OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction » Spáry minulosti (01)

08.04.2013 (20:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction • komentováno 24× • zobrazeno 4827×

1.

"Poznať druhých je múdrosť. Poznať seba je najväčšia múdrosť. A najmocnejší je ten, kto premôže sám seba."

- Albert Camus

Murtlap je tvor podobný potkanovi. Vyskytuje sa v pobrežných oblastiach Británie, na chrbte má výrastok podobný morskej sasanke. Po požití zaváraných výrastkov murtlapa získava čarodejník odolnosť voči prekliatiam, i keď predávkovanie môže spôsobiť, že vám v ušiach vyrastú nepekné fialové chĺpky. Murtlapy žerú kôrovce...

Nuda, nuda, nuda a znova nuda. Mám pocit, akoby mi niekto vygumoval mozog, alebo rovno celého mňa. O dva mesiace sú M.L.O.K.-y a ja nemám nachystanú ani jednu jedinú esej a to som si na esej na Zázračné tvory vybral absolútne nudné a ničím nezaujímavé zviera.

A prečo nič nemám? Lebo moja myseľ je dokonale zamestnaná myslením na tú kučeravú bosorku, ktorá už celé dva roky ignoruje moju existenciu a tvári sa, že sa medzi nami nikdy nič nestalo.

A ja nerozumiem tomu prečo. Veď som jej nijako neublížil...teda, o tej stávke nevie. I keď by ma neprekvapilo, keby jej to Daphné vykotkodákala hneď, ako k tomu dostala príležitosť.

„Draco, máš list od rodičov,“ zašomral Miles, ktorý sa ku mne predieral pomedzi regály v knižnici a do ruky mi následne strčil veľkú žltú obálku, zapečatenú erbom rodiny Malfoyovcov.

Otvoril som list a v rýchlosti ho prebehol. Vlastne v ňom nebolo nič, čo by som už nevedel. Môj zrak upútalo jedno jediné meno: Pansy Parkinsonová.

„No?“ vyzvedal Miles, ktorý sa posadil naproti mňa a znudene klopkal prstami po drevenej doske stola.

„Nič sa nezmenilo,“ zašomral som a list som strčil do ruksaku.

„Takže sa oženíš s Pansy?“ spýtal sa Miles.

Zodvihol som k nemu pohľad a chvíľu premýšľal. Potom som pokrútil hlavou a odvetil: „To zo seba radšej urobím večeru pre kvintapeda.“

Miles sa zachechotal a vzal si moju knihu na hodinu Zázračných tvorov. „Vybral si si murtlapa? Máš smolu, kamoš,“ skonštatoval.

„Čo máš ty?“ Ani ma to veľmi nezaujímalo, ale chcel som sa zamestnať niečím iným, ako myslením na Hermionu, ktorá k mojej veľkej smole sedela tri stoly odo mňa.

„Chiméry,“ povedal Miles a pohľadom prešiel na Grangerovú, ktorá niečo usilovne písala. „Hej, humusáčka!“ vykríkol, ale nedočkal sa nijakej odozvy. Hermiona ho proste ignorovala takým štýlom, akým to dokázala len a len ona. „Zaplatím ti tridsať galeónov, ak mi napíšeš esej. Myslím, že by sa ti mohli zísť. Napríklad by si ich mohla minúť na kaderníčku. Majú také muklovia, nie?“ posmieval sa a ja som pomaly strácal nervy.

Hermiona na neho zodvihla medový pohľad plný opovrhnutia: „Pôsobivé, Bletchley. Ak by mi to povedal niekto inteligentný, možno by som sa aj urazila,“ odvrkla a následne na to pohľad presunula späť na knihu.

A ako vždy mi nevenovala ani minimum svojej pozornosti. Samozrejme, že som ju prestal urážať a už vonkoncom som sa jej neposmieval. Slizolinčania si to všimli, no ani jeden to nekomentoval. Blaise pravdepodobne tušil, čo je vo veci, ale ostatní boli príliš hlúpi, než aby na to prišli.

„Takže čo budeš robiť?“ vyrušil ma znova Miles svojou otázkou, keď predýchal to, čo mu povedala Hermiona.

„S čím ako?“ nechápal som. Miles mal nadanie preskakovať z jednej témy na druhú bez akéhokoľvek upozornenia.

„No veď s tou svadbou!“ povedal.

Mykol som ledabolo plecom a zazrel na svojho spolužiaka. „Jednoducho ju zruším. Rozhodol som sa totiž, že sa nikdy neožením,“ oznámil som mu a Miles vytreštil oči.

„Čo? To je blbosť a čo dedič?“

„Majetok dám na charitu,“ zavrčal som. Už mi jeho otázky značne vadili a tak som mu povedal prvú kravinu, ktorá mi zišla na um.

Miles na mňa civel ako idiot a chvíľu zvažoval to, čo som mu povedal. Napokon sa bez slova postavil a odpochodoval preč. Nebolo nijakým tajomstvom, že neznášal knižnice.

Pravdepodobne ho celkovo iritovali knihy...vlastne, keď nad tým uvažujem, tak som ho nikdy nevidel nič prečítať. Vedel vôbec ako sa to robí?

Povzdychol som si a vrátil sa k poznámkam, ktoré mi ale nedávali zmysel. Vedel som, že Hermiona sedí len pár metrov odo mňa a tá intenzívna potreba, ktorá vo mne navierala ma občas ničila.

Dva roky sa na mňa ani nepozrela, dva roky sa neobťažovala povedať mi jedno jediné slovo. Miesto toho začala chodiť s tým tupcom McLaggenom a ja som sa večer čo večer modlil, aby sa čo najskôr rozišli. A tak sa stalo. Koľko myslíte, že s tým magorom vydržala?

Nebolo to ani dva mesiace. Veď ten chalan je totálny narcis, ktorý nestojí ani za to...

„Môžeš s tým prestať?“ zaryl sa do mňa Hermionin hlas.

Prekvapene som zodvihol hlavu a pozrel do jej medových očí, ktoré ma nebezpečne prebodávali. To hovorila mne?

„Malfoy, vnímaš?“ spýtala sa a vykrivila pery.

Zamračil som sa a ešte chvíľu premýšľal? Čo jej vadilo? A vtedy som si uvedomil, že kovovou nádobkou na atrament klopkám do stola a vytvára to celkom nepríjemný zvuk, ktorý naháňa husiu kožu. „Prepáč,“ odvetil som pološepky a nádobku skryl do tašky.

Nechcelo sa mi tu už viac zostať a tak som sa bez jediného slova postavil, všetky učebnice a pergameny narval do batohu a sprevádzaný intenzívnym pohľadom Hermiony som vypochodoval von z knižnice.

Okamžite ako sa za mnou zavreli dvere som si uvedomil, ako veľmi mi odľahlo. Vzduch vo vnútri bol pridusný, aby som sa vedel poriadne nadýchnuť a jej prítomnosť na mňa nevplývala najlepšie.

„Ideš do klubovne?“ pripojil sa odrazu ku mne Blaise.

„Hej,“ pritakal som a spolu sme sa vybrali naprieč hradom.

„Načo si bol v knižnici?“ spýtal sa, keď sme práve prechádzali okolo kabinetu profesorky Sproutovej, odkiaľ sa tiahol neznesiteľný zápach.

Lebo tam bola Hermiona, chcel som povedať, ale napokon som len odvetil: „Musím si napísať esej na tému Murtlap.“

Blaise pretočil oči a zasmial sa. „Prečo nezaplatíš nejakému knihomoľovi, nech to urobí za teba?“

Keď som nad tým uvažoval, bolo to vcelku prijateľné riešenie. Usmial som sa na Blaisa a s odpoveďou som sa neobťažoval.

„Miles vravel, že tvoja svadba s Pansy je už oficiálna,“ prehodil Blaise po chvíli a ja som zafučal.

„Pri Salazarových guliach, čo vám všetkým preskakuje?!“ vybuchol som jedovato a Blaise na mňa vypúlil oči. „Ja si ju nevezmem. Ja si nevezmem nikoho!“ dodal som ešte na objasnenie a Blaise sa zaškeril, ale nijakou inou reakciou ma neobdaril.

Neviem síce, ako presvedčím otca, že tá svadba je totálne debilný nápad, ale ja už na niečo prídem. Jeho zlosť, kvôli tým peniazom zo stávky už vyprchala.

Keď sa dozvedel, že som tajne zobral peniaze z trezoru, takmer ma zabil a vyslúžil som si jeden nepríjemný cruciatus, za ktorý mi potom kúpil novú metlu. Vraj len vybuchol a mám na to zabudnúť.

Ja som vedel, aký môj otec je a preto bolo hlúpe, ak som si myslel, že mi to len tak prejde. 

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » Ostatní FanFiction

Sdílet

Diskuse pro článek Spáry minulosti (01):