OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A Beautiful Lie - 6. kapitola



A Beautiful Lie - 6. kapitolaMožno život nemusí byť taký zlý. Nie ak existuje niekto, s kým dokážete zabudnúť na všetok smútok.

„Ahoj Ethan. Kto je tvoja krásna spoločnosť?“ opýtal sa vysoký modrooký blondiak v džínsoch a bielom obtiahnutom tričku s nápisom Wanna be kissed?. Krásne kopírovalo jeho vypracované telo. Potom som si všimla, že sa mi pozerá do očí a som si istá, že som sa začervenala.

„Lec, toto je moja sestra Kaitlyn. Dúfam, že ti nevadí, že som ju priviedol.“ Už si aj Ethan všimol tú chémiu medzi nami. Lec sa našťastie okamžite spamätal.

„Vôbec nie. Čím viac ľudí, tým lepšie. Ahoj Kaitlyn.“ Podal mi ruku. „Myslím, že sa ešte uvidíme.“ Neprekážalo mi, že so mnou flirtuje.

„Dúfam, že áno. Rada som ťa spoznala, Lec.“ Odtrhla som od neho oči. Keď sme sa trochu vzdialili, začala som vyzvedať. Pritom som si všímala všetkých ľudí, čo tu boli. Bolo ich dosť veľa. Všetci boli približne v Ethanovom veku.

„Takže, toto je nejaká tajná žúrka?“ spýtala som sa ho neprítomne. Bolo to tu dosť veľké a útulné zároveň. Fialové steny pôsobili naozaj zaujímavo, ale viac ma upútali obrazy na nich. Boli dominantou celej miestnosti.

„Vlastne si uhádla. Patrí to tu Lecovým rodičom, tí sú práve preč. Vtedy sa tu bavíme.“ Znelo to, akoby tieto párty neboli ničím výnimočným.

„A Lec sa volá?“ zaujímala som sa.

„Alexander, ale všetci ho volajú Lec. Mimochodom, myslím, že sa mu páčiš.“ Pozrel sa mi do očí.

„Tiež si si všimol?“ zasmiala som sa. Pravda bola, že aj on sa mi páčil.

„Je to fajn chalan. Poď, zoznámim ťa s ďalšími ľuďmi.“ Myslím, že dnes sa budem dobre baviť.

„Čau, Tom. Chcel by som ti niekoho predstaviť. Kaitlyn?“ Nachvíľu som prestala dávať pozor. Ešte stále som bola prekvapená z toho, čo robí Ethan poza môj chrbát. No keď som počula, ako Ethan hovorí moje meno, spamätala som sa.

„Ahoj Tom,“ povedala som. Mal trochu dlhšie čierne vlasy a vôbec sa mi nepáčil.

„Takže, Kaitlyn? Pekné meno.“ Podľa jeho hlasu som zistila, že už čo-to vypil a to jeho flirtovanie sa mi vôbec nepozdávalo.

„Ďakujem,“ odsekla som len zo zdvorilosti.

„Ja vás nechám,“ povedal Ethan a otočil sa.

„Ethan...“ Prosebne som za ním natiahla ruku.

„Zvládneš to aj bezo mňa. Bav sa. A nepi. Si na to ešte mladá,“ odvetil prísne, no uvoľnene.

„A ty snáď nie?“ Chcela som ho zadržať, ale on sa iba pousmial a odišiel.

„Koľko máš vlastne rokov, Kaitlyn?“ udržiaval konverzáciu Tom.

„Šestnásť. Ty?“

„Osemnásť. Vážne si dosť mladá. Ale vyzeráš staršie. Využi to.“ Nepáčil sa mi spôsob, akým to hovoril, ani ako sa na mňa pozeral.

„Skočím si pre niečo na pitie, nealkoholické,“ zdôraznila som.

„Prinesiem ti to,“ ponúkol sa. Bolo mi jasné, že mu ide iba o sex.

„Zvládnem to. Ďakujem.“ odbila som ho. Bola som rada, že som sa ho zbavila. Išla som si sadnúť k baru.

„Bavíš sa?“ Otočila som sa.

„Lec.“ Tvár sa mi rozžiarila. „Pravdupovediac, ani nie.“ Snažila som sa, ale nešlo to. Myslím, že za iných okolností by som bavila.

„Si smutná. Čo sa stalo?“ spýtal sa so záujmom.

„Ako si si to všimol?

„Je to vidieť. Takže?“ dožadoval sa odpovede. Naozaj je to až tak vidieť? Musím sa viac snažiť, aby som to zamaskovala. Ale keďže pochybujem, že ho ešte niekedy uvidím, tak mu to môžem povedať.

„Rozišiel sa so mnou chalan, ktorého som nikdy nemilovala. Na moje narodeniny a kvôli mojej najlepšej kamoške,“ stručne som mu vysvetlila svoju situáciu.

„To je hnusné. Ukáž mu, že ho nepotrebuješ, ale jeho život bez teba nestojí za nič. Daj mu to pocítiť,“ poradil mi a napil sa mojita.

„Ďakujem za pomoc.“Jeho prítomnosť ma upokojovala.

„Nemáš za čo.“ Chvíľu sa na mňa pozeral a potom povedal: „Poď so mnou.“

„Kam?“ spýtala som sa. Veď som ho ani nepoznala. Nemala som z neho strach, ale aj tak. Čo ak mi ublíži?

„Niečo ti ukážem. Zavri oči.“ Zavrela som ich. Absolútne nič som nevidela.

„Kam to ideme?“ pýtala som sa.

„Nechaj sa prekvapiť.“ Zo začiatku sa mi darilo do ničoho nenabúrať, no potom sa z ničoho nič predo mnou objavili dvere a tým som sa nedokázala vyhnúť.

„Au!“ skríkla som.

„Dávaj pozor,“ povedal pobavene.

„Ako?! Veď nič nevidím.“ Zacítila som na pleciach jeho ruky.

„Dobre, priznávam, je to moja chyba. Sľubujem, že už sa to nestane.“ Verila som mu a pomaly zo mňa začal opadávať ten smútok. Otvoril dvere, vošli sme a hneď ich zatvoril. Zrazu nastalo ticho, tie dvere odizolovali všetok hluk.

„Môžeš otvoriť oči,“ povedal a pustil ma.

„Wau! To je skvelé. Nikdy som nevidela krajší... sklad.“ Zatvárila som sa sklamane.

„Neboj sa, toto nie je naša cieľová destinácia,“ upokojil ma.

„Nie?“ Usmiala som sa. Cítila som sa s ním dobre. Ani by mi neprekážalo, keby sme ostali tu.

„Poď.“ Otvoril nejaké dvere a za nimi boli schody.

„Čo tam je? Radšej nechcem hádať. Alebo, jeden tip, dobre? Mučiareň?“ zasmiala som sa a on tiež.

„Ale no tak. Nič strašidelné.“ Mal pravdu. Keď sme vyšli hore schodmi, vstúpili sme do predsiene. Z nej rovno do obývačky. „Tu bývam. Chceš vidieť moju izbu?“ opýtal sa.

„Keď už sme tu, tak prečo nie,“ odvetila som. Rozmýšľala som, prečo nerobí niečo iné, keď má celý dom pre seba. Ako je možné, že nemá priateľku? Alebo má? Nie, to by si ma sem nevodil. Ukončila som svoje myšlienkové pochody a vrátila sa do skutočnosti.

„Tadeto.“ Otvoril dvere.

„Máš tu upratané. To ma prekvapuje,“ povedala som mu.

„Prečo?“ čudoval sa. „Myslíš si, že všetci chalani majú v izbe neporiadok?“

„Nie všetci. Väčšina,“ odvetila som. Jeho izba bola veľmi pekná. Všimla som si, že tam má futbalovú loptu a niekoľko cien. „Hráš futbal?“ snažila som sa vypátrať, aký je.

„Už nie. Hrával som, bavilo ma to a darilo sa mi, ale dosť vážne som sa zranil a sekol som s tým,“ vysvetlil mi so smútkom v hlase.

„Chýba ti to?“

„Hej, jasné, že mi to chýba, ale teraz to tu už mám iba ako spomienku. Našiel som si inú zábavu,“ pousmial sa.

„Akú?“ opýtala som sa ho.

„Nadvihni koberec.“ Urobila som, čo mi povedal. Boli tam dvierka. Naplnilo ma to zvedavosťou.

„Čo tam je?“

„Pozri sa.“ Zišla som dolu schodíkmi a on za mnou. Bola tam obrovská miestnosť plná rôznych hudobných nástrojov, celá miestnosť mala zvukotesné steny. Bolo to niečo úžasné. Nikdy som niečo také nevidela.

„Takže si od futbalu prešiel k hudbe? Je to tu také obrovské. Máš vlastnú kapelu? A máte aj koncerty a svojich fanúšikov?“ vyzvedala som.

„Spomaľ, nestíham. Mám kapelu a skúšame tu. Ku koncertom sme sa ešte nedostali, pretože sa nevieme v niektorých veciach zhodnúť a jednoducho, je možné, že skôr ako by sa uskutočnil náš prvý koncert, tak sa rozpadneme. Nevidím to na úspech. Ale baví ma to a aj keby naša kapela nemala dlhú trvácnosť, nechcem s tým skončiť. Môžem hrávať po baroch a baliť baby,“ usmial sa na mňa a vedela som, na čo myslí. Ale dokážem ich zbaliť aj bez hrania.

„Pekná predstava. A čo keby si mi niečo zahral?“ posmelila som ho.

„Čakal som, kedy ma o to požiadaš. Veľmi rád.“ Zobral do ruky gitaru a začal hrať nejakú pesničku. Nikdy predtým som ju nepočula. Keď som pozornejšie vnímala slová, pochopila som, že spieva o bývalej priateľke, ktorá ho najprv využívala, nechala ho myslieť si, že ho miluje, no potom zrazu jedného dňa bola preč. Tá pieseň sa mi páčila. Dala by sa rozdeliť na tri časti: v prvej ju miluje, sú spolu a sú „šťastní“, život je bezstarostný, v druhej časti je sám, opustený, zúfalý, smúti za ňou, chce ju získať späť, no vie, že sa to nedá, obviňuje sa z toho, že odišla a v poslednej chvíli si uvedomí, aká je krava a vykričí jej všetko do očí. Je rád, že je preč. Dokázala som to všetko prežívať a videla som na Lecovi, že to prežíva tiež. Mala som podozrenie, no potrebovala som si to overiť.

„Bolo to nádherné,“ povedala som mu pravdu.

„Ďakujem.“

„Ty si tú pieseň napísal, však?“ Vyvalila som naňho.

„Poznala si to?“

„Bolo to cítiť. To od nej naozaj nebolo pekné. Ako ti to mohla spraviť?“ pýtala som sa.

„Počkaj, ja som ti priznal, že som to napísal, nie, že som to prežil.“ Bolo jasné, že sa mu to naozaj stalo, len nechcel, aby som to vedela.

„Nemusíš predstierať opak, viem, ako to je. A je mi to ľúto.“ Chytila som ho za ruku, vedela som, že teraz mi povie, čo sa stalo.

„Stalo sa to pred rokom, mal som sedemnásť, bol som zamilovaný a hlúpy. Veril som, že naša láska bola vzájomná, no ako som neskôr zistil, len sa chcela cezo mňa dostať k popularite. Napokon sa jej to podarilo, a čo som z toho mal ja? Zlomené srdce. Ale už som sa cez ňu preniesol. Pomohla mi v tom táto pieseň, bolo to ako niečo nevypovedané, týmto som definitívne uzavrel náš vzťah. No sú momenty, keď si na to spomeniem a to ma zraňuje. Cítim tú bolesť presne ako vtedy, keď som zistil pravdu.“ Premáhal smútok.

„Mrzí ma to. Vyzerá to, že máme obaja problémy s láskou. A tiež sami so sebou. Ale taký je život. Nie je dokonalý. Aj keď prežívaš najkrajšie obdobie svojho života, pokazí sa to. Vždy sa to stane. Musí. Ako keby nikomu nebolo dopriate byť šťastným,“ povedala som mu.

„Je to zvláštne. Nepoznám ťa, ale cítim sa s tebou dobre. Je fajn stretnúť niekoho, kto mi rozumie.“ Znova sme udržiavali očný kontakt.

„Som rada, že som sem prišla. Čo by sa stalo, keby sa nestalo niečo z toho, čo sa stalo? Prepáč, to bolo dosť zmätené.“ Nedokázala som presne vyjadriť svoje myšlienky.

„Viem, čo si chcela povedať. Predstav si, že toto všetko sa vôbec nemuselo uskutočniť. Tú „oslavu“ som chcel zrušiť. No neurobil som to. Ak by som to spravil, možno by sme sa nikdy nestretli.“ Má pravdu, no táto debata začína naberať nejaké divné obrátky, radšej som chcela zmeniť tému.

„Asi ma už Ethan bude hľadať. Mala by som ísť za ním.“ Chcela som odísť, ale chytil ma za pás.

„Počkaj. Možno ťa vôbec nehľadá, a ak aj áno, nechaj ho chvíľu, nech sa bojí, veď predsa nemusí vedieť všetko, či áno?“ Bolo zbytočné brániť sa, nemala som ani najmenšiu šancu vyhrať.

„Nemusí,“ vzdala som to a podrobila sa túžbe. Priblížil sa ku mne, bol odo mňa už len pár centimetrov, nebola som si istá, či to chcem spraviť. Chcela som niečo povedať, no vtedy mi priložil prst na ústa. Potom ma začal bozkávať. A páčilo sa mi to. Strašne. Cítila som niečo úplne iné, ako keď som sa bozkávala s Markom. Tento bozk bol spočiatku taký nevinný, no v okamihu sa zmenil na vášnivý, plný citov. Citov bez lásky. No teraz mi to nevadilo. Aj keby som sa s Lecom, týmto nádherným blondiakom s modrými očami (asi som bola zaťažená na modré oči, pretože aj Mark mal modré oči) už nikdy nestretla, nezabudnem naňho.


« Zhrnutie »



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek A Beautiful Lie - 6. kapitola:

1. ajeje
01.02.2011 [17:03]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!