OurStories.cz ~ naše povídky - Básničky » Keď pršali hviezdy

Keď pršali stálice z neba, luna spojila bodky do neporiadku 

chytala ich do košíka, potom lepila ako rýmy na konci riadku 

a vesmír prešíval bielou niťou množstvo mliečnych ciest, 

až nad hlavou sa nám rozložil baldachýn žmurkajúcich hviezd.  

Z druhej strany pani Rieka hrebeňom česala si vlasy,  

kričala a nariekala: „Pozrite sa, ľudia, plná som krásy.” 

Bez tváre ticho bezozvenne mlčí v nočnom toku, 

tiene stromov menia sa v každom druhom kroku.  

Myšlienky na teba som načrtla do hodvábneho prachu,  

neplačem a nie som smutná, s tebou nie je strachu. 

Poprosím čas, aby zastavil sa v celej svojej kráse, 

urobím to dnes, zajtra, o tisíc rokov, znova a zase.