, že je to oveľa smutnejšie. Ale hej, aspoň máme kde bývať.

Takisto som musela odísť zo školy. Riaditeľka a ani učiteľky neboli príliš nadšené, ale bolo to moje rozhodnutie. Navyše ho podporila aj matka v jednej zo svojich svetlejších chvíľok. Takže teraz chodím na štátnu školu. Čo na tom, že moja básnička vyhrala prvé miesto. Nie je to na nič dobré. Neprospeje mi to. Oslovili ma dvaja agenti, že by mi pomohli publikovať prvú zbierku básní. Lenže na to teraz nemám čas. Nie je to predsa dôležité. Omnoho dôležitejšie je prežitie.

Začala som si hľadať prácu. Vidíš dobre. Prácu. Mama potrebuje pomoc s platením účtov. Aj preto som odišla zo školy. Potrebujem viac času. Štátna škola vôbec nie je náročná. Akoby som bola neustále na prázdninách. Ale s tou prácou to nebude také jednoduché. Veril by si, že toľko ľudí bude mať problém s mojím vekom? Smiešne.

Ty teraz asi študuješ na vysokej? Čo si si vybral? Dúfam, že angličtinu.

Bude z teba perfektný učiteľ.

Zo mňa bude... no, možno niečo. Teraz to nie je podstatné.

Ja viem, že sa opakujem, ale chýbate mi. Snažím sa nebyť na vás nahnevaná.

Pripájam novú adresu. Možno ste si ju pri predchádzajúcich piatich listoch nevšimli.

Sam

Jared,

našla som si prácu! Budem len umývať taniere, ale je to lepšie ako nič. Mame to určite pomôže. Drž mi palce, aby môj prvý deň dopadol dobre. Dúfam, že nič nerozbijem. To by sa mohli nahnevať a rovno by ma prepustili.

Dnes iba rýchlo, ponáhľam sa po Liz do školy.

Bože, rastie tak veľmi rýchlo! Nech s tým na chvíľu prestane.

Sam

Jared,

dlho som sa neozvala. Nemala som na to čas a nevidela som v tom zmysel. Včera mama prišla o prácu. Už sa vzdala nádeje. Tentoraz tam vydržala celé dva dni. Naozaj sa snažila, ale proste to nedokázala. Tie bolesti sú neznesiteľné. Navyše nedokáže poriadne používať ruky. Kto by si pomyslel, že v súkromných klinikách neplatia svojim zamestnancom zdravotné poistenie.

Budem si musieť nájsť lepšie platenú prácu. Tak veľmi sa bojím. Ak sa mi to nepodarí, už nebudeme rodina. Liz určite dajú na adopciu, pretože je ešte dosť malá. Mňa si budú pohadzovať pestúni. A mam asi pôjde do väzenia. Ak nebude schopná splácať dlhy, určite to skončí zle. Jared, kde si? Tak veľmi ťa tu teraz potrebujeme. Ja ťa potrebujem. Teba aj otca. Neviem, čo mám robiť. Peniaze potrebujeme už o pár dní. Za nájom. Ďalšia splátka tetiných dlhov. Nezvládnem to! Nemám na to peniaze! A... do-

Prepáč, musela som sa vyplakať. Zase. V poslednom čase to robím často, vieš. Ale nepomáha to. Ktokoľvek povedal, že plač pomáha, klamal. Len to zhoršuje. Ak ťa niekto vidí plakať na ulici, buď sa ti vysmeje, alebo ti ponúkne cukrík. Akoby som mala päť rokov! Keby sa radšej spýtali prečo plačem. Tak rada by som im to povedala. Vykričala by som to do sveta. Lenže tým by sa nič nezmenilo.

Ale urobím čokoľvek, aby som nás zachránila. Čokoľvek. Už mi je jedno, čo sa so mnou stane. Dôležitá je len Liz. Musí mať čo najnormálnejší domov. A mama potrebuje svoje lieky. Na jej operáciu asi nikdy nenašetrím dostatok peňazí.

Liz sa na vás už prestala pýtať. Úplne. Nedávno som skryla vaše fotky, pretože mama vždy pri pohľade na ne plakala. A jej divní noví partneri tiež neboli nadšení.

Ak by ste teraz prišli na návštevu, musela by som Liz vysvetľovať, kto je ten smiešny ujo.

Obávam sa však, že sa nebude mať kde vrátiť.

Musel by sa stať zázrak.

Sam

Jared,

ak takto vyzerá dospelosť, nechcem ju. Cítim sa špinavá. Ani nevieš ako. Keď ma Liz pozoruje, mám pocit, že to všetko vidí. A ja to nechcem. Nemôže o tom vedieť. Nikdy.

Umývam sa a ten pocit ostáva.

Povedz mi, vyzerá takto dospelosť?

Ak áno, radšej ju predám. Všetko je predsa na predaj. Aj ľudské telo.

To moje už kúpili.

Sam

Sam sa zľakla, keď jej na pleci zrazu pristála ruka. Nadskočila. Uvedomila si, že za ňou stojí Jared so zvláštnym výrazom v tvári. Opakom ruky si rýchlo poutierala oči. Spomienka na vlastné zúfalstvo ju rozcítila. List položila na stôl. No už nezakryje, že ho čítala. Rovnako ako nezakryje, že si ich prečítala niekoľko. Teoreticky to ale nebolo porušenie listového tajomstva.

„Ja... prepáč, nechcela som... ale bol si... a... no... tak...“ koktala.

Jared potriasol hlavou. „Máš právo tie listy čítať. Veď si ich napísala.“

Plne sa na neho otočila. Na seba mal oblečený len uterák. Takže len pred chvíľou vyšiel zo sprchy. Úprimne netušila, ako dlho tam stála a čítala tie listy. Možno hodiny. Alebo len minúty. Stratila pojem o čase. Zadívala sa na jeho stôl. Dokonale uložené listy boli trochu rozhádzané. Nemalo by na tom až tak záležať. Aj tak ich nečítal.

„Sú neotvorené,“ pošepla nakoniec, „ale sú všetky. Myslela som si, že si ich vyhodil.“

Kútik úst sa mu zodvihol v úškrne. „Nie si sama. Adam mi povedal niečo podobné.“ Sťažka si povzdychol. „Asi by bolo lepšie, keby som ich vyhodil. Netuším, či ich budem schopný niekedy prečítať. Ale prišlo mi nesprávne zbaviť sa ich. Mali by mi pripomínať, čo všetko som pokašlal. A ja som to naozaj pokašlal. Tak veľmi, že netuším, ako to napraviť.“

Sam naklonila hlavu na stranu. „Každý z nás niekedy niečo pokašlal.“

Jared si ju dlhú chvíľu len prezeral. Potom ju potiahol za ruku. Posadil ju na svoju posteľ. Bola ešte stále rozostlaná. Akoby ju nechal tak, ako z nej ráno vstal. Čo sa k jeho nenáročnej osobnosti veľmi hodilo. On sa však posadil oproti nej. Ak by nebol jej brat, bolo by to možno až intímne.

„Celý ten čas som hľadal spôsob, ako to všetko napraviť,“ začal opatrne, „no neviem, ako ďalej. Bez toho, aby som si prečítal tie listy to asi nepôjde, no ja sa k tomu neviem prinútiť!“ skríkla rukami si vošiel do vlasov. „Robí to zo mňa zbabelca.“

Sam by na neho asi mala kričať. Mala by mu vyčítať jeho neschopnosť.

Miesto toho však mlčala a... premýšľala.

„Zabudni na tie listy,“ povedala nakoniec, čím prekvapila nielen seba, ale aj jeho. „Sú súčasťou minulosti, rovnako ako všetko to, čo sa pokazilo. Vieš o mne rôzne... veci. Niektoré z nich by sa z tých listov nikdy nedozvedel. A aj keby si ich prečítal... ja neviem, či by to niečomu prospelo. Ani jeden z nás by sa vďaka tomu necítil lepšie, to mi ver. Už som to skúšala,“ nadhodila a rukou si ukázala na tvár, na ktorej ešte stále zasychali slzy.

„Tak čo navrhuješ? Ja sa nechcem vzdať.“

„A ja nehovorím, že by si to mal urobiť.“ Sam si pošúchala tvár. Akoby sa snažila zobudiť zo zlého sna. „Prežili sme toho mnoho. Oboch nás to poznačilo. No napriek všetkým tým možnostiam ani jeden z nás o tom nebol schopný hovoriť. Tak by sme sa o to možno mali prestať pokúšať. Najlepšie by bolo... ak by sme sa proste posunuli vpred. Bez toho, aby sme hovorili o minulosti.“

Jared vypleštil oči. „Navrhuješ, aby sme... začali odznova? S čistými štítmi?“

Sam si najskôr nebola istá, či jeho slová vystihujú to, čo sa snažila povedať.

No nakoniec priznala, že je to lepšie vysvetlenie ako žiadne.

„Myslím, že presne to hovorím.“ Keď sa jeho tvár až nebezpečne rozžiarila, zodvihla prst. Cítila povinnosť dodať ešte niečo. „Ale to neznamená, že ti odpúšťam, Jared. Ja neviem, či toho niekedy budem schopná. Neviem, či som ešte natoľko veľkorysá. No na druhej strane chcem, aby sme si dali ešte túto šancu.“

Jeho radosť okamžite opadla. Nahradila ju skôr... zvedavosť. „Ak je to tak, prečo potom...“

Zadívala sa okolo seba. Snažila sa získať čas, aby vymyslela nejakú pádnu odpoveď. No nič jej nenapadlo. Nakoniec sa rozhodla, že bude jednoduchšie, keď bude úprimná. V ich rodine je až príliš veľa klamstiev a tajností. Mali by s tým konečne skoncovať.

Zdvihla k nemu pohľad. „Možno ma to už unavuje. A možno som si vďaka tým listom spomenula, ako veľmi mi celý ten čas chýbal môj veľký braček.“

Začal sa na ňu usmievať. Akoby už veľmi dlho nepočul lepšiu správu. Keď sa k nej vrhol, dovolila mu, aby ju objal. Dokonca mu to gesto opätovala. Na krátky okamih cítila, že je všetko v poriadku. Že by to tak mohlo ostať. Akoby jej z pliec opadla všetka ťažoba.

Bol to nesmierne príjemný pocit.

Kapitola 22. ¦ Kapitola 24.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 23.: