OurStories.cz ~ naše povídky » Ochranca srdca - Kapitola 16.

06.05.2012 (12:00) • LiliDarknight • • komentováno 3× • zobrazeno 1773×

EDIT: Článek neprošel slovenskou korekturou.

Kapitola 16.

Elyon prudko zalapala po dychu. V hlave jej hučalo, akoby jej tam lietali včely, ruky sa jej mierne chveli od prekvapenia. Zdalo sa jej, akoby zažívala dávnu minulosť. Cítila sa ako vtedy, snáď pred celými vekmi, keď ju otec prvý raz vysadil na chrbát poníka. Veľmi sa ho bála, hoci bol taký malý. Jej obavy ho poplašili a prudšie vyrazil vpred. A keďže sa nedržala, padla na chrbát a vyrazila si dych. Teraz sa cítila rovnako.

Potriasla hlavou. Toto je len sen. A bezpochyby veľmi zlý sen. „Nemáš brata.“

Keith sa na ňu zamračil, no neprestal po očku pozorovať muža vedľa seba. „Chceš ma uraziť, žena? Ja neklamem.“ 

„Tak prečo som nikdy o žiadnom tvojom bratovi nepočula jediné slovíčko? Každý hovorí o tvojej mladšej sestre.“ Snažila sa upokojiť, no nepomáhalo jej, ako sa na ňu obaja pozerali. Všimla si, že sa na seba máličko ponášajú. Čosi v ich tvárach budilo dojem príbuznosti.

„Ani ja som netušil, že máš brata,“ vrátil jej výčitku.

Elyon prudko zovrelo srdce pri jeho slovách, no navonok si zachovávala pokojnú tvár. Nebolo od neho pekné, že to spomína. Nechcela a nemohla na to myslieť. Pretože vtedy by sa musela hnevať na otca, že jej zamlčal život vlastného brata. Lenže ona ho milovala a hnevať sa na neho, hoci aj po smrti, jej pripadalo ako hriech. A jej muž jej to tak hanebne pripomínal.

Zamračila sa naňho najviac ako vedela. „Ja som o ňom ani len netušila.“

„To isté môžem na svoju obranu povedať aj ja. Nemal som ani poňatia o tom, že Vane vôbec žije. Až do dňa, keď sa zjavil zakrvavený na našom prahu.“

Vyšší muž si odfrkol. „Toto počúvať nemusím. Ešte sa uvidíme, holubička,“ poznamenal potichu a kým stihli čo i len žmurknúť, doslova zmizol. Tichučko ako myška, nenápadne ako tieň. Elyon po chrbte prešiel mráz ostražitosti.

Stočila pohľad späť na svojho muža a prekvapene sa zarazila. V tvári mu zbadala cit, o ktorom si myslela, že sa s ním nespája. Krivda taká mocná, až jej ho prišlo ľúto. Poznala ako veľmi to bolí, no nemohla preňho nič urobiť. Chcela o ňom vedieť viac. Túžila poznať muža, ktorý jej rozospieval srdce a rozochvel telo.

„Čo sa vtedy stalo?“

Dlho, predlho sa na ňu len spýtavo pozeral, akoby v jej očiach mohol nájsť odpoveď na každé svoje prečo. Elyon si prepletala prsty a netrpezlivo vyčkávala. Nechcela ho pobádať, len dúfala, že ich dôvera je dostatočne silná, aby jej otvoril srdce. Bála sa, že jej nič nepovie a proste sa vytratí do noci ako predtým jeho brat. Zrazu však kývol hlavou smerom ku kadi.

„Chladne ti voda.“ A skôr ako žmurkla, stratil sa v tme.

Elyon dlho stála a premýšľala, či sa za ním vydať. Napokon si povedala, že to ešte chvíľu môže počkať. Navidomoči zistila, že ona by sa zachovala najskôr rovnako. Utiekla by do súkromia, aby mohla prelievať slzy. On bude premýšľať. Alebo sa mýli a on nevidí zmysel v tom, aby jej niečo vysvetľoval, pretože žena sa do záležitostí mužov nesmie zastarieť a on jej nie je povinný nič hovoriť.

Keď ju z úporných úvahy začali bolieť spánky, akoby ju tie bzučiace včely vlastných úvah dobodali, prestala  si zaťažovať hlavu. Mala by proste poslúchnuť a vychutnať si vodu ohriatu len pre ňu. V momente, ako sa tak rozhodla, jej prišla na um tá istá nepríjemnosť – šaty ešte stále mala zaviazané a nebol tu nikto, kto by jej bol pomohol. Skúsila si ich proste pretiahnuť cez hlavu, ale nedarilo sa jej. Šnurovačka bola zviazané príliš pevno. Keď už si začínala zúfať, začula kdesi blízko seba šum hlasov. Započúvala sa, hoci ako vychovaná dáma by to robiť nemala, a spoznala hlas tety Cornelie. Nebola tým nadšená, ale ak sa chce dnes vôbec obriadiť pred spánkom, prekoná sa.

Potichu vykročila von z menšej siene. Vedela, že keď ju Keith niesol, prešiel aj okolo miesta, kde Cornelia kriesila toho muža. Dúfala, že už tam nebude. Na chvíľu svoju nechuť z pohľadu na krv dokázala ovládnuť, ale to len preto, že tam bol jej muž a dodal jej silu i odvahu. To, aké boli jej obavy smiešne, pochopila v okamihu, keď vošla do veľkej siene, ktorú osvetľoval slabý ohník z kozubu, kde okrem dvoch žien nikto nebol. Sedeli pri stole, chrbtom k nej, sklonené k sebe v družnom rozhovore. V jednej spoznala Corneliu, na tú druhú už videla menej. Aj v šere však zazrela jej dlhé, ako oheň červené vlasy.

Zastala na pár krokov od nich a potichu si odkašlala. Nechcela ich vydesiť, ale to, ako poskočili, jej nepovedalo, že sa jej to nie celkom zdarilo. Obe sa k nej urýchlene otočili. Úsmev, ktorý ozdobil tvár jej tety, ju pichol pri srdci.

„Dušička, myslela som, že si sa už uložila. Prečo nespíš? Trápi ťa niečo?“

Elyon sa zhlboka nadýchla, keď začula úprimnú starosť v hlase svojej tety. „Nie, len... potrebovala by som pomoc. Nemôžem si rozviazať šnúrku na šatách a...“

Ani nedopovedala a druhá žena vyskočila na rovné nohy. Na tvár jej dopadlo svetlo ohňa a Elyon si všimla, že je to vlastné mladé dievča, možno ešte mladšie ako ona sama. S úsmevom na perách i v zelenkavých očiach k nej vykročila.

„Poďte, môžem vám, lady Elyon.“ Začala ju ťahať za sebou a Elyon sa radšej poddala.

„Moje meno je Keltie, ak budete čokoľvek potrebovať, stačí povedať. Ani neviete, ako sme sa na vás všetci tešili. Cornelia o vás často rozprávala. Niekedy som vás považovala za sestru,“ bľabotala dievčina gaelsky.

Elyon sa na chvíľku zarazila. „Cornelia?“ vyhŕkla zvedavo. Nemohla pochopiť, prečo jej tete – o toľko staršej žene, ktorá bola jej paňou – hovorí len menom a tónom, akoby išlo o jej rodnú sestru.

„Och, iste. Cornelia je veľmi láskavá. Keď zomrela moja mamička, ujala sa ma a vychovala ako vlastnú. Často mi o vás hovorila. Veľmi ste jej chýbali.“

Elyon nevedela, čo má na to povedať. Tak veľmi by chcela veriť, že teta je presne taká dobrosrdečná ako si ju pamätala z detských liet, ale kdesi hlboko v nej driemala stará bolesť. Ak by predsa bola taká, poslala by po ňu, alebo aspoň odpovedala na jej zúfalú prosbu o pomoc. Nikdy jej nenapísala, čo jej strýko urobil a čo denne prežívala za príkoria. Na to sa priveľmi hanbila. Obrátila sa na ňu s úprimným srdcom a poslednou nádejou na lepší život predtým, než ju život na strašidelnom hrade pripraví o život i rozum. Ak by bola Cornelia taká láskavá ako o nej hovorila Keltie, prečo by jej nepodala pomocnú ruku?

„Och, panebože. Kto vám to urobil?“ prebudil ju odrazu z úvah zhrozený hlas.

S hrôzou si uvedomila, že stojí opäť za zástenou, šaty sú prevesené cez stoličku a mladá žena pozerá na jazvy  na jej chrbte, ktoré presvitajú cez tenkú spodnú košieľku, ktorá takmer nič neskrýva. Odrazu ju nutkalo zahaliť sa do svojich šiat, akoby niečo urobila.

Otočila sa k dievčine a neisto sa usmiala. „To nič nie je. Už je to dávno.“

Keltie nesúhlasne krútila hlavou, v tvári stále zdesenie. „Vyzerajú, že sa sotva zahojili. Musíte svojmu mužovi povedať, kto vám tie jazvy urobil, aby vás mohol pomstiť. Žiadny Škót nedovolí, aby jeho žene niekto ubližoval.“

Elyon by sa bola tým slovám zasmiala, keby nevedela, ako vážne ich myslí. „Vie o tom. Ale prosím ťa... nehovor o tom nikomu inému. Nechcem, aby o tom ktokoľvek vedel.“

Dievčina napokon neochotne prikývla, no naďalej sa nesúhlasne mračila. „Ako si želáte, lady Elyon.“

Potom už obe mlčali. Elyon počkala, kým jej rozplietla vlasy a tie sa jej rozprestreli až k pásu. Po takmer nekonečne dlhých dňoch konečne pocítila slobodu, akú už dávno nie. Nikdy príliš dobre neznášala, ak musela mať vlasy vypnuté dohora. Jediné, čo zniesla, bol vrkoč a aj to len vtedy, keď nechcela, aby jej ostali v ústach, či tanieri. Rýchlo si cez hlavu pretiahla aj košieľku a úplne nahá vošla do kade. Ani sa neposadila a mala chuť vyskočiť odtiaľ. Pokým sa hádala s mužom a hľadala pomoc, voda celkom ochladla. Teraz bola viac studená ako v potoku. So zaťatými zubami to však vydržala. Chytro sa omyla, no s vlasmi to urýchliť nemohla. Namydlila si ich a počkala, kým  jej ich Keltie premyje.

Keď vyšla von z vody, oklepala sa zimou. V krbe vedľa kade bola tma, žiadna iskierka neplápolala na prichystanom dreve. S drkotajúcimi zubami sa poutierala a košieľku si pretiahla cez hlavu. Natiahla sa aj za šatami, ale nakoniec ich nevzala. Po dvoch dňoch strávených v konskom sedle boli zaprášené a ufúľané, akoby sa vyváľala kdesi v blate. Namiesto toho siahla po tartane, ktorý ju ihneď zahalil do svojho tepla.

„Potrebujete ešte niečo, lady Elyon?“

Cítila, že má prázdny žalúdok, no vedela, že teraz nič nezje. Priveľmi sa jej privierali oči únavou. „Nie, môžeš ísť.“

„Dobrú noc.“

Elyon potichu prešla po úzkej chodbičke až ku schodom. Všade bolo ticho a pokoj pre ňu také nezvyčajné, až sa ich obávala. Príliš navykla ostražitosti a teraz, keď ju smela odložiť, pripadala si ako nahá. Tu ju nikto nesledoval, žiadne oči nestrážili každý jej krok. Možno až na jej muža, ale na to nechcela teraz myslieť. Potriasla hlavou, aby si ju prečistila, a vybrala sa po strmých schodoch nahor. Túžila po poriadnom spánku tak veľmi, až jej to pripadalo smiešne.

Na prahu dverí sa zarazila. V komnate sa nezmenilo nič viac, len to, že v krbe plápolal oheň a na lôžku sedel Keith - ako stelesnenie tichosti. Sedel vzpriamene, oči upieral k zemi a s rukami založenými v lone vyzeral, že je na míle vzdialený od nej. Ani len nezodvihol hlavu, keď za sebou zavrela, hoci to naschvál urobila trochu hlasnejšie než obvykle. Keby nevidela jeho otvorené oči, prisahala by, že zaspal posediačky.

Potichu podišla bližšie k lôžku a posadila sa vedľa neho. Keď zobrala jednu jeho ruku do svojich dlaní, prudko sa mykol a zahmlený pohľad uprel na ňu. Elyon poznala ten výraz. Teraz bol nielen ďaleko od nej, ale aj v inom čase. Trýznili ho výjavy minulosti.

Pohladila ho po líci. „Povedz, čo ťa trápi.“

Ani nedúfala, že by jej niečo povedal, keď odrazu zavrel oči, oprel sa o ruku, ktorú stále mala na jeho tvári, a potichu odvetil:

„Netušil som, že mám brata až do dňa, keď sa tu zjavil ako blesk z jasného neba. Bolo to pred pár rokmi, krátko potom, čo sa sestra mojej matky pobrala na večnosť. Mal som sotva sedemnásť. Našiel som ho krvácať pred dverami. Hoci mal smrť na jazyku, stále sa domáhal môjho otca. Trvalo mi veľmi dlho, kým som ho primäl pochopiť, že je mŕtvy.“

Elyon si ho predstavila. Jasne pred sebou videla jeho ako mladíka, ako sa skláňa nad zraneným mužom a niečo mu hovorí. Vedela si predstaviť, akú hrôzu mohol prežívať. Vedela, že muži sú privyknutí pohľadu na krv, ale len preto, že bojujú vo vojnách. Aspoň tak sa vždy nazdávala. Lenže on bol sám, sotva vyrástol z chlapčenských nohavíc, bez rodičov. Nevedela, ako ho utešiť, tak ho len silno držala a mlčala.

„Nepovedal nič viac. Nevedel som, čo urobiť. Zomieral a ja som nebol liečiteľ. Krv som videl len vtedy, keď som padol na koleno ako malý, alebo sa porezal nožom. A on ležal v prachu a cez škvrny na jeho tvári som nevidel ani to, ako vyzerá. Keby tam neboli bojovníci môjho bratanca, neviem, či by dnes ešte žil. Postarali sa o neho, no každý sa nazdával, že neprežije do rána. Lenže on vybabral aj so smrťou a vystrábil sa z toho. Po troch dňoch otvoril oči a pýtal sa, kto som. Keď som mu odpovedal, nazval ma rodným bratom.“

Prudko otvoril oči a zadíval sa na ňu. Akoby v jej tvári čosi hľadal. Elyon netušila, čo by to mohlo byť. Bola bezradná. Prežívala jeho minulosť akoby bola jej vlastná. Bože, aký zradený sa musel vtedy cítiť! A ona nie je schopná nič mu povedať, iba ho hladiť po krku a dívať sa mu do očí.

„Neveril som mu,“ ozval sa náhle, až sa mierne mykla. „Bol som nahnevaný a odišiel som. Keď som sa potom večer k nemu vrátil, dal mi potrhaný list, ktorý môj otec napísal jeho matke. Zaplietol sa s ňou krátko pred svadbou s mojou matkou. Obaja boli mladí, no obaja vedeli, že nemôžu byť spolu. Otec písal, že sa o ňu postará a keby potrebovala, pomôže jej. Dokonca jej chcel uľahčiť od bremena výchovy a žiadal, aby jeho syna poslala k nemu. Jeho matka sa vystrašila, že jej chce dieťa zobrať, a utiekla do Francúzska, kde ju nikdy nenašiel.“ Krátko pokrútil hlavou. „Neviem, čo tam Vane robil, ani ako vyrastal. Viem len, že je mojím bratom a tiež to...“ Nedokončil, ale Elyon presne vedela, čo chce povedať.

„A tiež to, že ťa tvoji rodičia zradili. Nepovedali ti o ňom a pritom to vedeli,“ dokončila zaňho.

Chvíľu na ňu ostražito pozeral, no potom kývol. „Dovtedy som nechápal, prečo matka občas kričala na otca. Hádali sa často, no vedel som, že to nemyslia vážne. Keď sa však po niektorej hádke rozplakala, nechcela mi povedať, čo sa stalo. Mal som tušiť, že to nebude len tak.“

Elyon sa nežne usmiala. Horkosť v jeho hlase ju dojímala. Prudko ho objala, akoby sa tým mohlo všetko vyriešiť. Keď ruky obtočil okolo nej, slastne si vzdychla.

„Viem, že nemôžeš odpustiť, ja sa tiež hnevám na otca, že mi nepovedal o bratovi. Ale iste na to obaja mali dôvod. Snažili sa nás len chrániť, pretože nás mali radi. Môžeme im to snáď zazlievať?“

Vedela, že jej neodpovie. Na to sa nedalo nič povedať. Len sa ticho objímali a jeden druhému dávali silu prekonať krivdu od tých, ku ktorým najviac vzhliadali. Elyon vedela, že okamih pokoja, ktorý ich oboch skryl pred svetom, pominie. Už ráno ich čaká kopec povinností a novôt. Musia si navyknúť na spoločný život na tomto mieste. Ale teraz na to nechcela myslieť. Len bozkala svojho muža a túžila zabudnúť na všetko. V jeho náručí.

Kapitola 15. ¦¦ Kapitola 17.

Dúfam, že sa kapitola páčila. Pôvodne som tam plánovala napísať aj o našich dvojičkách, ale akosi sa mi to tam nezmestilo. Nie je nič horšie ako keď máte tvrdohlavé hlavné postavy s túžbou presadiť sa. Potom nemáte na výber a musíte písať to, čo chcú len tý dvaja. Ale pevne verím, že už v budúcej kapitole sa pozrieme aj na iné postavy. 

Vaša Lili :)

Autor: LiliDarknight (Shrnutí povídek), v rubrice:

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 16.: