OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Pravá ruka skazy - 2. kapitola



Pravá ruka skazy - 2. kapitolaPo pijatike prichádza ráno, čo si však od neho sľubovať?

Kapitola 2

 

„Zlatíčko,“ pohladí ma po hlave a skloní sa nado mňa. Jej medová vôňa ma zabalí ako deka. Objíme ma a jej vlasy, presne rovnaké ako moje, ma pošteklia v nose spolu s mätovou vôňou.

„Poď, ideme sa prejsť,“ povie a žiarivo sa usmeje. Oči má stále červené a s kruhmi, no aspoň vládze chodiť. To ma tak teší, že keď vedľa mňa zamňauká moje milované čierne klbko, nadšene ju zdvihnem na ruky. Odrazu sa farby roztočia akoby som sa premiestňovala a o chvíľu stojím na Micinom obľúbenom miesto v lese. Veselo ju zložím na zem, aby sme si zabehali. Mama ma však zadrží. Spýtavo na ňu mrknem a vytreštím oči, keď mi podá svoj prútik.

Pozriem na ňu, prútik a zas na ňu a uškrniem sa. Vždy som túžila dotknúť sa ho, pohladiť ho, cítiť vibrovanie mágie v dlani. Jej tvár však ostáva chladná a v hlave mi začína varovne blikať. Zbije ma tak ako minule? Bude kričať?

„Zavolaj Micinu,“ prikáže šeptom.

„Prečo?“

„Lebo sa musíš niečo naučiť.“

Zamračím sa. Nemám rada učenie. Vždy ma klepnú po prstoch alebo po stehne ak odpoviem zle. I tak ju však zavolám a pritisnem si jej vlhký ňufáčik na líce. Oblizne mi ucho a hravo mňaukne.

„Zlož ju na zem.“ A ja ju okamžite položím.

Podá mi prútik a ignoruje krv kvapkajúcu z nosa. Roztrasene a vzrušene zároveň zovriem vyrezávanú rúčku.

„Namier na ňu a povedz Avada Kedavra,“ šepoce.

„A čo jej urobím? Premením ju na myš?“ pýtam sa natešene.

„Nie, zlatko,“ odvetí pokojne. „Zabiješ ju.“

Zamrazí ma. Na chrbte mi vyrazí ľadový pot skôr, ako mi to dôjde. To slovo bolo jedno z prvých, ktoré mi vysvetľovala. Pľúca mi stisne strach a odpor. Nie. Moju najlepšiu kamarátku nie.

„Nie!“ zvriesknem a odhodím prútik. To už ale padám k zemi a tvár mi horí.

„Svet je krutý a nespravodlivý, Nerin,“ vrčí matka s napriahnutou rukou. „ Niet v ňom miesto pre slabosť. Musíš byť pripravená zabiť aj najlepšieho priateľa, inak ťa zabije on. A teraz to vyslov!“

A ja som poslúchnem.

 

Prudko zalapám po dychu a tasím prútik spod vankúša. Kde som to? Čo je? Obzerám sa. Spotená, zadýchaná a vystrašená si ani neuvedomujem známe steny. Som v izbe. Mojej pravej izbe u Bulstrodovcov. Spoznám to podľa mahagónového nábytku a modrej obliečky. Vedľa mňa sa čosi pohne. Myknem sa a namierim. Telo naľavo v červených šatách sa dvíha v pravidelných intervaloch. Gaštanové vlasy trčia na všetky strany. Millie si niečo mrmle zo spánku a pretočí sa na bok.

Vydýchnem si a zvalím sa do perín. Bol to len sen, zlá spomienka, nič viac. Pretriem si oči, keď na mňa zaútočí bolesť. Chytím sa za hlavu. Dopekla, v noci sme to asi riadne prehnali. Snažím sa preglgnúť, ale hrdlo protestuje. Aj Sahara je vlhkejšia ako ono. Švihnem prútikom a z nočného stolíka sa znesie pohár plniaci sa vodou. Pritlačím si jeho chladný povrch na čelo. Úľava. Pulzujúca bolesť sa stíši. pritisnem si tvár na líce. Cítim jej facku. tak Ako vždy, keď sa mi sníva. Na to ale nechcem myslieť. Nie teraz. Podstatnejšie je, ako som sa sem dostala. Čo ma čaká, až zídem dolu schodmi. Pochybujem, že niečo príjemné. Upijem si z pohára a vychutnávam mrazivú vodu. Keď pijem asi piaty pohár ktosi zatrieska na dvere.

„Frasa!“ zabehne mi a Millie vedľa mňa vyskočí, čo vzhľadom na jej motoriku pripomína medveďa po zimnom spánku.

„Čo, do pekla...“ zamrmle so zatvorenými očami. 

„Vstávať!“ zvrieskne Bellatrix a vtrhne dnu so škodoradostným ksichtom, na čo Millie zavyje a obtočí si vankúš okolo uší.

„Boha, Bella, ak to nie je dôležité, zdrhaj!“ zavrčím a vykopem sa z postele. Zasmeje sa typickým kvíliacim smiechom z repertoáru Bellatrix Lastrengeovej, čo sám o sebe je mučenie najťažšieho kalibru. Stisnem pery a zatnem päste. Matne si uvedomujem, že v ruke znova zvieram prútik a vyletujú z neho iskričky.

„Princezné to prehnali s oslavou?“ Poskakuje ako zmyslov zbavená.

„Tichšie!“

Vyprskne do smiechu a ja okamžite švihnem prútikom. Ľahko ma zablokuje, no okamžite zmĺkne a ostražito ma pozoruje. Víťazoslávne sa usmejem. Ticho. Hurá!

„Vysyp, čo chceš a vypadni.“

Vycerí zuby. „Cissi ide s Dracom na nákupy, máte sa pridať,“ povie a uškrnie sa nad mojim a Milliným trpiteľským povzdychom.

„Pripravte sa. Okamžite!“ zavelí a vypochoduje a celou silou tresne dverami. Millie urobí grimasu a hodí sa do postele.

„Ani ma nehne!“ mrmle odhodlane, ale o päť minút ma sama naháňa.

„A vraj ja som chodiaci balíček nálad,“ štuchnem ju do rebier, keď ma ťahá zo sedu .

Prevráti očami. „Nemám náladu na ďalší krik. Radšej si to odbijem teraz a mám svätý pokoj.“

„Pokoj?“ nadvihnem obočie. „Zasa ma budeš ťahať po všetkých somarinách a prídeme až večer.“

„I to je spôsob relaxu.“ Mykne plecami a odšuchtá sa do svojej izby, hneď naľavo odo mojej. Zívnem si a preklínam dnešný deň. Neznášam nákupy! Hlavne s niekým. Je to samé: „Poď sem. Ešte tu! Jeeej, pozri na tamto! To musím mať!" Alebo najlepšia vetička: „Už len chvíľku... poslednú! “ Gŕ! Vtedy zabíjam. Obrazne. Mám rada zoznamy, ísť podľa neho a nezdržiavať sa, iba ak mi niečo padne do oka.

Preto, keď sa vykrútime z kozubu v Šikmej uličke, som milo prekvapená, že Narcissa navrhne rozchod. Draco vedľa nej vyzerá zamyslene, mračí sa a sotva ju vníma. Ja s Millie sa chytíme pod pazuchy a prechádzame sa. Prehliadka ale netrvá dlho. Väčšina obchodov je zavretá, okná výkladov rozbité a polepené plagátmi hľadaných, ako inak všetko ľudí, ktorých dennodenne vídam. Jediný, ktorý ostali sú najobľúbenejšie obchodíky. Čiže tie základné plus sladkosti. Ostatné výklady sú zatlčené, stánky ošarpané a olepené papiermi. No len čo prejdeme na koniec, pred očami mi vybuchnú farby. Otvorím ústa.

Predo mnou stojí najkrikľavejší krám aký som kedy videla. Tovar sa nablýskane predvádza na podstavcoch ako z iného sveta a celé to korunuje nápis, podobný ministerským. Len čo ho prečítam, rozrehotám sa na celé kolo a Millie vedľa mňa však zasyčí ako rozzúrená kobra.

„Humusáci jedni, špinaví, všivaví!“ prepáli ma pohľadom. „Mali by sme ich za tú urážku!“

„Ale no tak, Mils,“ utieram si slzy. „Majú gule, to sa musí nechať. Celoštátna zápcha! Dobré!“

Civie na mňa ako na blázna. Pretočím očami. „Bože, Mils, nemôžeme vytiahnuť prútiky bez toho, aby si nás nevšimli. Dnes nemám chuť zabíjať, okrem toho, vyzerá to zaujímavo. Nevravela si sama, že ich cukríky sú fajn?“

Prekríži si ruky na prsiach.

„No tak poď!“ Vtiahnem ju dnu a používam jej veľké telo ako štít pred davom vo vnútri. Staviam sa na špičky, aby som dovidela na nadpisy. Horúčkovky, zvracačky, nugát na krvácanie z nosa, falošné prútiky, brká na pravopis... všetko mizne závratnou rýchlosťou a pokladníčka nestíha vydávať. Mňa ale zaujme čierny záves úplne vzadu, odkiaľ sa vynorilo zopár chalanov. Asi ide o zákazníkov, pretože si prepočítavaju peniaze. Millie sa snaží tváriť nenápadne, ale nasleduje ma.

Prvé, čo si všimnem sú tmavé farby, až ma oči trocha bolia z tej náhlej zmeny. Po ďalšie, je tu menej ľudí a o niečo starších. Zvedavo natiahnem krk. Prášok okamžitej tmy, cloniace klobúky, falošné detonátory... Toto sa mi pozdáva oveľa viac.

„Falošné detonátory, stačí pustiť na zem a ísť opačným smerom. O pár minút narobia rachot, čo vám dá šancu na únik,“ prečítam a hneď si pár zoberiem. Takisto aj tri vrecúška prášku. Rozmýšľam, že ho dám Dracovi k narodeninám. Bude sa mu to hodiť na úlohu, pokiaľ mu to vôbec napadne.

Millie si zatiaľ zoberie cloniaci plášť a krabičku falošných ilúzií. Číta, že kúzlo má dosah do desiatich metrov, podľa zvoleného programu. Vytvorí realistickú napodobeninu útoku, stádu zvierat alebo príšer.

„Ideme?“ zatiahnem už znova v tlačenici. Pokýva hlavou a mlčí, kým nevyjdeme von.

„Stále ti je zle?“ opýtam sa, keď je ticho aj potom.

Zavrtí hlavou. „Nie... to nič.“ Ale jej mútny pohľad svedčí o inom od rána, spomínam si, že už keď sa zobudila, bola divná.

„Milicent,“ chytím ju za ruku. „Čo je? Urobila som včera niečo alebo povedala? Či Draco? Povedz a dorazím ho.“

„Nie.“

„Tak potom?“

„Ide o... to je jedno. Len hlúpy trapas, čo som si vyrobila, nič viac.“

„Určite?“ uisťujem sa a turbujem si hlavu, čo sa mohlo stať. No moja pamäť je prázdna. Dočerta, veď ani neviem, ako som sa dostala domov!

„Mohli by sme ísť najprv k Malkinovej. Nechce sa mi tam trepať z knižkami,“ predbehne ma a tvári sa normálne.

„Ako chceš,“ odvetím zmierlivo. Môžem to z nej dostať, keby som chcela, no legilimenciu používam len keď musím. Alebo ak mi to ušetrí čas, či chcem niečo povedať v súkromí. Každopádne sa tomu radšej vyhýbam. Sama neznášam ten pocit zraniteľnosti. Cítiť cudzie vedomie, čo si berie všetko čím ste, stačí na to pomyslieť. Niežeby bolo ľahké to ovládať, občas je ťažké nevnímať. Výhodou je, že väčšina priateľov vie oklumenciu, takže sa nemusím báť, že vysnorím ich tajomstvá.

Sme takmer pred obchodom, keď zrazu stuhne a rýchlo zabočí za roh. Nechápavo nadvihnem obočie. A ešte viac, keď mi rýchlo gestikuluje, aby som šla za ňou.

„Čo je? Hej!“ zvolám rozhorčene, keď ma capne o stenu. Inštinktívne dvíham ruky v obrannom postoji.

„Tamto,“ šepne mi a ukazuje na chodník, po ktorom kráčala ozrutná postava, dievča a dvaja chlapci. Okamžite ich spoznám. Harry Potter, Ronald Weasley, Hermiona Grangerová a... ako sa volá? Hagrid?

Kráčajú uvoľnene a rozprávajú sa. Potter je v strede, po boku mu kráča hájnik. Skusmo zamierim a Millie sa v očiach mihne vzrušenie. Hrudník sa jej dvíha čoraz rýchlejšie.

„Keby sa o kúsok vytrčil...“ zamrmlem sklamane a sklopím ho.

„Môžem ho vylákať, keď chceš.“

„To nemá zmysel. Mám predovšetkým zistiť informácie,“ pripomeniem nám obom. Vtom si všimnem za výkladom zmes čierno-bielej štice. Uchechtnem sa a šťuchnem do sestry.

„Zdá sa, že budú mať spoločnosť,“ poznamená sladko, keď Narcissa zmizne medzi stojanmi vzápätí, ako trojica vchádza dnu, kým Hagrid si sadne na lavičku vedľa.

„Čo keby som šla dnu?“ vyslovím nahlas. „Možno si ma tak lepšie zapamätajú.“

„Prečo nie, ale počkaj, kým vyjde Draco. Určite to nepotrvá dlho.“

A má pravdu. O minútku už rozzúrený Blondiačik otvára dvere.


A som tu, trocha oneskorene, čo ma mrzí, ale pokračujem a mám predspísané aj kapitolky dopredu, takže nebojte, neplánujem to zabaliť. Ale ku kapitolke, pomaly sa nám to rozbieha a verte mi, Nerin čaká dlhá cesta a toto je sotva poriadny začiatok. Dúfam, že sa na tu cestu vydáte s ňou. :)


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Pravá ruka skazy - 2. kapitola:

3. Angela přispěvatel
10.06.2017 [20:09]

AngelaOpět hezky napsané. :) Jsem zvědavá, jak se ve tvém podání proplete HP realita s tvou fikcí. :)

2. Trisha
04.06.2017 [11:14]

Dakujem za komemtar E.T. .Potesil a povzbudil. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Snazim sa polepsit. Nasledujuce kapitoly by som chcela pridavat kazde 4 dni tak snad...

1. E.T.
03.06.2017 [22:56]

Já jsem fanda sand všech HP fanfiction, takže se mnou počítat můžeš jako se čtenářkou určitě. Emoticon Emoticon Píšeš moc pěkně, jen doufám, že k dalším kapitolám nebudou už takové prodlevy. Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!