OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 23. part

04.08.2014 (10:00) • Ivetki • Povídky » Na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 929×

Hoci boli takmer tri hodiny ráno, od plotu zaznel tichý hlas susedy.

„Pán Bernard, môžete na chvíľku k nám na záhradu?“

„Iste, pani suseda... eh, nemôžete spať? Teplo v dome?“ prekvapene sa zdvihol na nohy.

„Dá sa tak povedať, vezmite aj Neru k nám... poďte už,“ ticho súrila suseda, otvorila provizórnu medzi bránku, ktorú roky nepoužívali.

„Pôjdeme za dom, prosím.“

„Potrebujete pomoc?“ Bernard sa obzeral, hľadal príčinu nezvyklej žiadosti.

„To skôr vy... no, alebo vaša Dana. Ešte sa spýtam, ako sa má malá umelkyňa? Videla som jej pád. A čo pes?“

„Vážne?! A čo sa stalo? Ralphina nám všetkým tvrdí, že sa potkla na hadici a spadla dolu schodmi... eh, prepáčte, no... bol som za ňou, má zoperovanú píšťalu a budú jej to dávať do sadry. Je dieťa, tak snáď sa to rýchlo vyhojí. Nera má pohmoždenú slabinu.“

„Ďakujem.“

„Tak čo sa stalo?“

„Pán Bernard, stála som tesne za plotom v bylinkovej záhradke a videla som všetko presne, tak ako vidím vás... malá sa síce potkla a spadla dozadu, ale vaša Dana tesne predtým na ňu vybehla z domu, rozprávala, potom prudko napriahla ruku a vrazila malej takú ranu, že ju otočilo a preto sa potkla a spadla... ja... som šokovaná ešte teraz... nemôžem mlčať, to bolo niečo tak surové k dieťaťu! Nera bránila malú, štekala na Danu a asi ju kusla, Dana riadne nakopla psa a utekala dnu. Niečo tak brutálne a šoku...“

„Kurva! Rozumie a ďakujem. Tiež som v šoku! Dana sa ukrutne zmenila a teraz... hm, pani suseda, toto musím vyriešiť hneď. Môžem vás uviesť ako očitého svedka? Idem za Danou!“

„Iste. Chcela som s vami najprv hovoriť a bola som rozhodnutá to nahlásiť na políciu. Prepáčte, ale to je ublíženie na zdrav...“

„Políciu nie, prosím... ja... idem za Danou a poviem vám, ako som pochodil. Dobre? Môžete mi dať čas ešte pár hodín?“

„Počkám a príďte mi povedať.“

„Ďakujem.“

Šokovaný Bernard ledva používal hlavu! Dana ublížila slniečku! Zasa nakopla Neru!

Začínalo svitať, dopálený vošiel do spálne, rozsvietil všetky svetlá, Nere ukázal ku dverám s príkazom strážiť. Sám sa postavil pri okno, keby náhodou Dana chcela vziať roha.

Zamrvila sa, zažmúrila do svetla.

„Čo je? Bože, ešte je tma... štyri tridsať?“ spýtavo zamžikala na muža.

„Dobré ráno, mám pár poznámok a jeden oznam,“ chladne odvrkol.

„To nepočká? Si opitý?“

„Celkom triezvy, bez obáv. Za prvé, pozdravuje ťa Stano. Včera mi potvrdil, že je biologickým otcom Marion a že sp...“

„Čo?! Ste sa nadrali spolu? Si zhulený?!“ posadila sa prudko.

„No, pokiaľ si Stano spomína, tak vy dvaja ste húlili, keď ste splodili Marion,“ štekol podráždene.

„Sa počúvaj čo h...“

„Nie, ty budeš počúvať! A ticho teraz! Marion by som ešte možno dokázal preniesť cez srdce, ale že si zbila Ralphinu, tak to ti nedarujem!“ už kričal.

„Nikoho som nezb...“

„Mám svedka! Suseda ťa videla! Smola čo?! Dievčatko si asi nechcelo s tebou špiniť ruky, tak mlčalo! Ale suseda ťa bonzla! A ticho!“ zastavil jej pišťavý nástup obrany.

„Vstávaj, umy sa, zbaľ si veci do nemocnice, máš na to hodinu. Spravím raňajky, potom ťa odveziem späť na psychiatriu do špitála. Je mi jedno ako si to vybavíš, ale nastúpiš na ďalšiu liečb...“

„Nie! Tam ma nedostaneš! Nie som blázon!“ zajačala.

„Blázon nie, ale agresívny, manipulatívny šialenec áno! Vyber si, buď nastúpiš dnes do špitála, alebo ťa dnes udá suseda na polícií a ja pôjdem s ňou! Vstávaj a pozor, neutečieš, Nera ťa ustráži, aj keď ju znova dokopeš. Nera, stráž Danu!“

Musel od nej preč zo spálne, už mu horeli ruky pomstou. Domlátil by ju do fialova. Za bolesť Ralphiny, Nery, za seba, za Marion, za starkých, za Stana. Veľa rán by schytala.

Dana sa neochotne podvolila, verbálne útočila na manžela, vyhovárala, klamala, nič platné. Doviezol ju pred špitál, odprevadil na oddelenie a počkal na lekára.

Prijali ju na uzavreté oddelenie psychiatrie, zatiaľ na tri týždne, pre recidívu, plus manžel sa dostaví na konzultáciu a upresnenie problémov. Bernard to vyriešil hneď, všetko oznámil lekárovi priamo, aj že má na napadnutie malej svedka. Riešenie nechá na týme lekárov.

Bez pozdravu manželky odišiel.

Suseda spokojne prikývla, že je to lepšie riešenie ako polícia a Dane určite poskytnú profesionálnu pomoc.

- - -

Už druhý týždeň je Ralphina doma so sadrou. Obskakuje ju mamina i otec. Áno, pán Roland dal zbohom kolesám svetovej ekonomiky, Londýnu a prišiel ošetrovať dcéru. Wystan finišuje s projektom, lebo o pár chvíľ sa vracia na výšku v Exeteri, musí prezentovať a dokončiť ročník.

Bernard s Nerou každý podvečer po práci navštevuje maróda.

To je čas pre Wystana. Pre svojho boha dokonalosti vyvára minútky, hýri nápadmi a zvezie sa pri tom celá rodina.

„Výborné, synak, zdokonaľuješ sa denne. Bernard, môžete so mnou na moment?“ Roland vstáva, chce sa pochváliť novými knihami, čo včera spomínal.

„Iste. Wysty, pochutil som si, ďakujem.“ Široký úsmev a žmurknutie vženie lícam chlapca farbu navyše. Chlapi sa stratia v pracovni.

„Bracho, ty si zamilovaný do Pantera, ako somár do kopy sena. Stále platonicky?“ rypla si.

„A ty máš hubu nevymáchanú stále rovnako!“ šplechol jedovito.

„Ááá, sklamanie! Myslela som, že sa zlepšujem, bodám a rýpem do teba účinnejšie, hlbšie! Ahoj, mamina, konečne doma,“ dievčatko pajdalo chodbou.

„Ahoj, všetci. Poďte ďalej, pani Zdena.“ Matka vošla s cudzou ženou priamo do obývačky.

„Dobrý večer.“

„Ralphina, pani Zdena sa prihlásila na tvoje opatrovanie.“

„Mami! Už sme o tom hovoril...“ ignorovala prítomnú ženu.

„Fíí! Ticho, prosím. Fakty sú fakty. Tekla je po operácií srdca, zotavuje sa doma a nemôže sa o teba starať najbližších sedem, osem mesiacov. Wystan odchádza o pár dní do Anglicka, ocino ešte skôr. Potrebuješ k sebe pomoc. Ja si môžem vziať krátku dovolenku, to však nerieši náš problém dlhodobo.“

„Chmpf, už som veľká... uhm, jedenásť rokov je primeraný vek, aby som zvládla všetko sama,“ dievčatko zazerá na Zdenu.

„Nie si a Ixchel mi nestačí ak...“

„Mám to! Budem s Panterom! A pomôže babina Hilda!“

„Čo so mnou, slniečko? Dobrý večer, dámy.“ Bernard práve vošiel do obyvky v sprievode Rolanda. Pobozkal Juliane ruku, Zdene len kývol.

Roland objal manželku okolo pliec.

„Dobrý, Bernard. Bežná hádka. Zasa odmieta novú opatrovateľku a pani Zdena prejavila záujem. Fíí chce byť s vami.“

„Slniečko, prepáč, ale musím chodiť do práce, čo je minimálne deväť, desať hodín zo dňa.“

„No práve, ten čas vykryje  babina Hilda,“ živo podotkla.

„Ou! Ty chceš aby som sa striedal s generálom Hildou?“ vystrašene zakňučal a rozosmial prítomných. Všetci dobre poznajú ráznu babinu, hoci je odkázaná na francúzske barle. Ak nepomohlo slovo generála, barla bola dokonalý „presvedčovák“.

„Nie a hotovo. Fíí, skúsime to s pani Zdenou,“ ukončila dohady matka.

- - -

„Tatuško, ako vyzerám?“ Marion zbehla schody, načančaná na párty u priateľky. Sú pozvané aj so Zuzanou.

„Skvele, nebyť tvojim otcom... no, dvoril by som sa ti,“ usmial sa.

„A zbytočne, že? Vieš už koľkí chalani boli sklamaní?“

„Mnohí... hech, chrobáčik, naša dohoda?“

„Viem, zavolám, keby sa dačo dialo a potrebovali sme pomoc so Zuzi. Prídeš pre nás. Budeme do rána, tak nepodpáľ barák a poslúchaj Neru. Tatuško, ďakujem za všetko, aj že si maminu donútil sa znova liečiť, možno jej pomôžu. Musia! Pá, meškám.“ Vrazila mľaskavú pusu na líce, bola preč.

„Pá, tiež v to verím,“ smutne dodal do tichého domu.

Dnes nešiel za slniečkom, prišla k nim pani Zdena a povinne si na seba zvykajú pod dohľadom Juliany.

Bernard si doprial kúpeľ, hlave zakázal myslieť a podriemkával v chladnúcej vode. Strhol sa na priateľský štekot Nery. Zvonček vzápätí

hlásil návštevu pri bránke.

„Wysty? Niečo sa stalo? Poď ďalej,“ prekvapene otváral len v župane.

„Nie, sorry, neplánoval som prísť, ale u nás je božie dopustenie. Fíí bojuje s pani Zdenou, kto viac vydrží, matka chce zlomiť jej odpor a len sa hádajú, handrkujú a mosúria. Prijmeš ma za úplatu pod ochranné krídlo?“ ticho vysvetľoval a hltal pohľadom mužné krivky pred sebou.

„Aj bez nej, poď, čo si dáš? Hladný, smädný?“

Wystan bez slova vchádzal dnu, v duchu zastonal. „Dal by som si teba, láska, až do samého dna!“

„Tak? Dáš si víno? Mám skvelý červený Merlot.“

„Dám a počkaj, páči sa, moja úplata,“ veselo dodal, položil podarúnok na stôl.

„Prestaň, nič už nechcem, zasypal si ma darčekmi ako Santa a na zdravie.“ Podal chlapcovi pohár tmavočerveného vína.

„Na naše, Berni... hm, výborné, lahodné a silné. Otvor balíček, posledný kus do serky.“

„Jesus, fakt si blázonko, už tretie adidas kraťasy. Čierno-žlté nemám žiadne, ďakujem.“ S úsmevom vybalil pohodlný odev.

„Páčia?“

„Veľmi.“

„Vyskúšaj a predveď.“ Blyslo v očiach chlapca, lebo Bernard pred ním sedel len v župane. Nevyšlo to. Muž zašiel do kúpeľne a späť prišiel prezlečený v kraťasoch. Smutný, zamlklý.

„O-ou, čo? Cestou späť si prepadol norou splínu?“

„Nie, Wysty, ale mal by som ti čosi povedať a...“ zatváril sa umučene.

„Do toho, zabudol si? Som tu len pre teba,“ šepol, jemne vmanévroval  muža do sedačky, sám vzal miesto pri jeho nohách na zemi.

„Dana sa stáva mojou norou desu, vieš? Ralphina mala pravdu, Stano je biologickým otcom Marion... no, ale iba biologickým! Ja sa o ňu starám od narodenia, vychovávam a hýčkam, ja som jej otec! Wysty, prosím, nikdy neprezraď pravdu o Stanovi a dohodni sa o tom aj s Fíí. Načo by sa mala Marion trápiť ešte aj týmto...“ Bernard sa zarazil.

„A čím sa ešte trápi? Asi viem... hm, videl som ju hneď prvý deň nášho stretnutia... no, bozkávala sa s babou. Je lesbička, že?“ tíško hovoril, oči sa stretli. Bernard len prikývol, vzal plný pohár vína a otočil ho do seba na ex, nalial si ďalší, vypil.

„Víno treba vychutnávať, už stačí. Asi to nie je všetko, čo ťa ťaží.“ Chlapec mu odňal pohár.

„Nie, toto bola menej bolestivá časť... Wysty, sorry za Danu... ona... ježiši kriste, to ona ublížila slniečku! Dana udrela to nevinné stvorenie! To kvôli nej spadla, trpela a trpí! Prepáč ja s...“ Bernard si v zúfalstve zakryl oči, nedokázal viac porezať do prekvapených zelených smaragdov.

„Ako vieš? A kde je Dana?“ Uvedomil si, že nič o nej nevie a dom je tichý.

„Videla ju suseda... a-aj ako Nera bránila Fíí, skoro Danu pokúsala a potom Dana nakopla Neru. Preto kríva a má pohmoždenú slabinu. Danu som prinútil znova nastúpiť na liečenie. Je v špitály na psychiatrii, tam teraz patrí. Prepáč mi, výčitkami šaliem, žerú ma ako pirane.“

„Huch, šoky... ech, Bernard, niečo za niečo. Dobre, postaral si sa o nápravu, Dana sa lieči... bože, aj tak. Otrasné, čo si vytrpela Fíí, ale už je pomerne v pohode. Berni, útok Dany zostane medzi nami, ok? Rodičom ani muk, zbytočné im zaťažovať hlavy a my dvaja sa podľa toho musíme zariadiť do budúcna. Chápeš, strážiť Fíí pred Danou. Berni, segra sa vás s Nerou nevzdá, natoľko ju už poznám. Zaujímavé, že Danu nebonzla. No tak, Berni, ukáž oči. Plačeš?“ Chlapec jemne odtiahol ruky z tváre oproti. Hnedé dúhovky plávali v slanom kúpeli, muž potláčal plač.

„Pssst, ľahni si, budem ťa hýčkať. Toľko negatív za posledné obdobie by zabilo aj slona. Dana tebou roky manipuluje, klame, prišiel si o dieťa, pravda o Stanovi, ranená segra i pes. Tíško, sme na to dvaja, lepšie to zvládneme.“

Wystan, kľačiac pri gauči, schoval uplakanú tvár muža na svojej hrudi, jednou rukou ískal pramienky vlasov, druhou hladil nahé ramená, krk, chrbát kam to šlo.

Trvalo dlho, kým slzy prestali tiecť a muž našiel sebakontrolu. Otočený na boku, s hlavou hlboko zaborenou v hrudi chlapca tíchol, objal Wystana okolo pliec. Už bolo lepšie, krv riedená vínom otupila najväčšie hroty výčitiek a teplé dlane chlapca prenášali nahou kožou nábojčeky pokoja.

„Tak sa mi páčiš. Smútok sme premohli spoločne, slzy zotriem sám,“ šepkal Wystan. Natočil si tvár Bernarda k sebe, mokré cestičky postupne zbozkával a nevynechal ani kúsok kože na tvári. S najväčšími slzami pomohol jazyk a bozky dokončili prácu.

„Si krásny, vieš to? Beznádejne som ti prepadol v prvý moment stretnutia. Bláznivo som zamilovaný, túžim, šaliem po tebe, láska. Si prvý muž, ktorý ma takto mocne dokázal opantať. Dnes už ti to môžem povedať priamo, milujem ťa, Bernard. Zvládneš to, tak ako zvládaš moje dotyky. Pssst, nič nevrav, len ma vnímaj, nechaj sa hýčkať. Dopraj mi tú rozkoš, prosím,“ kládol tiché slová medzi bozky.

Bernard konečne otvoril hnedé oči, vlial sa do zelených smaragdov nad ním. Úprimné vyznanie chlapca rozpútalo búrku v hlave.

Akýto slastný pocit byť objektom šialenej lásky, zbožňovania.

Zároveň sa rozblikali všetky výstražné kontrolky v hlave. „Nie! To nie je správne! Zakázaný smer!“

Lenže telo malo svoj rozum a ten iné vravel. „Áno, si na správnej ceste. Nikdy doposiaľ si nezažil nič tak silné, lákavé, omamné. Wystan ťa miluje, počul si, tak sa mu podvoľ, vyplň jeho túžbu. Čo cítiš? Chceš to sám?“

Autor: Ivetki (Shrnutí povídek), v rubrice: Povídky » Na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 23. part :