OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Belasomodré nebo - 1. kapitola

Belasomodré nebo - 1. kapitola Zatiaľ čo ona v triede pôsobí ako sivá myška, on si svoj život a pozornosť priateľov užíva plnými dúškami, ale má isté hranice, ktoré nedovolí prekročiť nikomu. Zatiaľ čo ona má rozumu na rozdávanie, on má komplikovanú povahu a len málo ľudí pustí pod svoju kožu. Hanna a Michael. Dve rozdielne povahy. Dva odlišné protiklady. A predsa majú niečo spoločné. Obaja hneď vedia vzbudiť dôveru a ľuďom často pomôcť svojimi úprimnými radami. Ako týchto dvoch mladých ľudí spojí osud? Prečo sa budú spočiatku neznášať? Nájdu si vôbec k sebe cestu?

Prológ

Poznáte ten krásny, neobyčajný pocit, keď sa do niekoho zamilujete a vaše city sú opätované? Odrazu všedné dni, v ktorých ste doposiaľ žili, vám dávajú zmysel. Všetko vidíte jasnejšími a pestrejšími farbami. Po tvári sa rozleje blažený úsmev. Srdce v hrudi tlčie ako šialené. A keď vás vaša milovaná osoba pobozká, v brušku pocítite milióny poletujúcich motýlikov. Od toho momentu si prajete, aby sa tá chvíľa nikdy neskončila.

Priznám sa, že v tejto myšlienke som žila skoro rok a pol. Síce som do vzťahu vstúpila veľmi neskúsená, naivná a hlavne mladá, myslela som si, že lásku na celý život som už stretla. Nuž, trvalo to iba do okamihu, pokým sa mi do cesty nepriplietlo belasomodré nebo.

 

1. kapitola 

Už hodinu som sedela za písacím stolom a drvila sa ma pondelňajšiu písomku z histórie, keď mi zrazu zavibroval mobil. Automaticky som sa pravou rukou načiahla po mobile, ktorý bol len pár metrov odo mňa a upriamila naň zrak. Na displeji mi svietila smska od Riša. Ihneď som ju otvorila a jej obsah ma donútil usmiať sa.

Ahoj, miláčik. :) Viem, že si mala na dnes plány učiť sa, ale čo by si povedala, keby sme nachvíľku šli von? Ty, ja a romantická prechádzka? Dávno sme neboli nikde spolu, bez partie. Veľmi mi chýbaš. Rišo

Nedokázala som jeho lákavej ponuke odolať. Síce som si sľúbila, že sa dnes budem venovať len učeniu, na druhej strane mal Rišo pravdu. Dávno sme neboli spolu sami. Chýbalo nám súkromie. Vždy, keď sme šli niekde von, naša partia musela ísť s nami. Zvykli sme si tráviť čas všetci spolu. Ale keď sa takáto príležitosť naskytne ako je teraz, veľmi rada ju využijem. Okrem toho taká hodinka ma predsa nezabije. Aj čerstvého vzduchu mi treba.

Presvedčil si ma, láska. :-* Príď po mňa o takých 15 minút.

Vyťukala som do mobilu a vzápätí dala odoslať.

Vtom som vstala zo stoličky a podišla ku skrini. Keďže na dnes hlásili veľké teplo, rozhodla som sa, že si dám rifľové kraťase a ružové tričko na ramienka. Rýchlo som sa prezliekla a vzápätí pozrela do veľkého zrkadla, ktoré som mala namontované na skrini. Usúdila som, že to nevyzerá na zahodenie.

Nikdy som príliš o seba nedbala. Zatiaľ čo iné baby v mojom veku si radi nanášali na seba make-up, farbili vlasy rôznymi farbami a dumali, či majú zhodiť, lebo sa nezmestia do takého oblečenia, alebo ísť na takú party, či do takého baru, mne stačila dobrá kniha, moja partia a učenie.

Na svojich študijných výsledkoch som si dala veľmi záležať. Keď ma pred dvoma rokmi nezobrali na gymnázium do Bratislavy, kde som tak veľmi túžila ísť, zaťala som sa, že na sebe budem pracovať oveľa tvrdšie ako doteraz.

Rišo nepotreboval pri sebe manekýnku. Vždy mi vravieval, že prirodzená a vnútorná krása je tá najkrajšia. Ľúbila som ho, pretože ma bral takú, aká som. Nemusela som sa hrať na nič. Ako jedinému som mu dôverovala najviac. Spoznali sme sa na gymnáziu v Nitre, ktoré bolo druhým variantom. Síce som tam veľmi nechcela ísť, neľutujem to vôbec. Keby som tam nešla, nespoznali by sme sa a ani neboli spolu.

Predstavila nás naša spoločná kamarátka Biba, ktorá bola zároveň mojou spolužiačkou. Biba a Rišo sa poznali od malička. Boli nerozluční priatelia a ich rodiny často chodievali na spoločné dovolenky. Patrila aj do našej päťčlennej partie. Rišo je z našej partie najstarší. O rok maturuje a zvažuje, že by si podal prihlášku na medicínu.

My dvaja sme spočiatku boli len kamaráti. Chodievali sme von, niekedy do kina. Najskôr som sa veľmi nechcela viazať. Nie, že by sa mi už vtedy Rišo nepáčil, práve naopak, ale bála som sa, že keby nám to nevyšlo, narušilo by to naše kamarátstvo. Nechcela som to riskovať. Vždy som túžila niekam patriť. Nie byť stredobod pozornosti, ale mať pár kamarátov, s ktorými by som občas niekam zašla.

Na základnej škole som to príliš ľahké nemala. Ale kto vlastne áno? Každý druhý človek má nejaký hendikep, s ktorým sa musí naučiť žiť. Pre ktorý sa mu decká v škole vysmievajú.

Mojim boli okuliare, kvôli ktorým mi hovorili škuľavá, ba dokonca slepá. Veľmi ma boleli ich výsmechy. Spočiatku dokonca aj štvalo. Veľakrát som kvôli tomu plakala a zaťala sa, že do žiadnej školy chodiť nebudem. Rodičia to so mnou niekedy mali ťažké, ale potom som si zvykla. Utešovala sa myšlienkou, že na strednej budem mať rozumnejších spolužiakov a že ma medzi sebou príjmu. Aj to bol jeden z dôvodov, prečo som na sebe tvrdo makala. Mojimi kamarátkami sa stali učebnice a knihy rôznych žánrov, ktoré som večer pred spaním čítavala. Všetko sa zmenilo v ôsmom ročníku, keď do našej triedy prišla nová spolužiačka. Volala sa Emília.

Najskôr som si myslela, že bude patriť medzi nich. Ale moje tajné prianie, mať jednu dobrú kamarátku v triede, sa splnilo. Sadla si ku mne do lavice. Síce sa ostatní spolužiaci snažili zlákať na ich stranu, vravievali o mne všelijaké klamstvá, Em to vôbec neodradilo. Ako to ona vždy vravievala: „Neriešim takých sprostých ľudí.“

Od toho momentu sme sa stali najlepšími kamarátmi. Pri nej som pochopila, že na život sa nemusí hľadieť iba sivými farbami. Naučila som sa, že sa musím brať taká aká som. V mnohých ohľadoch sme boli rozdielne, no zároveň tak podobné. Obe sme si podali prihlášku do Bratislavy. Chceli spolu pokračovať v štúdiu na strednej spoločne. Žiaľ, len jedna z nás mala to veľké šťastie a dostala sa tam. Nemôžem povedať, že aj teraz si spolu niekedy nevyrazíme, ale odkedy si našla priateľa na škole a je na internáte, trochu to naše vzťahy narušilo.

Ale nevyčítam jej to, práve naopak. Keď som sa dozvedela, že si niekoho našla, veľmi som sa potešila.

Prinútilo ma to trochu uvažovať o živote. Zvážiť možnosť to skúsiť s Rišom. Dlho sa o mňa pokúšal, ale časť môjho ja sa vždy vzoprela. Nakoniec, keď si aj Biba našla novú známosť a zvábila ho do našej partie, definitívne som si povedala, že to skúsim. Ak mi život dáva takúto možnosť, využijem ju s radosťou.

S Riškom sme nato šli spočiatku opatrne. Naša láska sa pomaly prehlbovala a veľa ľudí nám vravievalo, že pôsobíme ako z dokonalého románu. Nikdy sme sa nehádali. Vždy, keď nás niečo trápilo, vydiskutovali sme si to, a ďalej sa nad tým už netrápili. V našej partii sme boli dokonale ukážkový pár.

Biba vždy vravievala, že nás dvoch určite nič nerozdelí, a že nám to vydrží do svadby. Vraj budeme mať veľa detí a budeme sa milovať do neskorej staroby. Ako starček a starenka budeme sedieť na lavičke pri našom domčeku, ktorý si neskôr postavíme a sledovať našich vnúčikov, ktorí budú okolo nás pobehovať a rozprávať im príbehy o našej láske. Vždy som sa musela smiať, pretože pri jej výraze a rozprávaní sa inak ani nedalo. Biba bola vysoká a pekná blondína, ktorá v našej partií pôsobila najšialenejšie. Neznášala vtipy o blondínkach. Keď nejaký postrehla v časopise, okamžite schytila pero a počmárala ho.

Druhým človekom, ktorý bol expertom na všetko, bol Lukáš, ryšavý chalan, posiaty drobnými pehami, ktoré mal na okrúhlej tvári. Bol to Bibin priateľ, a ako vždy vravievala, bola to láska na prvý pohľad. Keď mal chuť, rád si ju doberal vtipmi o blondínkach, začo sa vždy nahnevala, ale ich udobrovanie, potom nemalo chybu. A posledným členom, ktorý uzatváral našu päťčlennú partiu bola Janka. Introvertka. Človek, ktorý bol skôr zahĺbený do seba a svojich myšlienok. Málokedy prehodila nejaké slovo, ale keď už, vždy to bolo niečo múdre. Často sme sa čudovali, že sa k nám pridala, ale i takú osobu sme medzi nami potrebovali. A pravda je taká, že keď som s ňou bola sama, mali sme si vždy spolu čo povedať.

„Mami, idem nachvíľku von, prídem o takú hodinku, najneskôr dve, domov,“ informovala som ju, ako som vošla do kuchyne. Sedela za stolom a pri tom popíjala kávu a listovala v časopise, keď na mňa upriamila svoj zrak.

„Zlatko, pokojne ostaň aj dlhšie. Veď si celý čas iba zavretá doma nad knihami. Trochu čerstvého vzduchu a slnka ti neuškodí,“ poznamenala a jej zelené oči si ma starostlivo prehliadli od hlavy až po päty.

Mala pravdu. Mojej bledej pokožke by nezaškodilo nabrať trochu hnedkastého odtieňu. Lenže som zo svojich plánov nechcela upustiť. Tá písomka bude ťažká a chcela som si ju poriadne naštudovať. Keď som si niečo raz naplánovala, muselo to klapať ako hodinky.

„Dobre, uvidíme sa teda večer,“ rozlúčila som sa a vbehla do chodby. Prezula sa a zatvorila za sebou vchodové dvere.

„Miláčik,“ oslovil ma známy hlas a mňa to donútilo usmiať sa. Rýchlo som zbehla zo schodov, otvorila bránku a vzápätí vletela do jeho náručia.

„Budeme spolu až do večera,“ pošepkala som mu do ucha a zasmiala sa, pretože od samej radosti sa začal so mnou točiť v náručí.

„Ani nevieš, ako veľmi rád to počujem,“ pošepol mi naspäť do pier a vzápätí ma sladko na ne pobozkal.

Automaticky som sa postavila na špičky a rukami mu vošla do jeho krátkych čiernych vlasov. Vychutnávala som si tento nezabudnuteľný moment ako jeden z mnohých, keď sme boli sami. Do bozku som vložila toľko nehy, akú som len bola schopná dať. Tak veľmi som Riška milovala a v srdci naozaj dúfala, že to dotiahneme spolu veľmi ďaleko. Že sa Bibine slová predsa raz naozaj naplnia.

***

„Mami, som doma,“ zakričala som, keď som vošla dnu, ale nikto neodpovedal.

Namiesto toho som počula zvuky, ktoré vychádzali z obývačky. Okamžite som si to tam namierila a videla, ako sa o niečom rodičia zhovárajú. Keď ma mamina zahliadla, znepokojene si vzdychla a rukou naznačila, aby som si sadla na gauč.

„Stalo sa niečo?“ spýtala som sa pomaly a nespúšťala ani z jedného rodiča zrak.

„Zlatko, nerád ti to vravím, ale budeš musieť ukončiť vzťah s Rišom...“ začal otec a mne sa zrazu splašene rozbúchalo srdce.

 

***

Prvá časť bola skôr na oživenie a zoznámenie postáv. Hoc som postavy Riša a Hanny veľmi neopísala, nechávam si to aj na nasledujúce kapitoly. Nečakajte žiadnu mágiu, bude to klasický, dievčenský román. Dúfam, že sa vám to bude, aspoň trochu páčiť. Poteším sa akéjkoľvej reakcii. Prajem príjemné čítanie. Aria :)


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Belasomodré nebo - 1. kapitola :

3. Carol1122 přispěvatel
24.06.2015 [15:24]

Carol1122Vzpomínám si na tu chvíli, kdy jsi sem povídku přidala a mně se moc zalíbila! Pak jsem si všimla, že jsi ji asi smazala, ale doufala (a věřila jsem) v to, že se znovu vrátíš - ať už s vylepšenou částí nebo úplně novou Emoticon Emoticon
Jsem moc ráda, že jsi se vrátila, a ač o klasický, ale jistě velmi pěkný a milý příběh s nás neochudila Emoticon
Takže ti za návrat děkuju a já jdu honem rychle na další! Emoticon Emoticon

2. AriaSalvatore přispěvatel
20.06.2015 [0:25]

AriaSalvatoreBlacky, veľmi pekne ďakujem za dlhý komentárik. Nesmierne ma potešil! Emoticon
Ano viem čo sa mi snažíš povedať. Emoticon
Ale nehrozí, že by tu boli také mená. Aspoň v tejto serií určite nie. Nemám také plány. Všetko sa bude odohrávať na Slovensku. Mala by to byť skôr taká oddychovka. Iba dievčenský klasický román.

Nitra sa bude spomínať, ale okrajovo, keďže väčšina deju bude prebiehať v Bratislave. Ale nehovorím, že Hana nepríde niekedy na návštevu a hlavne za Rišom a partiou. Emoticon

Druhá kapitola je dopísaná, už čaká len na schválenie, tak keď budeš mať čas a chuť, budeš si môcť prečítať. Dúfam, že ťa to rovnako zaujme, ako táto. Emoticon
Ešte raz veľmi pekne ďakujem. Emoticon

1. Blacky
19.06.2015 [13:00]

Zaujal ma názov a prinútil prečítať anotačku. Belasomodré nebo znie proste dokonale.

A mne sa práve páči, že si nám hneď v prvej kapitole neodhalila všetko z ich charakterov. Je to dosť otrava prečítať si všetko ako v beletrizovanom životopise. Takto je omnhoho lepšie, ja sama som v čase, keď som písala robila to isté, často schválne vynechala meno hl. postavy, alebo vek a odhalovala to časom. Tak a ešte jedno veliké plus čím si mi urobila, že neskutočnú radosť: SLOVENSKO!
JA milujem príbehy z nášho prostredia, krajiny s našimi menami. Je ich tak prekliate málo. Je to samá Jenifer, Samantha, Aaron, Seth a ja neviem ešte kto všetko L.A., N.Y., Santa Barbara či kýho fras :D

A Ďalšie potešenie NItra. To mesto ja úplne milujem. Žila som v ňom štiry roky štúdia a potom rok a pól ako doštudovaná tvrdo pracujúca, takže ak tam mieniš toto malebné, milované mestečko spomínať častejšie, rozhodne sa nenahnevám.

K príbehu: zatiaľ sa mi páči. Aj keď dievčat, čo kašlú na vzhlad a su zaborene v knizkach je už v svete príbehov viac než dosť, človek sa ich hádam nikdy skutočne nepreje. Tak ako zlých chlapcov, z ktorých sa nakoniec stanú zlatúšikovia, teda aspoň k hlavnej hrdinke.

som zvedavá, čo tak závažné sa stalo, že jej rodičia chcú zasiahnuť do vzťahu, čo trvá už tak dlho.
Napadá ma veľa možností. no len Krist tuší čo si vymyslela.

Okej, končím svoj komentár, aj tak som ti v ňom vlastne nič nepovedala :P

Teraz tu nebývam často, ale isto si nájdem čas na tvoju poviedku.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!