OurStories.cz ~ naše povídky » Ochranca srdca - Kapitola 2.



Ochranca srdca - Kapitola 2.Čo sa ďalej stalo s Elyon? A čo také sa dozvie Keith?

Kapitola 2.

Keith sa so zachmúrenou tvárou pozeral na ošúchaný zdrap pergamenu, ktorý stále zvieral v rukách. Nech sa na to pozeral akokoľvek, stále ho to doháňalo k zúrivosti. Jeho hnev sa však zameriaval na niekoho, kto bol už mŕtvy, a preto ho musel zvládnuť mlčky. Preboha, keby bol tie riadky prečítal už omnoho skôr, nikdy by neodišiel. Nikto by ho neprinútil opustiť niekoho, kto potreboval jeho ochranu tak, ako tá malá Angličanka.

„Prečo?“ dožadoval sa roztrpčene odpovede.

Malá ruka mu ľahko dopadla na chvejúce sa plece. „Keith, môj muž bol vždy hrdý a než by sa znížil k tomu, aby sa ti doprosoval, radšej mlčal. Kvôli jeho hrdosti moja neter žije v pohraničí a nevidela som ju celé roky.“ Ak aj počul naliehavosť a bolesť v jej hlase, nedal to na sebe znať.

„Čo odo mňa teraz žiadate? Mám sem priviesť niekoho, kto žije v nebezpečenstve, ale odmieta odpovedať na čo i len jediný váš list?“

Cornelia sa pod ťarchou tej pravdy prudko nadýchla. „Možno na mňa zabudla, alebo proste nevedela, čo napísať. Prosím, Keith, ona je moja jediná rodina. Jediné, čo mi ostalo po mŕtvom bratovi. Musím ju vidieť, vedieť ako sa jej darí.“

Naliehavosť v jej očiach ho takmer pripravila o dych. Ale len takmer. „Ak odmietnem?“

„Nikdy ti to neodpustím.“ Pri tých slovách hrdo vystrela plecia. Keith opäť zazrel tú veľkolepú a silnú ženu, ktorou sa stala. No staroba ju pripravila o hrdosť i odhodlanie. Teraz akoby bol opäť tým malým chlapcom, ktorého vychovávala ako vlastného.

„A potom by ste sa tam vychystala sama,“ prehovoril po chvíli. Vedel, že má pravdu.

Cornelia ho udrela do pleca. „Urobila by som to, aj keby ma to malo stáť život. Musím vedieť, či je v bezpečí. Dokonca by som zniesla aj jej nenávisť. Len nech je šťastná.“

Ani nedopovedala a Keith sa prudko vztýčil. „Dobre. Vychystám sa teda na cestu. Vezmem so sebou vášho synovca Colina a Merrila. Obaja potrebujú disciplínu. Aspoň sa jej začnú vyučovať.“

Vráskami zbrázdenú tvár jej rozjasnil široký úsmev. „Boh žehnaj tvojej dobrote, Keith. Budeš dobrý zeman.“

No Keith sa pri tých slovách ešte viac zachmúril. „Nechváľte dňa pred večerom. Ešte ani neviem, či vašu neter nájdem, nieto či ju privediem.“

„Ja viem, že áno,“ dodala presvedčene.

S pokrútením hlavy vyšiel z veľkej siene. Sotva vybehol von, odvšadiaľ sa naňho sypali povinnosti a starosti. A k tomu všetkému sa má vybrať na najnenávidenejšie miesto, kam by neposlal ani svojho úhlavného nepriateľa. Namiesto toho sa tam sám a dobrovoľne vydáva hľadať dievča, ktoré ani nevie, čo znamená slovo rodina. Bol odhodlaný zviazať ju a prehodiť si na koňa, aby ju dostal na Vysočinu. Jej stará teta si nezaslúži toľkú krutosť.

S novým odhodlaním okolo seba začal vykrikovať rozkazy. Ešte sa ani riadne nestal zemanom, ale všetci ho poslušne poslúchali a utiekali sa k nemu so svojimi spormi. Teraz bol za ich rešpekt rád. Aspoň si mohol byť istý, že pokiaľ bude presviedčať to tvrdohlavé dievčisko, nepríde o domov.

Zastal až pred malou chalupou susediacou s kováčskou vyhňou. Mohutnou päsťou zabúchal na dvere. Tie sa takmer hneď otvorili a von vykukla zachmúrená tvár jeho verného druha.

„Osedlaj si koňa, Merill. Ideme do Anglicka,“ prehovoril bez pozdravu.  

Ak to aj tmavovlasého muža prekvapilo, nedal to na sebe znať a len kývol na znak súhlasu. Sotva však za sebou zavrel dvere domca, aby si vzal svoj meč, zachmúril sa. Ešte nikdy predtým nevidel na tvári svojho priateľa taký výraz. Nech išli bojovať s kýmkoľvek, ich nepriateľ nemá žiadnu šancu vyhrať.

***

Elyon sa so zastenaním prebudila z nepokojného spánku. Sotva sa pokúsila pohnúť, vystrelila jej do tela bolesť ostrejšia ako šíp. V tmavej komôrke bez okien bola sama, ak za spoločnosť nepovažovala krysy, potkany a inú háveď. Ani nevedela ako dlho tam ležala. Jediné, o čo sa strachovala, bola teta Kenna. Naposledy ju videla ešte predtým, než zistili, že kapitán lode Čarodejnica bol chladnokrvne zavraždený. Ležiac na studenej zemi zachvátili jej myseľ výjavy zo spomienok...  

Keď sa po prvýkrát prebudila, bola vo svojej studenej komnate. Jasne si vybavila tvár svojho opatrovníka aj snúbenca. Vyzerali ako rozhnevané býky. Žiadali od nej prísahu, že sa nepokúsi znovu utiecť, inak si do odnesie Kenna. Aj keby chcela, nemohla hovoriť. Od tvrdej päste toho surovca mala tvár dvakrát väčšiu ako obvykle a len pomyslenie na otvorenie úst jej pôsobilo neznesiteľné muky.

Keď mlčala, prišiel trest. Ani sa nesnažila brániť, alebo počítať rany dopadajúce na vlastné telo. Chcela len pred tou bolesťou kamsi ujsť a už sa nikdy nevrátiť. No nemohla, nevládala. A tak len mlčky znášala prisilné údery. Až napokon uvítala milosrdnú temnotu.

Druhýkrát sa už prebudila v tejto komôrke, ktorá sa veľkosťou nemohla rovnať ani cele v temnici. Aj tá bola väčšia. Telo ju pálilo, ničili ju plamene trýzne, no napriek tomu nedokázala ani plakať. Ani slzy jej netiekli po napuchnutých lícach, taká bola slabá. Bála sa každého pohybu, každého tieňa, ktorý sa nad ňou sklonil. A netrvalo dlho a jej kati sa prinavrátili z podsvetia, kde si iste zašli doplniť svoju diabolskú nenávisť a krutosť.

Hoci ju každý ďalší úder pripravil o kúsok života, nezlomila sa. Ani nevedela prečo, pre ňu samotnú aj pre všetkých by bolo ľahšie, keby proste privolila a bez reptania si zobrala krutého baróna za manžela. Ale nemohla to urobiť ani pre záchranu tety Kenny. Pretože len čo by odišli spred oltára, vrátila by sa do rovnakej komôrky a tam by strávila zvyšok života. Než to zažívať, radšej zomrie. A úpenlivo sa modlila, aby to teta pochopila a odpustila jej.

Odrazu jej bolestné spomínanie prehlušilo ostré bodnutie na nohe. Všetko ju bolelo, že by bola privítala, keby mala meč a mohla sa jednoducho prepichnúť, ale toto ešte dokázala rozoznať. Nebola to novota. No viac už nemala silu, aby tú krysu zahnala späť do tieňov, kde bola predtým. Len nevoľky ju bola prinútená nechať hostiť sa na jej vlastnom tele.   

Zmierená s osudom potravy pre tú smradľavú háveď ju prekvapilo, keď odrazu ostré škrabanie utíchlo. Keď k nej však o chvíľu doľahol kovový zvuk otváranej mreže a následné otvorenie starých dverí na jej osobnom pekle, pochopila, prečo sa krysa radšej ukryla späť do temnoty. Bez toho, aby zodvihla oči, presne vedela kto prišiel. A keď jej ten niekto fakľou ožiaril tvár, nezmohla sa na viac než na spustenie viečok.

„Viem, že nespíš, ty pobehlica!“ vmietol jej do tváre jej snúbenec. Pri tom slove jej vždy po chrbte prebehol mráz.

Snažila sa prinútiť svoje srdce spomaliť v tom zúfalom pokuse o útek, ale nedarilo sa jej. A keď kdesi vedľa seba počula zabuchnutie dverí, prestala sa o to pokúšať. Dobre vedela, čo teraz príde.

„Vieš, tvoja pýcha ma posledné dni bavila, ale už ma to unavuje. Stačí, keď odprisaháš, že si ma vezmeš a budeš poslušná ženuška a tvojej drahej tetuške sa neskriví ani vlások na hlave,“ prehováral k nej slizkým hlasom.

Okrem toho, že sa zamračila, nijako inak nereagovala na jeho slová. Bolo by to zbytočné. Len nedávno si uvedomila krutú pravdu – nech by aj urobila všetko, čo od nej žiada, ublížili by tete Kenne. Boli to krvilačné beštie živiace sa bolesťou a násilím.

Na už tak boľavom líci zacítila novú vlnu utrpenia. Bezpochyby na ňu opäť pozdvihol zovretú päsť. „Už ma unavuješ, ty malá fľandra. A občas to, čo ma unaví, zabijem. Nezahrávaj sa so mnou!“

Elyon len prudšie zovrela viečka k sebe, keď pocítila jeho hrubosť na doudieraných rebrách. Sykavo sa nadýchla, zuby zatnúc ešte prudšie.

„Nuž dobre,“ vyhlásil ten odporný bastard zadýchane, „keď sa ti moje päste zdajú byť mäkké, použijeme niečo, čo už rozviaže ten tvoj mizerný jazyk, ty čarodejnica.“

Netušila, čo tým myslel a ani sa nesnažila to zisťovať. O jej vedomie sa opäť pokúšali mdloby, no bola rozhodnutá nepoddať sa im. Bolo to o to ťažšie, keď ju nejaké mocné ruky surovo zodvihli zo zeme a chvíľku ju niekam nesúc, položili ju na roztrasené nohy. Len čo ju pustili, poklesla v kolenách, no nevidelo sa jej, žeby to niekomu prekážalo. Ale len dovtedy, kým ju zase tie isté ruky bezcitne nevytiahli späť a nezačali jej obväzovať zápästia drsným povrazom. To, že ju k niečomu priväzujú, si uvedomila až vtedy, keď jej roztiahli ruky od seba.

Ani si netrúfala odhadovať, čo sa teraz na ňu chystá. Ale ani nemusela. Keď jej od tela doslova odtrhli látku šiat presiaknutú krvou z rán, a odhalili tak jej už tak dosť doráňaný chrbát, vedela, čo sa chystá. A zasvišťanie biča ju v tom len utvrdilo.

„Uvidíme, či bič zlomí tú tvoju prekliatu pýchu, čarodejnica,“ zavrčal jej do ucha barón. Keď jej lepkavou rukou prešiel po nahej pokožke, mala chuť napľuť mu do tváre. Namiesto toho sa len mykla.

„Čoskoro mi už neunikneš...“ dodal ešte, no vtedy už na svojom tele ucítila doslova oheň. Ak si doteraz myslela, že už vie, čo je to bolesť, škaredo sa mýlila. Až teraz sa s ňou konečne zoznámila.

Keď jej bič dopadol na telo druhýkrát, telo jej ochablo v mdlobe. A hoci sa jej myseľ ponorila do aspoň trochu bezpečnej tmy, jej telo stále vnímalo ťažobu každého švihnutia. A nebolo ich len niekoľko.

***

Keith, špinavý po niekoľko dennej jazde na koni, konečne zosadol zo svojho žrebca. Pohladil ho po hrive a začal sa obzerať, či nezazrie aspoň nejakého paholka. Už si začínal namýšľať, že snáď v starom hrade začali uvažovať o predstieraní neprítomnosti, keď sa kdesi spoza neho ozval chrapľavý a tichý hlas:

„Kto ste, pane?“

Otočiac sa, rozoznal v tieňoch prikrčenú postavu akéhosi starca. Nech to bol ktokoľvek, očividne ho niečo sužovalo.  Ale jeho to pramálo pútalo, aby sa zastarel, čo sa deje.

„Som Keith McCaden. Prišiel som po lady Elyon. Mám ju priviesť na Vysočinu k jej tete,“ objasnil tónom, ktorý jasne vypovedal o tom, ako nerád sa obhajuje.

Odrazu z tieňa vyskočil starec a naliehavo ho ťahal za rukáv tej prekliatej košele, ktorú si musel obliecť, aby splynul s Angličanmi.

„Prichádzate práve včas, pane. Poďte, musíte Elyon zachrániť, inak bude neskoro. Aj lady Kennu. Obe prídu o život, ak tu ostanú dlhšie.“ Doslova tie slová zo seba chrlil, až mal Keith pocit, že je to blázon.  

Vytrhol sa z jeho prekvapivo silného zovretia. „O čom to, preboha živého, hovoríš, starec?“

„Na vysvetľovanie nie je času, chlapče. Ak ihneď nezasiahneš, neodvedieš na Vysočinu nič viac ako truhlu!“ vyšplechol mu rovno do tváre. Prudkosť jeho slov Keitha takmer prikovala k zemi. Len jediný človek dokázal takto zlostne a naliehavo hovoriť práve s ním, ale ten muž bol už niekoľko rokov pod zemou.

„Starec, mal by nám to ozrejmiť,“ ozval sa zrazu za ním hlas jeho verného priateľa Merilla. Bol za to rád, lebo sám sa nezmohol na slovo.

„Na to bude čas neskôr, mládenci. Musíte mi pomôcť zachrániť Elyon život. Nič viac nežiadam. Ak sa vám to podarí, môžete ju zobrať aj na druhý koniec sveta. Prosím, zachráňte jej nevinný život!“ skríkol starec takmer zúfalo.

Keith ani nevedel, či to spôsobil tón jeho hlasu, alebo uštvaný výraz v očiach, ale odrazu vedel, že musí niečo urobiť. Svojho bieleho žrebca uviazal o najbližší strom. Jeho druhovia mlčky urobili to isté. Zadíval sa na starca, no ten už rýchlo kráčal kamsi k hradbám. So zhlukom zmätku a hnevu ho nasledoval. Bol zvedavý, prečo tam idú. Keď sa však pred nimi otvorili tajné dvere, nepotreboval odpovede. Len ticho kráčal za ním. Ani nevedel, čo ho poháňalo. No nech sa dialo za starými hradbami čokoľvek, odhodlal sa zistiť pravdu.

Starec sa odrazu zastavil. „Toto sú dvere vedúce do komnaty lady Kenny. Musíte byť pripravení tasiť meče, ak tam bude jej manžel.“

Viac nepovedal, len opäť otvoril tajný vchod. Pred nimi sa rozprestrela komnata studenšia ako zimná noc na  Vysočine. Ešte nestretol Angličanov, ktorí by dávali prednosť chladu pred teplom. Vlastne ešte nikdy niekoho takého nepoznal. V tomto hrade očividne žili slabomyseľní slabosi.

V kúte odrazu zbadal akýsi pohyb. Bez rozmyslu tasil meč. Jeho hrot sa ocitol tesne pred hrdom akejsi staršej ženy, ktorá vyzerala akoby videla samotnú smrť. Rýchlo sklonil ostrie, no ostal v strehu.

„Lady Kenna,“ oslovil ju starec.

Žena ho rýchlo objala, akoby ho nevidela celé veky. „Och, Duane, tak rada ťa vidím! Musíme rýchlo konať, tí dvaja odcválali kamsi preč, podarilo sa mi ich odlákať. Neviem, kedy sa vrátia, ale Elyon musíme odtiaľ rýchlo dostať. Neviem, ako dlho to tam ešte prežije,“ drmolila rýchlo pomedzi zuby. Hlas sa jej chvel.

Keith pokrútil hlavou. Počul už dosť a ničomu nerozumie. „Kto vôbec ste a prečo nás sem tento starec priviedol?“ dožadoval sa vysvetlenia. Dúfal, že nebude musieť ľutovať, že toho človeka nasledoval za hradby.

Opäť mu odpovedal starec. „Mládenček, povedal si, že si prišiel po Elyon, aby si ju priviedol k jej tete. Preto si tu. Aby si ju tam doviedol a musíme to urobiť skôr, ako sa hradní páni vrátia.“ Posledné slová povedal s takým odporom, až ho to prekvapilo.

Nepovedal už nič viac, len sa nechal tou ženou viesť tmavými chodbami. Za nimi išli len jeho dvaja druhovia, starec sa kamsi vytratil. Ďalej však nasledoval tieň pred sebou. Prekvapilo ho, keď sa vybrali dole točitým schodiskom, ale nepovedal na to nič. Bol len zvedavý, čo sa to tu vlastne deje. A prečo sú obaja – žena aj ten starec – vystrašení akoby im niekto hrozil zmrzačením.

Keď zbadal ženu, ako sa snaží dočiahnuť fakľu, urobil tak namiesto nej. Bez námahy sa načiahol a chytil staré drevo do ruky. Kývla naňho v náznaku vďaky a pokračovala ďalej, pričom sa jej Keith snažil osvetľovať chodbu pod nohami. Odrazu však zastala pred polorozpadnutými mrežami, ktoré poľahky odtiahla, aby mohli prejsť. Pri vŕzganí, ktoré sa odrazilo od stien, pevnejšie zovrel rukoväť svojho meča.

S ťažkými dverami však už toľko šťastia nemala. Nemohol sa pozerať na to, ako sa s nimi mocuje, tak ju odstrčil stranou a rýchlo ich otvoril. Keď do malej komôrky dopadlo svetlo z fakle, zazrel v rohu niečo ako postavu. Prekvapilo ho to. Dúfal, že ho len klame zrak, tak podišiel bližšie.

Svetlo šíriace sa z ohníka mu dostatočne ukazovalo biednosť celej komory. Počul, ako drobné nohy potkanov a krýs pred ním utekajú do temných kútov. Preč od čohosi, čo bezvládne ležalo na zemi. Bol od toho sotva na jeden krok, keď si uvedomil, na čo sa pozerá. Zdesením zalapal po dychu a ostal stáť.

V bojoch, ktorých sa zúčastnil, videl hrôzy, aké si niektorí ľudia nevedia predstaviť ani v tej najhoršej nočnej more. Ale toto jeho spomienky prevyšovalo. V najtmavšom tieni sa na zemi chúlila dobitá, drobná postava. Bol rád, že nevidí všetky rany, ktoré ničia to krehké telo. S hrôzou mraziacou ho v chrbte sa prinútil zdolať ten posledný krok. Sklonil sa k postave. Keď natiahol ruku, aby sa toho úbožiaka dotkol, ozvalo sa bolestné zastenanie. A pri tom zvuku si konečne poriadne prezrel telo, ktoré sa pred ním chúlilo na špinavej zemi.  

V hrôze sa prudko napriamil. „Panebože... to nemôže...“ Za ním sa ozvalo zdesené zalapanie po dychu, keď jeho druhovia uvideli to, čo aj on. Až vtedy konečne pochopil, že sa pozerá na tú, po ktorú sa sem vybral.

Kapitola 1. ¦¦ Kapitola 3.

 


V prvom rade sa ospravedlňujem za dlhé čakanie, ale môj počítač minulý týždeň v piatok zomrel a trochu trvalo, kým som spojazdnila nový. Snažila som sa preto napísať trochu dlhšiu kapitolu a dúfam, že vás tých skoro 2500 slov poteší.

Kapitolu by som chcela venovať svojmu dvojčátku ako poďakovanie za dva úžasné dni strávené v Ostrave. Ešte raz za všetko ďakujem a dúfam, že čoskoro prídeš ty k nám. A nebuď hysterka ako Poskok. ;)

S pozdravom vaša Lili :)



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca srdca - Kapitola 2.:

6. Texie admin
27.09.2013 [21:08]

TexieA doufám, že si bude pěkně sypat popel na hlavu, protože kdyby nebyl tak namyšlený a tvrdohlavý, nikdy by se tam do toho pekla nedostala. Emoticon

5. jaja
13.03.2012 [20:46]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

4. Hejly
13.03.2012 [20:11]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Nerissa přispěvatel
11.03.2012 [22:09]

NerissaVrtá mi hlavou ta krysa... Do živýho masa? Do živé Elyon? A pak kdo je tu nechutnej, co? Emoticon
Kapitola se mi líbila. Až na tu krysu...
Emoticon Emoticon Emoticon

2. blotik
11.03.2012 [20:41]

MINE, byly to tři dny, abys nezapomněla, ale 2 noci. Tak bacha na to. Emoticon
A nejsem hysterka. Emoticon Rozhodně ne jako poskok.
KAždopádně to bylo úžasné. Zase pár slov musím přidat. Takže, tahle kapitola... Já bych toho barona von blbce zabila za to, co jí dělá. Ať si to zkusí sám, nechá se zbičovat, zmláti a ožírat krysami. Pak uvidí.
Každopádně tahle povídka má teda spád už od začátku, akci. To se mi líbí, že nesedíme na zadcích. Emoticon A ten manžel Kenny je taky pěkný baron von debil. (To víš, nejsou stejní, takže jiné jméno.) Emoticon
Takže pokračuj, pokračuj, já se Sam pokusím dneska dodělat i ručičky. Emoticon

1. voldy přispěvatel
11.03.2012 [20:06]

voldytak toto je svinstvo... nenavidim ked sa takto niekto sprava... aj ked je toto len poviedka ale no... som rada ze ju zachrania, pretoze ju zachrania vsak? uz sa nemoze nic stat predsa... Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!