OurStories.cz ~ naše povídky - Povídky » Na pokračování » Americká Univerzita - 37. kapitola

Z romantických filmov by sa rande dalo definovať ako večera pri sviečkach. V drahej reštaurácii v Paríži. Na móle v Benátkach za zvukov huslí. Keď niekto uvarí večeru. Ale keďže démoni nejedia ľudské jedlo, obyčajné rande je trochu komplikovanejšie. Zrejme. Neviem to, nikdy som na žiadnom nebola. A je to v poriadku. Mám sedemnásť a skúseností v toľkých oblastiach, že by z toho obyčajnému démonovi zrejme praskla hlava. Zachraňovala som životy, brala ich, lovila Potomkov, bola väznená, lovená, umierala som... Len s tým prekliaty randením a vzťahmi medzi opačnými pohlaviami žiadne skúsenosti nemám. Jedno viem však určite – takto by vyzerať to rande zrejme určite nemalo.

„Môžeme to prepnúť? Rozskočí sa mi z toho hlava.“

Pozriem na Sarith a prebodnem ju pohľadom. Z nejakého dôvodu, ktorý som doposiaľ nepochopila, potrebovala sedieť vpredu vedľa Acherona. Z nejakého dôvodu totiž musela ísť s nami. A nie je jediná. Z nejakého dôvodu sme museli byť piati.

„Iste,“ usmeje sa Acheron a prepne romantickú pesničku na správy.

Svoj pichľavý pohľad presuniem na jeho temeno a v duchu dúfam, že to naozaj cíti. Vyšlem k nemu otázku, no môj vnútorný hlas je príliš slabý. Mám sto chutí nahlas vykríknuť: „Čo je toto dočerta za rande!“ Ale udržím sa rovnako, ako som to vydržala posledné štyri hodiny. A v aute s rozmaznaným a večne nespokojným psom to naozaj nebola hračka.

„Viem, že som sa to už pýtala, ale...“

„Ash povedal,“ preruší ma rázne Sarith, „že cesta potrvá aspoň päť hodín. Nevieš počítať?“

Prevrátim oči v stop a chvíľu ich tam nechám. Ak by som bola veriacou, teraz by som sa modlila k Bohu, aby mi dal silu, a vyhnal mi z hlavy predstavy, ako ju uškrtím.

„Už to nebude trvať dlho, Drane,“ usmeje sa na mňa Ash, no moju náladu to nejako nezlepší.

Všimla som si to už dávnejšie. Od istého času, vždy, keď sme sami, oslovuje ma menom. Ale keď sme s niekým, som proste Drane. Fakt by ma zaujímalo, kedy s tým hodlá prestať. Aby som sa upokojila, úplne touto myšlienkou zamestnám svoju myseľ, až kým nedorazíme do cieľa.

Acheron zastaví pred dvojposchodovou drevenou chatou. Je obrovská a na ešte väčšom priestranstve sa nachádza. O príjazdovú cestu sa ktosi starostlivo stará, no okolie tvorené lesom, je pokryté hustou bielou prikrývkou. Keď vystúpim, ovanie ma príjemný vetrík a na jednej strane zbadám vysoké hory.

Dvere sa po chvíli otvoria a objaví sa v nich starší muž v rovnošate. Určite to nie je Temný démon.

„Vitajte doma, pane.“ Privíta Acherona a s radosťou mu vezme tašku z rúk.

„Kde to sme?“ spýtam sa so záujmom. Ash je síce Kráľom Temných démonov v Amerike, no nečakal som, že by žil v takomto... prostredí.

Je tu aj jeho rodina?

„Toto je jeden z mojich domov. Je tu bezpečne a pokoji.“ Obe slová zdôrazní. Vezme ma za ruku a ukáže mi dom.

Vo veľkej izbe, ktorá mi je určená, si na chvíľu ľahnem do voňavých prikrývok a ocitnem sa na lúke plnej kvetov. Tá vôňa je všade. Je taká jemná, no intenzívna zároveň, že sa mi dokonca dostane do oblečenia i vlasov. Niekto si tu dal naozaj záležať.

„Prečo sme vlastne tu?“

Otočím hlavu k Acheronovi. Je dosť zvláštne, že z jedného rande sa stal výlet do Kanady na celý víkend. Ešte divnejšie je, že s nami bol aj Rais, akoby sa bez neho Kráľ nemohol nikam pohnúť. Prebodne ma závisť. Keď si to uvedomím, posadím sa na posteľ a vážne sa pozriem na Temného démona pred sebou.

„Acheron.“

Tvári sa, že ma nepočuje. To mu nezhltnem.

„Je to rande.“

Zúžim oči. Naozaj chcem počuť jeho definíciu tohto slova.

„Rande so Sarith, Raisom a Ciar.“

„Za to ja nemôžem. Ciar pozval Rais. Ak chceš vedieť prečo, spýtaj sa ich sama.“

Áno, to určite urobím. „A čo ten zvyšok?“

Acheron položí batoh a prestane z neho vyťahovať veci. Podíde ku mne, chytí mi tvár do dlaní a urobí si z mojich líc hračku. „Je to pre tvoje dobro. Zdá sa, že akonáhle opustíš brány školy, hrozí ti smrť. Nikdy by som si neodpustil, keby ti pri mne niekto ublížil, Sophia. Oni sú len zálohou – keby niečo.“

Jeho slová ma dojmú. Po lícach sa mi zosypú slzy, aj keď si nie som istá, či je to od dojatia alebo od toho, ako veľmi mi mačká tvár.

Odtiahnem mu ruky a silno ho objímem okolo drieku. „Vieš, že sa o seba viem postarať – keby niečo.“

„Jasné. Ale nebudeme pokúšať šťastie, okej?“

Pohladí ma po vlasoch. Ani nestihnem zaregistrovať ten pohyb a vtesná mi bozk na pery. Vychutnám si ho.

Po vybaľovaní, keď doslova vykopem Acherona z vlastnej izby, lebo sa mi tam chcel nasťahovať, sa prejdem po dome. Je skutočne obrovský a pojem chata tu naberá úplne iný význam. Samozrejme, Kráľ si to môže dovoliť. Verím, že by sa totiž v pokoji mohol zaradiť medzi stovku najbohatších mužov sveta a najhoršie miesto by určite aj tak neobsadil.

Za oknami si všimnem hádku medzi Sarith a Raisom, no odmietam použiť svoj sluch, aby som ich počúvala. Nemám záujem kaziť si výlet jej hlúpymi rečami. Už len fakt, že je s nami, mi naháňa husiu kožu. Ak by bolo na výber, oveľa radšej by som s nami zniesla bledú Kanaďanku Ellee, než tmavovlasú Turkyňu, ktorá sa evidentne nedokáže ovládať.

Po hádke sa Sarith otočí na päte. Čo ani jedna z nás nečaká, že Rais použite vietor a sfúkne na ňu hromadu snehu zo stromu. Z úst sa mi vyderie hurónsky smiech pri pohľade na snehuliaka. Zapchám si ústa, no to už Sarith vracia úder v podobe snežnej gule. Sama vie ovládať vodu preto zrejme nie je bezpečné zahrávať si s ňou uprostred zasneženej krajiny.

„Slečna?“

Otočím sa za stareckým hlasom. Správca sa na mňa milo usmeje.

„Pán Ulliel vás čaká pred domom. Mám vám povedať, aby ste sa poriadne obliekli.“

Nakloním hlavu za odchádzajúcim mužom, pohodím ramenami a ešte raz sa pozriem na snehuliakov. Napriek snahe, Sarith vyhráva.

Acheron sedí na malom skútri a skúša jeho motor. Vykročím k nemu, no žalúdok sa mi búri.

„Ideme niekam?“

„Áno. Naskoč si.“ Kývne za seba. Už len pri tej predstave sa mi nerobí dobre. Nie že by som Acheronovi nedôverovala, ale...

„Nehovor, že sa bojíš.“

Urobím grimasu. Niečo také pred nim nemienim odhaliť. Naberiem všetku svoju silu a posadím sa za neho. Schmatne mi ruky, obtočí si ich okolo pása.

„Pevne sa drž, aby si mi nespadla, ty bojko.“

„Ja sa nebo-“ Nedokončím. Acheron vyrazí tak prudko, až ma hodí dozadu a ja mám skutočne čo robiť, aby som sa za ním udržala. Schmatnem ho silnejšie, než by som chcela a úplne sa k nemu prilepím. Presne to chce, pretože hneď na to spomalí a ja napriek vetru počujem jeho smiech. Vrátila by som mu to, no akýkoľvek môj pohyb sa mi zdá nebezpečný. Preto len celá červená schovám hlavu medzi jeho lopatky a zatnem päste.

Zdá sa mi to ako celá večnosť, keď nás prestane bičovať vietor a hluk motora skončí. V ušiach mi ostane úplne ticho.

„Držíš ma, lebo sa stále bojíš alebo ma tak veľmi miluješ?“ podpichne ma. Odtiahnem sa takou silou, až sa zošuchnem zo zadku snežného skútra rovno do kopy snehu. Acherona to opäť pobaví.

„Prepáč,“ dodá vidiac, že jeho zábavu nezdieľam. Pomôže mi na nohy a ja úplne zamrznem prekvapením.

Pred nami sa otvára les i hory a v ich strede sa vynára jazero. Napriek niekoľkým stupňom pod nulou, nie je celé zamrznuté. Stromy sa v ňom ligocú ako v zrkadle, čím ho farbia do zelenomodrej. Inak je také priezračné, že by som hádam dovidela i na dno.

Od nás sa niekoľko metrov do jeho stredu ťahá biele mólo. Je obvešané svetlami a na jeho konci je pripravená fľaša s pohárikmi a ešte čosi.

„Poď.“ Chytí ma za ruku. „Miestni tomu tu hovoria Pekelné jazero. Pretože jeho vrchné vody sú také studené, že by ti tam stačilo pár sekúnd, aby si stratila vedomie a zamrzla. No vďaka horúcemu podvodnému prameňu nezamrzne ani pri tých najnižších teplotách.“

Vystúpime na mólo, no ja v strede zastavím.

„Počkaj, nepôjdeme až na koniec, však? Vieš, že sa bojím vody.“ A jeho výklad tomu nijako nepomohol.

„Viem. Ale tu sa nemusíš báť. Lebo si so mnou.“ Chce ma opäť chytiť, no ustúpim.

„Acheron,“ začnem vážnejšie, „bojím sa spávať aj na White Queen a to je priviazaná. Nemôžeš odo mňa chcieť, aby som sa v pokoji posadila na okraj tohto tu a užívala si výhľad.“

Uškrnie sa. „To, samozrejme, nechcem. Chcem, aby si sa vyzliekla, skočila do jazera a užila si výhľad.“

„Tak to sa nestane.“ Stočím sa, avšak skôr, než stihnem vykročiť, schytí ma okolo pása a odtiahne k okraju. Vykríknem, až sa ozvú hory. „Acheron, okamžite ma pusti!“

„Dobre, ale dáš si tu so mnou aspoň jeden pohárik.“

„Dobre, len ma pusti.“

Zovretie povolí a ja sa konečne môžem znovu dotknúť nohami pevnej zeme. Okolo mňa je samá voda. I keď je jej hladina pokojná a stále prekrásna, začína mi byť zle. Acheron nám neleje. Do nosa mi zavanie alkohol. V duchu dúfam, že je to aspoň štyridsiatka, nech na pár sekúnd otupí moje zmysli, kým sa odtiaľto dostanem.

„Takto som si teda to rande nepredstavovala,“ priznám.

Ash mi podá pohárik. „Prepáč. Chcel som, aby bolo nezabudnuteľné.“

„Bolo by, keby som sa utopila.“

Nečakám na štrngnutie. Celé to do seba obrátim a v návale zlosti si vezmem aj Acheronov pohár. Je to taký idiot!

„Vieš, čo som ti povedal, keď sme sem prišli, však?“ Prikývnem. „Naozaj by ma zabilo, keby ti niekto ublížil.“ Načiahne sa. Prejde mi prstami okolo ucha do vlasov a pobozká mi lícu kosť. „Keby ti ublížil niekto iný ako ja.“

Čo... Hlas mi uviazne v hrdle. Svet sa otočí rýchlejšie, než by mal. Zem sa opäť stratí, ja sa stratím a potom sa znovu nájdem. Pevnejšie sa chytím Aherona, no ten proste ustúpi. Odíde odo mňa a nechá ma padnúť. Prepadnúť sa do hlbokej tmy, ktorá ma pohltí. Jej horúčavosť mi ústa, pľúca i žily.

Naprázdno zamávam rukami nad sebou po niečom, čoho by som sa mohla chytiť. V diaľke vidím svetlá, postavu. Všetko je však také rozmazané.

Acheron. Prečo?

Prečo si mi to urobil?

Prečo si ma otrávil?

Prečo si ma zhodil?

Prečo si mi povedal, že ma miluješ, keď...

Ruky sa obtočia okolo môjho tela a na pery sa mi prisajú tie jeho. Vdýchne do mňa vzduch, po ktorom moje paralyzované telo tak bezmocne túžilo. Obmotám sa okolo neho ako chobotnica – všetkými končatinami. Ak už mám umrieť, tak pôjde aj on!

Naše hlavy sa vynoria nad hladinou. Hlasno sa nadýchnem a ešte hlasnejšie rozkašlem.

„Prepáč. Prepáč mi to. Už je to v poriadku,“ tíši ma. Hladí ma po chrbte, silno objíma. Chcem ho odsunúť, utopiť, no na niečo také nemám silu. Ruky mám vláčne a keby ma sám nedrží, zrejme sa ocitnem znovu pod hladinou.

„Zbláznil si sa?“ vytesním zo seba. Hlas sa mi láme. Celá sa chvejem, avšak voda je ku podivu príjemne horúca. „Prečo si to spravil ty idiot?!“

„Pretože som musel. Pretože je to tvoja slabosť a ja ťa jej musím zbaviť.“

„Čo do-“

„Si kvôli tomu zraniteľná, Sophia! Čo to nechápeš? Dosť, čo sa vystavuješ sama zbytočnému riziku, naozaj potrebuješ, aby niekto zistil, že sa bojíš vody a proste ťa utopil? Aspoň ušetria na guľkách, čo?“

„Evidentne si sa to nemal dozvedieť ani ty.“

S ťažkosťami vystrčím ruku po móle, ale to je priďaleko. „Pomôž mi hore,“ prikážem mu prísne.

„Nie. Kým sa nenaučíš plávať, zostaneš tu.“

Prevrátim oči. „Ja viem plávať, ty chumaj. Len mám strach z vody, takže ma okamžite vytiahni!“ teraz už skríknem.

Acheron si ma odtiahne a vážne sa na mňa pozrie. „Tak prečo si neplávala, keď som ťa zhodil?“

Nemôžem uveriť, že sa ešte pýta. „Zdrogoval si ma a teraz chceš, aby som plávala?“

Skúmavo nakloní hlavu. „Zrejme som ti dal priveľa,“ uvažuje nahlas. Ak by som mala pri sebe svoju zbraň, vystrelila by som na neho. A neľutovala by som.

Nasajem vzduch, privriem oči. Oblečenie mám celkom zmáčané a voda sa bezprostredne dotýka každej mojej bunky. Acheron je tvrdohlavý. Možno ak by som...

Snažím sa vypustiť takú ohnivú dávku, že by behom pár sekúnd vysušila celé jazero, no moja moc sa nedá vôbec uchopiť a ovládať.

„Musíš pochopiť môj zámer, Sophia,“ začne zmierlivo. „Viem, čo sa ti stalo, viem, že je to na teba zhurta a teraz ma zrejme asi nenávidíš najviac na svete, ale je to pre tvoje dobro.“

„Aby to niekto nevyužil,“ dodám a otvorím oči.

„Presne tak.“

Cítim to z jeho hlasu, vidím to v jeho prekrásnych hrejivých očiach, môj mozog sťažka chápe jeho logiku, no temnota v mojom srdci si chce aj tak stáť za svojim, vyliezť z tohto pekla a... pomstiť sa.

Prehltnem horkosť v ústach. Chce sa mi plakať.

„Prosím,“ opäť sa mi zlomí hlas. Nie som schopná dokončiť vetu, keď sa mi na pery prisajú Acheronove ústa. Ani tomuto obyčajnému útoku sa nedokážem ubrániť.

„Naozaj ťa nechcem stratiť, Sophia. To by som radšej prišiel o vlastný život.“

Jeho priznanie vo mne zanechá devastačné následky. Ochromí zvyšok mojej bytosti a zničí aj posledné chvíle vzoru.

Horúca spodná voda mi prúdi okolo členkov, stáča sa okolo našich prepletených tiel, Acheronovo teplé líce spočíva vedľa toho môjho. Ani jeden z nás sa nehýbe. Nadnáša nás jeho vlastná sila, ktorou ovláda vodu okolo nás. Trvá to minúty, možno hodiny. Keď zo mňa vyplaví aj posledné zvyšky neznámej drogy, sám mi bez odporu pomôže na mólo. Zapáli oheň v malej čiernej nádobke na trojnožke, prehodí cezo mňa deku a vtesná ma do svojho náručia. Z jeho tela prúdi teplo, ktoré mi suší oblečenie a stará sa, aby ani jeden z nás neumrzol. Sama vyšlem pár ohnivých zábleskov okolo nás.

„Nechcem som ťa vystrašiť,“ prizná do ticha prerušovaného praskaním ohňa.

„Nevystrašil,“ zaklamem. Okamžite to spozná. Ospravedlní sa a aj keby som mu chcela z plného hrdla vynadať, poslať ho do čerta, alebo ho znovu strčiť dnu, moje srdce je voči nemu proste príliš zmäknuté, aby som čo i len pípla

„Nevedela som, že si sa do tých citov až tak veľmi prepadol. Kedy sa to vôbec stihlo stať?“ Väčšinu času ma Acheron neuveriteľne vytáčal svoju nadradenosťou, drzosťou. Už od môjho príchodu sme nemali dobré vzťahy, avšak osud nás stále zvádzal dohromady. Kedy ma teda začal milovať až tak veľmi, že by obetoval úplne všetko?

„Je to dosť vtipné,“ uškrnie sa, čím mi pošteklí konček ucha. Zapýrim sa – v skutočnosti to radšej nechcem vedieť.

„Bolo to v deň, keď sme zostali zavretí v tom mraziaku.“

Vypúlim oči, otočím sa na neho. Myslí to smrteľne vážne. „Čo dočerta? Veď si ma nenávidel.“

„Ak by som ťa nenávidel, nezachraňoval by som ťa bozkom ako spiacu princeznú, ty moja Šípková Ruženka.“ Pobozká ma na konček nosa. Drsne si ho utriem a oddialim tvár do bezpečnejšej vzdialenosti.

„Hovor vážne!“

„Myslím to smrteľne vážne, láska. V tom mraziaku si ma úplne zlomila.“

„Ale nesprával si sa zamilovane. Skôr si vyzeral, že ti moja existencia stále lezie poriadne na nervy.“

„Liezla. Ale zároveň si ma neuveriteľne priťahovala. Každým jedným skutkom, každým svojim názorom si ma k sebe len viac a viac priťahovala. Až sme skončili tu. Teda dúfam, že toto nie je náš koniec.“

Prižmúrim oči. „Takže mi chceš povedať, že som si skrotila svojho čiernovlasého leva?“

„Tak takto ma voláš?“ zasmeje sa popod fúzky.

Vyhreším sa a otočím sa späť dopredu. Pohľad na hory odrážajúce sa na vodnej hladine je prekrásny, ale ja sa tak mocne zakuklím do deky a jeho hrude, že naň sotva dovidím. Stisne ma do svojich ohromných kliešťov.

„Nikdy nerobíš rozdiely. Vždy brániš úplne všetkých – Svetlých aj Temných démonov. A keď ti ubližujú, nikdy sa nesťažuješ. Nehľadáš pomoc, pretože si myslíš, že všetko dokážeš zvládnuť sama. A zvládaš to, aj keď z toho vyjdeš zranená.“ Povzdychne si. Objatie zosilnie. „Si ochotná stáť si za svojim, aj keby to malo znamenať, že pôjdeš proti najväčším zverom v našom svete. Stála si proti riaditeľke Asociácie démonov a verejne ju chcela popraviť. Stála si proti Raisovi a skoro si ho zabila. Stála si proti množstvu Potomkov a kým by mnohí utiekli ty si sa odvážne vrhla s nimi do boja. A veľakrát si stála proti mne, až z toho nakoniec vzišlo, že som sa do teba bezhlavo zamiloval.“

V duchu si vydýchnem, keď konečne ukončí svoj monológ. Pri každom ďalšom slove sa mi srdce rozbúchalo rýchlejšie, až mám pocit, že mi teraz vyskočí z hrude. Poklepem si na prsia. Trochu zosmutniem.

„Vieš, že ja ti rovnaké slová povedať nemôžem. Nemilujem ťa tak veľmi ako ty-“

„Viem,“ preruší ma. „A je to v poriadku. Nateraz má dosť lásky pre nás oboch. A to, aby si sa do mňa poriadne zamilovala, na to máme čas celý život.“

Zasmejem sa. „Nejako si veríš.“

„Samozrejme,“ odvetí energicky so smiechom. „Som najúžasnejší Kráľ Temných démonov, aký kedy na tomto svete existoval. Proste nemám konkurenciu!“

„Ale vieš o tom, že v Anglicku je ďalší Kráľ Temných démonov, však?“

„Jasné, ale ty žiješ v Amerike, nie v tom vyfintenom Anglicku. Takže spadáš pod moju moc, si moja žena.“

„Zdá sa, že si to s týmto vzťahom už nemôžem rozmyslieť, čo?“

Pokrúti za mnou hlavou. „V žiadnom prípade. My dvaja sa nikdy nerozídeme, Sophia. A toto rande je toho dôkazom.“

Z časti má pravdu. Je dôkazom toho, že mu odpustím čokoľvek. Že je majstrom slov, ktoré odomykajú moje srdce.