OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Kiss of death

18.06.2011 (12:00) • Moonlight • Povídky » Jednodílné • komentováno 5× • zobrazeno 1049×

„Pozri sa na toto!“ skríkol malý chlapec stojaci oproti mne rozhadzujúc rukami na všetky strany. Pred sebou mal poriadne dlhý a hrubý konár, ktorý sa odrazu zdvihol do vzduchu.

„To je nič oproti tomuto!“ zvrieskla som a sama sa vzniesla vyššie ako ten konár.

***

Obraz v mojej mysli sa trochu rozmazal, ako keby určitá časť chýbala. Pomaly som otvorila oči, no okolo mňa bola len tma. Nevedela som, ako dlho som tu bola. Ruky aj nohy som mala pripútané železnými reťazami k stene. Vo vzduchu sa vznášal akýsi pach stuchliny. Od únavy som zvesila hlavu a opäť sa ponorila do spomienok.

***

„Kde si bol?“ spýtala som sa Olivera ostro.

„S Natashou,“ odvetil jednoducho.

„Tss, tá fuchtľa,“ odsekla som.

„Ale, ale, žeby sa tu niekto cítil odstrčený?“ spýtal sa s úsmevom na perách. Chvíľu som sa zahľadela do jeho očí. Mal tie najkrajšie oči na svete. Niečo medzi nebesky modrou a zelenou. Tyrkysová? Nevedela som tú farbu pomenovať, no pohľad do jeho očí ma vždy upokojil.

„Ani v najmenšom,“ odvetila som, ruky si zložila na hrudi a obrátila sa mu chrbtom.

„Trish, no tak,“ počula som za chrbtom jeho prosiaci hlas. Vždy sa vedel líškať. Keby na vás urobil tie svoje psie oči, odpustili by ste mu aj vraždu. Ja by som to však urobila aj bez toho. Otočila som sa a pozrela sa na jeho rebelský výraz, ktorý podčiarkovali jeho rozstrapatené blond vlasy.

„Čo chceš?“ spýtala som sa a snažila som sa dívať sa do zeme, aby som odolala jeho čaru.

„Vieš predsa, že by som nikoho pred tebou neuprednostnil.“

„Ani tú fúriu?“ spýtala som sa pochybovačne.

„Ani ju,“ povedal a vtisol mi bozk na pery. Chvíľu mi trvalo, kým som sa spamätala, no dlho som sa nebránila.

***

„Oliver,“ vydýchla som cez popraskané pery. Bola som neskutočne unavená a už som viac nevládala. Potrebovala som si niekam sadnúť alebo ľahnúť. Najesť sa a napiť. Mala som nedostatok spánku a skrehnuté ruky aj nohy. Vtom tmu preťal ostrý pás svetla. Niekto otvoril dvere, v ktorých sa objavila vysoká a mohutná silueta. Osoba zišla zopár schodov, zapálila pochodeň a podišla ku mne.

„Tak ako sa máš, holubička?“ spýtal sa chrapľavý hlas.

Nevládala som mu odpovedať, pretože som mala sucho v krku.

„No, vidím, že pobyt na samotke ti prospel,“ odvetil a previazal mi oči. Následne ma odviazal a prehodil si ma cez plece. Aj by som sa bránila, kopala nohami, ale nemala som silu. Oči sa mi zatvárali, až som ich nakoniec nechala zatvorené a po dlhom čase si užívala, že ma na zápästiach netlačia okovy.

***

„Už si o tom počula?“

„O čom?“ spýtala som sa nechápavo.

„Vraj sa tu potulujú akísi chlapi a hľadajú ľudí, ako sme my. Snažia sa ich chytiť a robiť na nich nejaké výskumy.“

„To je hrozné,“ prehovorila som a ešte viac sa schúlila do jeho náručia. Cítila som sa v ňom bezpečne kvôli jeho nadprirodzenej sile.

„Myslíš, že nás nájdu?“ spýtala som sa po chvíli.

„S tvojim ochranným štítom? Nikdy,“ zasmial sa a pohladil ma po tvári. „Nemáš sa čoho báť, vždy tu budem pre teba.“

***

Oliver bol  jediný človek, ktorý v skutočnosti o mne vedel všetko a ja som vedela všetko o ňom. Poznal moje schopnosti a ja som poznala jeho.

Spoznali sme sa ako malé deti, ktoré nezapadali do kolektívu, práve preto sme sa spolu začali kamarátiť. Po čase sme zistili, prečo to tak je. Oliver sa mi raz zdôveril, že sa veci okolo neho hýbu. Povedal to len a len mne, pretože vedel, že ostatní by ho považovali za blázna. Ja nie. Presne si pamätám, čo som mu na to odpovedala:

„Naozaj? U nás zase namiesto vecí lietam ja!“

Obaja sme sa začali smiať a vždy po škole a úlohách sme sa stretli v lese za domom a skúšali naše schopnosti.

Priateľstvo vyústilo do niečoho viac a my sme boli čoraz častejšie spolu.

Po smrti mojej matky sa všetko zmenilo. Otca to úplne zruinovalo a začal piť. Nedalo sa s ním normálne zhovárať, nebol okamih, kedy by som ho videla bez fľaše. Stará mama sa oňho bála, a tak zariadila, aby sme sa presťahovali k nim, nech sa otec môže dať na liečenie. Nevedela som si predstaviť, že  by som od Olivera odišla, a tak sme sa jednu noc zbalili a spolu sme ušli.

***

„Kam vlastne ideme?“ spýtala som sa ho, keď sme sedeli v jeho aute.

„Našiel som jeden malý domček neďaleko lesa. Stačí sa len nasťahovať,“ odvetil mi s úsmevom.

„Ale ako, môžeme si to dovoliť?“

„Zobral som z domu nejaké peniaze,“ odpovedal a šibalsky sa na mňa usmial.

***

Na tvár mi dopadol veľký prúd vody. Zmätene som zamrkala do ostrého svetla, ktoré sa mi dralo do mozgu. Po tej dobe v tme mojim očiam trvalo, kým si na ne zvyknú.

„Dosť, že si sa prebrala,“ počula som opäť ten chrapľavý hlas. Patril vysokému mužovi s hranatou tvárou a čiernymi očami.

Mala som tušenie, prečo tu som, ale nevedela som si spomenúť. Ako keby mi v tom bránila vysoká stena.

„Čo odo mňa chcete?“ spýtala som sa sípavým hlasom.

„Ty to dobre vieš. Chceme predsa tvoje schopnosti.“

„Ja nijaké nemám,“ namietla som.

„Ale máš! A tvoj priateľ takisto,“ dodal šeptom.

A práve vtedy, akoby sa stena rozostúpila a ja som si uvedomila, prečo som vlastne na tomto mieste.

***

Sedeli sme s Oliverom v obývačke, práve sme pozerali nejaký nezmyselný romanťák, ktorý sme vlastne ani nevnímali, pretože sme boli neustále na sebe nalepení. Všade bolo ticho ako obyčajne. Vtom niekto alebo niečo vyvalilo vchodové dvere za veľkého treskotu. Do domu sa vrútilo niekoľko vysokých chlapov, ktorí sa na nás vrhli a zviazali nás. Videla som, ako sa Oliver snažil brániť a použiť svoje schopnosti, ale bolo ich na nich veľa. Jeden z nich ho prudko kopol medzi rebrá, až sa Oliver skrútil na zemi.

„Aké máte schopnosti?“ spýtal sa ten, čo ho kopol.

„Neviem o čom to hovoríte,“ odvetila som s malou dušou a snažila sa okolo nás vytvoriť ochranný štít, ale nešlo to. Ležala som na bruchu a musela som poriadne vytočiť hlavu, aby som mu videla do tváre. Čupol si, zdrapil ma za vlasy a zdvihol mi hlavu k svojej tvári.

„Pýtam sa naposledy, aké máte schopnosti,“ zasyčal.

„Nič vám nepoviem,“ odvetila som mu vzdorovito.

V tom nasledovala prudká rana a Oliverov zúfalý krik.

***

„Tak už ti to doplo, slečinka?“ spýtal sa vysoký muž.

Vzdorovito som sa na neho pozrela, no neprehovorila. Nechcela som mu nič prezradiť, no mala som taký pocit, že aj keby hej, z mojich suchých úst by nič nevyšlo.

„Dajte im vodu,“ rozkázal nakoniec a dal mi napiť. Nedokázala som odolať a tak som podľahla, aby som zahasila tú nechutnú páľavu v hrdle.

„Myslím, že vieš, prečo sme ťa s tvojím priateľom zajali. Ste mutanti.“

„Len preto, že máme nadprirodzené schopnosti, nie sme mutanti,“ skočila som mu do reči.

„Ohrozujete celé ľudstvo. Osoby ako vy sú nevyspytateľné a musia byť zničené.“

Zhlboka som sa nadýchla a neustále na neho hľadela.

„Možno ti rozviaže jazyk toto,“ odvetil a luskol prstami. Vo dverách sa zjavili ďalší dvaja chlapi zvierajúci Oliverovo ochabnuté telo.

„Nie!“ vykríkla som a chcela vstať zo stoličky, ale až vtedy som si uvedomila, že som k nej všemožne pripútaná. Sledovala som, ako tí dvaja pripútali Olivera rukami a nohami k stene. Pri pohľade na jeho zúbožené telo mi začali po tvári tiecť slzy.

„Tak už nám konečne povieš, aké máš schopnosti, maličká?“ zašepkal mi pri uchu. „Alebo si ochotná zabiť svojho priateľa.“

Sledovala som jeho prehnutú postavu visiacu za ruky a nohy. Nemohla som dopustiť, aby sa mu niečo stalo. Neprežila by som to.

„Nemáš veľa času,“ prehovoril muž.

Už – už som mu niečo chcela odseknúť, keď v tom Oliver zdvihol hlavu a pozrel sa do mojich očí.

„Levitácia!“ zasipel.

Prekvapením som otvorila ústa. Nechcelo sa mi veriť, čo to urobil.

„Ale, ale, tak on ťa prezradil,“ zasmial sa chlapík. Oliver sa na mňa smutne pozrel, akoby mi chcel povedať, že on za to nemôže, ale potom kto iný?

„A aké iné schopnosti má?“ spýtal sa ho.

„Vie zobrať veciam život a dokáže vytvoriť silové pole,“ zašepkal ticho.

Vtedy som sa už úplne rozplakala. Nemohla som uveriť, že práve osoba, ktorá mi toľkokrát opakovala, že ma miluje a toľkokrát ma ubezpečovala, že pokiaľ je so mnou, tak sa mi nič nestane, ma práve prezradila.

„Ako som vravel, mutanti nebezpeční pre ľudstvo. Odviažte ho,“ povedal ostro. Sledovala som ako mu tí dvaja chlapi dali napiť vody a snažili sa ho posilniť.

„Život za život,“ povedal chlapík a prešiel mi dýkou po krku, že som skoro ani nedýchala. „Zrada za zradu,“ zasmial sa. „Priveďte toho chalana.“

Priviedli Olivera rovno oproti mojej stoličke, donútili ho kľaknúť si na kolená a pozrieť sa mi do očí. Videla som v nich neskutočnú ľútosť a smútok, až mi z toho bolo do plaču.

„Máš nejaké posledné prianie?“ spýtal sa ma s iróniou v hlase. „Nie? Škoda.“

Podal Oliverovi dýku do ruky a naklonil sa k nemu:

„Zrada nie je pekná, hlavne nie k milovanej osobe. Tvojím trestom je jej smrť.“

Zhrozene som sa na neho pozrela. To nesmie!

„To nikdy neurobím,“ odporoval mu Oliver.

„Ale áno, ak nechceš, aby sme ju dobili na smrť,“ zasmial sa a ostatní s ním.

Oliver naprázdno prehltol a zovrel dýku v ruke. S vytreštenými očami som sledovala, čo ide urobiť. Napriamil sa na kolenách a nahol sa ku mne.

„Odpusť mi to, prosím,“ povedal a po líci mu stiekli slzy. „Vždy som ťa miloval a aj budem.“

Jeho pery sa prisali na moje pery vo vášnivom bozku, ktorý prerušila ostrá bolesť v srdci. A ďalšia a ďalšia. Pred očami sa začalo rozmazávať a ja som pomaly upadala do večnej tmy.

Autor: Moonlight (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Kiss of death: