OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Rozhodol sa byť strateným...



Rozhodol sa byť strateným...O čom je to? O láske? O zákonoch? O ľútosti?


Kráčal temnou chodbou, kde doháralo len pár sviec rozložených popri stene. Klapot podrážok o mramorovú podlahu vypĺňal celý priestor od čakárne až po prijímaciu sálu. Chveli sa mu ruky. Vo svojej ľavačke takmer ostýchavo zvieral tenký krúžok. Zásnubný prsteň sa ligotal vo svetle sviec a v tej tme pôsobil majestátne.
Prešiel ďalších pár dlhých krokov, než sa zastavil pred širokými dverami z dubového dreva s pozlátenými ornamentmi a zdobenými kľučkami na oboch krídlach. Zhlboka sa nadýchol, prsteň schoval do zadného vrecka plátenných nohavíc.

„Vezmeš si ma?“

„O čom to hovoríš?“


Dvere otvoril, až keď sa zvnútra ozvalo vyzvanie. Obyčajné Ďalej bolo spúšťacím mechanizmom pre rad úkonov.
Stisnúť kľučku.
Vstúpiť.
Zavrieť za sebou dvere.
Zhodiť z pliec tmavofialový plášť.
Podať ho sluhovi.
Prejsť ďalších pár krokov.

Kľaknúť na kolená.

„Si jediný. A si blázon,“ ozval sa hrubý bas zo šera miestnosti. Lúče svetla totiž dopadali len na kľačiaceho na kamennej dlážke, aby Jeho tvár ostala všetkým skrytá. Nikto Ho ešte nikdy nevidel – pokiaľ v nasledujúcej sekunde nezomrel.

„Som,“ pritakal so sklonenou hlavou a pohľadom prišpendleným k hrane jednej z kociek, čo tvorili podlahu.

„Milujem ťa.“

„Veľmi dobre vieš, že to nie je možné.“


„Hovoril som s Lianne o tom, prečo si sa rozhodol ma navštíviť... tak skoro.“
Mládencova tvár sa vyšvihla smerom k tme.
„S Lianne?“ Hruď sa mu zdvíhala, ako keby práve prebehol niekoľko kilometrov. Dychtivý výraz v očiach odrážal svetlo z nízkeho stropu. Pery sa odlepili od seba, aby umožnili väčší prietok vzduchu.
Od Neho sa ozvalo súhlasné zamrnčanie.
„Samozrejme, bola tu pred tebou. Všetko mi povedala.“
Jeho tvár opäť klesla, prudko vydýchol, zavrel oči.
„Všetko?“ zaskuhral. Bol to iba tichý lámavý zvuk, ako keď sa niekto vzdáva a vypúšťa posledné argumenty pôsobiace už len ako strohé konštatovanie.
„Áno.“ V Jeho tóne zacítil úsmev.

„Miluj sa so mnou...

...Potrebujem ťa...

...Teraz...“

„Nechcel som-“
„Čo? Čo si nechcel?“ skočil mu do reči On. Jeho hlas sa v momente zmenil z pobaveného na chladný, panovačný.
„Nechcel som... ju do toho zapliesť,“ zašepkal zlomene. On sa vystrel na stoličke a prstami si podoprel bradu.
„Sedem mesiacov. Sedem mesiacov a ty si odrazu spomenieš, že si ju do ničoho nechcel zapliesť?“ Vyčítavý a pohoršený hlas sa niesol ako ozvena tmavou miestnosťou.
Chlapec pevnejšie stisol viečka a zomkol pery. 

„Keď na to prídu, povedz, že som to chcela sama, že som ťa donútila.“

„To neurobím.“


„Bola to moja vina, a ľutujem to a...“
„Viem, prečo si tu,“ skočil mu opäť do reči. „Ja viem predsa všetko.“
Celý čas som to vedel...
„Nechce sa mi veriť, že si sa rozhodol takto trpieť. Vlastné chyby tým už neodčiníš.“
„Bez nej by to aj tak nemalo zmysel,“ zašepkal a otvoril oči, aby zas na pár sekúnd preskúmal hranu kocky.
„Hovoríš, ako keby si bol blázon. Alebo zamilovaný. Také klišé...“
Alebo zamilovaný blázon...

„Viem. A chcem vziať všetku zodpovednosť na seba.“
„Tým, že budeš stratený?“ On sa napol a presunul váhu na druhú opierku stoličky.
„Je to jediná možnosť.“
„Z vyhnanstva sa už nevrátiš. Všetci na teba zabudnú.“
„Ona nie.“ Zovrel ruky do pästí.

„Nikdy na teba nezabudnem.“

„Ani ja na teba.“


„Si oboznámený s tým, že každý, kto kedy vstúpil do vyhnanstva, neprežil ani dva týždne?“
„Čítal som o tom,“ povedal a uvoľnil si dlane, do ktorých pomaly vstupoval kŕč. Ozval sa smiech.
„Takže čítal? To preto ideš dobrovoľne na istú smrť len kvôli tomu, že miluješ nepravú?“
„A že som ju pripravil o nevinnosť, a uvalil na ňu večnú hanbu a zničil jej život.“
„To je pravda,“ skonštatoval On pomerne ľahostajne. „V každom prípade – aj tak by sa vydala za iného.“
„Ja by som to tak či tak neprežil.“
„Je to teda tvoje dobrovoľné a konečné rozhodnutie?“

„Áno.“

„Prestaň, to šteklí!“

„Neprestanem, pretože sa ťa môžem dotýkať.“


„Nuž teda – je čas. Postav sa.“
Vystrel nohy a vzal si plášť od sluhu, ktorý sa odrazu objavil vedľa neho.

„Zbožňujem chuť tvojich úst, vieš o tom?“

„Ako by som nevedel, keď mi to stále opakuješ.“

„Musím, pretože ty si ten jediný.“

Hrubý pás svetla ostal prázdny. Už tam nikto nestál. Len v strede priestoru na zemi ležal úzky krúžok. Prsteň. Zásnubný prsteň...

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Rozhodol sa byť strateným...:

1. LynVonNightlight přispěvatel
02.09.2011 [20:35]

LynVonNightlightSom človek, ktorého väčšinou žiadna jednorázovka nezaujme. Už mám ťažké srdce takmer na všetky poviedky. Emoticon Emoticon Ale táto tvoja ma fakt dostala. Ani neviem prečo. Bolo v nej niečo, čo ma nútilo čítať stále ďalej. Rozhodne v tebe vidím potenciál na budúceho autora dobrého príbehu, hádam nejaký napíšeš, aby som si mohla prečítať. Toto bolo vážne výborné!!!
A ja to nehovorím len tak!


Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!