OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Zúfalá - Kapitola 42.

29.08.2017 (13:00) • LiliDarknight • Povídky » Na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1048×

Kapitola 42.

Adam sa neprestal chvieť od momentu, keď mu zavolala Sam. Vedel, že sa niečo stalo už v momente, keď prehovorila. No nikdy by si nemyslel, že to bude také vážne. Niekto ju uniesol. Miešal sa v ňom strach sa neovládateľnou zúrivosťou. Keď nájde toho, kto jej to urobil...

V duchu si predstavoval niekoľko scenárov.

Robil všetko možné pre to, aby odviedol svoje myšlienky od zúfalstva, ktoré ho prepadlo. Opäť tá bezmocnosť. Nech robil čo chcel, vždy sa niečo pokazilo. Sam bola jeho, no zároveň mu unikala. Premkýnal ho strach. Nevedomosť. Netušil, čo sa stalo. Ani Sam to nevedela. Vedela, že ju niekto ovalil po hlave. Keď sa prebrala, nebola už v dome pána Sandersa. A tam teraz mieril.

Netušil prečo. Alebo to vedel? Dúfal, že sa niečo dozvie od starého pána. Musel mať predsa predstavu, čo sa so Sam stalo. Videl ju ako posledný predtým... Predtým, než zmizla. Nútil sa nemyslieť na to. Musel normálne fungovať. Takto by jej nepomohol. Pokúšala sa o neho panika.

Hororové scenáre sa mu prehrávali na zadnej strane viečok.

Stačilo málo a mohol prepadnúť svojej nestabilite. Hoci ho Sam poprosila, aby do toho neplietol políciu, potreboval pomoc. Jared bol na ceste. Jeho priateľ netušil, čo sa stalo. Myslel si, že mu chce Adam len vynadať za to, ako sa k nemu správal. Tie myšlienky ho opustili, keď vyslovil tie tri osudné slová.

Sam niekto uniesol.

Prebúdzalo to v ňom otázky. Nové a nové otázky.

Keď konečne zazvonil pri dverách, neveril, že sa mu tam podarilo prísť. Myseľ mal zahalenú obavami. Dokázal myslieť len na Sam. Na to, ako sa má. Či je v poriadku. Či jej niekto neublížil. Nezavolala mu. Šetrila baterku. Dúfal, že vydrží dosť dlho na to, aby ju našli.

Majordómus bol prekvapený, keď ho tam videl stáť. No potom ho pustil dovnútra. Bez jediného slova námietky. Zaviedol ho až do obývačky. Tam našiel v kresle sedieť pána Sandersa. Nohy mal vyložené na stolíku a prikryté hrubou dekou. Vyzerala, že je chorý. Pri uchu si kŕčovito držal telefón. Keď zbadal Adama, mobil položil na stolík vedľa seba.

„Adam? Čo ťa sem privádza?“ spýtal sa pán Sanders neisto.

Adam sa posadil, hoci ho k tomu nikto nevyzval. Mal len pocit, že jeho kolená ten nápor stresu nevydržia. Takisto potreboval získať trochu času. Sam mu povedala, že naposledy bola u pána Sandersa. A potom už nič. Hoci to bolo vysoko nepravdepodobné, potreboval sa uistiť, že s tým nemá nič spoločné. Potreboval mať istotu, že hľadal pomoc u správneho človeka.

„Nevideli ste dnes Sam?“ Snažil sa to vysloviť čo najpokojnejšie.

Netušil či sa mu to darilo.

Pán Sanders sa zatváril smutne. A sčasti nahnevane. „Dnes som ju pozval do domu. Chcel som sa s ňou porozprávať o tebe a o tom, o čom sme sa spolu rozprávali. Chcel som jej to vysvetliť. Takisto som s ňou chcel hovoriť o tej pokute. No potom môj zamestnanec,“ posledné slovo zvýraznil a švihol pohľadom na majordóma, ktorý práve odchádzal z miestnosti, „dostal chuť vynadať mi za to, že sa dostatočne nešetrím. Tak som Sam požiadal, či by nemohla ísť do kuchyne po čaj. No potom sa dlho nevracala, tak sme sa vybrali ju hľadať. Zmizla. Asi odišla alebo čo. Odvtedy mi nezdvíha telefón a teraz ho má dokonca aj vypnutý. Myslím, že som ju vydesil.“

V Adamovi sa prebudila pochybnosť. „Vydesili ste ju? A čím presne?“

„Povedal som jej, že sa chcem rozprávať o budúcnosti. Alebo niečo podobné, nepamätám si, aké slová som zvolil.“

„O budúcnosti?“ zapochyboval Adam.

Pán Sanders vážne prikývol. „Áno, o budúcnosti. Nikdy som presne nevedel, prečo ostáva pracovať v takejto práci. Potom si mi povedal o tej pokute a všetko začalo dávať zmysel. Viem, že by odo mňa peniaze nikdy neprijala, tak som dúfal, že ju presvedčím...“ Pokrútil hlavou. „Chcel som jej tie peniaze požičať. Niečo ako bezúročná pôžička, ktorú by mi mohla vrátiť, keď bude môcť. Vedel som, že nebude súhlasiť. Ale musel som to aspoň vyskúšať.“

Adam niekoľkokrát zažmurkal, úplne zaskočený tým priznaním. Takisto zahanbený. Nikdy mu nenapadlo niečo podobné Sam ponúknuť. Očakával, že nebude súhlasiť, keď jej tie peniaze dá. No ani nezobral do úvahy možnosť, že by jej tie peniaze mohol požičať. Možno preto, keď sa tak odmietavo stavala k myšlienke, že by niekomu mala byť niečo dlžná. Lenže on nebol banka. On by jej nič nezobral, keby náhodou nemohla splácať.

„A potom len tak odišla?“ Jej hlas znel plechovo, ale pán Sanders si nedomyslel, čo jeho rozpoloženie spôsobilo.

„Doslova zmizla. Muselo sa najskôr niečo stať, pretože si so sebou nezobrala ani kabát.“

Adama premkla hrôza. Sam bola tam niekde vonku. Zatvorená. Bez kabátu.

Túžba nájsť ju sa zmenila na pálčivú potrebu.

„Zdá sa, že ti ale hovorím to, čo si už vedel. Povedz, prečo si sem vlastne prišiel?“

Prekvapila ho všímavosť pána Sandersa. Bol si takmer istý, že so Saminým zmiznutím nemá nič spoločné. Zhlboka sa nadýchol. Odhodláva sa k tomu, aby mu povedal pravdu. Nechcel starého pána rozrušiť. Kdesi sa dopočul, že jeho zdravie už nie je také pevné, ako bývalo. No nakoniec bol od toho ušetrený. Pretože práve vtedy sa v miestnosti objavil majordómus – a za ním kráčali Jared s Paulom. Obaja sa tvárili rovnako ustarostene, ako sa Adam cítil.

Adam vyskočil na nohy. „Prečo si sem prišiel a navyše si so sebou priviedol aj Paula?“

Jared vyzeral, akoby mu chcel jednu vraziť. „Ty mi za voláš s tým, že moju sestru niekto uniesol a očakávaš, že ostanem sedieť doma na zadku a o nič sa nepokúsim?“

V miestnosti zavládlo hrobové ticho. Potom sa ozval pán Sanders:

„Čo myslel tým, že jeho sestru niekto uniesol? Čo sa stalo so Sam?“

Nezdalo sa, že by chcel niekto odpovedať na jeho otázky. No potom sa k nemu otočil Paul a v tvári mal zvláštny výraz. Adam sa radšej postavil tak, aby ich dokázal zadržať, ak by sa na seba vrhli. Ak sa nemýlil, Samin otec si práve v hlave spájal všetky detaily.

„To ty platíš mojej dcére za spoločnosť?“ opýtal sa prekvapivo pokojne.

Pán Sanders chvíľu neodpovedal. Akoby si v hlave spájal vlastné odhalenia. „Ty si Samin otec?“ položil mu protiotázku. „Ty si Samin otec!? Tak prečo tvoja dcéra pracuje ako spoločníčka? Prečo má problém s peniazmi?“

Adam si rukami pretrel tvár. Toto nedopadne dobre. „To, prečo potrebuje alebo nepotrebuje peniaze nie je tvoja starosť. Skôr by si sa mal zamyslieť sám nad sebou. Preboha, veď môžeš byť jej starý otec! To ti neprekáža, že si vydržiavaš také mladé dievča? Dopekla, toto som si o tebe nikdy nemyslel. Že si platíš, aby...“ Ruky zatínal do pästí a podľa všetkého sa musel veľmi ovládať, aby sa na starého pána nevrhol.

„Ty si myslíš, že by som...“ ozval sa prekvapene pán Sanders. Pri tom krútil hlavou. „To by som nikdy neurobil! Spoločnosť tvojej dcéry mi v ten prvý večer zaplatil syn. No ja som nechcel, aby sa musela takto predávať, a tak som sám zavolal do agentúry. Okrem mňa sa nestretáva s nikým iným!“

Adam sa do toho zamiešal skôr, ako sa tí dvaja na seba mohli skutočne vrhnúť. „Paul, on jej naplatí za to, čo si myslíš. Sam s ním chodí len von, robí mu spoločnosť. Rozpráva sa s ním, večeria s ním, dokonca s ním zdobí vianočný stromček a nakupuje darčeky, ale tam to končí. Pán Sanders by od nej nikdy nežiadal viac.“

„Počkaj, ty ho obhajuješ? Ty o tom všetkom vieš a nevadí ti to? Aj keď chodíš so Sam?!“ skríkol na neho Jared.

„Nebol som z toho nadšený, ale veril som tvojej sestre. Robí to, čo musí, aby prežila. Zarába si, ako vie. Nemá veľmi na výber. Zo spoločnosti nemôže len tak odísť. Nie bez toho, aby nemusela platiť pokutu za odchod. Nepáči sa mi, ako pracuje, ale takisto viem, že pán Sanders je lepší ako väčšina a nikdy by od nej nečakal sexuálne služby,“ na tom spojení sa takmer zadusil, „čo ma upokojuje. Nepáči sa mi to, ale verím voľbe tvojej sestry.“

Paul sa k nemu až podozrivo priblížil. „Ty máš niečo s mojou dcérou?“

Adam sa zadíval na Jareda. „Ty si mu nič nepovedal?“

„Prečo by som mu mal niečo hovoriť? Ty s ňou chodíš, ty by si mu o tom mal povedať. Alebo ona, keď sme už pri tom. Ale na tom nezáleží. Skôr mi povedz, o akej pokute to tu hovoríš.“

„Sam s tou agentúrou uzatvorila zmluvu na niekoľko rokov. Ak by odišla skôr, ako vyprší jej platnosť, musela by zaplatiť vysokú pokutu. Preto odtiaľ nemôže len tak odísť, hoci by to urobila rada.“

V miestnosti zavládlo ticho. Každý z nich bol prekvapený inou časťou tohto ich rozhovoru. Adamovi to prišlo takmer vtipné. Všetci chceli Sam pomôcť a mysleli si, že práve každý z nich má to najlepšie riešenie tejto nevýchodiskovej situácie. Chcú jej pomôcť a pritom o nej nič nevedia. Nekomunikujú spolu a vlastne nikto nikomu nikdy nič nepovie.

Keby neboli v takej vážnej situácii, možno by sa tou iróniou aj zabával.

„Takže Sam tam nepracuje preto, lebo chce, ale preto, lebo nemá na výber? Bože, prečo mi o tom nepovedala?“ pošepkal Paul a rukami si prešiel po tvári. Jared k nemu podišiel a ruku mu položil na plece.

Adam si odkašlal. „Nedôveruje ti natoľko, by ti povedala pravdu.“

Snažil sa tie slová vysloviť opatrne a jemne, ale na takom veľkom obvinení nikdy nebude nič príjemné. Rodičia by mali deti chrániť a pomáhať im. Otec a mama boli prvé dve osoby, ktorým dieťa malo bezvýhradne dôverovať. Lenže Sam sa v otcovi sklamala. Nedokázala sa vrátiť k tomu vzťahu, ktorý s ním mala kedysi. A Paul si to, pravdepodobne, konečne naplno uvedomil. Lenže teraz si nemohli dovoliť čakať na to, kým sa s tým vyrovná. Taký luxus nemali.

„Ale tebe dôveruje,“ vyslovil odrazu Paul. „To u teba teraz býva.“

Nemalo zmysel zapierať. „Je pravda, že prišla za mnou. Posledných niekoľko dní ale bývala u Nataly, pretože na mňa bola nahnevaná. Urobil som niečo, o čom som si myslel, že je geniálne riešenie jej problémov. Trochu som to nedomyslel.“

Jared sa na neho zamračil. „Takže predsa len plakala kvôli tebe.“

Adam pretočil očami. „Povedal som ti aj predtým a hovorím ti to znovu – ja som jej nič neurobil. Áno, pokašlal som to, ale tiež poznám tvoju sestru dostatočne na to, aby som vedel, že nevie predstierať. Keby na mňa bola stále nahnevaná, nevolala by mi. Muselo sa stať ešte niečo.“ Zvraštil obočie. „Navyše som to bol ja, komu volala, že sa niečo stalo. To by ťa malo presvedčiť o tom, že hovorí pravdu.“

„A čo sa vlastne stalo?“ zamiešal do rozhovoru Paul. „Jared bľabotal niečo o tom, že Sam potrebuje našu pomoc. A teraz sa dozviem, že ju niekto... uniesol?“ jeho tvár bola plná napätia. Rovnako ako všetci v miestnosti, aj on sa snažil ovládať, hoci mu to veľmi nešlo. Adamovi to nepomáhalo umlčať vlastnú paniku. Skôr sa ešte viac začala drať na povrch.

Keď začal rozprávať, hlas sa mu triasol. „Sam mi volala. Znela vydesene. A povedala mi, že ju niekto uniesol. Nevie, kde je. Pamätá si len to, kde bola.“

Pán Sanders vtedy prikývol. „Bola v mojom dome.“ Odhodil deku a postavil sa. „Ak je pravda to, čo povedala naozaj ju niekto uniesol, prečo tu len tak stojíme a práve teraz nás nevypočúva polícia, aby sa dozvedeli, čo sa stalo?“

„Sľúbil som Sam, že do toho políciu nebudem pliesť.“

„To sa na Sam podobá,“ zasmial sa pán Sanders neveselo, „za každých okolností sa snaží ostatných chrániť. Nechce, aby sa ktokoľvek dostal do problémov. Takže budeme musieť hľadať bez polície.“

Adam bol rád, že v tomto názore nie je sám. „Síce som jej to sľúbil, ale...“ Ruky zaťal do pästí, aby sa mu netriasli. „Veľa toho nevieme. Sam mi toho veľa nepovedala. Na nič si nespomína. Ani nevie, kde je.“

Konečnosť v jeho hlase sa k nemu zlovestne vracala. Strach, ktorý sa mu darilo aspoň sčasti ovládať, sa v ňom zase naplno rozozvučal. Nepomáhala ani spomienka na to, že Sam je živá a očividne zdravá. Nemala na sebe kabát. Vonku bola zima. Netušili, kde je. V takejto situácii vydrží len obmedzený čas. Uvedomoval si, ako zrýchlene odrazu dýcha. Ako sa mu čelo orosilo potom. Ako sa mu chvejú ruky. I kolená.

Musel vyzerať pateticky.

„Ak naposledy bola tu, možno na kamerovom zázname nájdeme niečo užitočné,“ ozval sa zrazu majordómus, na ktorého prítomnosť všetci zabudli.

Pán Sanders prikývol. „Na kamery som úplne zabudol. Kedysi dávno nám nejakí výrastkovia zničili vstupnú bránu. Vtedy som dal namontovať kamery. Takmer nikto o nich nevie. Ak ju niekto uniesol odtiaľto, pravdepodobne si prítomnosť kamier neuvedomil a možno dotyčnú osobu uvidíme.“

Adam nechcel podliehať príliš veľkej nádeji. Nechcel byť sklamaný, ak b sa to všetko ukázalo ako predčasná radosť. Ale aj tak poslušne nasledovali majordóma, ktorý ich viedol do malej miestnosti na prízemí. Bola zamknutá a zvonku pôsobila ako nejaký sklad čistiacich prostriedkov.

Vo vnútri nebola väčšia ako komora na metly, ale nachádzalo sa tam niekoľko obrazoviek. Podľa všetkého tu mali šesť samostatných kamier, ktoré všetci boli zamerané na vonkajšiu časť domu. Až na jednu, ktorá bola v garáži. Takmer ani nedýchal, kým čakal na pretočenie jednotlivých záznamov.

Začali práve v garáži.

Majordómus pretáčal záznam dozadu, až kým zrazu nezastavil na jednej postave. Dívali sa na to, ako nejaký muž nesie v náručí ženu. Podľa všetkému muselo ísť o Sam, aj keď do tváre jej nevidel. Celý čas sa modlil, aby sa daný muž otočil. Potreboval mu vidieť do tváre. Lenže on to neurobil. S potlačovaným hnevom sledoval, ako Sam hodil do kufra auta a potom doň sám nasadol. Majordómus potom jeho auto h hľadal na ostatných kamerách. Auto, akých je v meste určite niekoľko desiatok.

„To je auto môjho syna,“ prehlásil pán Sanders celý zaskočený.

Adam sa k nemu otočil. „Ako si tým môžete byť taký istý? Veď ho nie je poriadne vidno.“

„Auto svojho syna by som spoznal kdekoľvek. Hlavne kvôli tomu, že sa tu tak často pretŕča. Čomu však nerozumiem je, prečo by práve on... alebo niekto... veď so Sam vychádzal dobre, prečo by...“

„Bolo to divadlo, pane, on s ňou nechcel dobre vychádzať,“ ozval sa majordómus.

„O čom to hovoríš?“ vyzval ho pán domu.

No on len pokrútil hlavou a všetkých ich vyviedol z miestnosti. Adam bol za to vďačný. V tom malom priestore sa začal čoskoro potiť. Až keď všetci stáli na chodbe a dvere boli bezpečne zamknuté, otočil sa k nim čelom a vysvetlil svoje predchádzajúce slová:

„Váš syn nikdy nemal rád vašu spoločníčku. Cítil sa ňou ohrozený a myslel si, že vďaka nej príde o vaše peniaze. Keď sa stretli po prvýkrát, nedopadlo to dobre. Keď som prišiel do miestnosti, povedal, že Sam stratila rovnováhu a on ju zachytil. Hoci som si istý, že jej rukami zvieral hrdlo.“

Pán Sanders nepekne zanadával. A nebol sám. „A prečo si nič nepovedal?“

„Pretože ma o to požiadala. Vedela, že ak by som vám povedal o tom, čo sa stalo, vyvolalo by to v rodine len ďalšie nezhody. A to ona nechcela. Požiadala ma, aby som mlčal. A ja som súhlasil, hoci som vedel, že sľub raz nedodržím. Ak s jej únosom má niečo spoločné váš syn, vysvetľovalo by to, prečo nechcel, aby sa do toho plietla polícia.“

„Sam a jej snaha všetkých ochraňovať,“ zabrblal Jared polohlasom.

Nikto nič nepovedal, ale všetci, pravdepodobne, cítili to isté.

Hnev. Bezmocnosť. Strach.

Pretože muž, ktorému ide o peniaze, sa nezastaví pred ničím, aby ich získal.

„Bez pomoci ho ale nenájdeme,“ skonštatoval pán Sanders, „mohol by byť kdekoľvek. Ak je pravda, že Sam nemá rád – a nie je také ťažké tomu uveriť –, mohol toto všetko plánovať dlhšie.“

„Pravdepodobne to neplánoval,“ protirečil mu Adam. „Sam síce bola v bezvedomí, keď ju prevážal, ale nechal jej mobil. Zavolala mi. Podľa všetkého ju ani nezviazal. Len ju zamkol. To nevyzerá ako premyslený čin.“

Netušil, kde v sebe zobral toľko sily, aby dokázal pokojne konverzovať, hoci najradšej by sa rozbehol von a začal hľadať Johna Sandersa, aby mu osobne rozbil ciferník a niečo zlomil. Nie nutne v tomto poradí.

„Bude nepredvídateľný a nebezpečný. Tým viac potrebujeme pomoc.“ Prečo musel byť Jared ten logický? Prečo práve teraz?

„Lenže polícia by mohla všetko skomplikovať,“ stál si na svojom Adam, hoci už nie tak tvrdošijne ako na začiatku.

Pán Sanders súhlasil. „Políciu by som do toho nerád zaplietol. Nie kvôli svojmu synovi. Lebo ak sa ukáže, že to naozaj urobil, asi ho sám zabijem. Ale bude to tak lepšie pre zvyšok našich rodín. Som si istý, že ak by sme do toho zamiešali úrady, dozvedela by sa o tom aj Liz. A Sam by urobila všetko na svete, aby ju od toho uchránila. Čo je možno aj dôvod, prečo ťa prosila, aby si policajtov nevolal.“

Adam prikývol. Keby dokázal uvažovať, určite by sa k podobnému odhaleniu dopracoval aj sám. Poznal Sam. Vedel, ako uvažuje. Čo je pre ňu dôležité a čo už menej. Lenže bol príliš vyľakaný na to, aby sa dokázal opierať o svoju typickú logiku. Srdce mu bilo príliš rýchlo. Dýchal príliš plytko. Ale teraz nebol čas na to, aby sa zosypal.

„Čo navrhuješ?“ ozval sa Paul. Oslovil priamo pána Sandersa. Buď prekonal hnev, alebo ho odložil stranou, pretože teraz bola dôležitejšia Sam a nie ich malicherné spory.

„Poznám človeka, ktorý by nám dokázal pomôcť. Má kontakty na mnohých miestach a mohol by nám zabezpečiť diskrétnosť. Ak nám ani on nebude vedieť pomôcť, neostane nám nič iné len zavolať políciu.“

Adam sa pristihol pri tom, že prikyvuje. Kývol by na čokoľvek, čo by teraz mohlo pomôcť. Aj keď to možno nebude fungovať. Jeho to netrápilo. Dokonca ho ani nezaujímalo, o kom to pán Sanders hovoril. V minútach, keď čakali na jeho príchod v obývačke, skôr dúfal, že im bude schopný pomôcť. No v momente, keď sa objavil na prahu miestnosti sám sebe vynadal, že sa nezaujímal o jeho totožnosť.

Dovnútra totiž vošiel jeho otec.

Adam vyskočil na nohy. „A ty tu čo chceš?!“ oboril sa na neho.

Lenže jeho otec sa pozeral na pána Sandersa. „S čím potrebuješ pomôcť?“ Bez zaváhania. Jeho priateľ mu zavolal a on prišiel. Aby mu poskytol pomoc. S čímkoľvek.

To ho zaskočilo.

V nasledujúcich minútach s napätím počúval, ako mu pán Sanders všetko vysvetľuje. Každý detail, ktorý dali doteraz dokopy. Keď prišiel až k napojeniu Adama na to všetko, ani okom nemihol. Akoby mu každý deň niekto oznamoval, že niekto uniesol priateľku jeho syna. Keď bol celý príbeh pri konci, len prikývol.

„Nie je toho veľa, ale mám ľudí, ktorí by niečo mohli zistiť. Budem potrebovať viac detailov. Takisto by sa mi hodili ich telefónne čísla. Mám kamaráta, ktorý je bývalým policajtom a jeho kontakty by v tomto prípade mohli byť ešte prospešnejšie.“

Adama to prekvapilo. „Prečo to robíš? Prečo zrazu niekomu pomáhaš?“

Otec sa na neho zadíval, akoby ho tá otázka neprekvapila. „Peter je môj dlhoročný priateľ a veľmi rád mu pomôžem.“ Potom však podišiel k Adamovi a položil mu ruku na plece. „A hoci nie som ukážkový rodič, stále mám svojho syna rád a chcem mu pomôcť nájsť jeho stratenú priateľku.“

Kapitola 41. ¦ Kapitola 43.

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zúfalá - Kapitola 42.: