OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Won't Let Go

26.05.2011 (15:00) • Euriphia • Povídky » Jednodílné • komentováno 4× • zobrazeno 856×

„Nie. Na dnes končím,“ odpovedal som Jerrymu na jeho otázku.

„Stalo sa niečo? Teda, niežeby mi to prekážalo, ale obyčajne chceš zostať na javisku čo najdlhšie. A teraz... Máš rande?“ opýtal sa odrazu. Pri tej myšlienke som sa pousmial.

„Nie.“ Pravdupovediac, nevedel som, ako môj plán dopadne. Ono to vlastne ani nie je plán. Iba spontánne rozhodnutie. „Len som si niečo uvedomil.“ Znova som si to predstavil a páčilo sa mi to. Vedel som, že je to správne. Nie. Vedel som, že to chcem.

„Viac mi nepovieš?“

„Uvedomil som si, že som idiot. Mal som to a nechal som to ísť. A to bola chyba. Takže to musím ísť nájsť.“ To nebola pravda, pretože som to už našiel. Len dúfam, že mi to odpustí. Bože, hovorím o tom, akoby to bola vec. Ale nechcel som Jerrymu povedať, čo chystám. Čo ak to nevyjde?

„Prestaň rozprávať v hádankách. Vôbec ti nerozumiem,“ zakrútil hlavou Jerry.

„To nič. Pochopíš to. Teraz už musím ísť.“ Otočil som sa, no Jerry ma zastavil.

„Počkaj. A teraz akože čo? Kam ideš a kedy sa vrátiš? Nezabudni, že máš zajtra ďalší koncert,“ pripomenul mi.

„Ja viem,“ povedal som pokojne, ale jeho to ešte viac znepokojilo. „O siedmej v New Yorku. Ale nič ti nezaručujem.“ Mal som príliš dobrú náladu na to, aby mi ju pokazil nejakými „malichernosťami“.

„Vážne mi nič nepovieš? Som predsa tvoj manažér a navyše aj kamarát. Mám právo to vedieť,“ snažil sa zo mňa dostať odpovede na jeho otázky, ale bolo to zbytočné.

„Prepáč, ale nie. Nič ti nepoviem. Uvidíme sa...,“ zamyslel som sa, „neviem presne, kedy to bude, ale čoskoro. Navyše, chalani to zvládnu aj bezo mňa.“

„Robíš si srandu? Ani tá najlepšia kapela sa nezaobíde bez speváka. A ty si teda fakt dobrý spevák. Pokojne by si mohol ísť na sólovú dráhu a zvládol by si to. Si stokrát lepší ako nejaký Justin Timberlake. A tisíckrát lepší ako Justin Bieber.“

„Neporovnávaj ma s nimi len pre to, že sa volám Justin. Ale máš pravdu, som lepší ako oni,“ povedal som a potom som odišiel. Dúfam, že skutočnosť, že som lepší mi pomôže dosiahnuť môj cieľ.

Nikto nemal tušenie, čo chcem spraviť. Nikomu som nič nepovedal. Bolo to úplne spontánne rozhodnutie. Ešte včera, keď som spal s nejakou babou, ktorej meno ani nepoznám, by som si nepomyslel, že to spravím. Ale teraz sedím v lietadle smerujúcom do Toronta. Cestou som premýšľal, ako to asi dopadne. Čo ak zlyhám? Čo ak ma ani nespozná? Nie, to sa nestane. Je viac pravdepodobné, že ma vykopne. Ale mám plán B. Keď ma nenechá u seba, zostanem v hoteli, ale nedám jej pokoj, kým si ma nevypočuje a neodpustí mi. No ak ani to nevyjde, príde na rad plán C.

Zobral som si svoj kufor a nastúpil do prvého taxíka, ktorý mi zastavil.

„Tak, kam to bude?“ opýtal sa taxikár a pozrel sa na mňa v spätnom zrkadle. Ani som sa nemusel pozerať na papierik, na ktorom som mal napísanú jej adresu. Vedel som ju naspamäť. Aj keď som mu ju nadiktoval, ešte stále ma sledoval.

„Prečo sa na mňa pozeráte? Radšej sa pozerajte dopredu,“ napomenul som ho.

„Zdáte sa mi nejaký povedomý. Nepoznáme sa?“ hádal.

„Nie, som si istý, že ja vás nepoznám,“ odpovedal som pokojne. Ale bolo mi jasné, prečo sa mu zdám povedomý. Veď som predsa celebrita. Skôr či neskôr si to uvedomí.

„Už viem,“ povedal odrazu, čím ma vyrušil z môjho uvažovania. „Ste Justin Dwelyn, ten spevák z Damlee. Ó, bože! Nemôžem tomu uveriť. Vy naozaj sedíte v mojom taxíku. Dáte mi autogram?“

„Iste,“ povedal som milo. Fanúšikovia sú dôležití. Bez nich by sme neboli nič. Rýchlo som na papierik našmáral svoj podpis. „A pre koho to bude?“

„Napíšte Jessice, to je moja dcéra. Zblázni sa, keď jej to dám.“ Prechádzali sme okolo nejakého hotela, keď som si uvedomil, že bude lepšie, keď sa zložím v hoteli. Ubytoval som sa a potom som pokračoval vo svojej ceste.

Tento krát ma už našťastie žiaden taxikár nespoznal, dostal som sa bez problém až k nej. Taxík zastavil pred nádherným domom, ale samozrejme, ja som mal omnoho väčší a krajší. K vchodu viedla cesta obklopená stromami. Predtým som nemal strach z toho, čo som sa chystal spraviť. No teraz som si to začal uvedomovať. Som tu a kráčam k jej dverám. Nervozita stúpa. Obrovskú kyticu ruží som schoval za seba, nechcel som, aby ju zbadala skôr ako mňa.

Keď som zastavil pred dverami, zhlboka som sa nadýchol a nasadil som úsmev, ktorý kedysi tak zbožňovala. Zazvonil som. Na malý okamih som zaváhal. Premýšľal som, čo tu vlastne robím. No zrazu sa dvere otvorili a predo mnou sa zjavila ona. A ja som vedel, prečo som tu.

„Jay?“ spýtala sa prekvapene. Nemohla uveriť tomu, že ma vidí. No mňa neprekvapilo, že ma oslovila Jay. Nechcela tým naznačiť, že pre ňu ešte stále niečo znamenám alebo ku mne niečo cíti. Nie. Jednoducho len neznášala moje meno. Nikdy ma neoslovila Justin. Ale to mi neprekáža. Podstatné je, že ma vôbec spoznala.

„Ahoj Emma.“ Stále na mňa hľadela, akoby to bol len sen. Myslím, že som spravil dobre, keď som si najskôr zložil kufre v hoteli. Keby ich zbadala, určite by okamžite zabuchla dvere. No nemám žiadnu istotu, že to nespraví aj tak.

Až teraz som si uvedomil, aká je krásna. Rovnako nádherná, ako predtým. Vôbec sa nezmenila. Jej nádherné gaštanové vlasy viali v jemnom vánku. Na sebe mala iba červený saténový župan. Keď si všimla, ako si ju detailne prezerám, zahalila sa, no nemohol som si nevšimnúť ten náznak úsmevu.

Bože, ako je to dávno... Naposledy sme sa videli pred dvomi rokmi. Vtedy, keď sme sa rozišli. Teda, bolo to trochu inak. Vlastne keď sa nad tým tak zamyslím, nikdy sme sa oficiálne nerozišli. Jednoducho jedného dňa odišla a už sa nevrátila. V ten deň som sa vrátil domov z nášho európskeho turné. Čakala ma v obývačke na gauči. Sedela s prísnym pohľadom. Vedľa seba mala položené kufre.

„Čo sa deje?“ spýtal som sa vtedy.

„Odchádzam,“ povedala.

„Prečo?“

„Jednoducho to nemá zmysel. Ja sa naozaj snažím, robím všetko preto, aby nám to klapalo. Ale ty sa správaš, akoby ti to bolo jedno. Čo pre teba vôbec  znamenám?“ Nikdy nezabudnem na ten jej pohľad. Bol v ňom hnev a smútok zároveň. Bola sklamaná.

„Čo-čo tým myslíš?“ vyjachtal som zo seba.

„Viem, ako si si krátil čas na turné. Pravidelne ma podvádzaš a vôbec ťa to netrápi.“ Vtedy mala pravdu. Podviedol som ju. A nie raz. Ale nepriznal som to.

„Nič som nespravil,“ klamal som. Ona vstala a vybrala sa k dverám. A ja som spravil tú najväčšiu chybu vo svojom živote. Nechal som ju odísť. Nepokúsil som sa ju zastaviť, vysvetliť to alebo sa ospravedlniť.

Znova som sa vrátil do reality. To ticho bolo neznesiteľné. Boli mi jasné, že nevie, ako má reagovať. Musel som niečo povedať. Lenže čo? Nepripravoval som si žiaden príhovor, chcel som, aby to bolo prirodzené. No viem, že chcem byť s ňou. Ja som sa už rozhodol, ostatné záleží len na nej.

„Vtedy si mala pravdu,“ začal som a tým som upútal jej pozornosť. „Bol som debil. Podvádzal som ťa a je mi to ľúto. Prosím odpusť mi.“ Podával som jej kyticu, ale ona ju odo mňa neprijala.

„A to si si uvedomil až po dvoch rokoch?“ spýtala sa ma obviňujúco. Bola stále rovnaká. Úplne iná ako ostatné. Nikdy ma nebrala ako hviezdu. Pre ňu som bol len chlap ako každý iný. Ja som bol pre ňu len jeden z mnohých. No ona bola pre mňa jedinečná. Mohol by som mať každú ženu na svete, ale chcem len ju. Aj napriek tomu, aká je. Nikdy nepovedala, že som dobrý spevák ani aká je poctená tým, že môže so mnou chodiť a bývať. Naopak, ona po tom nikdy netúžila, to ja som si ju musel získať.

Nikdy nechcela prijímať drahé darčeky, nechcela, aby som platil večere, na ktoré som ju pozýval. Nechcela ani chodiť na moje koncerty. Nechcela byť mojou „milenkou“. Neviem, prečo som sa k nej správal tak hnusne, prečo som si ju nevážil. No som si istý tým, že ma milovala a možno ma ešte stále miluje. Vravievala mi to, ale ja som jej ani raz nepovedal, čo k nej cítim. Možno je už neskoro, možno som ju už navždy stratil, ale ak je tu aspoň minimálna šanca, že môžeme byť spolu, nevzdám sa. Milujem ju, aj keď je úplne iná ako ja. Ja mám rád zábavu, užívam si život rockovej hviezdy so všetkým, čo k tomu patrí. Som šťastný, ale niečo mi chýba. Je to ona. A možno práve preto, aká je, ju milujem. A som ochotný vzdať sa všetkého, čo mám. Alebo... to môžem využiť na to, aby som ju získal späť.

„Milujem ťa,“ povedal som jej. Myslím, že toto je prvý raz, čo jej to vravím, len dúfam, že nie aj posledný.

Všimol som si ten jej túžobný pohľad, ktorý však vravel prepáč. Nerozumel som tomu. No keď sa vo dverách zjavil nejaký chlap, pochopil som. Niekoho má.

„Čo tu chcete?“ spýtal sa ma vysoký blondiak tónom, ktorý mi jasne naznačoval, aby som odišiel. Mysli, vravel som si. Predsa sa teraz nevzdáš.

„Musím sa porozprávať s vašou...“ Kto vlastne je? Jej priateľ alebo dokonca manžel?

„Švagrinou.“ Keď som počul to slovo, znova som pocítil tú silu. Sebavedomie. Ešte nie je nič stratené. No vzápätí som si uvedomil, že to neznamená, že niekoho nemá. „Otravuje ťa?“ opýtal sa Emmy.

„Zatiaľ nie.“ Pri tých slovách sa mi pozerala do očí.

„Ty si Justin, však?“ opýtal sa ma. Iba som prikývol. „Veľa som o tebe počul. Od Emmy aj od Jasmine.“ Teraz ma prebodával svojim pohľadom. Podľa toho som vedel, čo mu povedala. S Jasmine, Emminou sestrou, som sa vyspal, keď som ešte chodil s Emmou. Ale to bola len jedna z mojich mnohých chýb. Čakal som, že teraz dostanem od neho prinajmenšom facku, ale on len okolo mňa prešiel a potom odišiel.

„Poď ďalej,“ povedala mi odrazu Emma. Nečakal som, kým si to rozmyslí, okamžite som vošiel. „Sadni sa. Iba sa zbehnem obliecť.“ Chcel som povedať, že to nie je potrebné, ale radšej som si zahryzol do jazyka.

Za ten čas, čo bola preč, som si prezrel zbierku obrazov, ktorú tu mala. Vždy ju zaujímalo umenie, som si istý, že väčšinu z tých obrazov aj sama namaľovala. Postupoval som stále ďalej, až som na úplnom konci izby našiel jeden obraz, ktorý ma zaujal. Bola tam kométa, na prvý pohľad nič zaujímavé. Ale spomenul som si na to, čo mi kedysi hovorila. Vravela, že som ako kométa. Nikdy nezostáva dlho na jednom mieste, neustále sa presúva inam, ale vždy sa vráti späť. To som dokázal aj tým, že som teraz tu. Znamená ten obraz to, že na mňa myslela? Alebo len zabudla na to, čo mi povedala?

Všimol som si, že vedľa krba bola spadnutá nejaká fotka. Nestihol som sa pozrieť, čo bolo na nej, pretože som začul kroky, tak som sa rýchlo vrátil na gauč a fotku som strčil do vrecka. Emma si sadla oproti mne a čakala, čo poviem. Pripadala mi, akoby bola v nejakom kŕči. Vstal som a chcel som si sadnúť vedľa nej, ale zabránila mi v tom. Potom som ju chcel iba pohladiť, ale ona sa odtiahla. Nechcela, aby som sa jej dotýkal, ani aby som bol v jej blízkosti. Sadol som si teda naspäť.

„Máš niekoho?“ opýtal som sa nenútene.

„Zaujíma ťa iba, či spávam s Paulom, Jasmininým manželom, alebo či naozaj s niekým chodím?“ Nenechala ma odpovedať na jej otázku. „Jay, za tie dva roky, čo nie sme spolu sa toho veľa zmenilo. A všeličo sa stalo...“ Všimol som si, že jej po líci stiekla slza. Nevedel som, čo to znamená. Čo také sa stalo? Pozrela sa mi do očí a potom sa rozplakala. Toto som už nevydržal, išiel som k nej a objal ju. No ona sa strhla. „Nie!“ Rukou si pretrela oči a vzdialila sa odo mňa.

„Spravil som ti niečo?“ Až potom som si uvedomil, že to nebola práve najvhodnejšia otázka, ale ona na ňu nereagovala. „Myslela si niekedy na mňa?“ opýtal som sa.

„Áno,“ priznala. „A k tej otázke, či niekoho mám,“ nachvíľu sa odmlčala. Nevedel som, akú odpoveď mám očakávať. Bol som ako na ihlách. „Nie, nemám nikoho. Chodievam na rande, mávam sex, ale žiaden dlhodobý vzťah. Posledný dlhodobý vzťah bol ten s tebou.“

„A trval tri roky,“ doplnil som ju.

„A čo ty?“ zaujímala sa.

„Čo myslíš? Poznáš ma...“ Pousmiala sa. Znova som sa pokúsil sadnúť si k nej a tentoraz sa mi to podarilo. Nevedel som či sa jej môžem dotknúť, ale riskol som to. „Miluješ ma ešte?“  spýtal som sa. Rozmýšľala nad tým, ako odpovie. „Nemusíš odpovedať,“ povedal som. Chytil som ju okolo krku, Emma zavrela oči. Nevedel som či to, čo sa chystám spraviť je správne alebo nie, ale pobozkal som ju. Veľmi mi to chýbalo. Bolo to úplne iné, ako keď som sa bozkával s inými ženami, lebo toto bolo skutočné. Chcel som viac, ale ona ma zastavila. Chcel som sa jej spýtať, prečo to spravila, ale niekto zazvonil a ona sa rozbehla k dverám. Všimol som si, že to pre ňu bolo vykúpenie. No nerozumel som tomu.

Spomenul som si na tú fotku a vytiahol ju z vrecka. Bolo na nej dievčatko, myslím, že nemalo ani rok. Ona má dcérku? Aká je krásna... Vyzerá ako Emma. A má zelené očká. Chvíľu som nad tým rozmýšľal. Emma má sivé oči. Takže jej otec musí mať zelené oči. Rozmýšľaj Justin... O kom vieš, že má zelené oči? Nemusel som sa pozrieť do zrkadla, aby som vedel, kto má takéto oči. Ale kde je?

Nevšimol som si, kedy sa vedľa mňa zjavila Emma.

„Odkiaľ to máš?“ opýtala sa rozrušene a vytrhla mi z ruky tú fotku.

„Našiel som to vedľa krba. Vysvetlíš mi to?“ Nahlas som prehltol. Emma sa znova rozplakala. Nevedel som, či je to kvôli môjmu naliehaniu, alebo je to kvôli tej malej.

„Keď som od teba odišla, bola som tehotná.“

„Prečo si mi to nepovedala? A prečo si teda vôbec odišla?“ Mal som veľa otázok, no nechcel som, aby sa cítila previnilo.

„Vtedy som to ešte nevedela. No aj keď som to zistila, nechcela som ti to povedať, lebo potom by... Vlastne neviem, čo by bolo. Ale vedela som, že s tebou nechcem byť. Ty si mal svoj život a ja som ti doňho nechcela zasahovať. Nevedela som ani či si ma miloval. To, že si ma vtedy nechal odísť, ma iba utvrdilo v tom, že som pre teba asi veľa neznamenala.“ Stále som tomu nemohol uveriť. Ale to, že mi to nepovedala, bola hlavne moja vina. Naozaj nemohla vedieť, na čom u mňa je. „Čo by si spravil, keby som ti to povedala?“ opýtala sa ma.

„Neviem,“ priznal som po chvíli. Nevedel som, čo mám povedať. Nikdy som neuvažoval nad tým, čo by som spravil, keby mi nejaká z mojich mileniek povedala, že čaká dieťa.

„Ty nie si typ človeka, ktorý by si ma vzal alebo by sa o mňa a o dieťa staral.“ Som až taký strašný? Nechcem, aby si toto o mne myslela. Dobre, nepožiadal by som ju o ruku, ale dokázal by som sa o ňu aj o dieťa postarať. Dokážem sa zmeniť. Ale neviem, ako by som reagoval vtedy. „Ale ja ti to nezazlievam, ja som po tom ani netúžila,“ pokračovala Emma. „Vravela som si, že to zvládnem.“ Vrátila mi tú fotku, takže som si ju mohol detailne prezrieť. „Zoey sa narodila druhého júna. Bola taká krásna... Veľmi sa na teba podobala, Jay. Spočiatku bolo všetko skvelé, no ochorela na leukémiu a keď mala osem mesiacov, zomrela. Bola taká maličká... Ja viem, že je to už viac ako pol roka a mala by som sa cez to preniesť, ale to sa nedá...“ Jej slová prešli do plaču. Objímal som ju a snažil som sa ju utešiť, no pravdupovediac, aj ja by som potreboval utešiť. Hľadel som na tú fotku a nemohol som uveriť tomu, že len čo som zistil, že mám dcéru, som o ňu aj prišiel. Nikdy som ju nevidel.

„Keby som prišiel skôr... Alebo keby som ťa nenechal odísť...“ premýšľal som nahlas. Prišiel som sem, aby som mohol byť s Emmou, aby bolo všetko také ako predtým. No už to nebude rovnaké. Keby som aspoň bol s Emmou, keď to prežívala. Keby som jej mohol pomôcť.

„Nič by sa tým nezmenilo, Jay. Nie je to, ako by ju zrazilo auto. Bola chorá. Tomu si nemohol zabrániť. Jednoducho je preč...“ vravela Emma. Snažila sa ma presvedčiť, no cítil som, že presviedča skôr samu seba, že tomu nemohla zabrániť. Ona nespravila žiadnu chybu. To ja.

„Mrzí ma, že som tu pre teba nebol,“ povedal som jej. Pozrela sa mi do očí a pobozkala ma.

„Áno, ešte stále ťa milujem. Ale nemôžem byť s tebou,“ dodala.

„Prečo?“ Neexistuje dôvod, pre ktorý by sme nemohli byť spolu. Ja ju milujem, ona ma miluje...

„Pretože mi ju budeš pripomínať. Vždy, keď sa pozriem do tvojich očí, vidím ju. Rovnako, ako keď som sa pozerala do jej očí, spomenula som si na teba. Nechcem na ňu zabudnúť, ale musím sa posunúť dopredu. A s tebou to nejde. To, že ťa milujem, nestačí.“ Nevedel som, čo mám na to povedať. Nechcel som, aby nás niečo rozdelilo. Nie po tom všetkom. Som si istý, že by som jej pomohol prekonať to, ale neviem, ako ju mám o tom presvedčiť.

Podišiel som k nej, ale ona sa vzdialila. Posúvala sa stále dozadu, pokúšala sa mi zabrániť v tom, aby som sa k nej dostal príliš blízko. No už nemala kam utiecť, chrbtom sa opierala o schodisko. Chytil som ju, aby mi neušla.

„Zvládneme to,“ povedal som. „Spolu,“ zašepkal som jej do ucha.

„Nie. Každý robí vlastné rozhodnutia, každý kráča životom sám. Nie je žiadne my, Jay, len ty a ja. Niekedy sa osudy dvoch ľudí stretnú, ale nikdy to nie je navždy. Všetko sa raz skončí. To zlé aj to pekné.“

„V tom sa mýliš. Ja ťa milujem a už ťa nenechám odísť. Neurobím dvakrát tú istú chybu.“ Pobozkal som ju a aj sa spočiatku vzpierala, no napokon to vzdala a poddala sa mi.

Bolo to také krásne, no musel som odísť. Keď som sa zobudil, ona ešte spala. Bolo síce už desať hodín, ale išli sme spať až po tretej, takže som na svoje pomery vstal dosť skoro. No dnes máme koncert v New Yorku a musím tam byť.

Rýchlo som sa obliekol a aby som neodišiel len tak, bez rozlúčky, napísal som jej odkaz.

Musel som odísť. Večer mám koncert v New Yorku. Bol by som veľmi rád, keby si prišla. Lietadlo odlieta o 16:15, koncert začína o 19:00. Všetko je zabezpečené. Prosím, príď.

S láskou,

Jay.

Zašiel som si po kufre, ktoré prenocovali v hoteli namiesto mňa a nastúpil som do lietadla. Onedlho som dorazil do New Yorku. Chalani poctivo skúšali, no keď som vstúpil, tak prestali.

„No že si vôbec prišiel. Už sme ani nedúfali,“ spustili. Bol som preč iba jeden deň, no bolo to ako rok. Toľko vecí sa zmenilo. Už to nebude ako predtým.

„Rád vás opäť vidím,“ povedal som úprimne. Všimli si, že som smutný.

„Kde si vlastne bol? A čo sa stalo? Chceš sa o tom rozprávať?“ Otázky sa na mňa hrnuli zo všetkých strán.

„Chalani, spomínate si ešte na Emmu?“ Tie úsmevy a pohľady som si nemohol nevšimnúť.

„Samozrejme. Ako by sme na ňu mohli zabudnúť. Veď poblúznila nás všetkých. Ale ona nie je na hudobníkov. Alebo sa to zmenilo?“

„Milujem ju,“ priznal som. Myslím, že by som im mal povedať všetko. Aj tak by sa to časom dozvedeli.

„Ó, tak to je vážne,“ povedali síce ironicky, ale brali to vážne.

„Viete, za ten čas, čo som bol preč, som všeličo zistil.“ Rozpovedal som im všetko, čo sa stalo. Oni ma počúvali, občas niečo povedali, no na konci ich opustila dobrá nálada a prestali si robiť žarty. Pochopili, že je to skutočné. Oni sú slobodní a nemajú žiadne deti. A už vlastne ani ja. Jediný Joe je ženatý, ale bezdetný. Ostatní majú len priateľky alebo príležitostné milenky. A, samozrejme, všetci máme kopu fanyniek.

„Úprimnú sústrasť.“

„Ďakujem vám. Viete, čo je na tom najhoršie? Že som ju nikdy nevidel, nemohol som ju podržať v náručí...“ Nechcel som sa rozplakať, ale nebol som od toho ďaleko. Ani ostatní.

„Počas cesty lietadlom som napísal jednu pesničku, mohli by sme si ju vyskúšať?“ opýtal som sa.

„Jasné,“ povedali automaticky. Z tašky som vytiahol noty a rozdal im ich. Peter začal hrať na gitare a potom to už išlo samo od seba. Táto pieseň si nevyžadovala veľkú snahu.

Keď sme skončili, začul som za sebou potlesk. Otočil som sa a zbadal Jerryho.

„Naozaj pekné. Teraz si môžete dať pauzu. Dole v hale máte prichystané občerstvenie a je tam aj zopár fanúšičiek. Robte si s nimi, čo chcete.“

„Super,“ povedal Steve.

„To bol vtip, Steve. Žiadne sexuálne obťažovanie, inak si skončil,“ dodal s úsmevom Jerry. Všetci sme sa začali smiať. Chalani sa rozbehli do haly, no ja som tu ešte chvíľu zostal.

„Jerry?“

„Áno?“ Pozrel sa na mňa.

„Na dnešný koncert som pozval Emmu. Dáš mi vedieť, keď príde? Teda, ak vôbec príde,“ povedal som trochu smutne.

„Samozrejme. Teraz sa choď baviť s ostatnými. Dnešok bude dlhý.“

„Ja viem,“ dodal som potichu.

Koncert začal presne o siedmej. No podľa všetkého tu Emma nebola. Postupne sme hrali všetky naše najznámejšie piesne. Tú najnovšiu, Won't Let Go, som si nechával na záver. Boli sme už za polovicou, no ona tu stále nebola. Už som prestával veriť. Boli sme v zákulisí a chalani ma upokojovali.

„No tak, určite príde. A ak nie, tak jej môžeš niečo odkázať cez televíziu.“ No to by nebolo ono. Potreboval som jej to povedať osobne a najlepšie dnes. Nechcem to odkladať a taktiež nechcem, aby niekto počul tú pieseň skôr ako ona. Samozrejme, okrem chalanov.

Pokračovali sme v koncerte a už ostávala iba tá jediná pieseň.

„Túto pieseň by som chcel venovať mojej jedinej láske. Žene, ktorú milujem viac než čokoľvek iné. Vždy som si myslel, že všetko, čo chcem, je byť slávnym spevákom. No mýlil som sa. Všetko, čo chcem, je byť s tebou, Emma. Vtedy, keď si odišla, si sa ma spýtala, čo pre mňa znamenáš. Neodpovedal som ti, možno preto, že som nepoznal odpoveď. Ale teraz ju už poznám. Si dôvod, pre ktorý žijem. Kvôli tebe má zmysel všetko, čo robím. A ak tu niekde si, táto pieseň je pre teba. Ver mi, spolu to dokážeme, pretože ťa milujem,“ zakričal som do mikrofónu.

Keď dozneli posledné tóny tej piesne, zosmutnel som, pretože ju nemohla počuť.

„Jay...“ Keď som začul svoje meno, moje srdce sa rozbúšilo. Otočil som sa a ona stála za mnou. Chytil som ju do náručia a pobozkal ju. V tej chvíli sme sa ocitli na obrovskej obrazovke a tisíce, možno aj milióny ľudí videli náš bozk. „Verím ti,“ povedala mi.

V tom mi niečo napadlo. Pustil som ju a pokľakol som si na jedno koleno. Chytil som jej ruku a pobozkal ju.

„Emma Charlotte Woodová, vydáš sa za mňa?“ opýtal som sa a čakal na jej odpoveď. Rovnako ako aj všetci ostatní fanúšikovia. Všetci chceli počuť to slovo. Teda aspoň väčšina. Počul som ako Drew kričí: „Povedz áno!“

„Áno. Vydám sa za teba, Jay.“ Úplne som ignoroval to, že toto má byť koncert a nie zásnuby, ale mňa to netrápilo. Bozkával som ju, ako keby sme tu boli sami.

O tri mesiace sme mali svadbu na Havaji. No ešte predtým mi dala ten najkrajší darček. Povedala mi, že budem otcom.

A teraz sme všetci spolu a sme šťastní. Ja, Emma a náš o mesiac už šesťročný synček Samuel. Ale na Zoey sme nezabudli. S našou kapelou sme vydali album For Zoey a založili sme charitatívnu organizáciu Zoey's Help. Ale to najdôležitejšie je, že jej fotku mám položenú na nočnom stolíku a skôr, ako si ľahnem do postele, sa na ňu pozriem. A Emmu som presvedčil, že tento život žijeme spolu, nie každý sám. Prekonáme všetko, čo nám osud postaví do cesty. To dobré aj to zlé. Spolu.

Autor: Euriphia (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Won't Let Go: