OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 29.

16.07.2017 (16:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1029×

Kapitola 29.

Sam si uvedomovala, že na podobné oslavy už bola príliš stará, ona si ich však užívala. Čo na tom, že mala práve osláviť trináste narodeniny. Každý rok sa ju rodina snažila prekvapiť. Usporiadali oslavu, pozvali jej kamarátky a dali jej upiecť jej najobľúbenejšiu čokoládovú tortu prikrytú akurát hrubou vrstvou marcipánu.

Sladká bomba, ktorá ju vždy prinútila smiať sa.

Hoci jej spomínanie na podobné zážitky prišlo detinské. Hlavne v momente, keď sedela vedľa svojho veľkého brata v súdnej sieni, kde si práve mali vypočuť rozsudok o rozvode ich rodičov. Nemala z toho práve najlepší pocit. Pretože veľmi dobre vedela, ako to dopadne. S Jaredom sa o tom často rozprávali. Pri tej spomienke mu inštinktívne pevnejšie zovrela ruku. On ju k sebe o čosi tesnejšie privinul. Spomenula si na ich mladšiu sestru, na všetečnú Liz.

Netušila, ako to bude medzi nimi pokračovať.

Nestačili ani uistenia Jareda, že sa medzi nimi nič nezmení. Obaja vedeli, že je to klamstvo. Minimálne sa zmení ich adresa. Podľa všetkého ona s Liz ostatnú s matkou a Jared pôjde s otcom. On je už dospelý. Môže sa rozhodnúť. Na jej názor sa jej nikto nepýtal. A pritom by bolo také jednoduché...

Potriasla hlavou. Takmer až násilne sa nútila myslieť na niečo iné. Na svoje narodeniny. Na tajnú oslavu. Darčeky. Možno jej otec povie, že môže odísť s ním. Tak veľmi by to chcela. Hoci svoju matku milovala, ak by ostala s otcom, mala by Jareda. A to jej celkom stačilo.

Jej názor nikoho nezaujímal. Celkom presne by mohla byť nemá. Vnímali ju len ako dieťa neschopné rozhodnúť sa. Možno mali pravdu. Ale ona predsa dnes bude mať trinásť. Už vyrástla! Dokáže byť zodpovedná. Dokonca si aj šetrila svoje vreckové, aby si mohla kúpiť novú poličku na knihy. Chcela im všetkým dokázať, ako veľmi zodpovedná vedela byť.

Šum hlasov okolo nej odrazu ustal.

Kým si stihla uvedomiť, čo sa vlastne deje, ťahal ju Jared na nohy a pripomínal jej, že je v súdnej sieni, kde by sa mala správať určitým spôsobom. Zahriakol ju ako nejaké dieťa. Zamračila sa. Ona predsa... Zarazila sa uprostred svojho protestu. Pretože vtedy zodvihla hlavu. Vrátila sa sudkyňa.

Podľa všetkého to musela byť príťažlivá žena. Kedysi. Teraz z nej ostal len vráskavý prízrak s temnými kruhmi pod očami. Jednoznačne bola vyčerpaná. Aspoň tak na Sam pôsobila. Nemala to s čím ale porovnať. Sedela tam po prvýkrát.

Doteraz jej nikto nedovolili pojednávania sa zúčastniť, nakoľko ju považovali za príliš malú. Ale dnes nemali na výber, nakoľko nemohla ostať doma s Liz. Žena, ktorá ich obyčajne opatrovala, ochorela a tá nová nemala skúsenosti s odrastenými puberťákmi, takže si nakoniec presadila, že jej ostala na starosť len Liz.

Sam to vyhovovalo. V súdnej sieni to bolo fascinujúce. Všetky tie paragrafy, nekonečné predslovy a otázky. To, ako sa neustále niekto doťahoval o slovíčka... Bola doslova očarená. Vedela si predstaviť, že ak jej nevyjde sen o študovaní literatúry, právo by mohlo byť druhým najlepším výberom.

Sam sa prinútila sústrediť na slová sudkyne. Podľa všetkého práve čítala rozsudok. „... rozvádza z dôvodu odluky manželov a... do starostlivosti matky...“ Zachytila len útržky, nakoľko zrazu sa pristihla pri tom, že vynakladá všetky svoje sily na to, aby zhlboka dýchala.

Pred očami sa jej tvorili tvary neurčených rozmerov. Dychčala, akoby zabehla maratón. Trasúce sa ruky zovrela v päsť. Cítila, ako sa jej tela zmocňuje panika. Snažila sa predlžovať výdychy. Odďaľovať nádychy. Celá sa triasla. Nevyzeralo to tak, že by si ju niekto všímal. Čo jej nakoniec pomohlo upokojiť sa. Pľúca jej doslova horeli. Nemohla však vyberať inhalátor. To až potom. Na chodbe. Keď ju nikto neuvidí.

Po čele jej stekal studený pot. Nikto to však nevidel. Boli príliš zaneprázdnený zazeraním jeden na druhého. Jej rodičia sa vyhýbal pohľadu na toho druhého. Čo sa nedalo povedať o zvyšku rodiny. Jej veľmi pobožná teta, otcova najstaršia sestra, zalamovala rukami a horekovala. Kričala niečo o rozpade hodnôt. O konci sveta.

Bola vďačná Jaredovi, ktorý ju odtiaľ rýchlo vyviedol von. Pravdepodobne nikto nechcel, aby to videla a počula. Po zahnaní záchvatu na ústup však bola príliš otupená. Jared si to nevšímal. Rýchlo ju naložiť do auta a zamieril nim domov.

„Prepáč, že si to musela vidieť a počuť. Nikto z nás to neplánoval, ale nakoniec sme museli improvizovať. Ale neboj sa, určite ti to vynahradíme,“ chlácholil ju Jared v aute.

Roztrasene sa usmiala. „Kde sú mama a otec?“

„Museli ísť ešte niečo zariadiť.“

To jej dodalo trochu nádeje. Predsa len sa môže ešte na niečo tešiť. „Ale vrátia sa čoskoro, nie?“

Jared sa zasmial. „Určite prídu len čo všetko dokončia.“

Nebola to síce odpoveď, v ktorú dúfala, ale na druhej strane si uvedomovala, že Jared sa všemožne snažil nepokaziť jej prekvapenie. Preto sa nevypytovala. Keď dorazili domov, dom bol prázdny. Nová pestúnka zobrala malú Liz do jedného z detských centier v meste. Aspoň to tvrdil odkaz, ktorý pre nich nechala na chladničke.

Sam si ho prečítala päťkrát po sebe, kým čakala na Jareda. Tvrdil, že sa musí ísť dobaliť. Ona však vedela, že sú to len prázdne reči. Určite jej išiel po darček. No keď neprichádzal, začal sa jej opäť zmocňovať smútok. Bezcieľne sa potulovala po kuchyni. Nazrela do všetkých poličiek.

Nenašla nič. V chladničke boli len škatule z jedla, ktoré si predchádzajúci večer objednali, pretože sa nikomu nechcelo variť. Všetci boli príliš nervózni. Sam nezvykla hľadať darčeky, no teraz potrebovala čokoľvek, čo by ju mohlo povzbudiť. Aj keby našla svoju tortu. Bola si istá, že by dokázala zahrať prekvapenie dosť presvedčivo. Možno, že všetko ešte len donesú. Preto sa zdržali... Určite.

Zamierila na poschodie. Do Jaredovej izby. Pred pár dňami jej sľúbil, že ju na narodeniny zoberie korčuľovať do toho nového centra. Vyzeralo to zaujímavo. Veľká ľadová plocha, dokonca aj prekážková dráha. Prosto zábava.

Nedočkavo mu zaklopala na dvere. Keď ju vyzval, aby vošla, nedočkavosťou až nadskakovala. Vo vnútri to však vyzeralo ako po výbuchu. Alebo po vysávaní. Niekto zobral obrovský prístroj a odsal z poličiek všetky bratove veci. Dokonca aj jeho knihy.

„Čo to robíš?“ spýtala sa zvedavo, hoci to bolo očividné.

Jared zodvihol hlavu a niekoľko sekúnd na ňu len pozeral. Akoby si nevedel domyslieť, kým bola a prečo sa ho na niečo také pýtala. Potom sa však vrátil k baleniu vecí do obrovskej škatule.

„Prepáč, Sammy, musím to dokončiť. Otec chce odísť ešte dnes večer. Potrebovala si niečo?“

Naprázdno prehltla. „Nie, nie, len som rozmýšľala, či by... si... nechcel... ísť von?“ vykoktala zo seba nakoniec.

Keď jej odpovedal, ani nezodvihol hlavu. „Prepáč, ale nemôžem. Naozaj to musím dokončiť ešte dnes a to mám ešte plnú skriňu. Ak veľmi chceš, choď do záhrady.“

Cítila, ako sa jej začala triasť spodná pera.

Nie, nesmie plakať!

Už bola veľká! Nesmie sa správať ako dieťa!

„A čo... potom? Keď... skončíš? Nepôjdeme...“ Nedokázala dokončiť.

„Prepáč, keď to dokončím, stretnem sa s otcom v meste a vyrazíme. Bude to tak jednoduchšie pre všetkých. Je mi to ľúto, ale naozaj nemám čas. Dnes poobede si budeš musieť vystačiť sama.“

Cítila, ako sa jej v očiach hromadia slzy. Odmietala dať im voľný priebeh. Určite je to všetko len súčasť toho prekvapenia. Jared c chce, aby si myslela, že zabudne. Pretože pre ňu niečo chystá. Preto sa na ňu ani nepozrel. Nechcel sa prezradiť. Vedel, ako veľmi dobre dokázala identifikovať výraz v jeho tvári.

Aj keď jej nič nepovedal, jeho oči by ho prezradili. To si nahovárala celú cestu po schodoch dolu. Dokonca aj vtedy, keď počula, ako vonku zastalo auto. Takmer sa rozbehla k dverám. Keď ich už chcela otvoriť, rozrazil sa a v nich sa objavila mama so škatuľami na rukách. Samino srdce zaplesalo. Len aby o niekoľko sekúnd opäť pokleslo až niekam do žalúdka. Všetky totiž boli prázdne.

„Ďakujem, Sam,“ povedala jej matka, keď za ňou Sam zatvorila dvere.

„Na čo to máš?“ spýtala sa sklesnuto, no zároveň zvedavo.

„Veď si bola na pojednávaní, počula si, čo povedala sudkyňa. Tento dom patrí tvojmu otcovi a my z neho musíme odísť. Bola som v meste podpísať papiere. Od zajtra sa sťahujeme do bytu v centre. Teraz sa však musíme pobaliť. Takže by si s tým asi mala začať.“

Sam mala pocit, že keby ju udrela, bola by menej zarazená. „A pre nič iné si v meste nebola?“

„Ale iste,“ odvetila jej matka. V Sam sa prebudila nádej, no nasledujúce slová jej matky ju doslova zadupali. „Bola som kúpiť nejaké škatule. Máme tu príliš veľa vecí na to, aby sme ich pobavili do kufrov a tašiek. No po niečo sa budeme aj tak musieť vrátiť neskôr.“

„A čo otec? Kedy sa vráti?“

„Nevráti,“ povedala jej matka bez toho, aby sa obzrela. Ďalej pokračovala do svojej izby.

„Ale veď... a čo... rozlúčka?“ Chcela povedať oslava, ale nakoniec si to rozmyslela. Ak je toto len súčasť celého toho prekvapenia, určite by ho nechcela nijako pokaziť.

Až vtedy sa na ňu matka pozerala. V očiach mala ľútosť. „S Liz je práve teraz. Preto ju pestúnka zobrala do mesta, aby s ňou mohol ešte otec stráviť nejaký čas mimo tento dom. A s tebou sa predsa rozlúčil už ráno. Alebo si na to nespomínaš?“

Iste, že si pamätala, ale myslela si, že to nemotorné objatia ráno bolo len súčasťou stresu kvôli rozvodu. Nemyslela si, že jej otec myslel svojej slová doslovne. Chcel ju predsa len uistiť, že všetko bude v poriadku. Alebo nie.. Alebo nie?!

Prehltla. „A naozaj už nepríde?“

Pokrútila hlavou. „ Mala by si sa ísť začať baliť.“

S tými slovami došla až do svojej izby a zavrela za sebou dvere. Sam ako v mrákotách dorazila do svojej. Nepamätala si, či za sebou vôbec zavrela dvere. Vedela len, že v nej neostalo veľa sily. Hodila sa na posteľ. Oddala sa plaču. Čakala, že každou minútou sa objavia všetci traja vo dverách. Začnú spievať narodeninovú pieseň. Falošne. A zase ju nedokončia. Pretože im opäť nedá príležitosť. Budú sa na nej smiať. Na tom, ako im naletela. Ako si z nej dokonale vystrelili.

Lenže minúty plynuli a nikto nechodil. Postupne sa začala dusiť vlastným vzlykmi. Nedostávalo sa jej vzduchu. Siahla do nočného stolíka pre svoj inhalátor. Dospelí ľudia už nemali narodeninové oslavy. Pre nich neboli určené balóny, marcipánové torty a návštevy lunaparkov. Sam zo všetkého najviac túžila všetkým dokázať, že už nie je dieťa. No ak stať sa dospelým znamenalo cítiť sa zabudnutá a opustená, radšej sa naveky bude správať detinsky. Všetko, len aby sa prestala pripadať ako piate koleso, ako príťaž, ako...

Niekto ňou triasol. Uvedomila si, že zrýchlene dýcha. Každý nádych bol kratší ako ten predošlý. Modré a zelené balóniky jej tancovali pred očami. Ako veselé vianočné svetielka. Celé telo sa jej panicky triaslo. Nemala dostatok vzduchu. Musí to z vládnu. Nemôže sa teraz zosypať. Cítila, že ju niekto podopiera.

Adam?

Áno, bol to on.

Spoznala ho podľa voňavky.

Niečo jej šepkal do ucha. Netušila, čo to bolo. Azda nejaké upokojujúce nezmysly. Skôr ako slová pomáhal jeho hlas. V rytme plynutia jednotlivých hlások našla správne striedanie nádychov a výdychov. Keď tentoraz zodvihla pohľad, zaostrila ho na obrovskú tortu. Určite bola čokoládová s marcipánom na vrchu. Žiadne ozdoby, pretože to nemala rada. Ani žiadne sviečky, pretože ich nikdy nedokázala sfúknuť. Nikto z nich sa nepokúsil spievať. Všetci ju sledovali. Niektorí zvedavo, iní s obavami. Liz vyzerala, že jej čochvíľa skočí okolo krku.

„Si v poriadku?“ spýtal sa jej potichu Adam.

Pretože netušila, čo by mu mala povedať, len prikývla.

Podišiel k nej Jared. Po jeho boku kráčala Nataly oblečená v kokteilových šatách. Sam si však všímala len toľko, že jej vlasy opäť zmenili farbu a teraz boli skôr tyrkysové než ružové alebo fialové. Farebne sa hodili k Jaredovej modrej košeli.

„Prepáč, že nám to tak trvalo. Tvoj darček trošku... ehm... meškal.“

„Meškal desať rokov?“ spýtala sa Sam chrapľavým hlasom.

Jared sa zamračil. „Asi nerozumiem.“

„Povedal si, že oslava je neskoro, pretože meškal darček. Pýtala som sa, či meškal desať rokov. Tak dlho totiž na túto oslavu čakám ja. Už odo dňa, keď mamu s otcom rozviedli. Vtedy každý myslel na niečo iné, ale v podstate na to isté – na balenie. A ja som sedela v izbe a čakala na oslavu, ktorá sa začala až dnes.“

V miestnosti nastalo ešte hrobovejšie ticho. Bola si istá, že by dokázala počuť rásť trávu, ak by boli vonku a nebola by zima.

„Ďakujem za námahu,“ povedala potichu, pretože sa cítila povinná prejaviť aspoň kúsok vďačnosti, „ale ja narodeniny neoslavujem. Vôbec. Príde mi to ako strata času. Navyše ak ich nechcem sama oslavovať, aspoň nebudem sklamaná, keď si na ne nikto nespomenie.“

Potom sa otočila na päte. Vymanila sa z Adamovho zovretia a zamierila na poschodie do svojej izby. Utekala, ale na tom jej nezáležalo. Ak by tam ostala o chvíľku dlhšie, zosypala by sa. Lapala by po dychu. Prepadla by ju panika, ktorá jej aj teraz zvierala hrdlo. Nedostávalo sa jej dostatok vzduchu. Emócie ju doslova premáhali. Hatili jej pľúcam možnosť plniť sa vzduchom. Bála sa, že by im predviedla ešte iné divadlo, než aké im u kázala v tých momentoch, keď bola uväznená v starej spomienke.

Zo všetkého najviac sa ale obávala bolesti, ktorá ju hrozila ovládnuť. Prebúdzalo sa v nej to čerstvo trinásťročné dievča, ktoré sedelo opomenuté na posteli v deň svojich narodenín. To, ktoré v sebe tak veľmi umlčiavala. Dievča, ktoré túžilo po trápnych oslavách s balónmi, hudbou a priateľmi, ktorí väčšinu roka kašlali na jej existenciu.

Nakoniec sa ale nerozpadla. Hoci sa toho veľmi obávala.

Pretože skamenela pri pohľade na to, čo ju privítalo v izbe. Zvykla si na to sparťanské zariadenie. Stačilo jej to. Na pohodlnú existenciu predsa toho veľa nepotrebovala. Stačila posteľ a stôl. Prázdny priestor však odrazu ovládla obrovská knižnica.

Police boli vysoké až po strop a natreté bielou farbou. Konce boli ozdobené starožitným vyrezávaním. Masívny kus nábytku tak pôsobil starobylo. Akoby ho niekto dokúpil priamo z najstaršej knižnice sveta. Na posteli na ňu čakali skladacie schody, aby dočiahla až na najvyššiu poličku. Na hrane strednej poličky visela obrovská modrá mašľa.

Neboli to však tie poličky, ktoré ju dostali. Boli to knihy, ktoré na ňu čakali. Okamžite vedela, že boli jej. Nebolo ich veľa. Kedysi ich všetky dala Liz. A teraz predsa sedeli na poličke, ktorú niekto postavil v jej izbe.

„Vždy som chcela oslavovať tvoje narodeniny,“ ozvala sa odo dverí Liz. Sam sa k nej bleskovo otočila. Na chodbe sa zoradili aj ostatní účastníci oslavy na čele s Adamom, ktorý stál opretý o zárubňu jej dier. Povzbudivo sa na ňu usmieval. „Vždy som ich chcela oslavovať,“ zopakovala Liz a podišla až k nej, „no ty si mi nikdy nepovedala presný dátum. Povedala si len, že máš narodeniny v novembri. Nemohla som si vybrať len tak náhodný deň. A keďže si mi nikdy ten dátum neprezradila, nemohla som ti nikdy nič darovať.“

„Ale ja som nikdy nič nepotrebovala,“ namietla Sam automaticky.

Liz však krútila hlavou. „Nejde o to, čo potrebuješ ty. Ide o to, čo som potrebovala ja. A ja som potrebovala ten dátum. Aby som vedela, že sú to tvoje narodeniny.“

„Prečo je to také dôležité? Veď je to len ďalší dátum. Deň, ako ktorýkoľvek iný. Nikdy som si nenahovárala niečo iné.“

Vtedy k nej Liz pristúpila ešte bližšie a chytila ju za ruky. V ten moment vyzerala omnoho staršie než na svojich dvanásť rokov. V očiach mala múdrosť vo veku ich rodičov. Bola vyspelá, sebaistá a usmievala sa s takou láskou, až sa z toho Sam kotúľali slzy po lícach.

„Je to viac, ako len obyčajný deň,“ začala mäkko Liz. „Je to výročie. Výnimočný čas, keď by som ja mala obdarovať teba. Nie preto, že sa to odo mňa očakáva, no preto, lebo chcem. Tvoje narodeniny sú dňom, keď ti chcem dať aspoň zlomok z toho, čo si mi ty dávala celý svoj život. Čas, kedy ti môžem povedať ďakujem bez toho, aby si ma zahriakla, že to nestojí za reč. Je to deň, keď ti chcem povedať, aká som vďačná za to, že ťa mám. Hoci ja som za to rada každý deň, nie iba na tvoje narodeniny.“

Sam sa nezmohla na slovo. No na tom nezáležalo, pretože Liz toho mala na jazyku omnoho viac. „Spýtala som sa na to otca. Chcela som vedieť ten dátum. A potom som si to pospájala. Dôvod, prečo narodeniny neoslavuješ, pretože v ten deň mamu a otca rozviedli. Nikto by na narodeniny nemal myslieť na niečo zlé. Preto je oslava neskôr. Pretože v deň narodenín by nemalo byť na pláne iné smutné výročie, na ktoré by všetci chceli zabudnúť.“

Sam prehltla plač, ktorý sa jej usídlil v hrdle. „To už bolo dávno. Na tom predsa nezáleží,“ povedala opatrne, hlas však mala zachrípnutý slzami.

Liz jej to neuverila. „Dávno alebo nie, stále ťa to trápi. Videla som to, keď si vošla dovnútra a uvedomila si si, čo sme pre teba prichystali. Nikto by nemal sedieť a čakať na to, aby si ostatní spomenuli na jeho narodeniny. No oni zabudli, pretože mali hlavy plné obáv a všetkého možného. Nikto si niečo také nezaslúži. A vôbec nie ty.“

Sam sa na sestru nečakane u smiala. Mala dvanásť rokov, no nebola dieťa. Možno nikdy ním nebola. Stála tam a rozprávala s istotou a súcitom niekoho, kto prerečnil pred publikom desiatky rokov. Vyrástla z nej úžasná osoba. Človek schopný súcitu, v ktorom ostalo dostatok nevinnosti na to, aby v živote videl predovšetkým to dobré.

Odrazu to nebola bolesť, čo jej zvierala hrdlo.

Bola to hrdosť.

„Tak som sa rozhodla, že ti konečne ukážem, ako veľmi si cením to, čo si pre mňa vždy robila. Ukážem ti, aká som rada, že ťa mám. A tak som ti chcela dať niečo, čo sa k tebe perfektne hodí.“ Rukou ukázala na knižnicu. „Samozrejme, s otcovou pomocou, pretože na niečo podobné by som musela šetriť ešte aspoň desať rokov.“

Z chodby sa šíril smiech. Aj Sam sa zasmiala.

„Ale ja nemám tie poličky čím zaplniť.“

Liz pokrútila hlavou. „Ale máš, pozri, už tam na teba čakajú prvé kúsky.“ Natiahla sa a rukou pohladila chrbty kníh, ktoré tam najskôr sama uložila. „Vzdala si sa kvôli mne všeličoho, dokonca aj vlastných kníh. Čítala si mi z nich, odhaľovala si im ich krásu, učila si ma milovať tie príbehy a keď som bola dostatočne stará na to, aby som čítala sama, tak si mi ich dala. Ale oni nikdy neboli moje. Vždy patrili tebe. A prišiel čas na to, aby som ti ich vrátila. A bolo by naozaj necitlivé nútiť ťa ukladať ich na zem. Tie poklady by mali bývať na úrovni.“

Vtedy to Sam nevydržala a hodila sa Liz okolo krku. Objímala ju so všetkou vďačnosťou, ktorá sa v nej bublala. Hromadili sa v nej slová, ktoré zo seba asi nikdy nedostane. Možno mala narodeniny ona, no mala pocit, že by mala ďakovať. Za to, že Liz mala. Za to, že jej pripomenula, že narodeniny môžu byť aj plné radosti, nielen trpkosti kvôli tomu, že na vás niekto zabudol.

„Ďakujem,“ pošepkala takmer nečujne.

Liz sa od n ej trochu odtiahla. „Skvelé. Teraz, keď už som ti to všetko vysvetlila, by si sa mohla vrátiť dolu. Možno ty sa na to necítiš, ale ja by som chcela kúsok tej torty. A je nezdvorilé rozkrájať ju bez prítomnosti oslávenca.“

Vtedy sa opäť všetci začali smiať. A niekoľko minút s tým neprestali Dokonca ani vtedy nie, keď Sam začala putovať z náručia do náručia. Smiali sa aj vtedy, keď jej gratulovali. Pripomínali jej, že život môže byť aj jednoduchý a krásny.

Spomenula si, aké je krásne aspoň na chvíľu nemať starosti.

Kapitola 28. ¦ Kapitola 30.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 29.: