OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » A potom život zastrečkoval... 27. part



A potom život zastrečkoval... 27. part     Biblická postava mení dejiny. A pokiaľ sa jedná o ženu... utekajme! No dá sa postaviť aj na odpor, čo myslíte?
Návrat po dlhej dobe, odpustite, skôr to nešlo. Názov poviedky sa mi premietol do života.

Už päť týždňov „hostí“ uzatvorené oddelenie psychiatrie pacientku Danu.

Po prvé prišli za ňou Bernard aj s Marion spoločne počas návštevných hodín. Drobnú pozornosť si odniesli celú domov, lebo Dana odmietla prijať návštevu rodiny. Hoci tlmená medikamentmi, stále „urazená na kosť“ za Bernardov nátlak na opakovanú liečbu.

Dnes prišiel sám. Výrok ošetrujúceho lekára znel: „Manželku vám prepustíme do domáceho liečenia, ešte pár dní si oddýchne a môže nastúpiť do práce. Lieky v predpísaných množstvách bude užívať aj naďalej a o mesiac prídete na kontrolu.“

 

Celú cestu domov autom obaja mlčali.

Bernard sa len pre seba uškrnul nad spomienkou zo včera, ako nabehli k nim štyria starkí a spolu s Marion všetci dlhé hodiny gruntovali barák i záhradu, lebo: „Danka príde konečne domov, musí ešte oddychovať, naberať silu, vieš, synak, potrebuje sa konečne spamätať zo straty bábätka... už aby bol budúci rok. Teším sa na ďalšie vnúčatko.“ Starkej po vete oči zaslzili a poriadne sa oprela do okenných tabúľ. Musí sa všetko lesknúť, nikde ani smietka! Pre nevestu i nádej na vysnívané púpätko si aj krky zláme.

Bože! Mohol by tej dobrej starej žene na rovinu odkryť odvrátenú tvár dokonalej nevesty Dany? Akoby asi prijala fakt o manipulatívnej hydre so sklonom k násiliu, klamstvám, chorobnej túžbe ovládať okolie? Mal by pridať podrobnosti ako Dana napadla Ralphinu, či ako vodí celú širokospektrálnu rodinu za nos už roky, že Stano je otcom Marion a tak ďalej?

Mohol by? Nie, nemohol, pretože tá stará dobrá žena si to nezaslúži a nie len ona. Všetci starkí by dýchali za nich, dreli do roztrhania tela, darovali im aj to posledné. A tiež už nie sú najmladší, nejedno srdiečko je unavené, kríva svetom s podporou liekov.

Tak Bernard mlčí o krutej pravde bunky Kollárovcov a mlčať bude.

- - -

Kto však nemlčí je Eva. Kolegyňa Evka, Evička, namosúrená samička.

Už dávno si brúsi zúbky na Berniho, na toho nedostupného, zadaného samčeka. Takmer od prvej chvíle, čo nastúpila do firmy. Zahliadla ho, vedela, že ho chce a podriadi tomu hoc aj chod sveta.

 

Dvere na kancelárií sa rozleteli, dnu vpadol IT kolega, rovno hodil po Bernardovi USB kľúč. „Tu máš všetky údaje z posledných troch rokov sekcie E všetkých filiálok, chlape! Rozbalené, opravené, vytriedené, nanovo zrarované, pod tvojim heslom a už o tom nechcem nič počuť! Zasraný archív mi bol čert dlžný! Trčím nad tým celý deň!“ zhúkol, zvalil sa do kresla, unavene zavrel oči.

„Díky, pomohol si mi, šéf zúril, nevedel sa k nim prepracovať,“ s úľavou vydýchol Bernard. Spustil pomocnú analýzu, možno sa k výsledkom prehryzie načas.

IT kolega preniesol pozornosť na tretieho v kancli.

„A ty čo čušíš ani voš pod chrastou? Pozoruješ cvrkot na ulici, či ti uleteli včely?“

„Ááále...“ Mával rukou, naďalej znechutene čumel z okna.

„Čo ale? Minul ťa dnes šéf bez pozdravu? Zlý obed... alebo, počkaj, žeby Evka?“

„Hm...“

„Dnes máš sto bodov za výrečnosť, že Berni,“ rýpal ďalej, „tak sa pochváľ, už si ju konečne komplet zbalil a tvrdo pomuchloval?“

„Ááále riť!“

„Jesus! Nemožák, veď to trvá už dve večnosti!“

„Neser ma aj ty! Stačí, Bernard!“

„Ja?! Ako?“ Prekvapene odlepil oči od monitora s analýzou.

„Jasné, že ty! Na každom rande s Evou sa chce baviť o tebe, keď sa niekde mihneš okolo nás, oči na tebe môže nechať! Si ako magnet, furt len ty, ty!“ popudlivo vrčal do okna.

Bernard nechápavo zamrkal, vymenil si zarazený pohľad s IT kolegom, mykol plecami, neochotne prehodil: „Mňa Eva vôbec nezaujíma, zbytočne sa vytáčaš.“

 

Už boli v kancelárií len dvaja, IT kolega nevzal so sebou hustnúcu atmosféru. Bernard si spomínal na dávny nechcene vypočutý rozhovor Evy s ďalšou kolegyňou a jej odhodlanie „ho dostať do svojich drápov“. Od tej doby sa podvedome vyhýbal miestam s ňou.

 

Lenže Eva sa nevyhýbala jemu. Aj teraz nakráčala v minisukničke pred stôl Bernarda, výstrih až takmer k pásu. So zvodným úsmevom, v miernom predklone aby si dobre prezrel o čo prichádza odmietaním. Podávala „urgentnú“ zložku od šéfa, pohľad zapichnutý do hnedých očí, pološeptom zavrnela: „Bernard, letím za vami... hmmm, šéf nakázal... som poslušná...“

Vyrušilo ju podráždené zakašlanie od vedľajšieho stola. „Samozrejme aj tebe šéf posiela zložku, kocúrik,“ ladne sa otočila ku kolegovi. Vystrela ruku, vyšpúlila zadoček na Bernarda, nechala ho obhliadnuť aj dlhé nôžky v ihličkách.

Konšternovane ostal civieť na dvere, kde sa už po nej vznášal len silný zvyšok drahého parfumu.

„Bernard! Varujem ťa, drž sa bokom od nej!“ temne zavrčal.

Neodpovedal, nespokojne zavrtel hlavou a nervozita zasa brnkala na steny mužnej hrude.

 

 

Využila každú situáciu na chodbe.

Bernard čakal pred coffe automatom. Narýchlo vzala do náruče tri veľké archívne zakladače, balansovala smerom k nemu, vypískla neistotou. Vrchný diel sa povážlivo šmýkal a gentleman Bernard priskočil na pomoc. Neskoro si uvedomil komu pomáha, už mal všetky zakladače v náručí, bol smerovaný do archívu. Eva skryla ľstivý úsmev.

„Ďakujem, ste gavalier... hmmm, ako sa vám odmením?“

„Nijako, rád som pomohol a tým to končí,“ znel neutrálne, až s odstupom.

Eva podržala dvere archívu, schválne ukázala na zvýšené voľné úložné miesto.

Načahoval sa, sústredene zasúval zakladače na vysokú policu.

V mihu sa natlačila pred Bernarda, objala okolo pása, pritiahla si ho k sebe. „Ale ja sa vám chcem odmeniť... bude sa vám to páčiť,“ slizko zapriadla.

Vôbec to nečakal, na pár chvíľ zamrzol. Trhol sebou pri dotyku tiel, automaticky sa zachytil police po oboch stranách jej hlavy, ako strácal balanc.

Vyhŕkol zmätené: „Č-čo?!“

 

V tú dobu hľadal kolega Evu u nej a nepochodil. Skúsil teda archív. Zaregistroval len Bernarda v objatí Evy, ako sa k nej skláňa a určite ju chcel bozkávať. Had jeden zákerný! S revom vbehol dnu, surovo odsotil soka do bočných políc.

„Hajzel vydrbaný, varoval som ťa, ale ty jej nedáš pokoj, že?! Ešte raz sa jej dotkni a zlámem ti kosti!“

Ťahal Evu za sebou, hlasné pejoratíva rezonovali chodbou.

Vyšokovaný Bernard s vyrazeným dychom opustil pracovisko predčasne. Mal toho už dosť.

 

Druhý deň si počkal na šéfa v spoločných garážach objektu ešte pred siedmou.

„Ach, Bernard, čo vy tu? Nedá vám spávať ekonomická situácia našej firmy?“ zavtipkoval umelo a neodbytný pocit problémov znervóznel žalúdok. Rázne zabuchol dvere služobnej audiny.

„Dobré ráno, pane. Nie, v oblasti účtovnej máme zasa načas všetko pod kontrolou... ja... chcel som trochu súkromia,“ neisto zabručal.

„Aha, no môžem dajako pomôcť? Niečo vážne sa stalo? Počúvam,“ neochotne podliehal tlaku situácie. Neznášal nečakané.

„Ďakujem. Vlastne... len vy môžete pomôcť... budúci mesiac budeme otvárať novú filiálku v meste... mno, rád by som tam prestúpil.“  

Ťaživé ticho a pátravý pohľad šéfa rušil príjazd ďalších zamestnancov.

„Dôvod?“

„Rád by som pomohol nováčikom pri zaškoľovaní.“ Bernard nevedel klamať, už Ralphina to tvrdila.

„A pravý dôvod?“ zaškaredil sa šéf.

Opíjať ho rožkom pred ťažkou prezentáciou a ešte takto skoro ráno bez dávky kofeínu! Povážlivé.

Bernard to vedel už včera, nepresvedčí šéfa ľahko, alebo možno vôbec.

„No... toto je pravý dôvod... ale mám aj ďalší. Osobný, v súvislosti s kolegami našej hlavnej filiálky... prosím, nerád by som bol konkrétnejší.“ Zapichol oči do luxusnej obuvi predstaveného.

Šéf zabubnoval prstami po kapote. Jeho najšikovnejší počtár mu chce zdrhnúť, zašiť sa zbabelo pred mizerným súkromným problémom, tak to nie! Bernard už neraz chladnokrvne vyhrabal firmu z prúseru v hodine dvanástej.

„Hm, s kolegami, vravíte,“ krotil ranné podráždenie, „iste, začul som čosi. Včera na hlavnej chodbe. Nevyberaný slovník mierený vašim smerom, k vašim činom. Ale Evka mi vec pohotovo vysvetlila ako nešťastné, nesprávne pochopenie sledu situácií v ktorých ste sa ocitli spolu a že ona zjedná rýchlu nápravu, všetko osvetlí tretej strane. Pre dobro veci a samozrejme firmy. S tým sa plne stotožňujem a verím jej... takže si to celé ujasnime detailne. Nová filiálka i všetky už existujúce sú mierne podružné, spadajú pod našu hlavnú. My sme tu vrchný management a do neho patríte aj vy. Potrebujem sa opierať o pracantov vašich kvalít, Bernard, inak nebudeme konkurencie schopní a dajaká hlúpa chyba, nepozornosť v číslach nás môže poslať ku dnu. To nechcete ani vy, ani ja...“

Ešte pár minút argument za argumentom obaľoval prosté „nie“.

Berni nepochodil. Ok, dobre mu padli lichôtky šéfa o jeho kvalitách profesionála v pracovnom procese, že je takmer nenahraditeľný článok a jeho osobnosť je tiež nesmierne dôležitá pre kolektív. Lenže hlavný problém tlačil ďalej.

Eva.

- - -

Nazvime ju mrzutosť. Jej Veličenstvo Mrzutosť.

To ona si pohodlne ustlala na rohožke domu Kollárovcov. Potichučky sa vdierala do príbytku, opantala dušu Marion, vzala to i cez starkých. Danu už dávnu ovládala a Bernard? Zrejme je práve na rade. 

Hej.

Zasa sedel v tme polnočnej jesennej terasy, verná Nera stočená pri nohách, medvediu hlavu položenú v klíne vodcu svorky. Pre istotu. Pre alfa samca, pre jeho podvedomú ruku, čo potrebuje čím ďalej častejšie oporu. Duševnú.

Sám to cítil. Mrzutosť, podráždenie, nastupujúci hnev, nemohúcnosť, pachuť prehier. Záchvevy negatívna. Cítil, videl, počul.

 

Poznáte ako sa nesie tichou nocou zvuk? Ako zreteľne každý nádych, každé slovo letí v diaľ a oblaží informáciou aj nechcených? 

Počul ju, akoby stála vedľa. Zvuk sa dral otvoreným oknom poschodia. Marion sa snažila vysvetliť svojej láske Zuzi, že ju stále miluje, zbožňuje, túži po nej, ale vyžaduje na oplátku dôveru. A dialóg! Najlepšie otvorený, bez poloprávd a ešte lepšie bez klamstiev.

Hovor stíchol, svetlo v kuchyni prezradilo nešťastnú devu, lačnú po kalóriách.

Mrzutosť. Zahnať mrzutosť horou nezdravej zmrzliny.

 

„Chrobáčik?“

Vbehlo netesným rámom okna starostlivé slovo do prekvapenej kuchyne. Myslela si, že obaja rodičia spia. Síce každý v inej izbe, ale už spia. Na betón. S rachotom vylovila ďalšiu polievkovú lyžicu, zložila zadok do pripraveného kresla pri otcovi, gestom veliteľa mu natlačila do pracky nástroj pokušenia a ham. Ham. Tretia do partie vyfasovala kopec čoko mlsu do misky.

Mlčky vyjedali zvyšky, každý verný svojim myšlienkam. Nechcel rušiť dcéru, ani vyzvedať. Povie sama, ak uzná.

„Tatuško,“ zakňučala predsa dlho po polnoci.

„Viem, počul som, máš trápenie s láskou... prepáč, nechcel som. Len tichá noc vás zradila, bola si zrejme blízko okna,“ zašepkal do vlasov, pohladil rameno.

„Aha, nevadí. Dala som jej predsa druhú šancu, milujem ju... a... a ona si to asi neváži, alebo čo. Neviem... vykrikuje mi, že som stíhačka, že jej neverím... ale ty vieš, že v lete... si našla priateľku, keď som mala zaracha. Tak sa občas pýtam, chcem vedieť kde je a čo robí... som majetnícka moc? Robím chybu? Bolelo to, keď ma ... podviedla,“ šepkala rýchlo do košele hlavy rodiny.

„Tiež by som sa pýtal, utrpela tvoja dôvera, dlho potrvá, kým sa obnoví... a či vôbec. Zuzi nie je hlúpa. Vie to,“ vrátil šeptom do vlasov.

„Niekedy je dokonalá, priama, otvorená a potom chytí šajbu, všetko mi vyčíta, háda sa. Akoby ju vymenili.“

Tak rád by jej povedal, že je ešte mladá, nájde si veľa ďalších mileniek, dajako ju utešil, presvedčil, ponúkol vierohodný argument, ale nešlo to úprimne zo srdca. Tak mlčal.

Hlboký povzdych tatuška ju vrátil do reality.

„Ja to dajako zvládnem. Dobre?“

„O tom žiadnych pochýb, si predsa moja múdra, šikovná Marion!“ Vlieval do nej chuť života podporou i silným objatím.

„Dosť! Rozpučíš ma! Namiesto Marion ti ostane len mastný fľak. Som tvoja ratolesť, nie zlomená haluz!“

Pomohlo, dusili sa smiechom. Bernard pridal za hrsť šteklenia a ratolesť sa skoro sama zlámala vo dvoje pri odvete.

 

Pomohlo na chvíľku.

Mrzutosť si prizvala do boja Danu. Z postele ju vytiahol nočný nevšedný hluk. Rozhodnou nohou už-už nakročila do kužeľa svetla kuchyne, keď ju zastavila dôverná otázka dcéry.

„Tatuško, zasa si smutný, vidím to ja dobre. Čo sa deje? To mama, že?“ Ratolesť dôverne obtočila výhonky okolo hrude.

„Hm.“ Schoval ju do náruče, odhodlaný viac nezradiť.

„Odkedy sa vrátila zo špitála, počula som od vás tak dve vety, aj to je moc. Ale starkí sa tešili, že? Nové bábo za rok... tatuš, ako to bude ďalej?“ Nedala sa tak ľahko, aj keď cítila, že tlačí na pílu.

„Netuším, chrobáčik... nie som schopný teraz myslieť tak ďaleko... ja... vieš, je to strašne zložité. Toľko pre a proti. Chorobný stav tvojej matky, smrť dieťatka a túžby starkých... ja, neviem... nepýtaj sa, prosím, neviem.“

Bolestne hľadal vhodné slová, vyrážal ich do éteru, akoby pálili. A oni mu naozaj vypaľovali do duše cajch luhára.

Vedel, že klame a túžil nebyť dotazovaný! Nie teraz a nie od nej!

Rozhodol sa takmer hneď po tragédií s maličkým nenarodeným. S Danou už nikdy žiadne dieťa! Radšej podstúpi trvalú vazektómiu

„Dobre, veď uvidíme... rok je dlhá doba. A čo v práci?“ tresla prvé, čo slina priniesla. Chcelo to zmenu témy. Naliehavo.

 

Hlava mu klesla ešte nižšie, len sťažka vzdychol. Ježiš! Dcéra dnes tne do živého.

Udivene vzhliadla do hnedých kukadiel. „Čo? Deje sa niečo? Tak?“

„Pred pár dňami som žiadal šéfa o preradenie na novú filiálku. Nepustil ma od seba,“ priznal porazenecky.

„Čo? Čo to? Ech, prečo?“ Napnuto sledovala každé slovo. Nielen Marion. Dana v tieni pred kuchyňou takmer prestala dýchať.

„No... akoby som to... zmenili sa mi podmienky... totiž...“ funel neochotou z detailov.

„Hej, pán Bernard Kollár, vaša dcéra je už takmer dospelá! Láskavo odložte škrupule! Čakám priamu odpoveď na jednoduchú otázku. Aký problém sa vyskytol vo vašom zamestnaní, pane?!“ Nabehla na knižné vykanie. Občas pomohlo otca dostať do cieľa, keď sa veľmi zdráhal.

„Slečna, ste protivne neodbytná! Kurva fix!“ šťavnato zaklial.    

„Pane?!“ zvýšila hlas s náznakom pobúrenia.

„Excusez moi, mademoiselle, je étais grossier. Plus jamais cela n'arrivera pas!“ ² Lovil zvyšky francúzštiny v mysli.

Nepomohlo, z Marion je dnes zakusnutý buldog.

„Est pardonné, mon seigneur! ³ Teraz však žiadam odpoveď.“

„Problém s Bibliou?“ hlesol.

„Ee?“ Slečna sa duchaplne zapojila do konverzácie.

„S biblickou postavou?“ neochotne pridal ďalšiu indíciu.

„Vysyp to už celé!“ takmer štekla.

„So ženskou biblickou postavou?“ zaškeril sa.

A bolo počuť šrotovať kolieska. Dve hlavy plné ženskosti analyzovali.

 

Dana sťa skúsenejšia, životom poznamenaná samička na to prišla skôr.

Mrzutosť a ohrozenie!

Dnes mala poobednú vychádzku s pevným cieľom. Dorazila na recepciu firmy, kde Bernard roky pracoval. Recepčné sa tu menili ako na bežiacom páse a túto novú nepoznala. Žiadny problém.

Suverénne nakráčala stredom haly k pultu. „Dobrý deň, ako vám môžem pomôcť?“

„Dobrý, zlatíčko. Samozrejme, že mi môžete pomôcť, dokonca jedine vy.“ Vsadila na žoviálnosť, štipku tajomna, zdravú drzosť alfa samice. Recepčná sa mierne prikrčila. „Áno?“

„Súrne potrebujem prehodiť slovo s Evkou! Súkromne, rýchlo... chápete, riešime taký... povedzme... citlivý problém. Môžete mi ju zavolať, zlatíčko?“ Povýšenecky vystrčila bradu a „nie“ nepovažovala za akceptovateľnú odpoveď.

Dana len odhadovala. Bernard v noci odmietol Marion poskytnúť detaily, vyhnal ju do postele s tým, že to vyrieši sám.

Biblická postava bola určite Eva. Musela byť riadne bojovná, dravá, samoľúba, určite sexi, s dobrým vystupovaním, zázemím, skrátka samička par excellence. Takých už zopár za tie roky Dana odohnala od manžela. Inštinkt.

Určite inštinkt ju prinútil obzrieť sa po otvárajúcich dverách výťahu. Dana sa dravo usmiala a recepčná to nesprávne odhadla.

V snahe sa čo najrýchlejšie zbaviť Dany zakoktala: „M-madam, slečna Eva práve prichádza...“Neistá rúčka trasľavo naznačila.

„Ďakujem, zlatíčko, ste rýchla.“

 

Nemohla sa mýliť, pretože Dana a Eva boli v zásade na rovnakej vlne. Cítili to obe. Ale Dana mala drobnú výhodu prvo-útoku.

Dostihla ju pri výklenku s kvetinami, drapla za lakeť, drzo vtiahla za roh.

„No čo si to dovol...“ Eva sebou nečakane praštila o stenu.

„Ticho! Hovoriť budem iba...“ Dana jej sykla z blízkosti do očí.

„Zabudni, štetka drzá! Čo si o sebe mys...“ Spamätala sa celkom rýchlo, lenže Dana bola pripravená. Malá dámska dýka sa zaleskla tesne pri bránici Evy.

„Ticho, vravím ti! Nevieš kto som, čo? Dana, žena Bernarda! Dana Kollárová, manželka Bernarda Kollára a ty si nikto! Rozumieš?! Nicka v pozadí, čo dá okamžite ruky preč od Bernarda! Varujem iba raz, potom konám! Pamätaj si, zničím ťa, vyženiem z firmy, z mesta, od môjho muža! Si nikto v porovnaní so mnou a tak to ostane! A... nebudeš prvá, ver mi!“

 

Eva v šoku prekryla drobnú dierku na blúzke po hrote dýky. Dana ju vydesila. Hádam ešte ako nikto v živote. Sadla si na parapetu okna, krytá kvetináčom. Pár minút stačilo, šok odznel a Eva bola späť.

 

Pestované nechty navolili číslo detektívnej kancelárie.

Dohodli sa rýchlo, eurá hýbu svetom. Prvá splátka dorazila na účet „súkromného očka“ ešte počas pilovania objednávky.

Začína okamžite, sleduje dvadsaťštyri hodín denne, podáva len relevantné informácie a všetok nahromadený dôkazový materiál. Žiadne kópie, diskrétne.

Hm, rozhodne nepatril k lacným.

Spokojný úsmev Evky sa odrazil od okennej tabule.

 

O pár kancelárií ďalej Bernard húževnato smolil zostavy, „kamoš“ Excel vrnel blahom a pažravosťou po jednotkách i nulách.

Počítač sa zúfalo nudil.

„Akí sú tí ľudia pomalí! Pomáhaj prosím, ó, svätý Izidor, patrón internetu a počítačových užívateľov!“

Hardvér medzi zápismi na disk spriadal novodobú modlitbu.

 

 --------------

¹ vazektómia – antikoncepčná metóda sterilizácie muža, ktorá bezpečne zabráni jeho plodnosti bez odstránenia, alebo poškodenia pohlavných žliaz a semenníkov.

² Prepáčte mi, slečna, bol som hrubý. Už sa to nikdy nestane.

³ Je vám odpustené, môj pane!


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek A potom život zastrečkoval... 27. part :

1. Ivetki přispěvatel
15.04.2015 [21:42]

Ivetkitouto cestou prosím o pomoc adminov s mojim Zhrnutím - pri načítaní všetkých 27.časti poviedky "A potom život zastrečkoval..." sa vždy zobrazí Zhrnutie a nie požadovaná kapitola, ktorú som si navolila! ( URL odkazy vždy pozorne vkladám a ešte prednedávnom všetko v poriadku klapalo, nechápem to, môj dnešný pokus o opravu zlyhal, vždy sa namiesto kapitoly načíta Zhrnutie )tiež sa mi nezobrazujú niektoré staršie obrázky uložené vo vašej galérií a to som s nimi nijako nanovo nemanipulovala,
dnes som skúsila opraviť obrázok z 26.kap. A potom život zastečkoval... bohužiaľ neúspešne, nerozumiem a prosím o pomoc
ďakujem

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.smile22.gif./] [.smile25.gif./] [.smile10.gif./] [.smile17.gif./] [.smile19.gif./] [.smile08.gif./] [.smile06.gif./] [.smile01.gif./] [.smile34.gif./] [.smile33.gif./] [.smile41.gif./] [.smile18.gif./] [.smile16.gif./] [.smile11.gif./] [.smile24.gif./] [.smile23.gif./] [.smile40.gif./] [.smile32.gif./] [.smile35.gif./] [.smile07.gif./] [.smile09.gif./] [.smile38.gif./] [.smile36.gif./] [.smile31.gif./] [.smile04.gif./] [.smile03.gif./] [.smile12.gif./] [.smile15.gif./] [.smile20.gif./] [.smile27.gif./] [.smile29.gif./] [.smile02.gif./] [.smile05.gif./] [.smile30.gif./] [.smile37.gif./] [.smile39.gif./] [.smile42.gif./] [.smile28.gif./] [.smile26.gif./] [.smile21.gif./] [.smile14.gif./] [.smile13.gif./]



Uživatel:
Heslo:
Nemáte účet?


Stmívání.eu



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Jak přidám povídku? poslední články
poslední komentáře


Kdo je tu z členů? Klikni!