OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 37.



Zúfalá - Kapitola 37.Čas milosrdných poloprávd

Kapitola 37.

Sam pozerala do stropu. Nie preto, že by ju nejako zvlášť zaujal. Potrebovala si prečistiť myšlienky. Ležala na obrovskej posteli. Nebola však v Adamovej hosťovskej izbe. Nejako sa jej podarilo skončiť v jeho osobnom kráľovstve.

Hoci mal voľnú izbu, prišiel na to, že nevlastní viac ako ošúchaný vankúš zdobiaci pohovku. Sam veľkodušne navrhla, že ostane v obývačke. Nechcela mu narušovať osobný priestor ešte viac ako doteraz. Lenže Adam bol Adam a niečo také ako nezvládnuté hostiteľské schopnosti ho desili. Pravdepodobne.

Takže jej navrhol, že jej prenechá vlastnú posteľ a on sa vyspí na pohovke. To zase odmietla Sam. Stačilo, že mu vtrhla do bytu, nemusí ho ešte aj vyháňať z vlastnej postele. Ani jeden z nich nemienil ustúpiť. Keďže už bolo neskoro, zhodli sa na kompromise. Adamova posteľ bola veľká. Zmestia sa do nej obaja.

Každý si vybral obľúbenú stranu – hoci Sam si bola istá, že Adam jej opäť len ustúpil – a potom spokojne zaspali. Niekedy v noci sa však jeden k druhému priblížili. Ráno sa zobudila s hlavou takmer na Adamovom ramene. Hoci horné polovice ich tiel boli až príliš blízko, ich nohy boli rozhodené po stranách. Takže zhora museli pripomínať nedokončený ľudský trojuholník.

Sam to neprekážalo.

V skutočnosti sa k nemu chcela pritúliť ešte o čosi viac. Netušila však, či by mala. Nevedela, či je to tak správne. Doteraz nikdy netúžila po intímnostiach. Žiadneho druhu. Sčasti aj preto, lebo bola vhodená do sveta najväčšej ľudskej blízkosti. Avšak nebolo to niečo, čo by si užívala. Išlo o zamestnanie. Viac sterilné bolo už asi len prostredie v nemocniciach.

Blízkosť iného človeka jej naozaj nechýbala.

Aspoň si to nepriznávala.

V skutočnosti však v nej vždy existovala. Pálčivá túžba. Chcenie. Chýbanie. Človek nebol stvorený na to, aby bol sám. Sam k tomu samu seba odsúdila, pretože to tak bolo jednoduchšie. Zažívala dotyky. Spojenia. Istý druh blízkosti. Nikdy však intimitu.

To citlivé čosi, tú tenkú hranicu, ktorá dokázala odlíšiť sex od milovania. Ten pocit, keď sa k niekomu mohla pritúliť. Aby tak mohla zohriať svoje studené vnútro. To chcela. Vďaka Adamovi. Pretože jej ukázal, že na to má nárok. Pretože jej dokázal, že mu môže dôverovať. Vytiahol ju z ulity, o ktorej ani netušila, že sa v nej skrýva.

A určite to bolo pohodlnejšie ako spať s Liz. Sama pre seba sa usmiala. Jej sestra v spánku kopala silnejšie ako dostihový kôň. V priebehu noci bola Sam nútená niekoľkokrát jej uhýbať. Často sa stávalo, že do rána skončila na zemi.

Zamračila sa. Prehnala sa ňou vlna smútku. Liz. Jej malá sestrička. Bohvie, ako sa má.

Doteraz nikdy nebola bez nej. Teda, často trávila noci mimo ich bytu.

Lenže vždy si bola istá tým, že sa vráti.

Posadila sa na posteli. Jej túžba po Adamovej blízkosti jej prišla patetická.

„Nech si premýšľala o čomkoľvek, zdá sa, že si sa rozhodla,“ ozval sa zrazu za ňou Adam. Jeho hlas bol jasný a takisto prekvapivý. Nadskočila. Otočila sa k nemu. Pozeral sa na ňu doširoka otvorenými očami.

„Ako dlho už nespíš?“

Nehýbal sa. Len naklonil hlavu na stranu. „Myslím, že minimálne tak dlho ako ty. Ale keďže si nič nehovorila, dával som ti priestor na premýšľanie. Zdá sa, že sa nám situácia trochu vymkla spod kontroly.“

Sam sa zasmiala na výbere jeho slov. No potom zvážnela. „Táto naša situácia mi vôbec neprekáža. Bola som tým trochu prekvapená. Teda, nikdy som nespala v takejto veľkej posteli, takže ani netuším, ktorá strana je moja obľúbená. Keďže moja posteľ je užšia, skončím vždy v strede. Čo som urobila aj tu. Zdá sa, že ty si mal podobný nápad.“ Uvedomovala si, že bľaboce. Ale nedokázala sa zastaviť.

„V skutočnosti som sa chcel dostať späť na svoje obvyklé miesto.“

Zodvihla na neho obočie. Takže jej podozrenie bolo oprávnené. „Prečo si mi prenechal svoje obľúbené miesto?“

Pokrčil plecami. Čo po ležiačky vyznelo mierne komicky. „Z toho istého dôvodu, prečo tam rád spím ja. Je to bližšie ku dverám a ak potrebuješ niekam v noci ísť, nemusíš preliezať celú posteľ. Ak by si sa v noci rozhodla, že je to príliš, nechcel som ťa stavať do situácie, aby si sa cítila nepríjemne. Mohla si prosto vstať a odkráčať. Nechcel som, aby si mala pocit, že ťa do niečoho nútim.“

„To pri tebe nemám nikdy,“ odvetila úprimne. „Ďakujem, že berieš taký veľký ohľad na moje city.“

„V práci ťa doslova nútia, aby si bola príliš blízko iných ľudí. Nedokázal by som ti urobiť to isté.“

Tentoraz sa zasmiala. „Príliš to komplikuješ. Pravda je, že mi to vôbec neprekážalo. Rozmýšľala som nad tým, že by som sa k tebe nenápadne pritiahla ešte viac. Pretože napriek všetkému mi chýba ľudský dotyk. Taký obyčajný, nevinný. Taký, po ktorom by som túžila ja sama.“ Stálo ju veľa odhodlania byť k nemu takto otvorene úprimná. Bolo niečo úplne iné priznať pravdu sama pred sebou. Ale bol rozdiel vysloviť tie slová aj nahlas.

Prekvapila nimi aj Adama, nielen seba. „A to som si myslel, že si akurát odchádzala.“

„Nie,“ pokrútila hlavou, „v skutočnosti som chcela opak. Premýšľala som však o Liz.“

Zmena rozhovoru im prospeje. Začínala sa cítiť rozpačito.

Prikývol, akoby rozumel jej snahe. „Chýba ti, však?“

Možno by ju malo desiť, ako dobre ju mal prečítanú. „Možno to bude znieť hlúpo, ale napriek všetkému som od nej nikdy nebola takto odlúčená. Aj keď som celé noci trávila v práci, videli sme sa aspoň ráno. Lenže teraz nehrozí ani to, keďže ja som tu a ona tam.“ Zrazu sa usmiala. „Prepáč, som trochu melancholická. Za to môže asi to skoré ráno.“ Pohľadom na hodiny sa uistila v tom, že skutočne bolo skoro. Ešte len niekoľko minút po siedmej.

„Neospravedlňuj sa za to, že ti chýba sestra,“ pošepol a díval sa jej hlboko do očí.

Premeriavala si ho pohľadom. „A tu som čakala, že mi navrhneš, aby som sa vrátila domov. Moja sestra jej predsa tam. Ak s ňou chcem tráviť čas, nie je nič jednoduchšie ako ísť tam.“

Na jej prekvapenie sa posadil. Doteraz sa jej darilo ignorovať fakt, že bol do pol pása nahý. Nemohla od neho očakávať, že bude spať zabalený do habitu ako nejaká mníška. Navyše bola zvyknutá na nahotu. Vo všetkých jej zvrátených aj nevinných podobách. Tak prečo sa jej zrazu potili dlane a vyschýnalo jej v ústach? Svoje rozpoloženie len sotva mohla pripísať skorej rannej hodine.

„To by som ti nenavrhol. Nikdy. Pretože viem, že by sa tým nič nezmenilo a len by som ti zbytočne ublížil. A to naozaj nechcem.“

Rukami si frustrovane vošla do vlasov. „Vieš, bolo by oveľa jednoduchšie, keby si nebol taký chápavý.“

„Chceš, aby som na teba kričal?“ odvetil neveriacky a zobral jej ruky do svojich. „Pretože ak je to to, čo odo mňa očakávaš, nedočkáš sa toho. Skôr by som ti chcel pomôcť vyriešiť tú situáciu. Aby si mohla skončiť v práci, musíš zaplatiť tú pokutu. Potom sa budeš môcť vrátiť k Liz domov a nebudeš ju stavať do pozície, v ktorej by si musela vybrať, s kým ostane.“

Sam sa nepáčil smer, ktorým sa uberala jeho odpoveď. „Nechcem od teba peniaze,“ odmietla kategoricky.

„A keby si si tie peniaze zarobila?“

„Ak by som si tie peniaze dokázala zarobiť, určite by som sa cítila lepšie. Lenže momentálne na to nemám príležitosť. Väčšinu času trávim s jediným klientom, takže nemôžem len tak niekam ísť s niekým iným. Navyše... ani neviem, či by som niečo také chcela. A normálna práca... to skôr uplynie čas, na ktorý som uzatvorila tú zmluvu.“

Pohladil ju po tvári. „Možno riešenie nájdeš skôr, než by si čakala.“

„O tom síce pochybujem, ale som rada, že aspoň ty si zachovávaš optimizmus.“

„Nie som optimista, len sa ťa snažím povzbudiť. Chcel by som ti pomôcť. Lenže ty mi na to nedávaš príliš veľký priestor. Takže ti ponúkam bývanie na neobmedzený čas a snáď aj pomoc vo vymýšľaní plánu, ako sa zbaviť tvojej pekelnej šéfky.“

Sam sa zasmiala. „Dramatizuješ to.“

„Hej, ja viem, ale takto to znie oveľa lepšie, než keby som povedal, že ti chcem pomôcť nájsť spôsob, ako sa vyvliecť z pracovnej zmluvy. Je to príliš dlhé a príliš zložité.“

Snažil sa vtipkovať, aby tak zakryl, ako vážne myslí svoju ponuku. „Tak dobre,“ súhlasila Sam a bola prekvapená, o koľko ľahšia sa odrazu cítila, „môžeš mi pomôcť. Budem vďačná za akýkoľvek nápad. Mne už dochádzajú možnosti. A možno to tak naozaj nevyzerá, ale naozaj by som len veľmi nerada odpracovala tie zvyšné roky.“

Čo bola pravda. Avšak nie celá. V poslednom čase mala pocit, že už sa nikdy nebude môcť vrátiť k svojmu predchádzajúcemu zamestnaniu. Už by viac nedokázala len nemo znášať dotyky ostatných a ich nároky. Až príliš si zvykla na to, ako k nej pristupuje pán Sanders. Ako si ju váži.

Takisto nechcela mať pocit, že zrádza Adama.

Pobozkal ju na čelo. „Bude mi cťou pomôcť ti vymyslieť plán.“

Po tom sa ich rozhovor odľahčil. Začali sa rozprávať skôr o ničom a Sam sa častokrát pristihla pri tom, že sa ľahkosťou smeje a takisto to robí úprimne. S Adamom po boku bolo všetko akési jednoduchšie a znesiteľnejšie. Do všetkého prinášal svetlo. Podporoval ju. Nesnažil sa ju súdiť. Neustále jej dokazoval, že je hodna jeho času. Pripomínal jej, ako rád s ňou trávi čas. Bolo to nezvyčajné, avšak o to viac ju to tešilo.

Vzájomnú blízkosť si ale neužívali dostatočne dlho. Do ich spoločnej radosti sa vkrádal tieň reality. Sam sa mala vrátiť do práce. Pán Sanders ju pozval na obed k sebe domov. Dúfala, že tam budú len oni dvaja a žiadni jeho príbuzní. Necítila sa v ich spoločnosti príjemne. Hlavne kvôli jeho synovi.

 John v nej prebúdzal nepríjemné pocity.

Naskakovali jej z neho zimomriavky.

Nielen kvôli tomu, že sa jej v podstate vyhrážal. Hoci pán Sanders bol milý a pozorný muž, jeho syn bol sebecký bastard, ktorý sa neštítil ublížiť všetkým okolo seba len aby získal to, čo chce. Sam vedela, že ich prípadné stretnutie by nemuselo dopadnúť dobre. V duchu sa upokojovala. Nevedela, či sa s ním opäť stretne. Pán Sanders musel niečo vytušiť, pretože sa snažil o to, aby s ním nikdy neostala sama. Poznal svojho syna až príliš dobre.

Preto ju prekvapilo, keď dorazila do domu pána Sandersa a jeho syna zbadala sedieť pri stole.

Stálo ju veľa úsilia, aby sa neotočila na päte a neodišla odtiaľ.

„Môj syn sa rozhodol ma prekvapiť, tak som sa rozhodol, že by sa k nám mohol pridať na obed. Aspoň nebudeme plytvať takým dobrým jedlom. Navyše by som si rád myslel, že rodina by sa nikdy nemala odmietať,“ ponúkol jej vysvetlenie pán Sanders. Čo jej znemožnilo akokoľvek sa rozčuľovať.

Jeho syn mal právo tu byť. Oveľa väčšie než aké mala ona.

A kým bude pán Sanders sedieť vedľa nej, nič sa nemôže stať.

„Viem, že vy dvaja ste sa už stretli, ale nespomínam si, či som mal možnosť oficiálne vás predstaviť,“ začal pán Sanders ako dokonalý hostiteľ, ktorým aj bol. Najskôr ukázal na Sam. „Toto je moja priateľka a príjemná spoločníčka Samantha. Sam, toto je môj syn John.“

Jeden na druhého sa zdvorilo usmiali.

Čo nebolo až také náročné.

Usadili sa ku stolu, no skôr, ako sa mohli pustiť do voňavého jedla, ktoré im priniesli, objavil sa majordómus a decentne poklepal pánovi Sandersovi po pravom pleci. Sam zvedavo zodvihla hlavu a dúfala, že to neboli žiadne zlé správy. Podľa všetkého to pána Sandersa len zaskočilo. Pohľadom švihol na Sam. Zrazu mala nepríjemný pocit, že sa tí dvaja rozprávajú o nej.

Pán Saders položil obrúsok vedľa svojho taniera.

„Ospravedlňte ma na chvíľu. Vyzerá to tak, že niektorí ľudia neobedujú, ale rozhodli sa otravovať ma telefonátmi. Nemusíte na mňa čakať,“ dodal na záver a na Samino zdesenie odišiel. Majordómus sa ponáhľal za ním.

Sam naprázdno prehltla. Odrazu sa jej zdalo, že John Sanders sedí až príliš blízko.

Hoci bol oproti a nemal také dlhé ruky, aby ju dočiahol.

Zvedavo si ju prezeral. „Rozumiem tomu, že nie si príliš nadšená z tejto situácie. Ver mi, rozumiem tomu. Nepredstavil som sa ti práve v najlepšom svetle. Za čo sa dodatočne ospravedlňujem. Niekedy to naozaj preháňam,“ začal opatrne a jemne sa pri tom usmieval. „Vtedy, keď sme sa stretli po prvýkrát, som reagoval prehnane. Na svoju obranu môžem ponúknuť len to, že mám starosti o otca.“

Musela sa veľmi snažiť, aby sa pod jeho pohľadom nekrútila.

Príjemnejšie by bolo objatie od medúzy.

„To je pochopiteľné. Váš otec je mocný a bohatý muž,“ ponúkla blahosklonne. Hoci zo všetkého najviac na neho túžila nakričať, či si naozaj myslí, že vyhrážkami niečo dosiahne. Lenže nebola v pozícii, aby sa s niekým ako on mohla dostať do konfliktu.

„Ale no tak, nemusíš mi vykať. Sme prakticky rovesníci. A ja by som bol rád, ak by sa z nás stali priatelia.“

Sam by radšej požula vlastné topánky ako bola jeho priateľka, ale nevyslovila to nahlas.

„Volaj ma John a tykaj mi,“ nástojil.

Nakoniec prikývla. „Dobre.“ Jeho meno však odmietala vysloviť.

Usmial sa na ňu. Neúprimné gesto, ktoré sa nedotklo jeho očí. „Ako som hovoril, mám o otca len obavy. Pred tebou tu bolo niekoľko žien, ktoré sa tvárili, že chcú s otcom len tráviť čas. Vždy sa z nich vykľuli zlatokopky, ktorým išlo len o peniaze. Keď dostali, čo chceli, prosto sa vyparili. Čo otcovi vždy ublížilo. Preto som ti aj ponúkol peniaze. Ak by si bola ako ony, hneď by si to prijala. Ale ty si iná, čo?“

Hoci posledné slová vyslovil s úsmevom, Sam mala pocit, že ju uráža.

„Povedala som ti už predtým, že som tu len preto, aby som s tvojím otcovom trávila čas.“

Pokojne mohla byť aj robot, tak plechovo znel jej hlas.

„A to naozaj robíš. A asi to robíš dobre, pretože som nikdy predtým svojho otca nevidel takého spokojného.“

Sam už nedokázala dlhšie znášať tie jeho usmievavé frázy. „Čo sa zmenilo? Čo spôsobilo tú tvoju náhlu zmenu? Doteraz si robil všetko preto, aby si sa ma zbavil.“ Snažila sa nedať najavo, ako veľmi ju to znepokojovalo. Nepotrebovala mu poskytovať ďalšiu muníciu.

„Povedzme, že si so mnou niekto pohovoril. Nie je fér, aby som ťa posudzoval podľa niečoho, čo urobili iné ženy.“

Pravdepodobne jeho brat, ktorý otcovi doprial voľnosť.

Sam si povzdychla. „Takže čo teraz? Budeme predstierať, že sa nič nestalo, že sme sa práve teraz prvýkrát stretli a... pokúsime sa byť priatelia? Len preto, aby bol tvoj otec šťastný? To sa mi zdá ako príliš veľa predstierania naraz.“

Buď bola paranoidná, alebo to naozaj vyzeralo, akoby ho tými slovami nahnevala.

Aspoň na niekoľko sekúnd.

„Nechcem, aby sme predstierali. Ja ťa chcem naozaj viac spoznať. Si krásna žena. Podľa všetkého výnimočná, keďže si zaujala aj môjho otca. Možno len chcem preskúmať, či je to pravda.“

Z nejakého dôvodu sa cítila naozaj nepríjemne, keď sa jej pokúšal skladať komplimenty.

Ale radšej na to zbytočne neupozorňovala.

„Dobre teda, môžeme predstierať, že sa nič nestalo. Dokonca môžeme byť aj priatelia. Kto vie, možno si nakoniec budeme rozumieť,“ odvetila a sama sebe sa čudovala, ako veľmi túžila po tom, aby to bola pravda.

John vtedy zodvihol pohár v náznaku prípitku. „Tak na nové začiatky,“ prehodil s úsmevom a dokonca na ňu žmurkol. Sam osobne preferovala, keď ju neznášal, aspoň si ju nepremeriaval pohľadom, akoby ju chcel vyzliecť. Alebo obliecť. Rovnako sledoval aj krajčír svojho zákazníka, keď odhadoval, koľko látky bude potrebovať na nové šaty.

Sam takisto zodvihla pohár. Ruka sa jej chvela. „Na nové začiatky,“ pošepla.

Z vína si usrkla len decentne. John obsah pohára vypil na jediný dúšok. Akoby to bola voda. Práve sa načahoval za karafou, keď sa vo dverách objavil pán Sanders so skutočne zvláštnym výrazom v tvári. Zadumaný, no zároveň smutný i rozhnevaný. O chvíľku neskôr však bol preč a Sam samu seba presvedčila, že si to len predstavila. Bol predsa príliš ďaleko na to, aby jeho tvár skutočne rozoznala.

„Prepáčte, len nejaký omyl,“ zašomral. Sam mala pocit, že klame. „Som rád, že spolu vychádzate. Podľa všetkého ste na seba nekričala a nehádzali ste po sebe taniere. Dokonca ste si pripili. Som naozaj rád.“

Sam sa len usmiala. Nepovedala však nič. Netušila, či by dokázala znieť dostatočne úprimne. Napriek všetkému Johnovi Sandersovi neverila. Nie preto, že jej predtým ponúkal peniaze. Bol to muž, ktorý by urobil čokoľvek, aby neprišiel o otcove peniaze. Dokonca by zašiel až tak ďaleko, aby sa pokúsil otca prehlásiť za nesvojprávneho. To nevyzeralo ako typ muža, ktorý si po nociach spytuje svedomie, aby sa niekomu mohol ospravedlniť. Čokoľvek sledoval svojim správaním, Sam z toho nemala dobrý pocit.

Pretože to, čo jej povedal, sa pravde ani nepriblížilo.

Kapitola 36. ¦ Kapitola 38.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 37.:

4. LiliDarknight webmaster
16.08.2017 [11:01]

LiliDarknightPerla, máš správny pocit. Našťastie si aj Sam uvedomuje, že John nemá dobré úmysly. Avšak je otázne, či jej to nejako pomôže. Emoticon
Čo sa týka Adama... mám pocit, že som stvorila až príliš dokonalú postavu. Alebo ja neviem ako mám vysvetliť to, že som sa zamilovala do postavy, ktorú som sama stvorila! Som si istá, že psychológovia na to majú niekoľko diagnóz. Emoticon Emoticon
Ďakujem za komentár. Emoticon

3. Perla přispěvatel
15.08.2017 [20:10]

PerlaNie, to proste nie! Ja mám taký pocit, že ten John má niečo za lubom a istotne to je niečo, čo rozrušilo pána Sandersa, aj keď sa to snažil zakryť. Alebo žeby mu volal medzitým Adama? Emoticon Mám akosi priveľa teórii a potrebujem pokračovanie, aby som si to všetko v hlave utriedila. Emoticon

To ráno bolo zlaté. Je naozaj obdivuhodné, ako vyrovnane dokáže Adam pôsobiť a akou oporou pre Sam je. Viem, že Sam je silná, no nemám pocit, že by to bez neho zvládla. On je proste jej osobným strážcom a anjelom. Snáď sa Adamovi všetko podarí a pomôže Sam dostať sa z práce. Obom im t prinesie nádhern začiatok, som si tým istá. A ona sa bude môcť vrátiť k Liz, hoci myslím, že k ich stretnutiu dôjde skôr ako neskôr. Predsa len, jej sestra je možno malá, ale rozhodne nie hlúpa. Tá si vie dať dve a dve dohromady. Emoticon

Neviem, čo viac k tejto kapitole dodať. Asi akurát toľko, že súrne potrebujem ďalšiu, takto emóciami nabitú, časť. Pretty please.
Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. LiliDarknight webmaster
14.08.2017 [17:47]

LiliDarknightkamik, som rada, že sa mi podarilo do kapitol vpísať dosť emócií. Emoticon Najťažšie na tomto príbehu je dopriať Sam dosť času na to, aby mohla prehodnotiť svoj život. Zvláda do aj vďaka Liz, ktorá určite nie je dieťaťom.
No, Adam chystá všeličo, tak snáď aspoň časť z toho vyjde. Emoticon
Ďakujem za komentár a obávam sa, že kapitol nebude 150, ale viac ako štyridsať určite. Emoticon

1. kamik přispěvatel
14.08.2017 [16:06]

kamikČlověk se po čase dostane na internet a tady na něj čeká emoční nálož. Jsem strašně ráda, že ti dva si k sobě našli cestu, že Sam konečně dovolila, aby jí někdo pomohl. Liz už vůbec není malá holka, to, jak se zachovala, z ní dělá dámu nejvyšší úrovně. Syn pana Sanderse se mi vůbec nelíbí, doufám, že nedostane příliš prostoru pro svoje levárny. Velmi mě však zajímá, jaký plán Adam vymyslel Sam na pomoc, protože se zdá, že to bude něco velkého... :-)
A i kdyby tahle povídka měla 150 kapitol, tak mě bude bavit!

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!