OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Jednodílné » Zadrž ten úsvit

12.08.2013 (22:00) • RuskaVodka • Povídky » Jednodílné • komentováno 9× • zobrazeno 1771×

Nathan:

Život. Niekto hovorí, že je to čosi úžasné. Zmes pocitov, ľudí a zážitkov, ktoré nadchýnajú srdce aj ducha. Iní zas hovoria, že život je rozprávka či príbeh, ktorý si píšeme sami. A ďalší hovoria, že žiť sa oplatí kvôli tím, ktorých milujeme a ktorí milujú nás. Áno, ľudia toho nahovoria...

Pred pár rokmi som patril medzi týchto ľudí. Prednedávnom som veril v lásku, šťastie a zázrak. Nie je to ani tak dlho, čo som chodil pod okná pekných slečien a vyhrával na gitare. Pamätám si, ako som raz nemal peniaze a tak som ukradol kvety z námestia a daroval som ich jednej kráske.

Verili by ste, že stačí okamih, sekunda a všetko je preč? Malé zaváhanie či jedna chyba a celý váš svet sa rúca a vy padáte s ním. Niečo také som zažil, lenže problém je v tom, že môj svet nezrútili iní. Zrútil som si ho sám.

Ešte pred pár dňami som bol zaľúbený. Aspoň som si myslel, že tá žena bola láskou môjho života. Ale ona si to nemyslela... a dala mi to tvrdo a neľútostne pocítiť. Pýtate sa, kde je tá žena teraz? Odpočíva. V zemi. Zabil som ju. 

Chcel som ujsť, ale chytili ma skôr, ako som prešiel hranicou. Pochopil som, že som v riadnej kaši. Jasné, zabil som človeka, lepšie povedané, moju ex, ale čo je na tom? Bola to suka.

So sebavedomým úsmevom som kráčal do súdnej siene pred toho tučného sudcu v čiernom talári. Nechutne sa na mňa usmieval a pri tom počúval môjho obhajcu, ako aj žalobcu. Policajti našli telo dosť skoro, čo som nečakal a keď zistili, že obeť bola uškrtená a k tomu, že ja som bol jej priateľom, bol som hneď podozrivý a v ich očiach aj vinný.

Totižto, moja minulosť bola už vtedy dosť pošpinená rôznymi skutkami, ktoré som vykonal z nutnosti alebo zo zábavy. A jedným z týchto skutkov bolo aj dusenie jednej štetky. Urobil som to preto, lebo o mne donášala mafiánskemu bossovi.

Proces netrval dlho, pretože mali proti mne množstvo dôkazov a dokonca aj svedkov, čo ma dosť prekvapilo. Vždy som bol opatrný a dôkladný.
Nemienil som klamať, aj tak by mi to nepomohlo. Vstal som a pred súdom som sa k všetkému priznal.

„Vinný,“ zaznelo zo sudcových úst. Žiadna novinka...

„Týmto je Nathan Malkovich odsúdený na trest smrti obesením. Poprava sa vykoná zajtra na svitaní,“ odzneli slová, ktoré mi rozprúdili krv v žilách a rozbúšili srdce.

Obesia ma? Pre boha, oni ma obesia? Zbláznili sa? Nie, ja sa nenechám zabiť. Nie! Ja nechcem umrieť!

Chcel som niečo povedať na svoju obhajobu, ale dvaja strážnici ma surovo vyviedli z miestnosti a viedli ma chodbou, schodmi až pred betónové dvere. Za nimi boli cely so stratenými prípadmi, ku ktorým sa o chvíľu pridám aj ja.

Viedli ma pomedzi cely, cez ďalšie dvere až pred jednu malú miestnosť. Jeden z nich otvoril mreže a vhodili ma dnu.

Chvíľu som nehybne ležal na tvrdej, kamennej zemi. Nechcel som uveriť tomu, že zajtra, o takomto čase, budem už mŕtvy. 

Srdce mi búšilo tak nahlas, až som sa bál, či ho nepočujú všetci v tejto pojebanej väznici. Ja! Ja, veľký Nathan Malkovich, mám zajtra odvisnúť? Nie! To nejde. Som na tomto svete krátko a ešte som nič nezažil. Áno, v minulosti som urobil niečo strašné, ale keby sa to len dalo vrátiť... Keby sa to dalo vrátiť nič by som nezmenil. Ako som povedal: bola to suka. Nemilosrdne ma podviedla a teraz za to musím platiť ja! Ešte aj po smrti mi robí problémy.

Pomaly som sa staval na nohy. Prešiel som k posteli a ľahol si naň.

Čo teraz? Čo budem robiť? Pár hodín života. Prečo, Bože, prečo si mi dal práve takýto trest? Urobil som síce veľmi zlú vec, ale Ty vieš aká bola! Jaj, jasné. Teraz je určite pri tebe a ty ju nemôžeš vystáť, čo? Chápem Ťa.

Zatvoril som oči a rozmýšľal som nad svojim životom. Nad všetkým, čo som spáchal, čo bola chyba a nad všetkým dobrým, čo sa mi prihodilo. Toho dobrého nebolo vôbec veľa...

Dostal som geniálny nápad.

Otvoril som oči, prudko som sa vyšvihol na posteli a zavolal som strážnika. Povedal som mu svoje želanie, on sa len pousmial, pokýval hlavou na znak súhlasu a odišiel.

Posledné hodiny nebudem sám. Odmietam umrieť bez toho, aby o tom nikto nevedel. Záverečné chvíle života strávim s bytosťou, ktorá ma sem dostala. So ženou.

Gabriella:

Stála som na rohu ulice, nohy prekrížené a zvodný úsmev na perách. Na sebe som mala dlhý plášť, ničím zaujímavý, ale to dávalo priestor fantázií. Muži sa na mňa žiadostivo dívali a pri tom rozmýšľali nad tým, čo môžem skrývať pod nevkusným kabátom.

Na každého som sa snažila usmievať, ale poviem vám, neviem sa smiať. Nie na ľudí, ktorí ma majú využiť. Prasce.

Opierala som sa o tehlovú budovu a natáčala som si prameň vlasov na ukazovák pravej ruky. Muži chodili okolo mňa a užasnuto prikyvovali. Niektorí dokonca obdivne pískali. Niežeby som sa v tom vyžívala či mala z toho radosť. Nenávidela som to. Nenávidela som všetkých mužov, ktorí sa tvária seriózne a pri tom sú rovnakí. Manipulátori, zradcovia a surovci.

Jediným dôvodom, prečo robím túto prácu je ten, že nemám na výber. Školu síce mám dokončenú, ale čo z toho, keď žijeme v dobe, kde ženy nie sú podľa mužov dobrými pracovníkmi. Potom máte len dve možnosti. Prvá je vydať sa, mať deti a žiť šťastný život až do smrti. Je v tom jeden háčik. Musíte mať muža, ktorého milujete a ktorý miluje vás. A táto podmienka je veľmi ťažko splniteľná. Takže... ostáva druhá možnosť. Stať sa pobehlicou.

Ako som tak rozmýšľala o svojom spackanom živote, zastavil sa pri mne jeden zo strážnikov. Mal modrú uniformu a pohŕdavý výraz. Podišiel ku mne, strčil mi do ruky zväzok bankoviek a povedal mi, aby som ho nasledovala.

Šla som za ním asi desať minút, keď zastavil pred mestskou väznicou. Neprekvapilo ma to. Párkrát som už strávila noc s beznádejnými indivíduami.

O malú chvíľu som šla chodbou, až ma strážnik doviedol pred menšiu celu, odomkol mreže a vpustil ma dnu. Na posteli ležal mladý muž, mohol mať tak dvadsaťpäť.

Znudene sa na mňa otočil, posadil sa na posteli a podišiel ku mne. Pri tom mal jeden kútik úst vytiahnutý vyššie, takže sa akoby pokrivene usmieval. Páčilo sa mi to.

Obišiel okolo mňa, celú si ma vyobzeral, pokýval hlavou na strážnika, aby odišiel a nakoniec sa mi pozrel do očí. Mal ich nádherné zelené.

„Celkom ujdeš,“ zahlásil nakoniec.

Skepticky som sa naňho pozrela.

„Ďakujem za poklonu,“ odvetila som nezúčastnene.

„Možno by si bola krajšia, keby si si ten hrozný kabát dala dolu,“ povedal akoby nič, ale oči ho prezradili. Mal v nich iskričky pobavenia.

„Možno áno a možno nie. Kto vie. Len Všemohúci.“ Poobzerala som sa okolo seba.

„No, o tom mi hovor. Poznám ho lepšie ako ktokoľvek iný,“ odpovedal pobavene a posadil sa na posteľ. Rukou ukázal na miesto vedľa seba.

Vystrela som sa, hlavu som hrdo zdvihla a sadla si. Nohy som prekrížila cez seba a čakala som, čo povie.

Lišiacky sa usmial a jemne sa ku mne naklonil.

„Čo budeme robiť?“ opýtal sa a ja som ucítila jeho omamujúci dych na tvári.

„Čo len budeš chcieť.“

„Splníš mi každé želanie?“ chcel vedieť.

„Áno. Preto som tu, nie?“ povedala som s pohŕdajúcim úsmevom. Bol to fešák, ale to neznamená, že je iný ako ostatní. Práve naopak. Je vo väzení, takže je ešte horší.

Jemne naklonil hlavu doprava a skúmavo sa na mňa zahľadel. Chvíľu bol ticho ako premýšľal.

„Povedz mi jednu vec. Prečo také pekné mladé dievča ako ty, robí...,“ odmlčal sa, ako hľadal správne slová, „ľahšiu ženu,“ dopovedal nakoniec.

„Každý má nejaký príbeh. No nie všetky končia šťastne,“ zašepkala som popravde. Na čo je dobré klamať? Nemám čo stratiť. Ak sa porozprávam s nejakým vydedencom, čo sa na celej veci zmení?

„Nehovor,“ povedal ironicky, čo som nechápala, ale nechala som to tak.

„Tak, čo si želáš?“ Na slovo želáš som dala dôraz. Na chvíľu sa pousmial, narovnal sa a prezeral si môj kabát.

„Daj si dole kabát,“ povedal s úsmevom na perách.

„Prečo?“ opýtala som sa s nadvihnutým obočím.

„A prečo nie?“ trochu sa zamračil.

„Hanbím sa,“ zasmial sa a s prižmúrenými očami sa na mňa zahľadel.

„Ty, s tvojou prácou, sa hanbíš dať dole kabát? Veď nechcem od teba striptíz,“ odvetil pobavene.

„Ale keď si dám dole kabát, možno ho budeš chcieť a mne sa striptíz vo väznici naozaj nechce robiť,“ poznamenala som s náznakom úsmevu.

„Nechcem s tebou spať,“ vydýchol a bolo na ňom vidieť, že to myslí naozaj vážne. Neklamal mi.

„Hm... tak prečo si si ma dal zavolať?“ nechápala som.

„Prv som si chcel spestriť poslednú noc, ale keď ťa tak počúvam... radšej by som chcel o tebe vedieť viac.“ Bol ku mne stále naklonený a netrpezlivo sledoval moje pery.

Ostala som ako paralyzovaná. Nie z toho, že o mne chce vedieť viac, ale z tej prvej informácie.

„Toto je tvoja posledná noc?“ zašeptala som zdesene. Ani neviem prečo zdesene, veď som ho takmer nepoznala, ale niečo mi hovorilo, že... že mi to je ľúto.

„Áno, posledná noc na tomto svete. Aspoň budem mať od všetkého a všetkých pokoj,“ vyriekol akoby nič a mňa to ešte viac zarazilo.

„Ako môžeš byť taký pokojný? Ja na tvojom mieste by som sa triasla a plakala, kričala a rozbíjala všetko okolo seba. Asi by som sa pokúsila aj o útek,“ odvetila som s naširoko otvorenými očami, na čo sa pousmial.

„Načo utekať? Spravodlivosť by ma tak či tak dostihla. A ja neviem plakať,“ poslednú vetu šepol s vráskou na čele.

„Nevieš plakať? Zaujímavé...“ zamrmlala som.

„Čo je zaujímavé?“ nerozumel.

„Ja sa neviem smiať,“ prezradila som popravde.

„Si ešte čudnejšia ako ja. Nevedel som, že niekto taký existuje,“ pousmial sa. „Ako to, že sa nevieš smiať?“

„Keď sa chcem usmiať, tak všetky tie mimické svaly, ktoré sú na to potrebné, nechcú spolupracovať. Proste stuhnú a nič. Takže, keď sa usmejem, vyzerá to, akoby som mala kŕče.“ Jeho smiech bol pre mňa ako rajská hudba.

„Nevieš sa smiať a pri tom dokážeš rozosmiať ostatných. Si divná,“ poznamenal posmešne.

„Trafená hus zagágala,“ odvetila som ironicky.

Díval sa mi do očí a zas sa usmieval tým pokriveným úsmevom. Vpíjala som sa do jeho machového pohľadu, obzrela som si rovnú líniu jeho nosa a husté medené vlasy až som pohľadom zavadila o jeho pery. Mali úžasne vykrojený tvar. Na zbozkávanie.

Och môj Bože. Na čo to zas myslím? Všetci muži sú rovnakí!

Odvrátila som sa od neho, zhlboka som sa nadýchla a dívala som sa do šedej zeme.

„Čo sa stalo?“ Počula som hlas tesne pri mojom uchu.

Pomaly som sa naňho otočila. Tváre sme mali od seba len pár milimetrov. Cítila som jeho chladný dych, pohyby jeho hrude a teplo, ktoré z neho sálalo. Chcela som sa ho dotknúť a prejsť prstami línie jeho tela, ale moja hlava to proste nemohla prijať. Ako by som sa mohla JA chcieť dotýkať nejakého MUŽA? To nebolo možné.

Trochu som sa od neho odtiahla a potriasla som hlavou.

„Strašne ťa chcem pobozkať,“ pošepkal mi do ucha, chytil ma za bradu a jemne si ma natočil späť k sebe.

Díval sa mi uprene do očí. Akoby v nich niečo hľadal.

„Tak na čo čakáš?“ opýtala som sa chladne.

„Chcem, aby si to chcela aj ty. Nechcem ťa nútiť,“ vyslovil opatrne.

„Prečo? Veď ti splním každé želanie,“ prehovorila som ako stroj.

„Pretože to tak cítim,“ zašeptal pomaly.

„Cítiš? Máš pár hodín života. Vykašli sa na city a uži si posledné okamihy na tomto dojebanom svete,“ oborila som sa naňho.

„Nie. Takto nechcem odísť,“ zašušotal skľúčene.

„Na to si mal myslieť skôr,“ odvrkla som, načo sa na mňa začudovane pozrel, odtiahol sa odo mňa a odvrátil tvár. Hodnú chvíľu bolo ticho, ale keď sa na mňa opäť pozrel, tuhla mi krv v žilách. Toľko nenávisti som ešte nevidela.

Nathan:

Tá malá ma vedela tak nasrať. Čo ona môže vedieť o živote? Nevie si ani len predstaviť, čím som si prešiel. A to som k nej chcel byť milý. Do frasa aj s tým.

„Ty nemáš ani najmenšie tušenie, ako som sa dostal do tejto sračky...“ nestihol som dopovedať, pretože mi skočila do reči.

„Tak mi to povedz.“ Hrdo zdvihla hlavu a vyčkávala.

Nahnevane som sa postavil a pochodoval som ako nahnevaný býk. Prechádzal mnou hnev a ja som si ho nemal kde vybiť.

Pozrel som sa na ňu. Ticho sa na mňa dívala a čakala čo poviem. Bola tak krásna a jej chovanie mi vyrážalo dych. Aká je drzá a pri tom ma neskutočne ničilo, že je taká utiahnutá. Neverila mi a ja som sa jej ani nedivil.

„Vieš, niekedy máš taký pocit, že máš všetko. Priateľov, lásku, rodinu, peniaze a dokonca aj strechu nad hlavou. Ale je to naozaj len pocit. Skutočnosť je totiž taká, že priatelia čakajú na okamih, kedy ťa môžu doraziť a to platí aj o láske. Úplne ti vymyje mozog a ty si vôbec nevšimneš, že tá suka šuká s tvojim najlepším priateľom,“ už som kričal. Čím viac som hovoril, tým viac som bol nahnevaný, čo sa odzrkadlilo na hlasitosti.

„No a potom, keď ťa ten najlepší priateľ presvedčí, aby si vykradla banku, tak ti ukradne všetky peniaze, veď na čo by tebe boli, a spolu s tvojou falošnou láskou sa vydá na dovolenku, kde spolu šukajú každý deň tvojej skurvenej existencie. Jasné, že som sa nasral. Teba by to nenasralo?“ opýtal som sa, ale nedal som jej čas na odpoveď.

„Zistil som si, kedy sa vrátia do mesta a kde sa aktuálne ukrývajú. V ten deň som si na nich počkal. Boli pekne vyvedení z mieri, keď ma našli sedieť na ich posteli v totálne zdemolovanom a rozkradnutom dome.

Usmial som sa na svoju ex a potom aj na toho zradcu, a pomstil som sa.“ Zastal som uprostred kroku a predýchaval svoje rozhorčenie. Opatrne som sa na ňu pozrel. Oči mala doširoka otvorené a v rukách zvierala lem toho otrasného kabáta. Vystrašil som ju.

„Čo bolo potom?“ spýtala sa slabým hláskom.

„Načo to chceš vedieť? Už teraz sa ma dosť bojíš.“ Snažil som sa hovoriť pokojne.

„Už keď máš umrieť, nech aspoň niekto vie tvoj príbeh,“ vyhlásila a trocha si podsadla. 

Zadíval som sa do jej hlbokých hnedých očí a premýšľal som, prečo som ju nemohol stretnúť skôr.

Prečo Bože? Prečo až teraz? Radšej si mi ju ani nemal dať do cesty. Teraz sa musím vyrovnať s tým, že o ňu prídem.

„Potom...,“ nadýchol som sa, „som svoju ex priviazal o stoličku a donútil som ju dívať sa na to, ako mučím toho vyjebanca, ale nezabil som ho. Potom som jeho donútil dívať sa na to, ako...“ zasekol som sa.

„Ako?“ zašepkala.

„Ako ju škrtím. Preto som tu,“ dopovedal som a pomaly sa na ňu pozrel. Chvela sa a hánky už mala celé biele z toho, ako kŕčovito zvierala kabát.

„Zabil si svoju priateľku,“ vydýchla roztrasene a šokovane. Len som prikývol.

Zatvorila oči a stisla pery. Zhlboka dýchala. Nevedel som, čo mám robiť. Napadlo mi, že by som mohol zavolať strážnika, aby jej doniesol niečo na upokojenie, ale to by mi ju vzal preč a už nevrátil a ja som nechcel byť sám. Nie tu a teraz.

„Nechcem, aby si sa ma bála. Neublížim ti. Nikdy by som toho nebol schopný. To ti sľubujem,“  vysúkal som zo seba, čo ma trocha zarazilo. Po tom, čo ma moja ex zradila, som sa zaprisahal, že už nikdy viac nebudem žiadnej žene veriť a nieto ju ešte ochraňovať. Aj keď ochraňovať pred samým sebou.

Ešte stále mala zavreté oči, ale pery trocha uvoľnila ako aj stisk rúk. Obzeral som si jej prekrásnu tvár, dlhé, kučeravé a hnedé vlasy, ktoré jej siahali až po pás. Pristavil som sa na jej plných, krvavočervených perách. Mal som takú chuť ju pobozkať, ale povedal som jej, že iba ak to bude chcieť aj ona. Zvláštne. Toto som ešte nikdy neurobil. Vždy, keď som niečo chcel, dostal som to. Ale teraz nie...

Otvorila oči, postavila sa a nebojácne ku mne podišla.

„Ja sa ťa nebojím a nikdy mi nič  nesľubuj,“ prehovorila s poriadnou dávkou odvahy a neprístupným výrazom. Normálne som onemel. Nevedel som, čo mám tejto nebojácnej kráske povedať.

„Tak, čo si želáš?“ spýtala sa úplne pokojne.

Ticho som premýšľal a skenoval každý centimeter jej tváre. Bola ako divoký kôň. Nespútaná, tajomná a... vášnivá. Mohol som to spozorovať z jej správania a výrazu, ktorý ma dokázal odzbrojiť.

„Želám si, aby si mi teraz povedala svoj príbeh ty.“

„Už som ti hovorila, že...“ Skočil som jej do reči.

„Nie, ešte si mi nič nepovedala. Ja som ti o sebe povedal, ako som sa sem dostal. Teraz chcem na oplátku vedieť, ako si prišla k svojmu povolaniu,“ vyzvedal som.

Otočila sa odo mňa a sadla si naspäť na posteľ. Hrala sa s prstami a pri tom si hrýzla spodnú peru.

„Nechcem o tom hovoriť," začala pomaly.

„Ja som ti o sebe povedal. Teraz je rad na tebe." Prisadol som si k nej.

„Áno, ty si mi svoj príbeh povedal, ale to bolo iné." Chcela sa z toho vykrútiť.

„V čom to bolo iné? Že som mal možnosť o svojom živote povedať poslednýkrát? Myslíš si, že ty a sebe napíšeš knihu, aby všetci vedeli, čo sa ti stalo?"

„Nie, to si nemyslím. Nie som dobrá rečníčka, takže napísať knihu, kde treba správne pospájať myšlienky do slov, by som asi nedokázala." Pousmiala sa.

„No tak. Nemáš čo stratiť. Vezmem si to so sebou do hrobu." Ruku som si dal na srdce v geste, že prisahám.

„O smrti by si nemal žartovať." Zachmúrila sa a vzápätí si povzdychla.

„Prosím," zašepkal som a zadíval sa jej do očí.

„Dobre," šepla a chvíľu bola ticho. Hľadala správne slová.

„Keď som mala štrnásť, môj otec umrel a s ním aj náš príjem. Žila som s mamou a tá robila šičku, kde ženám dávali minimálny plat. Otec pracoval ako vojak, takže jeho plat nám dostatočne stačil, lenže postrelili ho a na následky zranenia zomrel. Mama si našla ďalšiu prácu, aby nás uživila, ale bolo to veľmi náročné. Ja som chodila do školy a ona každý deň drela. Skoro všetky peniaze šli na štúdium a doma sme každý deň jedli po jednom krajci chleba. Keď som mame vravela, že odídem zo školy a nájdem si prácu, vykričala sa na mňa. Chcela, aby som doštudovala.

A tak som chodila do školy a mama do práce. Vzali nám všetko, pretože sme mali veľa dlhov a tak sme skončili na ulici. V škole mi zostával len jeden semester, ktorý som horko – ťažko dokončila a potom som si začala hľadať prácu. Ale kto by dal prácu mladej žobráčke?“ smutne sa zasmiala.

„Asi dva mesiace som chodila od dverí k dverám, ale nikde ma nechceli zamestnať. Ja a mama sme sa stali žobráčkami, spali sme pod mostom a hľadali zvyšky jedla v košoch.

Takto sme žili asi rok a pol, až kým si mamu nevšimol jeden muž. Vzal si nás pod ochranné krídla, po nejakom čase sa mama zaňho vydala a všetci sme žili šťastne až do chvíle, kým mamu začal biť a potom bil aj mňa. Vykľul sa z neho alkoholik a sadista. Keď som sa už nemohla dívať na to, ako moju mamu bije a ponižuje, postavila som sa pred ňu a chránila ju vlastným telom. Zbil ma a vyhrážal sa mi, že ak mu budem ešte raz papuľovať, urobí nám niečo horšie. Chcela som ísť na políciu, ale mama ma zadržala, pretože môj otčim,“ to slovo doslova vypľula, „bol dobrým priateľom šerifa.

Prešlo pár týždňov a on sa ako-tak upokojil. Lenže prišiel deň, kedy sa konal večierok, kde sa opil ako dúha a mamu veľmi surovo bil. Nemohla som sa na to pozerať a skočila som pred ňu,“ hlas sa jej zdrhol a z po lícach jej tichučko stekali slzy.

„On ma... on ma...“ jachtala. Triasla sa a z očí jej tiekli slzy prúdom.

Pomaly som sa k nej nahol, vzal jej ruky do svojich a krúžil som po jej dlani ukazovákom. Nevedel som, čo mám povedať. Úplne ma odzbrojila a ja som proste nevedel, ako ju upokojiť, ako ju uistiť, že nie je sama.

„Znásilnil ma,“ pošepla. Celý som sa narovnal a ostal som ako omráčený. V hlave mi behali len jej slová.

Znásilnil ma. Znásilnil ma...

Telom mi prebehol adrenalín a napli sa mi všetky svaly. Mal som chuť vraziť tomu jej otčimovi. Zabil by som ho.

Rukávom kabáta si zotrela slzy a pokračovala.

„Mama veľmi plakala a ospravedlňovala sa mi. Chápeš to? Ona sa mi ospravedlňovala. Prv som nevedela pochopiť prečo, ale potom, keď mi to povedala...“ odmlčala sa. Akoby hľadala silu pokračovať.

„Povedala mi, že ho ľúbi a že s ním čaká dieťa! Po tom všetkom, čím som si prešla a čím si prešla aj ona, mi povie toto?!

Na ďalší deň oznámila tú novinu aj tomu tyranovi. Zmenil sa o stoosemdesiat stupňov. Už nás nebil a mamu obletoval zo všetkých strán. Ospravedlnil sa mi, ale čo mi bolo po jeho ospravedlnení? Jedno prepáč nič nezmení. To, čo mi vykonal, bolo proste neospravedlniteľné.

Neverila som mu ani slovo. Snažil sa byť pozorný a milý, ako k mame, tak aj ku mne, ale aj tak mi na ňom niečo nesedelo.

O deväť mesiacov neskôr sa mame narodilo prekrásne dievčatko a ja som sa rozrevala. Nie šťastím, ale kvôli tomu malému. Kvôli všetkému zlému, čo mne aj mame kedy vykonal, kvôli tomu, čo vykoná aj jej.

Vedela som to. Vedela som, že keď malá podrastie, okúsi odvrátenú tvár otčima. Povedala som to aj mame, ale tá ma nechcela počúvať. Žila vo svojej perfektnej bubline s malou a tým odpadom.

Chcela som ujsť. Premyslela som si každý detail úteku, zbalila som si veci do malej tašky, ktorú som ukryla pod posteľ a čakala na vhodnú príležitosť. Zbalila som dokonca aj mamu a sestru. Našporila som si peniaze na lístok na vlak, aby sme boli čo najrýchlejšie od neho preč.

Ale môj plán nevyšiel, pretože som mamu príliš milovala. Bola šťastná. Vždy, keď ho videla, usmiala sa a pobozkala malú na čelo. Nemohla som jej zničiť šťastie. Zaprisahala som sa, že ju ani malú nikdy neopustím, že budem verne stáť pri nich, nech by sa dialo čokoľvek.

Prešlo päť rokov. Mala som dvadsaťtri a moja sestra päť. Pracovala som ako sekretárka v jednej firme. Po obede som vyzdvihovala sestru zo škôlky a spolu sme chodili domov.

Otčim sa zmenil. Aspoň sa tak zdalo. Už nás nebil a nikdy sa ma už nedotkol. Ale aj tak som tŕpla kvôli sestre. Mala už päť a... Nikdy som nezabudla na to, čo mi urobil a keď som si predstavila, že by to mohol urobiť aj jej...“ striaslo ju. Mal som chuť objať ju a ubezpečiť, že je v poriadku, ale rýchlo pokračovala.

„Moje obavy sa potvrdili. V deň šiestych narodenín mojej malej sestričky sa konala veľká oslava. Bolo pozvaných mnoho ľudí a veľa sa pilo. Nepáčilo sa mi to. Otčim a alkohol bola skurvene zlá kombinácia.

Večer, keď už boli všetci preč a mama si šla ľahnúť, spozorovala som, ako ide do sestrinej izby. Potichu som sa za ním zakrádala a v rukej zvierala malý nožík. Opakovala som si, že musím byť silná a odvážna, pretože ide o sestru.

Vtrhla som do izby a keď som videla, že otčim hladká sestru tak, ako sa na otca nesluší, skríkla som a porezala ho na ruke. Vyskočil z postele a začal na mňa kričať, bil ma a moja sestra plakala, načo sa rozčúlil ešte viac. Do izby vtrhla mama a snažila sa celú vec upokojiť, ale on nechcel. Ruplo mu v hlave. Totálne zošalel.

Strčil do mamy tak nešťastne, že si buchla hlavu do stolíka a bezvládne spadla na zem. Rozbehla som sa k nej, ale zadržal ma a snažil sa zo mňa strhať nočnú košeľu, ale kopla som ho a nôž som mu zabodla do stehna. Sklátil sa k zemi. Pribehla som k mame, ale bolo neskoro. Zlomila si väzy a bezvládne tam ležala,“ začala plakať a nekontrolovateľne sa chvela. Vytrhla ruky z mojich a položila si do nich tvár. Ticho som sa prizeral na jej utrpenie. Nechcel som sa jej dotýkať, pretože by asi nechcela na sebe cítiť ruky vraha. Čo ak by som jej pripomenul jej otčima? Aj ja som bol vrah. O nič lepší ako jej otčim.

Asi po pätnástich minútach sa upokojila, narovnala a pozrela mi do očí. Mala ich celé červené a napuchnuté. Preglgla naprázdno, nadýchla sa a pokračovala vo svojom príbehu.

„Stiahla som sestru za ruku a spoločne sme utekali k dverám. Vyšli sme na ulicu, kde nebolo skoro nikoho, pretože už bola neskorá noc. Sestra plakala a ja som nedokázala vymyslieť kam ujdeme, tak som ju len silnejšie chytila a bežala som k domu našej susedky. Silno som búchala na dvere a kričala. Už som videla, ako sa rozsvietilo svetlo a počula som jej hlas, keď ma otčim schmatol za plece a začal ma tam biť. Sestra sa tisla ku dverám a ja som sa modlila, nech jej dá pokoj. Ak má ešte niekoho zabiť, nech to budem ja a nie moja malá sestrička.

Dvere sa otvorili a keď to pani Hockinsová uvidela, zvrieskla, na čo sa dole prirútil jej syn, ktorý môjho otčima odo mňa odtrhol. Ležala som na schodoch celá od krvi a po lícach mi stekali slzy. Pani Hockinsová vzala sestru dnu a mne zavolala lekára.

Otec bol odsúdený na tridsať rokov v najstráženejšej väznici. Konečne som si mohla vydýchnuť.

Mame sme aj so sestrou vystrojili slušný pohreb a potom som si ju vzala do opatrovníctva. Lenže vo firme, kde som pracovala sa prepúšťalo a mňa vyhodili. Nájsť si prácu bolo doslova nemožné a tak som prišla o sestru. Vzali mi ju sociálni pracovníci do detského domova. Každý deň som za ňou chodila a každý deň som sa jej ospravedlňovala, že som sa nedokázala o ňu postarať.

O dva mesiace si ju adoptovala nejaká mladá rodina a už nikdy som ju nevidela. Nepriali si, aby som sa s ňou aj naďalej stýkala," hovorila to tíško a pohľad mala zabodnutý do podlahy. Bola niekde ďaleko. Pri svojej sestre.

„Život mi vzal najprv otca, potom mamu a nakoniec aj sestru. Prišla som o prácu a všetky peniaze. Posledné som minula na lístok na vlak. Už ma nič nedržalo v mojom rodnom meste.

Potrebovala som niekde bývať, jesť a obliecť sa a jediná možnosť mi ostalo toto. Prostitúcia. Už mi je všetko jedno. Nemám pre čo žiť, pre koho bojovať. Všetkých, ktorých som milovala, mi život nemilosrdne ukradol," odmlčala sa. „Preto to neviem,“ pošepla mi skľúčene.

„Čo nevieš?“ opýtal som sa potichu.

„Smiať sa.“

Gabriella:

Nemo som naňho hľadela. Už nebolo čo povedať, k čomu sa priznať. Vedel všetko. Povedala som mu čistú pravdu a vôbec sa za to nehanbím. Iróniou je to, že som sa zverila práve jemu. Vrahovi, ktorý čaká na smrť.

Možno si pomyslíte, že som sa zbláznila, keď som mu to povedala. Ale prečo nie? Nikto o mne nič nevie. Nemám priateľov ani nikoho, kto by o mňa javil čo i len maličký záujem.

Tento chlap ma aspoň počúval. Hľadel mi na pery a sústredene čakal na môj životný príbeh. Mohol byť iný?

Áno, zabil ženu a spáchal veľa zlého, ale čo ak... Čo ak je on tým iným? Čo ak je to práve on, kto mal vstúpiť do môjho života? Čo ak je výnimkou? Príliš veľa otázok a málo odpovedí.

Keď som mu povedala svoj príbeh, ostali sme ticho a hľadeli si navzájom do očí. Nerozprávali sme, nehýbali sme sa. Bolo to niečo úžasné. Byť s ním.

Je možné, aby sa človek zamiloval za tak krátku chvíľu? Nikdy som neverila v lásku na prvý pohľad a toto ani láska na prvý pohľad nebola, ale... Dá sa zaľúbiť do niekoho po pár hodinách? Myslím, že áno.

Rozprával mi o svojej minulosti, o zlých veciach, ktoré sa mu prihodili a ja som si uvedomila, že nie všetci muži sú rovnakí. Áno, väčšina patrí medzi prasce, ale niektorí môžu mať doráňanú dušu a z toho robia zlé veci. Chcú sa pomstiť svetu, ľuďom a Bohu. A to bol aj jeho prípad.

So zatajeným dychom som počúvala, ako lúpil a podvádzal, ako sa správal k ženám a aj to, ako sa správal k svojej rodine. Odkryl mi svoju dušu tak, ako aj ja jemu.

Boli sme dvaja zúfalci na pokraji síl. Dokonale sme sa našli.

Zistila som, že rodičia ho vyhodili z domu a sestra, Alice, ho chcela zachrániť, ale jeho ego ju odohnalo. Hovoril mi o tom, kde by bol, keby sa s ňou vrátil. Pracoval by ako zástupca jeho otca vo firme a postavil by si pekný dom niekde na okraji mesta. Mal by ženu a deti a svojej rodine by robil radosť. Keby sa bol vrátil...

Uvedomila som si, že v živote stačí jeden jediný krok a vy sa ocitnete na zlej ceste. Ale vždy máte možnosť vrátiť sa späť. Stačí sa len na križovatke správne rozhodnúť.

Rozprávali sme sa veľmi dlho, možno aj niekoľko hodín. O jeho a mojej rodine. O našich plánoch do budúcnosti.

Zaujímavé, že? O našich plánoch do budúcnosti... Škoda, že naša spoločná budúcnosť sa musí vtesnať do pár hodín.

Pri pomyslení na úsvit mi stislo srdce. Nechcela som, aby mi ho vzali. Život mi vzal všetkých dobrých ľudí a aj keď on nebol žiadne neviniatko, život už proste nemal právo mi niečo brať. Takto to dopadne, keď sa zamilujete do odsúdenca...

Zrazu vstal, rukou mi naznačil, nech ostanem sedieť a zavolal strážnika, ktorý otvoril mrežu a spolu niekam šli.

Počula som zvláštne zvuky, tak som sa postavila, vyšla z cely a priblížila som sa k malému okienku. Uvidela som, ako piati mohutní muži stavajú šibenicu na tú nešťastnú popravu. Chytila som lem kabáta a ustúpila o dva kroky dozadu.

Bože, prečo mi to robíš?

Otrasená som sa vrátila späť do cely. Po celý čas som si uvedomovala, že mi ho smrť vezme, ale až teraz to na mňa všetko doľahlo. Ťažilo ma to na pleciach a pomaly sťahovalo na dno síl.

Roztrasenými rukami som si stiahla najprv jeden rukáv kabáta a potom aj druhý. Nechala som ho padnúť na zem a postavila som sa k posteli. Srdce mi tĺklo celou silou do hrudného koša a kolená sa mi triasli.

Keď sa vrátil späť, ostal v úžase stáť v dverách. S otvorenými ústami ma skenoval od hlavy až k päte. Bol zlatý.

Pomaly sa ku mne priblížil a jemne sa mi dotkol tváre. Naklonil sa bližšie k môjmu uchu a pošepol:

„Si prekrásna.“ Jemne som sa usmiala.

Odtiahol sa odo mňa a ešte raz si ma premeral skúmavým pohľadom.

„Toto je oveľa lepšie ako ten kabát,“ skonštatoval s úsmevom na perách.

Mala som na sebe dlhé, červené zamatové šaty a vysoké lodičky. Neznášala som, keď som sa musela takto vyzývavo obliekať, ale teraz som bola rada. Chcela som, aby si ma takto videl. Aby vedel, že nie som šedá myška topiaca sa v, o dva čísla väčšom, kabáte.

Jemne ma chytil za ruku a ťahal do stredu miestnosti. Pravú ruku mi položil na jeho plece a druhú vzal do svojej. Pomaly si ma pritiahol bližšie k sebe. Začal si pohmkávať melódiu a začali sme sa pomaly hýbať v jej rytme. Celý čas som sa mu dívala do očí, v ktorých mu jemne tancovali plamienky.

Usmial sa na mňa a pobozkal ma na líce.

„Sľúb mi,“ zašepkal, „že na mňa nezabudneš.“

„Nikdy,“ vydýchla som.

„Chcem, aby si bola šťastná, keď tu nebudem. Mám nejaké peniaze. Všetky sú tvoje. Všetko, čo som kedy mal, je tvoje. Tak, ako aj moje srdce.“ Nežne ma pohladil po tvári.

Snažila som sa usmiať, ale bolo mi do plaču. Nachádzali sme sa v situácií, ktorá sa nedala zmeniť.

Po líci sa mi skotúľala slza, ktorú hneď zachytil.

„No, viem, že s mojím srdcom nezaplatíš účty, ale je to všetko, čo ti môžem dať,“ povedal s pokriveným úsmevom. Zasmiala som sa.

„Ty si taký somár,“ pousmiala som sa, na čo sa on zatváril úplne vážne. Nevedela som, čo sa deje.

„Smeješ sa,“ povedal po chvíli ticha. Až vtedy som si to uvedomila.

„Áno. Láska ma robí šťastnou,“ šepla som mu do hrude. Nadvihol si moju tvár, hľadel na moje pery, sklonil sa ku mne, ale nepobozkal ma. Dal mi možnosť a ja som si vybrala.

Naše pery sa spojili v tom najkrajšom bozku v mojom živote.

Keď sa odo mňa odtiahol, pozrel mi do očí a potichu sa ma opýtal.

„Ako sa vlastne voláš?“

„Gabriella,“ šepla som mu do pier.

„Ja som Nathan.“

„Dobré vedieť,“ zašomrala som s úsmevom na perách, na čo sa pousmial.

Stáli sme v strede malej cely a dívali si navzájom do očí, keď niekto buchol o mreže. Ľaknutím som nadskočila.

Bol to strážnik, ktorý sa veľavýznamne pozrel na Nathana.

„Hodina. Toľko života ti ostáva,“ prehodil chladne a chystal sa odísť, ale Nathan ho zastavil.

„Strážnik, zavolajte, prosím, kňaza,“ vyslovil odhodlane.

„Čo? Chceš prosiť o odpustenie?“ opýtal sa posmešne.

„Nie. Chcem sa oženiť,“ odvetil úplne pokojne a vážne. Strážnika smiech prešiel, zbledol v tvári a trocha nedôverčivo sa na mňa pozrel. Prikývla som.

„Dobre. Uvidíme, čo sa dá robiť,“ odpovedal nakoniec strážnik a keď odchádzal, bolo počuť ešte jeho šomranie o bláznivej mládeži.

Nathan sa na mňa otočil a znova ma pobozkal.

„Dúfam, že sa nehneváš. Viem, že to je narýchlo, ale veľa času nemáme.“

„Nehnevám sa. Aspoň na chvíľu budem šťastná,“ zašeptala som nežne, na čo sa usmial a objal ma.

***

Kňaz sa na nás díval ako na bláznov. A tými sme aj boli.

„Nathan, berieš si Gabriellu za svoju manželku?” opýtal sa kňaz. 

„Beriem,” pošepol a jemne sa na mňa usmial.

„Sľubuješ pred všemohúcim Bohom, že jej budeš verným manželom a že ju nikdy neopustíš ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe, a že ju budeš milovať a ctiť, kým vás smrť nerozdelí?” spýtal sa kňaz s vážnou tvárou.

„Sľubujem,” vydýchol s toľkou láskou, až mi zovrelo srdce.

„Gabriella, berieš si Nathana za svojho manžela?” Otočil sa na mňa kňaz.

„Beriem,” odpovedala som potichu a odhodlane.

„Sľubuješ pred všemohúcim Bohom, že mu budeš vernou manželkou a že ho nikdy neopustíš ani v šťastí ani v nešťastí, ani v zdraví ani v chorobe, a že ho budeš milovať a ctiť, kým vás smrť nerozdelí?” zopakoval svoju otázku.

„Sľubujem,” vyriekla som s pocit totálneho šťastia a lásky.

Kňaz položil štólu cez naše spojené ruky a potvrdil náš manželský zväzok.

„A ja, v mene svätej Cirkvi potvrdzujem, že ste uzavreli sviatostné manželstvo a požehnávam ho v mene Otca i Syna i Ducha svätého. Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje,” povedal kňaz a usmial sa na nás.

Otočila som sa na svojho manžela a usmiala som sa. Takto to malo byť. Konečne som sa dostala na to správne miesto. K nemu.

Nathan si ma jemne pridržal a potom sme sa pobozkali. Možno sa vám to nezdá, ale pre mňa to bol obrovský krok v mojom živote. Prihodilo sa mi niečo, čo nebudem nikdy ľutovať. Aj keď len na tak krátky čas.

Kňaz nás nechal samých, aby sme sa rozlúčili. Bolo to tu. Slnko sa pomaly prebúdzalo. Do očí sa mi natisli slzy a začala som sa klepať. Nathan ma upokojujúco hladil po chrbte a utieral slzy z líc.

„Neboj sa, princezná. Všetko bude dobré. Aj keď tu už nebudem, pamätaj na to, že chcem, aby si bola šťastná. Budem vždy pri tebe. V tvojom srdci,“ šepkal mi do ucha a ja som mu chcela veriť. Naozaj som si z celého srdca želala, aby ešte neodchádzal, aby ostal pri mne a zasypával ma nežnými bozkami. Bol vrahom a spravil veľa zlého, ale ľutuje to a keby mohol, tak by to napravil. Vedela som to. Nebol mužom, ktorým bol na začiatku.

„Je čas ísť,“ povedal strážnik pri dverách cely, ktoré boli otvorené. Čakal na môjho manžela.

Nathan sa na mňa pozrel, usmial sa, pobozkal ma a odišiel za strážnikom. Dívala som sa na jeho vzďaľujúci sa chrbát a z očí mi tiekli vodopády.

Keď sa za ním zavreli dvere a ja som ostala v tej cele sama, padla som na kolená a rozplakala sa.

Bože, prosím, zadrž ten úsvit...

Prosila som Boha, vyhrážala som sa, ale nič nepomohlo...

Nathan:

Moja Gabriella. Krásna Gabriella. Musím ťa opustiť.

Po pravej ruke som mal strážnika, ktorý ma viedol na drevenú vyvýšeninu, na ktorej stál stĺp a z neho visela slučka.

Šiel som ako bez duše. Nebál som sa smrti, zaslúžil som si ju, ale Gabriella... Prečo sa musí to najlepšie prihodiť človeku v tom najskurvenejšom čase? Prečo, Bože, prečo?

Postavil som sa na tú vyvýšeninu, nejaký chlap mi okolo krku zatiahol škripec a postavil sa k páke, ktorá mala otvoriť otvor pod mojim nohami a tým ma zniesť z tohto sveta.

Na zem padla slza. Moja slza. Začudovane som sa na ňu pozrel. Ale ja neviem plakať, tak ako...? Gabriella. To ona ma zmenila. Za tak krátky čas vtrhla do môjho srdca a urobila tam poriadok.

Neplakal som kvôli sebe. Na mne už vôbec nezáležalo. Plakal som kvôli láske môjho skurvene krátkeho života. Nemohol som byť s ňou dlhšie. Nemohol som jej dopriať lásku tak, ako by si zaslúžila.

Keď slnko pomaly vychádzalo, strážnik sa na mňa otočil. Bol čas.

„Posledné slová?“ opýtal sa ma.

„Milujem ťa, Gabriella.“

Muž potiahol pákou, slučka sa stiahla a začal som sa dusiť. Moja posledná myšlienka patrila žene, do ktorej som sa zamiloval za pár hodín. Ktorá mi osvietila posledné chvíle na tomto svete.

Mojej Gabrielle...

Túto poviedku venujem dvom osôbkam:

Mojej krstnej mame, Vierke, za brusnice, ktoré mi nazbierala, aby sa mi lepšie písalo a martine946 za podporu a úžasné komentáre. Ďakujem.

Prosím o komentáre. Či s pochvalou alebo kritikou. :) Ďakujem všetkým.

Autor: RuskaVodka (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Jednodílné

Sdílet

Diskuse pro článek Zadrž ten úsvit: