OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter » Úlomky zrady - 21.

14.09.2013 (16:00) • mima33 • Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter • komentováno 20× • zobrazeno 2621×

21. 

„Často sa šťastie manželstiev, uzavretých z rozumu, rozletí ako prach práve preto, lebo sa naraz zjaví láska, ktorú sme predtým neuznávali.“

- Lev Nikolajevič Tolstoj 

Bol som ako zmyslov zbavený a pripadal som si odrazu ako blázon, stratený niekde... vlastne nikde. Pripadal som si, akoby som ani neexistoval.

Fakt som si myslel, že som mŕtvy a nahovoril som to sám sebe - celkom úspešne. A potom sa tu zjavil tento dedo a začal mlieť niečo o kóme a neviem ešte o akých kravinách.

A keď som už myslel, že som v koncoch s nervami, otvorili sa dvere a stál v nich môj život. Pri pohľade do medových očí som stratil reč a chuť sa hádať, len som na ňu pozeral a cítil sa živo. A ja som bol živý, musel som byť.

Hermiona stála len kúsok odo mňa a pozerala na mňa s neistým výrazom v očiach. Bola taká krásna, bolo absolútne jedno, či mala upravené vlasy, na tvári make-up, ona bola jednoducho dokonalá. A jej dokonalosť vyžarovala z nej samotnej.

Akoto, že som si to nikdy nevšimol?

„Dracoooooooo!“ zreval ktosi a okolo krku mi zrazu visel malý chlapec a pevne ma stískal. „Už som sa bál, že sa nezobudíš. Ako si mohol tak dlho spať?“ spýtal sa, ale skôr, ako mu stihol niekto odpovedať, pokračoval: „To je jedno, ale už si hore a vieš čo? Mám novú metlu, dal mi ju Miles a vyrobili ju na mieru. A dedko s babkou ma vezmú do Disneylandu, lebo ocko sa na mňa znova vykašľal a nevzal ma tam. Oklamal ma,“ vyhlásil a dôležito si na hrudi založil ruky.

Pozeral som na neho, neschopný slova a úplne stratený v situácii, ktorá nastala. Cítil som sa dezorientovane a slabo, no zároveň som bol šťastný. Vďaka Hermione a tomuto malému nezbedníkovi.

„Haló, počul si, čo som povedal?“ zvolal Liam po chvíli a rukou mi mával pred očami.

„Tak to by stačilo,“ povedal rázne liečiteľ a chcel vziať Liama preč.

„Ani sa ho nedotýkajte!“ zahriakol som ho a stiahol som Liama späť a uložil som si ho v náručí. „Tento chlapec zostane pri mne tak dlho, ako bude chcieť!“ prehlásil som rázne a žmurkol som na vyškereného krpca, ktorý sa mi krútil v rukách.

„Presne tak,“ prikývol malý blondiačik a vyplazil na liečiteľa jazyk.

„Liam, správaj sa slušne!“ okríkla ho Hermiona a podišla bližšie k nám.

Liečiteľ sa neveriaco pozeral z Liama na mňa a popritom krútil hlavou. Musel si myslieť, že nám asi všetkým šibe.

„Nechajte nás, prosím!“ prehodil som k mužovi v bielom plášti.

Ten chvíľu zvažoval moje slová, potom niečo zafrflal a vyšiel na chodbu.

„Ako sa máš, Draco?“ otočil sa na mňa šťastne Liam a na tvári mu stále svietil oslňujúci úsmev.

„Teraz už dobre,“ odpovedal som úprimne a Liam ma pevne objal.

„Chodil som ti sem rozprávať rozprávky, keď si spal. Maminka povedala, že ma počuješ!“ vyhlásil a pozrel na Hermionu, ktorá stála neistá, len kúsok od nás.

Natiahol som za ňou ruku a ako náhle som tak urobil, bez váhania sa jej chytila a zavesila sa na mňa.

„Aj maminka ti všeličo rozprávala!“ povedal chlapček, keď pohľadom zabehol k svojej kučeravej, práve vzlykajúcej mame. „Nič si z toho nerob, v poslednej dobe plače stále!“ povedal a kývol rukou k Hermione.

Usmial som sa a pritiahol som si brunetku tesnejšie k sebe. V tom sa otvorili dvere a spustil sa humbuk.

Dnu vošli Pansy, Miles, mama a pán Igleby. Všetci ma objímali, bozkávali, usmievali sa a plakali zároveň.

Po niekoľkých minútach sa dnu vrútila sestrička a karhavo si každého obzerala. Napokon rozhodli, že pri mne môžu chodiť - aspoň zatiaľ - len po jednom.

Túžobne som pozrel na Hermionu a našťastie to každý pochopil a nechali ma s ňou osamote.

„Čo sa stalo?“ spýtal som sa jej, keď sa mi stúlila v náručí a drvila mi ruku.

„S Duncanom sme rozvedení,“ začala a mne od šťastia poskočilo srdce. „Je vo väzení za spreneveru, dostal trinásť rokov,“ pokračovala a ja som mal pocit, že umriem od šťastia. „Ten starec, čo ti ublížil...“

„Dumbledore,“ skočil som jej do reči horlivo a ona prikývla.

„Povedal, že si ho zničil!“ prehodila a zamračila sa. „Naozaj je to blázon,“ zašomrala si popod nos.

„A čo je s ním?“ vyzvedal som, horlivý po informáciách.

„Dostal bozk od dementora. Zariadil to pán Igleby,“ odvetila a mne takmer odpadla sánka.

Nie len, že som mu zničil celý jeho život, ale ešte som ho aj odsúdil k tejto katastrofe.

„Počkaj, to nie!“ zvolal som okamžite a cítil som, ako blednem.

„Čo? Veď ťa takmer zabil,“ šokovane ma upozornila Hermiona a pohladila ma po líci. „Pozri, Duncan je preč, ten starec tiež, už nám nik neublíži. Sme len ty, ja a Liam. Rodina,“ povedala a usmiala sa. „Ak chceš,“ dodala s úškrnom.

„Kvôli tebe by som vraždil a ty sa ma opýtaš, či ťa chcem?“ prehodil som neveriaco a Hermiona sa zachichotala.

Napokon mi vtlačila bozk na pery a pritisla sa ku mne tak silno, ako sa len dalo. Pevne som ju objal a vychutnával som si túto chvíľu, ktorá bola len a len naša.

Nakoniec ale musela odísť, lebo sa ku mne dobíjala mama. Plakala, usmievala sa a vkuse ma objímala. To je pre matky typické chovanie, nie?

Hneď po nej vošiel dnu pán Igleby a vehementne sa mi ospravedlňoval za svojho syna a sľuboval mi, že už mu nikdy nedovolí, aby mi ublížil alebo sa o to čo i len pokúsil.

Striedali sa tu ako na bežiacom páse a nakoniec vošla Pansy s potmehúdskym úsmevom.

„Pani Bletchleyová, vitajte!“ zvolal som s úškrnom a Pansy ma jemne objala. „Len to nieee!“ zatiahol som hravo. „Už mám objatí do konca života dosť,“ povedal som a vzápätí som sa opravil: „Teda, okrem tých Hermioniných!“

Pansy prikývla a posadila sa na okraj postele. Chytila ma za ruku a vyzerala zamyslená. „Povieš jej to niekedy?“ spýtala sa po chvíli a ja som netušil, čo jej na to odpovedať.

„Neuverí mi!“ prehlásil som a Pansy stisla pery do úzkej linky.

„Ani sa nepokúsiš jej to vysvetliť?“ dobiedzala aj naďalej.

Na chvíľu som sa nad tým zamyslel, ale nech som na to pozeral z akejkoľvek alternatívy, stále som dospel k tomu istému záveru. „Nie!“ Pokrútil som napokon hlavou.

„Keď pán Igleby povedal, že ten chlap je Albus Dumbledore, hneď som si spomenula na tvoj príbeh, Draco!“ začala opatrne a ja som jej stisol ruku. „Dovtedy mi to všetko pripadalo...“ zarazila sa, akoby nevedela nájsť to správne slovo.

„Ako výmysel?“ doplnil som ju a zasmial som sa.

„Nie tak celkom!“ prehlásila vážne a dôležito na mňa pozrela. „Skôr to bolo, ako keď čítaš knihu... rozumieš mi?“

Rozumel som jej viac než dobre a keď som prikývol, pokračovala.

„Ale keď som ho tam uvidela a on prehlásil, že si mu zničil život, odrazu som... odrazu som akoby precitla. Bolo to ako blesk za jasného dňa. Hrozne intenzívne, ohlušujúce, nečakané, desivé...“ bľabotala a vyzerala tak nevinne a vystrašene.

„Pans, pokoj,“ zastavil som ju a pritiahol som ju k sebe.

Keď sa ako tak upokojila, pozrela na mňa a pokúsila sa o úsmev, ktorý vyšiel celkom chabo, ale aj tak mi dodal silu.

„Všetko okej?“ ubezpečoval som sa a moja čiernovlasá priateľka pokojne prikývla.

„Bola tu Katie Potterová,“ začala po nejakej chvíli a mne vyletelo obočie niekam do poly čela.

„Čo chcela?“ nechápal som.

„Vidieť ťa. Potom sa tu zjavil Potter, Miles ju vyhodil a Potter ju odvliekol. Vyzerala z toho celého zničene!“ Stále pozerala niekam do zeme a moju ruku zvierala takou silou, až som sa divil, kde ju v sebe berie.

„Dúfam, že už nebudú problémy,“ prehodil som a srdce mi pri tých slovách poskočilo.

Nebolo ich už dosť na celý život?

„Nie, Draco. To nech ťa ani len nenapadne!“ zasyčala na mňa a štuchla ma do ramena.

„Nebi ma. Som pacient!“ vyhlásil som a obaja sme sa na tom rozosmiali.

„Čo si myslíš, že teraz bude?“ spýtala sa napokon.

Zahryzol som si do pery a klopkal som si prstom po špičke nosa. „Neviem. Stačí mi pokoj,“ odvetil som. „Dumbledora odsúdili na bozk dementorom,“ povedal som a Pansy prikývla. „Nie je to fér!“

„Myslím, že starý Dumbledore by sa rád obetoval pre dobro sveta. Aspoň tak usudzujem z toho, čo si mi o ňom vravel,“ zarazila sa a počkala si na môj súhlas. Keď som prikývol, pokračovala: „Tento bol iný. Nemôžeš to tak brať, Draco. Jeden život za cenu miliónov zachránených ľudí je nič!“

„Ja viem, ale...“ Chcel som sa hádať, chcel som si nejakým spôsobom vydobyť jej obvinenie. Možno som chcel, aby mi povedala, že som bezcharakterný idiot, ale ona nie.

Skočila mi do reči a pri tom mi vážne pozerala do očí. „Ten Dumbledore, ktorého si poznal by bol schopný ublížiť človeku?“

Pri tej otázke mi doslova vyschlo v krku, tak som len pokrútil hlavou.

„Bol by ten Dumbledore schopný nenávisti v takej miere, ako nej bol schopný ten starec, čo ťa napadol?“ položila mi ďalšiu otázku a ja som znova len pokrútil hlavou.

Mal som pocit, že viem kam tým mieri.

„Tak vidíš. Tento muž nebol tým, ktorého si poznal vtedy,“ povedala a ja som znova chcel protestovať, ale nedala mi možnosť prehovoriť. „Draco! Urobil si všetko čo bolo v tvojich silách, aby si pomohol obrátiť tento svet k lepšiemu. Cestoval si časom...“ pokračovala a teraz som jej už drzo skočil do reči.

„Aby som získal Hermionu!“

Pansy pretočila oči. „Áno a on ťa, pokiaľ viem, nechal. Čo ak bolo toto to, čo od teba chcel? Hm? Čo ak si celkom správne pochopil svoju poslednú úlohu? Ten Dumbledore by sa obetoval!“

Keď to takto povedala, odrazu mi to dalo zmysel. Oprel som sa o vankúš a povzdychol som. „To sa už nikdy nedozvieme,“ zašomral som viac-menej sám pre seba a Pansy sa spokojne usmiala.

„Nesmieš sa tým už viac zaťažovať. Všetky kontakty s tým svetom sú fuč a ty musíš žiť ďalej, svojim životom. Po boku Hermiony, konečne ju máš Draco!“ zvolala šťastne.

„Mám pocit akoby...“ začal som, „akoby som bol niekým iným. Necháp ma zle, ale po tom čo sa stalo sa už necítim ako ten Draco Malfoy. Bol som nafúkaný, arogantný idiot a teraz som...“

„Chlap, pre ktorého by každá jedna vraždila!“ dokončila za mňa Pansy a spokojne na mňa žmurkla.

„Ale ja chcem iba Hermiona,“ povedal som. „Cítil som sa tak zničene, keď nebola pri mne. Urobil som aj nemožné, aby som ju získal, ale svet ma podviedol, keď mi ju i tak vzal. Nemohol som s ňou byť a pripadalo mi to nefér!“ posťažoval som sa.

„No a Duncan zasa podviedol Hermionu!“ prehodila Pansy.

„Počul som.“ Prikývol som a zaškľabil som sa.

„Je to vlastne celé zvláštne. Ty si podviedol čas a svet ťa na oplátku zradil, keď ti dal do cesty Duncana. Duncan si nevážil čo mal a podviedol Hermionu, zatiaľ čo ty si sa utápal v seba ľutovaní a napokon ešte Duncan zradil aj teba a celú svoju rodinu, keď ťa okradol a uniesol Liama,“ hovorila Pansy a popritom neveriaco krútila hlavou.

Uchechtol som sa a tiež som nad tým musel krútiť hlavou. Bolo to ako jeden zlý sen. V tejto chvíli som sa cítil, akoby som len spal a všetko sa to odohralo len v mojej hlave.

„A teraz, keď sú všetky úlomky pozbierané, ty a Hermiona môžete mať svoj šťastný koniec!“ povedala a celým mojim telom prešiel príjemný, hrejivý pocit a ja som to konečne cítil.

Pravý a ničím nefalšovaný pocit šťastia. 

Tak a je koniec! Dobre - ešte mám pre Vás epilóg, ale ten je dosť krátky, takže ho za plnohodnotnú kapitolu ani nerátam.

Aj som uvažovala, že im spravím ešte nejaké zlé veci, ale potom som si povedala, že za tie tri série ste si Vy - a Draco s Miou - toho užili až-až a máte všetci nárok na happy end. Nikdy som ani veľmi nepremýšľala nad tým, že by som im ho napokon nedopriala - i keď  raz mi predsa len napadlo, že niektorého z nich zabijem. :D

Tak hádam sa ešte uvidíme pri epilógu. 

Mimi :)

Autor: mima33 (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování » FanFiction Harry Potter

Sdílet

Diskuse pro článek Úlomky zrady - 21.: