OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 35.



Zúfalá - Kapitola 35.Vianočná atmosféra odletela oknom

Kapitola 35.

Sam sa obzerala okolo seba a nemohla tomu uveriť. Mala pocit, akoby sa vrátila späť do svojho starého života. Do detstva. Do časov, keď bolo všetko relatívne v poriadku. Jej rodičia sa mali radi – alebo to aspoň dostatočne dobre predstierali.

Vianočná atmosféra sa vinula z každého rohu.

Na zábradlí viselo umelé imelo popretkávané desiatkami jemnučkých svetielok. V obývačke do tmy žiaril obrovský strom, ktorý vôbec nebol gýčový ako ten, ktorý postavili s pánom Sandersom. Tento bol ako vystrihnutý z katalógu o dokonalej rodine. Nechýbali ponožky, ani darčeky neboli ďaleko. Kvôli Amelie sa snažili zachovať tradíciu a predstierať, že ju obdaroval Santa. Takže nikto z nich nič neuvidí až do rána. Jej osobne to neprekážalo. Počká si na výraz v tvári ostatných, keď si rozbalia to, čo pre nich prichystala.

Teraz ju trápilo niečo iné.

Pomaly podišla k stromčeku. Farebne bol dokonale doladený a vyvážený. Jednotlivé ozdoby akoby niekto rozložil za pomoci pravítka. Dokonca aj smiešna reťaz vyrobená z popcornu tam nejakým spôsobom perfektne zapadala. Všetko vyzeralo byť normálne, no ona mala presne opačný dojem.

Obliekla si svoje najslušnejšie šaty, ktoré zakrývali snáď všetko, takže v porovnaní s jej pracovným úborom pôsobila ako mníška. Červená látka ladila s prestieraním v jedálni. Pri pomyslení na večeru sa jej začali potiť dlane. Od tej trápnosti, ktorej sa zúčastnil aj Adam, sa snažili spoločným jedlám vyhýbať. Nie preto, že by sa neznášali, ale niekedy bolo lepšie zbytočne neriskovať.

Keby tu Adam bol, určite by sa na jej nervozite smial. Alebo by jej ponúkol nesmierne filozofickú odpoveď, ktorá by ju prinútila myslieť si presne to, čo on chcel. Usmiala sa pri spomienke na to, ako bezohľadne na ňu používal tú svoju logiku. Úsmev jej zmizol z pier. Tentoraz by asi nezafungovali ani jeho logické úvahy.

Vianočná večera bolo niečo, čo už celé roky nezažila. Ako spoločníčka väčšinu sviatkov trávila na rôznych akciách, kde zabávala bohatých zo všakovakých kútov sveta. Čas na rodinu prakticky nemala. Ak mala šťastie, mohla sedieť vedľa Liz v čase, keď otvorila darčeky. Lenže teraz robila spoločnosť len pánovi Sandersovi. A ten jej prakticky prikázal, že ju nechce vidieť aspoň do konca roka. Na svojom mierne kostrbatom vtipe sa smial niekoľko minút.

Sam sa k nemu napokon trochu skepticky pridala.

Potom si spomenula, že všetkému bude musieť čeliť sama.

A veselie ju razom prešlo.

Adam večeral so svojím otcom. Napriek všetkému, čo o ňom povedal, stále to bol jeho otec. Chcel ho mať rád. Aspoň na Vianoce dokázali prijať vzájomnú rozdielnosť a sadnúť si k jednému stolu. Možno na tej atmosfére skutočne niečo bolo. Dokonca ani Nataly nepríde, hoci to Sam až tak neprekvapilo. Vianoce boli jediný čas, kedy skutočne odchádzala domov.

O tých dvoch alebo troch dňoch, ktoré strávila s rodinou, nikdy nehovorila. Len opuchnuté oči aj o dva týždne neskôr jasne vypovedali o tom, ako ju to stretnutie zasiahlo. No do vankúša plakala potajomky a Sam nikdy nič neprezradila. Takže sa jej ani nepýtala. Len sa jej snažila naznačiť, že je tu pre ňu, ak by ju potrebovala.

V spomínaní ju vyrušil až bratov hlas. Zrazu stál vedľa nej a ona netušila, ako dlho bol ticho predtým, než sa rozhodol na seba upozorniť.

„O chvíľu môžeme večerať,“ povedal jej opatrne.

V košeli a oblekových nohaviciach vyzeral úplne inak, než si spomínala.

Usmiala sa na neho. „Ďakujem za oznam.“

Podozrievavo si ju prezeral. „Nezdáš sa byť nadšená.“

Pohodila plecom. „Neviem, čo by som mala očakávať. Nie je to tak, že by mama po celé tie roky udržiavala nejaké tradície. Ja som bola väčšinou v práci. Pre Liz sú to asi prvé skutočné Vianoce, na ktoré si bude aj pamätať. A ja... ani neviem. Lucy je milá, ale...“ Snažila sa k nemu byť čo najviac úprimná. Aj to len preto, lebo mu to sľúbila.

Jej snahu ocenil jemným dvihnutím kútika.

„Neboj sa, určite to dopadne lepšie ako naša prvá večera v tomto dome,“ upokojoval ju.

„Len veľmi málo situácií by mohlo byť horších. Už som si ich všetky stihla predstaviť,“ priznala sa. „Navyše je tu tá vec s Liz.“

„Aká vec s Liz?“

Zodvihla na neho obočie. Akoby to nevedel. „Liz tu chce ostať bývať. Netvár sa, akoby si o tom nevedel. S otcom ste jedna ruka. Určite si všetko hovoríte.“

„Obávam sa, že si asi nehovoríme všetkom. O tomto som naozaj netušil. Hoci ma to neprekvapuje. Liz sa nikdy netajila tým, že by tu chcela ostať. Ak s tým otec súhlasí, a ja som si istý, že áno, potom nevidím problém. Pre Liz to bude aj tak lepšie.“

Akoby potrebovala ďalšie logické vysvetlenie.

„Hej, len to najlepšie pre Liz,“ pošepla sotva počuteľne.

Netušila, prečo takto reagovala. Veď o to jej predsa celý život i šlo, nie? Všetko robila pre to, aby bola Liz šťastná. Predávala vlastné telo, aby mala aspoň nejaký domov. Dávala jej dosť na to, aby sa nestala terčom posmechu ostatných.

Nebola dokonalá matka. Nevedela variť tak dobre, ako Lucy. Nemala toľko peňazí, ako ich otec. Nemala ani toľko času, koľko vždy mal Jared. Vedela, že to, čo jej dáva, nikdy nebude stačiť. Napriek tomu sa nedokázala pripraviť na deň, keď jej to Liz naznačí. Alebo otvorene vytkne. Na niečo podobné sa nikdy nebude môcť dostatočne pripraviť.

A teraz si má sadnúť k jednému stolu s ostatnými.

Budú očakávať, že bude šťastná.

Len ďalšie predstieranie.

„Tak poď, pôjdeme sa najesť,“ vyzval ju Jared opatrne.

Bez slova ho nasledovala. Jedáleň bola ešte lepším vyobrazením rodinnej atmosféry. Prestieranie žiarilo červenými odleskami. Obrúsky boli takmer až rozkošné s tými maličkými hviezdičkami. Viac ako samotné zariadenie ju dostali ľudia. Amelie bola ako malá princezná s krásnymi kučierkami. V ružových šatách vyzerala ako tie usmievajúce sa deti z katalógov.

Pani domu ladila s pánom domu.

Dopĺňali sa.

Nakoniec jej oči predsa len dopadli na Liz. Zatajila dych. Nepamätala si, že by svoju sestru niekedy predtým videla v šatách. A predsa jedny modré práve zdobili jej telo. Ukazovali, že už predsa len nie je dieťaťom. Vlasy mala vypnuté na temene hlavy. Niekoľko prameňom jej jemne kontúrovalo tvár. Pôsobila ako distingvovaná mladá dáma.

Sam sa pristihla pri tom, že sa jej do očí tlačia slzy.

Čo najnenápadnejšie si pretrela tvár. Potichu podišla ku stolu. Prekvapil ju zasadací poriadok. Nemohla sa vyhnúť Liz. Musela sedieť vedľa nej. Úsmev jej doslova tuchol na perách. Našťastie si jej sestra príliš nevšímala výraz v jej tvári. Inak by sa mohla dostať do serióznych problémov.

Namiesto toho sa sústreďovala na jedlo, ktoré stálo pripravené na stole.

Sam sa začali zbiehať sliny len čo ju do nosa udrela omamná vôňa. Šunka. Omáčka. Zelenina. Tradičné i menej tradičné jedlá. Dokazovali, že Lucy pochádza z iného zázemia ako oni. Takisto ukazovali, že varenie je niečo, pre čo sa zrodila. A uvedomovala si to. Komplimenty prijímala s úsmevom. Ako niekto, kto je na poklony zvyknutý.

No napriek tomu ostala dostatočne skromná na to, aby sa jej mierne zapýrili líca. Keď sa na ňu pozerala, uvedomovala si, prečo je jednoduché milovať ju. Obyčajná žena, no napriek tomu dokázala do životov ostatných priniesť zvláštnu rovnováhu. Akoby rozsvecovala miestnosť len svojou prítomnosťou.

Nečudovala sa, že jej otec z nej nespustil oči.

Dokonca ani vtedy, keď sa pustil do jedla.

Sam akurát smerovala prvý hlt do úst. Zastavila sa na pol ceste, keď začala Liz rozprávať.

„Och, toto je také dokonalé! Nikdy som netušila, že vianočná večera môže byť taká skvelá!“ prehlásila s očarením dieťaťa, ktoré prvýkrát videlo mesiac v splne.

Sam sa nedokázala pozrieť na ostatných.

Hoci vedela, že jej otec práve teraz starostlivo vraští obočie. Jared očakáva jej reakciu. Lucy sa tvári ako citlivá duša, ktorá práve v parku stretla zranené šteniatko. Len Amelie sa naďalej venovala svojmu tanieru. Aj to len preto, že bola príliš malá na to, aby rozumela dospeláckym problémom. Sam by dala čokoľvek za to, aby sa mohla pýšiť rovnakým luxusom. No jej nikdy nebol dopriaty. Vyrástla až príliš skoro.

„Ale, zlatko, určite len preháňaš, aby si mi urobila radosť.“

Och, áno. Lucy a Liz si boli také blízke, že sa začali oslovovať sladkými prezývkami.

„Kupované hotové jedlá pripomínajú špongiu.“

Po tom prehlásení neexistovala šanca, že niečo dokáže zjesť.

Rozhodla sa radšej so svojou večerou pohrať.

„To vieš, tí, čo tie hotové jedlá vyrábajú, nemajú čas všetko kontrolovať a tak,“ snažila sa nájsť ospravedlnenie Lucy, hoci sama veľmi dobre vedela, že žiadne neexistuje. „A niektorí ľudia sú nemožní v kuchyni, takže tie hotové jedlá musia kupovať tak či tak.“

„Hej, no, mama nie je práve... kuchárka,“ skonštatovala Liz.

Aj tak sa dá pomenovať neschopnosť ich matky čo sa týka vedenia domácnosti.

„A Sam radšej nevarí, ako sama povedala,“ zasmiala sa Lucy.

„Možno by aj varila, ale Sam nikdy predtým nebola doma na Vianoce. Alebo si to aspoň nepamätám. Vždy pracovala. Niekedy stihla byť doma dosť dlho na to, aby sme si spolu rozbalili darčeky.“

Vtedy Sam zdvihla hlavu. Pretože mala pocit, že nemá na výber.

Pohľad jej otca by jej skôr alebo neskôr do lebky aj tak vypálil dieru.

V tvári mal zármutok. V jej vnútri sa o slovo opäť hlásila hanba.

„Dokonca aj na Vianoce?“

Sam zodvihla hlavu vyššie v geste odporu, o ktorom si ani nemyslela, že je ho schopná.

„Je to prosto práca. Niektorí ľudia majú cez Vianoce voľno, ja som mala vždy najviac práce. Nemala som veľmi na výber.“

„Vždy je na výber,“ odporoval jej otec, čím do nej ešte hlbšie zabáral imaginárnu dýku.

„Niekedy nie,“ dodala Sam a opäť sklonila pohľad k svojmu tanieru.

Cítila, že sa na ňu upiera viac ako len jeden pohľad. Tvárila sa, že je to len šialená predstava. Ak to z nej robilo zbabelca, bolo jej to jedno. Je možné zdediť viac ako len črty v tvári alebo farbu vlasov. Jej matka jej pred pár dňami povedala, že celý život žila ako zbabelec. Niečo z toho sa na Sam asi tiež nalepilo.

„Hej, Lucy, ostalo ešte niečo z večere?“ opýtala sa zrazu Liz po niekoľkých minútach, ktoré napĺňalo len škrípanie príborov a štrngotanie pohárov.

Sam uprela pohľad na Liz. Nepáčilo sa, akým smerom ju viedli jej podozrenia.

„Určite nezjeme všetko. Prečo sa pýtaš?“

Liz sa usmiala žiarivejšie ako slnko. „Len mi napadlo, že by som zajtra niečo mohla zaniesť mame. Síce odmietla moje pozvanie, ale tak aj ona by mala mať nejaké Vianoce. No nie?“

Jej vnútro bolo v jednom ohni. Akoby do nej načrel obrovský pekelný obor a stlačil jej všetko v pästi. Dych sa jej zadrhol v hrdle. Prehnalo sa cez ňu tornádo pocitov. Ešte stále Liz nepovedala pravdu. Netušila, ako by mala začať. Pokus o samovraždu ich matky nie je niečo, čo by sa dalo považovať za správnu diskusnú tému. Navyše bolo jednoduchšie, keď Liz o ničom nevedela. V tomto prípade išlo len o ich matku. Lizin život s tým nemal nič spoločné.

„Ty si jej to ešte nepovedala?“ otočil sa na Sam s otázkou jej otec.

Prižmúrila oči. „Ani teba nevidím postaveného v rade na to, aby si jej porozprával o tom, čo sa stalo a na čom si sa s mamou dohodol.“

Ak bol zaskočený jej obvinením, nedal to najavo.

Ani na to nedostal šancu, pretože ich prerušila Liz.

„O čom sa to rozprávate? Čo ste mi nepovedali?“

Sam sa pozerala sestre do očí. V tvári mala niečo podobné ublíženosti.

Nenávidela, keď Liz niečo ubližovalo. Hlavne ak to bola ona sama.

Väčšinu času to vlastne bola ona sama.

„Mama teraz nie je doma,“ odvetila s povzdychom Sam. Všimla si, že aj Jared spozornel. Bolo možné, že s ním otec tiež nehovoril? „Aj keby si ju chcela ísť navštíviť, nedovolia ti to. Nemá povolené návštevy. Nie najbližších niekoľko týždňov.“

Liz zodvihla obočie. „Takže si mama našla ešte divnejšieho priateľa ako toho predtým?“

„Nie,“ potriasla hlavou Sam a úplne položila vidličku. Aj tak nebude jesť. Na čo sa pretvarovať. „Mama je teraz na liečení. Je to súčasť programu – obmedzenie kontaktu s okolím, aby sa mohla sústrediť sama na seba a na svoj boj.“

Vyzeralo to, že Liz čoskoro vypadnú oči. Tak ich vypliešťala. „Čože?“ skríkla naraz s Jaredom. Sam netušila, koho prekvapenie bolo hlasnejšie.

„Ako dlho je na liečení a prečo o tom neviem?“ zaujímal sa Jared.

Sam mu venovala pohľad so zodvihnutým obočím. Ani netušila, že sa o mamu tak veľmi zaujíma.

No predsa mu odpovedala:

„Nie je tam dlho, len pár týždňov. Najskôr bola na operácii s chrbtom. Museli odstrániť príčinu, kvôli ktorej začala brať tabletky od bolesti. Aby sa jej tak lepšie bojovalo so závislosťou. O tej sa dozvedeli po tom, ako ju priviezli, keď... sa tak trochu predávkovala tabletkami. Ehm... naschvál...“

V jedálni zavládlo hrobové ticho.

„Chceš povedať, že sa mama pokúsila o samovraždu? Kedy?“ dožadovala sa odpovede Liz. Hlas mala až prekvapivo pokojný. Sam to desilo.

Roztrasene sa nadýchla. Cítila, ako sa jej sťahuje hrdlo.

Teraz naozaj nebol vhodný čas na záchvat.

„Krátko po tom, ako sme sa sem nasťahovali. Vtedy, keď som nám išla po veci. Mama spala na gauči a nemohla som sa jej vyhnúť. Pýtala sa, kde sme. Povedala som jej, že sme u otca, ale zvolila som nesprávne slová. Myslela si, že som jej práve oznámila, že sme ju opustili. Takže to nie je jej vina. Mala som zvoliť iné slová.“

Liz rozhodila rukami. Z ruky jej vypadla vidlička a skončila niekde na podlahe.

Nikto tomu nevenoval pozornosť. Všetci boli unesení z jej rozhorčeného výrazu.

„Prečo mi tieto veci nehovoríš?! Nikdy mi nič nepovieš!“

Prikrčila sa pod jej obviňujúcim tónom. Odvrátila pohľad. Len na to, aby sa stretla s očami jej otca. Prezeral si ju naozaj čudne. Akoby netušil, čo si má o jej správaní myslieť. No ona za jeho sebaovládaním vytušila obvinenie. Nesúhlas. Nepáčilo sa mu, ako sa správa. Lenže on nemal právo súdiť ju. Nikto ho nemal.

Narovnala sa. „Nedívaj sa na mňa tak obviňujúco. Áno, nepovedala som jej pravdu. Pretože som nevedela ako. No ty nie si o nič lepší. Kedy si jej chcel povedať o tom, že si sa dohodol s mamou? Kedy si to plánoval povedať mne?“

Liz sa opäť zamiešala do ich konverzácie. „Otec! Prečo to robíš? Správaš sa ku mne ako k dieťati! Ale ja už nie som malá! Také niečo som čakala od Sam, ale nie od teba!“

Obaja ju ignorovali, hoci Sam tie slová pálili.

„Prečo si mi o tom nepovedal?“

Jej otec rozhodil rukami. „Pretože som to nechcel zhoršovať!“

„Tak presne to sa ti podarilo! Prečo to vôbec robíš? Nestačí ti, že tu chce ostať? Musíš do všetkého vŕtať? Teraz? Po toľkých rokoch? Doteraz ťa nič z toho netrápilo! A zrazu sa vrátiš ako nejaký Santa a chceš všetkých spasiť? No hádaj čo! Niekedy je neskoro!“

Sam si uvedomovala, že by mala prestať kričať.

Takisto by nemala hovoriť o sebe, keď sa rozprávajú o Liz.

No nevedela si pomôcť.

„Myslel som to dobre. Navyše som chcel ochrániť aj Amandu. Takto sa nedostane do problémov!“

Nenávidela logiku.

Nadýchla a a sklonila hlavu. „Mal si mi to povedať. Aspoň sa ma na to spýtať.“ Jej hlas nebol viac ako tichým šepotom. No od stien sa odrážal s hrozivou ozvenou.

„Bez ohľadu na to, že sa o ňu staráš, ty nie si jej matka, Sam.“

Keby ju udrel, cítila by menšiu bolesť.

„Tak povie mi niekto, čo všetko ste mi ešte zamlčali?“ skočila do ich hádky opäť Liz.

Ich otec si povzdychol. „Chcel som s tým ešte počkať, ale asi už nemám na výber.“ Ruky si vnoril do vlasov. „Keď mi Sam povedala, čo sa stalo s Amandou, rozhodol som sa za ňou ísť do nemocnice. Chcel som nejako pomôcť a vedel som, že Sam by pomoc len tak neprijala. Tak som zatlačil na Amandu. Dal som jej peniaze na operáciu. Zaplatil som liečenie. A aby som ochránil svoju dcéru, požiadal som Amandu, aby sa vzdala opatrovníctva.“ Odniekiaľ zodvihol akýsi papier. Pravdepodobne sa chystal Liz povedať pravdu neskôr. Možno mu Sam predsa len krivdila. „S právoplatnosťou k prvému dňu nového roka sa oficiálne stávam tvojim zákonným zástupcom. Povedané zjednodušene – budeš v mojej opatere.“

Liz nič nehovorila. Len žmurkala, akoby jej niečo padlo do očí.

Potom sa bez varovania začala bláznivo smiať.

„Ale to je presne to, čo som chcela! Teda, nie to s tým opatrovníctvom, ale to, aby som tu mohla ostať! Jéj! Budeme jedna veľká šťastná rodina!“

Ich otec sa rezervovane zasmial. „Nevedel som, ako ti to povedať. Nestačili mi ani všetky logické dôvody. Chcel som nájsť spôsob, ako ťa ochrániť. A potom si za mnou prišla s tým, že by si tu chcela ostať. Veľmi si mi to uľahčila.“

Pozornosť zameral na Sam. „Nič nehovoríš.“

„A čo by som mala povedať? Ako si poukázal pred chvíľou, nie som jej matka. Je to jej rozhodnutie. Ak tu chce bývať, nech ostane. A tebe sa splní sen. Keď ma nevieš prinútiť odísť z práce, aspoň zariadiš, aby som do toho nevtiahla aj Liz.“

V skutočnosti si tým nebola istá. Len hádala.

Šok v jeho očiach slúžil ako najlepšie potvrdenie.

„Nedal som ti žiadny ultimátum. Iba som ti povedal, že chcem, aby si v tej práci skončila.“

„Je to pekné prianie,“ povedala neurčito.

Premeral si ju pohľadom. „Keby som ti teraz povedal, že kým neprestaneš pracovať v tej... tam...“ Prehltol. Netušil, aké slová z voliť, aby nič neprezradil pred Liz. Sam však necítila zadosťučinenie. Na to bola príliš otupená. „Keby som ti teraz povedal, že nie si vítaná u mňa doma a nebudeš sa stýkať s Liz pokým neskončíš v tej práci, čo by si mi odpovedala?“

Zavrela oči. Ani to jej nepomohlo. Mala pocit, akoby jej pukalo srdce.

„Povedala by som, že mi je to ľúto, ale nemôžem.“

Sklonil hlavu. Akoby bol sklamaný. „Takže takýto druh ženy z teba vyrástol?“

Hoci ju tie slová zaboleli, nič nepovedala. Nebola pripravená prezradiť mu pravdu o jej zmluve, o pokute a o všetkom ostatnom. Na to mu príliš málo verila. Hlboko vštepené zásady dokázala prekonať len v Adamovej prítomnosti. Dala by všetko za to, aby tu teraz bol s ňou. Chytil by ju za ruku. Nepovedal by, že všetko bude v poriadku. Pretože by si uvedomil, že to je príliš veľké klamstvo.

Ale bol by tu pre ňu. Bez zbytočného obviňovania.

Možno by mala ísť za ním.

S rachotom sa odsunula od stola. Nohy stoličky škrípali na podlahe. Triasli sa jej kolená. Ťažko sa jej dýchalo. No napriek tomu sa jej podarilo postaviť. Zamierila smerom k dverám. Až kým ju nezastavila otázka, kam sa vybrala. Nebola si istá, či ju položil jej otec alebo brat.

Nezáležalo na tom.

„Tvoje ultimátum bolo síce hypotetické, ale obaja vieme, že si to tak praješ. Dal si to jasne najavo. Kým neskončím v práci, nebudem v tvojom dome vítaná. Aby som tým nejako nepoškodila Liz. A ako si povedal predtým, nie som jej matka. Preto by som nemala rozhodovať o tom, čo je pre ňu správne a čo nie. Ako správna dcéra by som sa mala podriadiť prianiam svojich rodičov.“ Jej hlas bol dutý a prázdny. Akoby bola napol mŕtva a prehovárala zo záhrobia.

„Užite si zvyšok vianočnej večere. Bolo rozkošné na pár minút predstierať túto frašku. Ale my nie sme jedna veľká šťastná rodina. A nikdy ňou nebudeme.“

Sam tie slová boleli. Oveľa viac, než si myslela, že je možné. Namýšľala si, že sa dávno vzdala svojich detských snov. No očividne ich nezabila úplne. Niekde v nej ešte stále prebývala tá stará Sam. Tá, ktorá sa smiala a zabávala. Tá Sam, ktorá nemala zodpovednosť. Lenže teraz sa pominula aj posledná spomienka. Aj posledné zrnko z jej naivity dospelo a rozvinulo sa do kvetu reality. V nej nebolo miesto na sny a dúfania.

Len na bezútešnosť každodenného života.

„Opäť sa ku mne správate ako k dieťaťu,“ zastavila ju zrazu uprostred kroku Liz, „ale to nevadí. Už som si zvykla. Tak veľmi sa snažíte ochrániť ma pred tým, čo robí Sam, až ste zabudli, že ja naozaj nie som malá. Ja predsa viem, čím sa Sam živí.“

Sam zalapala po dychu. Bleskovo sa otočila k sestre.

Nebola jediná.

„Nie som hlúpa, Sam. Vidím aj to, čo tak dobre skrývaš. Hoci mi to chvíľu trvalo, ale nakoniec som to rozlúštila. To, prečo odchádzaš na noc. Prečo sa tak parádiš. Prečo nosíš to vyzývavé oblečenie. Zistila som to a nikdy mi to neublížilo. Vieš prečo? Vďaka tomu, čo si robila po nociach, som mala teplé jedlo. Bývali sme skromne, ale mala som miesto, ktoré som volala domov. Chodila som do školy. Mala som čisté oblečenie. A mala som teba. Vďaka tebe som ostala v maminej opatere a nestala som sa ďalším číslo v štatistike sociálneho systému.“

Potom sa Liz zadívala priamo na ich otca. Pozerala mu do očí ako seberovná. „Hovoríš, že ťa sklamalo, akou ženou sa stala tvoja dcéra. Hanbíš sa? Si nahnevaný? Tak si pokrytec. Nebyť Sam, možno by som tu už ani nebola. Ukazuješ na ňu prstom a odsudzuješ ju. Pritom si neuvedomuješ, že Sam to všetko robí pre druhých. Nie pre vlastné potešenie. Nie kvôli sebe. Ale kvôli mne a mame. Ty sa hanbíš, no ja som hrdá. Pretože Sam je moja hrdinka.“

Sam sa do očí tisli slzy. Nikdy si nepredstavovala, že podobné slová bude počuť. Nie na svoju adresu. Nie z úst svojej sestry. Celé tie roky bola jej práca len zamestnaním. Prostriedkom, ako udržať rodinu pohromade. Posledné týždne pre to cítia výčitky. Hanbila sa. Pochybovala o svojich rozhodnutiach. V tomto jedinom okamihu však všetky pochybnosti zmizli.

Pretože si uvedomila, že to všetko stálo za to. A urobila by to znovu.

Bez ohľadu na to, o čo by ešte musela prísť.

„Môj starý život bol iný ako tento. Áno, chcela som zmenu. Tento dom je úžasný. Tento svet. Táto bezstarostnosť. Ale rozhodla som sa tu ostať pre niečo iné. Sam na mňa vždy dávala pozor. Ostala by tu, aby na mňa dala pozor. Tak som si myslela, že ak budem trvať na tom, že tu chcem ostať, ostala by tu aj ona. Pretože si zaslúži niečo lepšie. Pretože aj hrdinovia potrebujú hrdinov.“

Samine dojatie sa zmenilo na hrdosť. Liz jej rástla pred očami.

„Ale ak hovoríš, že kým Sam neskončí vo svojej práci, tak tu nie je vítaná, potom tu nie som vítaná ani ja. Pretože ja tu bez Sam neostanem.“

Vtedy k nej Liz podišla a objala ju okolo pása. Sam sa usmiala.

Vianočná atmosféra konečne dorazila. Aj keď mala horkú príchuť.

Kapitola 34. ¦ Kapitola 36.


Nikdy by som neverila, že tento príbeh bude taký dlhý. Už má 35 kapitol, čo nemá väčšina toho, čo som napísala, a ja stále nevidím svetlo na konci tunela. Tak snáď vám nejaké to naťahovanie nebude veľmi prekážať.

Kapitolu by som rada venovala Perle, Blacky, Pioggii, kamik a SunShines. Ďakujem za vašu podporu a trpezlivosť. Bez vás by Sam nikdy nedostala šancu.

Vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 35.:

5. LiliDarknight webmaster
09.08.2017 [9:16]

LiliDarknightSunShines, je pravda, že v príbehu ostáva ešte veľa nedoriešených záležitostí, ale aj k nim sa pomaly dostanem. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

Pioggia, nebudem klamať, som rada, že kapitola na teba zapôsobila. Znamená to, že svoju "prácu" som odviedla dobre.
Ďakujem za komentár. Emoticon

Blacky, ďakujem za komentár. Emoticon

Perla, v jej rodine je veľa zmätku, nakoľko spolu všetci zabudli komunikovať. Ale ono sa to zmení. Možno. Časom. Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon Emoticon

4. Perla přispěvatel
08.08.2017 [19:13]

PerlaČakala som, kedy k tomu príde. Kedy si konečne všetko vyrozprávajú, pretože každý z nich mal čo povedať. Prekvapil ma Jaredov záujem mamu, nakoľko to predtým nevyzeralo, že by sa o ňu až tak zaujímal. A taktiež ma prekvapil jej otec, ktorý z nej bol sklamaný. Ako to, že mu nenapadlo, že to nerobí dobrovoľne? Kto by si už len niečo také vybral, keby nemusel?

Liz ma dostala. Je to pokladík, sestra, ktorú by chcel každý. Nehovorí o tom, ale rozumie veciam, ktoré sa dejú navôkol. Páči sa mi, ako ju Sam dokázala vychovať. A nech s jej oec vraví čo chce, pre mňa bude vždy Lizinou mamou, pretože sa o ňu starala viac ako ktokoľvek kedy bude.

Kapitola bola nádherná. Teším sa na ďalšiu. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3.
Smazat | Upravit | 08.08.2017 [18:29]

Súhlasím s Piogggiou úplne si ma tým čo povedala Liz dostala aja osm si porevala. dokonalá kapitola. Ani nemam slov. Bolo to krásne. Horkosladké, ale krásne.

2. Pioggia
07.08.2017 [12:42]

Rozplakala si ma v reštaurácií... Ledva som to zakryla aby sa ma nepýtali baby čo mi je Emoticon Emoticon Emoticon Dostalo ma strašne to čo povedala Liz strašne moc sa z nich oboch teším Emoticon Emoticon Som riadne zvedavá na pokračovanie prosím rýchlo ďalšiu Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. SunShines
07.08.2017 [10:12]

Naťahuj si to koľko len chceš, lebo toto ma bude baviť čítať aj do nekonečna! Emoticon
Bála som sa tej večere. Predsa len, stále majú priveľa nedoriešených a nevypovedaných vecí a niečo také sa nedá vyriešiť mávnutím čarovného prútika, ani toho vianočného. A tá večera vyzerala zas ako zo zlého sna. A nech to jej otec myslel akokoľvek dobre, nemal právo jej nič vyčítať. Dokonca ani tú jej poondiatu prácu.
A Liz? To dievča je dokonalé! Lebo to, čo povedala!

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!