OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » FanFiction Teen Wolf » Feel that lust 2/3

08.07.2014 (20:00) • Perla • Povídky » Jednodílné » FanFiction Teen Wolf • komentováno 3× • zobrazeno 1902×

Časť druhá

„No konečne!“ vyhúkol tréner hneď, ako ma zbadal. Nad tým pohľadom som len znudene pretočila očami. „Už som si myslel, že nemáte hodinky!“

„Veď už som tu,“ zamrmlala som a prešla k lavičke, na ktorej už sedel prezlečený Stiles. Pozrel na mňa, ale mlčal. Našťastie. Ak by povedal čo i len jedno slovo, asi by som sa už neovládla a jednu mu vrazila. Minimálne jednu.

„Tak poďme poďme slečinky!“ vrieskal tréner aj naďalej. „O týždeň hráte, tak aby ste sa zapotili! Poďme!“

Páni! Ten muž mal teda pre tento šport väčší zápal ako niektorí ostatní hráči. Hneď po rýchlej rozcvičke sa všetci rozostavili a začali trénovať. Najprv sa postavili do zástupu a cvičili streľbu na bránu, potom hru a to všetko stále dookola.  Bolo to ako nekonečný príbeh. A Stiles vedľa mňa len sedel a sedel. Naozaj mi v tej chvíli nedochádzalo, prečo je v tíme aj on. Morálna podpora? Hral on vôbec niekedy?

Vtom moju pozornosť upútalo niečo iné. Niekto práve zaútočil na bránku a hoci vyšiel brankár von, došlo k zrážke a obaja hráči boli v sekunde von z hry. Veď ako inak, keď to boli obyčajní chlapci?

„Čo to má znamenať, Greenburgh?!“ rozčuľoval sa tréner. „Toto nie je wrestling, ale lakros!“ vrieskal po ňom. „Pomôžte im niekto na lavičku!“ dodal rýchlo.

Otočil sa k lavičke a jediní dvaja hráči, ktorí tam boli som bola ja a Stiles. A že to nebola pre trénera žiadna výhra. Pozrel na nás a videla som, ako v rýchlosti zaúpel.

„Stilinski!“ okríkol ho. „No tak na trávnik! Alebo ti mám poslať pozvánku?!“ spýtal sa ho rečnícky.

„A čo druhý hráč?“ zaujímalo ma, keď sa ten chlap len tak otočil naspäť k hráčom.

„Vidíš tu niekoho?“ pozdvihol obočie a ja som sa na neho zamračila. Som pre neho len vzduch? Alebo si myslí, že nie som príliš dobrá?! Naštvane som sa postavila z lavičky a podišla k nemu. Pozrela som mu vyzývavo do očí.

„Nechajte ma zahrať si s nimi.“

Netrvalo ani sekundu a tréner sa hlasno rozosmial, až sa chytil za kolená. Ja som si ale len prekrížila ruky na prsiach a naďalej na neho seriózne hľadela.

„Oh,“ zháčil sa po chvíli. „Ty to myslíš naozaj?“

„vyzerám, že srandujem? Tam, odkiaľ som, sme vždycky hrali v zmiešaných tímoch. Bolo to dobré, aby si chlapci uvedomili, že aj dievčatá dokážu dobre športovať.“ A bojovne som vystrčila bradu.

Jeho už aj tak obrovské oči sa ešte zväčšili. Ak to teda bolo vôbec možné, a na sekundu sa zamyslel.

„Dobre,“ zamrmlal, hoci mi bolo jasné, že sa mu to veľmi nepáči. „Počuli steč?!“ točil sa ku chlapcom. „Buďte trocha jemný.“

Niektorí z nich sa tlmene zasmiali, iní s tým zasa nesúhlasili. Chlapec, ktorý sedel na lavičke mi mal dať svoje chrániče, ktoré mi boli trocha veľké. Ale nič som si z toho nerobila. Aj tak im to všetkým ukážem. A hlavne Scottovi.

Tréner zapískal a hra sa mohla začať. Bola som v opačnom tíme ako Scott a Stiles, no veľa som si z toho nerobila. No okrem nich som tu ešte zaregistrovala nejaký iný známy pach. Chlapčenský. Do šľaka, odkiaľ ho len poznám?

Niekto mi hodil loptičku, ale mieril tak, akoby mi to malo pristáť v tvári, nie v sieťke. Našťastie som prudko zastala a sieťkou dokonalo zachytila loptičku. Ani na sekundu som nezaváhala a rozbehla sa k bránke. Nemala som v pláne zastaviť sa, dokým nedám gól. Niwektorých hráčov som bez problémov obohrala a keď sa predo mňa postavil Scott, hodila som sa na trávu a prekĺzla mu medzi nohy. V okamihu som sa rýchlo postavila a pokračovala v behu. Nič okrem bránky som nevnímala. A to bola veľká chyba.

Niekto do mňa narazil a ja som stratila rovnováhu. Padla som k zemi, avšak toho debila som stiahla zo sebou. Nedovolím mu, aby ma ponížil!

Pocítila som pod sebou studenú zem a potom už len jeho telo na svojom. Otvorila som oči a pozrela na toho, čo na mňa zaútočil.

„Ty?!“ precedila som pomedzi stisnuté zuby. „Do čerta s tebou!“

Stiles ale mlčal. Len na mňa hľadel a vyzeral, že ho to mrzí. Tak prečo sa na mňa hodil? Chcel získať moju pozornosť ešte väčšmi?!

„Prepáč,“ dostal zo seba po chvíli. Mierne sa usmial a ja som len pretočila očami.

Až vtedy ku mne doľahol trénerov smiech. Smial sa na plné hrdlo a pomaly k nám podišiel.

„Musím teda povedať...“ Zakuckal sa od smiechu. „Vy teda viete hrať. Ste perfektná dvojka. Už iba McCall a boli by ste kompletní.“

Naštvane som prižmúrila oči a Stiles sa medzitým spamätal. Okamžite zo mňa vstal a podal mi pomocnú ruku. Chvíľu som zvažovala, že by som sa na to vykašľala a pomohla si sama, ale nakoniec som to prijala. Pomohol mi a hneď, keď som pod nohami cítila pevnú zem som sa ho pustila.

„Ešte raz sa ma dotkneš...“ zavrčala som. Nikto okrem nás dvoch to počuť nemohol. „Zaškrtím ťa.“ A dala  som sa na odchod.

„Ak ma život omrzí, ozvem sa!“ zakričal za mnou ešte.

Zhlboka som sa nadýchla a snažila sa byť v pokoji. Nenechám sa ním predsa vytočiť! Alebo áno?

Dala som zo seba dole tie sprosté chrániče a rýchlo sa vzala do šatne. Mala som zodreté koleno a nechcela som, aby si niekto všimol, že sa mi čo chvíľa zahojí. Vbehla som do dievčenskej šatne, kde nikto nebol a šla do sprchy. Mala som pravdu. Koleno sa stihlo krásne zahojiť. Zabalila som sa do uteráku a prešla k skrinke, kde som mala mať svoje veci.

„Máš celkom silu,“ prehovoril niekto za mnou. Behom sekundy som sa otočila a o krok cúvla pred neznámym chlapcom. Vlastne... nebol neznámy. Ten pach som poznala. Ale odkiaľ, preboha?!

„Kto si? Pochybujem, že dievča v prestrojení,“ prižmúrila som oči. „Padaj odtiaľto!“

„Pokoj, som Isaac,“ predstavil sa a vtedy mi všetko došlo. Jasne, ten vlkolak, ktorého premenil môj skvelý braček! Ako inak? Nebodaj to o mne vie?

„Neboj sa, nechcem ti nič urobiť. Ja len... všimol som si ťa dnes pri hre a musím uznať, že máš výdrž.“ Jemne sa usmial a mne sa aj tak vôbec nepozdávalo, kam táto konverzácia smerovala.

„Čo teda chceš?“ Prešla som k veci.

„V piatok sa tu koná ples. A ja... zaujímalo ma, že či by si... nechcela by si ísť so mnou?“

Vytrieštila som na neho oči a netrvalo mi ani sekundu, než som prišla k jasnému rozhodnutiu. Nepôjdem predsa na ples s vlkolakom, ktorého premenil môj brat! A hlavne, keď o mne každú chvíľu môže zistiť pravdu! Najmä ak príde k Derekovi a bude tam moja vôňa! Do čerta, čo si vymyslím?

„Ja... nemôžem, prepáč,“ hlesla som a čo najpresvedčivejšie na neho pozrela. „Mrzí ma to, ale... už s niekým idem,“ vyhŕkla som prvé, čo mi zišlo na um. A hneď som to aj oľutovala. A to poriadne.

„S kým?“ zaujímalo ho.

„Ja... no... so Stilesom!“ Na nikoho iného som s odrazu nespomenula. Avšak hneď mi aj došlo, že toto bola chyba. Jedna veľká, obrovská chyba.

„Aha.“ Bolo všetko, čo na to ale povedal on. Ani ho to veľmi... neprekvapilo. Počkať, prečo? Naozaj si myslí, že by som s ním len tak šla na ples? Hoci... teraz asi budem musieť. Do šľaka!

„Tak snáď nabudúce,“ prehodil ešte, keď sa otáča, a smeroval preč. Kyslo som sa usmiala a hneď, ako bol dostatočne ďaleko som si len vzdychla a šla sa obliecť. Pre pána! Prečo práve ja? Ako to poviem Stilesovi?!

***

Preglgla som žlč, ktorá sa mi nahrnula do hrdla  a vydala sa za Stilesom, ktorý smeroval ku skrinke. A bol sám, čo pre mňa bolo niečo nečakané, no zároveň výhodné. Zhlboka som sa nadýchla a ešte raz si v hlave zopakovala to, čo som mu chcela povedať.

Podišla som k nemu a čakala, kedy zavrie skrinku. Hneď, ako tak urobil a zbadal ma... až ním myklo.

„To som až tak desivá?“ začudovala som sa.

„Ja.. nie!“ vykoktal sa okamžite. „Ja len... nečakal som ťa tu... teda... nečakal som ťa nikde... vlastne...“

„Chápem,“ skočila som mu do reči, než by sa to stalo trápnym viac, než muselo. „Viem, že sme si veľmi nesadli, no myslela som... vieš... stala sa mi jedna vec a potrebujem pomoc. Nehľadaj za tým nič viac,“ upozornila som hneď na začiatku. Nepotrebovala som, aby si myslel, že s ním idem z mojej dobrej vôle.

„Čo sa deje?“ nerozumel.

„Prišiel za mnou jeden chalan, Isaac, a pozval ma na ples...“

„A?“ pozdvihol obočie.

„Povedala som, že nemôžem. Že tam už idem s niekým iným. Nebolo to tak, že by som naň chcela ísť, ale bolo to trápne len tak ho odmietnuť a mala som ešte zlosť a... nakoniec som mu povedala, že idem s tebou,“ dostala som zo seba a čakala, čo na to on povie.

„Čože?“ vytrieštil na mňa oči presne tak, ako som očakávala.

„Takže so mnou pôjdeš? Aby neprišiel na to, že som klamala?“ zaujímalo ma.

„A mám na výber?“ kontroloval si.

„Nie.“ Kyslo som sa usmiala. „Keď so mnou nepôjdeš, v spánku ťa zabijem, kretén. Ak nie, tak vymyslím ďalšie klamstvo. Vieš čo? Kašli na to,“ mávla som rukou a už som sa otáčala na odchod.

Bola hlúposť ísť s tým za ním. Prečo som to vlastne urobila? Potratila som všetok rozum?

„Počkaj!“ ozval sa ešte. „Veľmi rád s tebou pôjdem!“ 

Autor: Perla (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné » FanFiction Teen Wolf

Sdílet

Diskuse pro článek Feel that lust 2/3: